1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. D. o d m i e t a . Odôvodnenie Okresný súd Trnava (ďalej aj len „súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom z 13. marca 2018, sp. zn. 0T/244/2017 tak, že obvineného G. D., nar. X. Z. XXXX, trvale bytom R., okres R. (ďalej aj len „obvinený" alebo „dovolateľ"), uznal za vinného z prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm.
2 písm. f), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe že: dňa
1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a hoci bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Za to súd prvého stupňa obvinenému uložil
2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 40 (štyridsať) mesiacov.
2 písm. b) Trestného zákona, bol obvinený na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený ochranný dohľad na 2 (dva) roky.
1 Trestného zákona je obvinený povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona bola obvinenému po dobu výkonu ochranného dohľadu uložená aj povinnosť spočívajúca v príkaze zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Proti tomuto rozhodnutiu podal obvinený odvolanie, a to proti výroku o vine aj treste. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „odvolací súd") uznesením z 19. októbra 2018, sp. zn. 5To/50/2018 rozhodol tak, že odvolanie obvineného
Dňa 5. decembra 2018 bolo prvostupňovému súdu doručené vlastnoručne napísané dovolanie obvineného G. D. bez ingerencie obhajcu. Obvinený v dovolaní namietal porušenie ustanovení § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
názoru obvineného, k takejto zmene došlo bez jeho vedomia a jeho súhlasu bez akéhokoľvek upovedomenia o takomto zásahu do jeho ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu. Odňatie veci zákonnému sudcovi je výnimkou z ústavného práva na zákonného sudcu
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR (R 101/2000). K namietanému dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený uviedol, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie aj na jeho výpovedi z prípravného konania, kde sa mal k údajnej trestnej činnosti priznať. Avšak túto výpoveď
jeho názoru nemožno považovať za zákonne získaný dôkaz, pretože vypovedal pod silnými sedatívami a inými omamnými látkami, ktoré mu aplikovali pracovníci rýchlej zdravotnej pomoci (RZP), ktorí mu boli privolaní dvakrát do cely predbežného zaistenia. Jeho výsluch bol vykonaný v stave zmenšenej príčetnosti a určite nespĺňal podmienky zákonne vykonaného dôkazu. Na takomto dôkaze orgán, ktorý rozhoduje, nemôže založiť svoje rozhodnutie. Obvinený ďalej poukázal na náležitosti, ktoré sú potrebné pri vedení výsluchu. Vyslúchajúci má zvoliť taký postup, aby obvinený mal možnosť sa k obvineniu vyjadriť, najmä súvisle popísať skutočnosti, ktoré sú predmetom vyšetrovania, uviesť skutočnosti, ktoré obvinenie zoslabujú alebo vyvracajú a ponúknuť o nich dôkazy. Výsluch má byť vykonaný pokojným, rozvážnym a cieľavedomým spôsobom, aby obsah výpovede bol v súlade s tým, čo obvinený chcel povedať, aby sa vylúčilo ovplyvňovanie jeho výpovede, najmä však aby sa zachovali všetky príslušné pravidlá ustanovujúce zákonom. Obvinený poukazoval aj na to, že v zmysle § 240 ods. 3 Trestného poriadku navrhol vykonať dokazovanie, požiadal súd, aby si vyžiadal lekárske správy o jeho ošetrení, ktoré mali potvrdiť, že jeho výpoveď z prípravného konania nie je možné považovať za dôkaz získaný zákonným spôsobom. Okrem toho žiadal aj to, aby si prvostupňový súd vyžiadal výsledky moču svedka Z. C., nakoľko mu bol po jeho zadržaní odobratý moč na skúmanie. Obvinený mal za to, že svedok vypovedal pod vplyvom návykových látok (previtín a heroín) a jeho výpovede z tohto dôvodu tiež nespĺňajú formu zákonne získaného dôkazu. Okrem toho žiadal, aby súd zabezpečil stopy (odtlačky a iné upotrebiteľné stopy) z odcudzených vecí. Z uvedených stôp by sa dali vyvodiť aj iné závery ohľadom viny obvineného a to, že osoba páchateľa je práve Z. C.. Sudca návrhy na tieto dôkazy zamietol s tým, že ich mal zabezpečiť obvinený. Obvinený však uviedol, že predmetné dôkazy by vedel súd jednoduchým požiadaním od daných subjektov zabezpečiť. Naproti tomu obvinený bol vo väzbe a advokát nie je oprávnený žiadať napr. výsledky moču Z. C. a taktiež na zabezpečenie stôp, nie je oprávnená obhajoba, ale iba súd. Dovolateľ tvrdil, že sa na odročenom hlavnom pojednávaní dožadoval výsluchu svedka C. a taktiež aj konfrontácie s ním. Nakoľko sa svedok nedostavoval na hlavné pojednávanie (dvakrát) bol nariadený súdom postup
1 Trestného poriadku, teda obmedzenie osobnej slobody svedka. Zároveň súd vyzval procesné strany, aby v lehote 15 dní oznámili súdu otázky na svedka. Nakoľko obvinený s postupom
Trestného poriadku nesúhlasil, otázky na osobu svedka nezaslal a zároveň podal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu.
názoru obvineného bránila meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového súdu z
Obvinený namietal, že prvostupňový súd mal
neho čakať, na rozhodnutie nadriadeného orgánu o jeho sťažnosti proti spomínanému uzneseniu. Dovolateľ konštatoval, že všetky vyššie uvedené námietky už predostrel aj vo svojom odvolaní. Obvinený G. D. ďalej namietal aj porušenie ustanovenia § 23 Trestného poriadku a to z dôvodu, že na základe jeho podania z 5. októbra 2018 označeného ako námietka zaujatosti v spojení s odňatím a prikázaním veci sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky túto vec odňal Krajskému súdu v Trnave a prikázal Krajskému súdu v Bratislave, napriek tomu krajský súd rozhodol, že o tejto námietke konať nebude. Nakoľko mal o tejto otázke rozhodovať Najvyšší súd ako súd obom súdom spoločne nadriadený, krajský súd rozhodol ako nezákonný orgán a práve tu videl obvinený prekážku brániacu vyniesť meritórne rozhodnutie. Vzhľadom na to, že aj krajský súd odmietol bezdôvodne vykonať dôkazy, ktoré nevykonal ani okresný súd a sám krajský súd rozhodol o otázke
1 Trestného poriadku, o ktorej nebol kompetentný rozhodnúť, založil tým
názoru obvineného dovolací dôvod
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku. Obvinený ďalej poukázal na základné práva obvineného v zmysle čl. 6 ods. 3 (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), pričom uviedol aj príslušnú judikatúru ESĽP a ďalšie medzinárodné zmluvy. Porušenie svojho práva na obhajobu a práva na predkladanie dôkazov v jeho prítomnosti odôvodňoval tým, že sa krajský súd nevyrovnal s jeho námietkami a potvrdil rozhodnutie krajského súdu (zrejme mal na mysli okresného súdu). Vzhľadom na horeuvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom
1 Trestného poriadku vyslovil porušenie uvedených ustanovení a zároveň
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Dňa 25. júla 2019 bolo prvostupňovému súdu doručené dovolanie obvineného, ktoré podal prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Jany Kupcovej. Dovolanie bolo podané proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 13. marca 2018, sp. zn. 0T/244/2017 z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
názoru okresnej prokurátorky dôsledne zaoberali aj zákonnosťou výpovede svedka C., ktorá bola na hlavnom pojednávaní za splnenia zákonných podmienok prečítaná. Neakceptovanie ďalšieho navrhnutého dôkazu, zabezpečenie stôp z odcudzených vecí považovala okresná prokurátorka za irelevantný. K tvrdeniu dovolateľa, ktorý namietal, že neboli vykonané všetky ním navrhované dôkazy, uviedla, že je výsostným právom súdu, ktoré skutočnosti má na podklade vykonaných dôkazov za preukázané, resp. nepreukázané, rovnako ako je jeho výsostným právom aj to, ktoré dôkazy nepovažuje za potrebné vykonať. Poukazujúc na znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, okresná prokurátorka skonštatovala, že pod spomínaní dovolací dôvod nie je možné podradiť vyhodnotenie vo veci vykonaných dôkazov, resp. nevykonanie niektorých dôkazov, nakoľko v danom prípade ide o subjektívne hodnotenie obvineného týkajúce sa jeho predstáv, ako by mali byť dôkazy hodnotené, čo nie je v žiadnom súvise s uplatňovaním procesných práv obvineného. Súd teda neporuší žiadne práva, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Nedošlo teda k naplneniu spomínaného dovolacieho dôvodu, ale ani žiadneho iného dôvodu dovolania
Vzhľadom na uvedené, okresná prokurátorka v petite svojho podania navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného,
c) Trestného poriadku bez preskúmania veci odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Dňa 29. októbra bolo Najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie obvineného G. D., ktorý uviedol, že sa ďalej bude vyjadrovať jeho obhajkyňa. Najvyšší súd jednotlivé podania, resp. vyjadrenia doručil procesným stranám, nakoľko tak prvostupňový súd neurobil. Okresná prokurátorka v podstate poukázala na svoje pôvodné vyjadrenie k dovolaniu. Obhajkyňa obvineného do dňa konania neverejného zasadnutia sa k vyjadreniu okresnej prokurátorky nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd") pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku) osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd na úvod poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (bližšie viď R 120/2012). Je potrebné pripomenúť, že obvinený G. D. najskôr podal dovolanie osobným podaním 5. decembra 2018, z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
1 písm.
čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu. V tejto súvislosti dovolací súd reagoval aj na argumentáciu uvedenú obvineným v jeho osobnom podaní z 5. decembra 2018.
1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Súd rozhodne v nezákonnom zložení vtedy, ak namiesto senátu rozhodne samosudca, alebo senát rozhodne v neúplnom zložení, alebo napríklad v prípadoch ak prísediacemu uplynulo funkčné obdobie. Predmetný dovolací dôvod založil obvinený na skutočnosti, že došlo k zmene v obsadení senátu, konkrétne jeho predsedu v rámci odvolacieho konania, keď bol predsedom príslušného senátu JUDr. Vladimír Tencer, ktorý aj expedoval dovolateľovi predvolanie na verejné zasadnutie, pričom po viacerých odročeniach verejného zasadnutia napokon dňa 19. októbra 2018 rozhodol zastupujúci sudca JUDr. Martin Žovinec. Vzhľadom na obsah spisového materiálu je možné skutočne potvrdiť, že v prejednávanej veci došlo k zmene predsedu senátu. Rozhodne sa však nie je možné stotožniť sa tým, že by táto zmena zakladala spomínaný dovolací dôvod. K zmene predsedu senátu došlo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti JUDr. Vladimíra Tencera. Uvedená zmena však nachádza svoje opodstatnenie v Rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave na rok 2018, konkrétne v dodatkoch č. 18 a 21, ktorý upravuje prípady zastupovania sudcu v čase dlhodobej neprítomnosti. Spôsob prideľovania vecí je
rozvrhu práce ustanovený v § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý ustanovuje, ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade dlhodobej, šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená. Navyše v danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorú bolo potrebné vybaviť prednostne a urýchlene v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Najvyšší súd konštatuje, že dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naplnený nie je. Súhrnne k dovolacím dôvodom, ktoré obvinený subsumoval pod dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. g) Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza . Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je možné uplatniť ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. V prvom rade je potrebné uviesť, že dovolateľ bol v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom obhajcom zastúpený (JUDr. Michal Ellinger, B. - opatrenie Okresného súdu Trnava zo 16. októbra 2017). Prostredníctvom obhajcu mohol realizovať svoje práva jednak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, ktoré práva obvinený aj dôsledne využíval. Pokiaľ ide o obvineným namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku) alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku), [bližšie R 116/2014-I]. Obvinený G. D. predovšetkým namietal, že v čase jeho výsluchu v rámci prípravného konania mal byť pod vplyvom sedatív a omamných látok, ktoré mu aplikovali pracovníci RPZ a z tohto dôvodu jeho výpoveď nenapĺňa podmienky zákonne vykonaného dokazovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné ďalej vysvetliť niektoré pojmy: Pojmom dôkaz sa rozumie priamy poznatok, ktorý bol získaný z dôkazného prostriedku pri dokazovaní.
2 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkazom je teda všetko, čo môže slúžiť na objasnenie veci. Dôkazným prostriedkom sú prostriedky, z ktorých môžeme získať dôkazy. Sú to prostriedky, ktoré využívajú orgány činné v trestnom konaní a súd pri poznávaní skutočností, ktoré sú predmetom dôkazu. Dokazovanie v trestnom konaní je zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého úlohou je poznanie všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup konania a v konečnej fáze aj pre rozhodnutie. V každej fáze trestného konania sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). V súvislosti s uvedenou zásadou je dôležité poznamenať, že v právnej teórii sa stretávame s dvoma pojmami, a to so zákonnosťou dôkazu a prípustnosťou dôkazu. Zákonnosťou dôkazu sa rozumie, že bol získaný z prameňa, ktorý ustanovuje alebo pripúšťa zákon, že bol zabezpečený a vykonaný oprávnenou osobou a že sa tak stalo v zodpovedajúcom štádiu trestného konania, a to takým spôsobom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Neprípustný dôkaz, môže byť v zásade zákonný dôkaz, ktorý však vzhľadom k určitým okolnostiam nemôže byť použitý v ďalšom priebehu konania a nie je možné z neho vychádzať pri ustaľovaní skutkového stavu veci (napr. osoba X najskôr vypovedá v procesnom postavení svedka, táto svedecká výpoveď je vykonaná plne v súlade so zákonom, preto ide o zákonný dôkaz, avšak následne je tejto osobe v tom istom konaní, v ktorom vypovedala ako svedok vznesené obvinenie). Výlučný dôkaz je jediný dôkaz proti obvinenému. Rozhodujúci dôkaz je usvedčujúci dôkaz takej dôležitosti alebo významu, že bude pravdepodobne rozhodujúci pre výsledok konania. Z obsahu spisu súd zistil, že obvinený v pozícii podozrivého odmietol vypovedať (č. l. 15). V procesnom postavení obvineného (č. l. 21) okrem iného uviedol, že alkohol nepožíva a ani na takú závislosť liečený nebol. V minulosti drogy bral a v súčasnosti ich neberie. Taktiež z drogovej závislosti liečený nebol. Neberie ani žiadne lieky, ktoré by ovplyvňovali jeho myseľ, cíti sa byť zdravý a nič mu nebráni vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu. Výsledky dokazovania sa koncentrujú predovšetkým na hlavné pojednávanie. Na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Trnava 12. decembra 2017 obvinený G. D. po poučení uviedol, že je nevinný a odmietol vypovedať. Preto jeho výpoveď zo 14. októbra 2017 (č. l. 21 - 25) bola prečítaná. Obvinený sa k prečítanej výpovedi nevyjadril. Obvinený rovnako namietal aj výpoveď svedka C., ktorý mal byť v čase jeho výpovede pod vplyvom drog. Zo zápisnice o výsluchu svedka zo 14. októbra 2017 (č. l. 35 - 41) takéto skutočnosti nevyplývajú. Svedok okrem iného uviedol, že nie je užívateľom omamných a psychotropných látok, alkohol skoro vôbec nepožíva, fajčí cca 1 krabičku denne, neužíva žiadne lieky a na nič sa nelieči. Momentálne nie je pod vplyvom nijakých látok a je schopný výsluchu, neliečil sa ani na žiadnu závislosť. Vzhľadom na nemožnosť zabezpečenia svedka na hlavné pojednávanie určené na deň 13. marca 2018 ani postupom
Trestného poriadku a ani druhým pokusom o jeho predvedenie, bola v súlade s ustanovením § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku prečítaná výpoveď svedka z prípravného konania (obhajca a obvinený s prečítaním výpovede nesúhlasili). Je potrebné zo strany dovolacieho súdu pripomenúť, že obvinený G. D. podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 1. februára 2018, sp. zn. 0T/244/2017 (č. l. 154), ktorým súd
1 Trestného poriadku nariadil obmedzenie osobnej slobody svedka Z. C. a jeho predvedenie príslušníkmi policajného zboru pred sudcu.
6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu
ods. 1 je prípustná sťažnosť. Sťažnosť nemá odkladný účinok.
1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.
1 Trestného poriadku, veta prvá, ak neustanovuje zákon niečo iné, môže sťažnosť podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie dala návrh, na ktorý ju zákon oprávňuje; proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť aj prokurátor, a to aj v prospech obvineného. V súvislosti s možnosťou prečítania výpovede svedka C. na hlavnom pojednávaní najvyšší súd konštatuje, že k prečítaniu tejto výpovede
3 písm. a) Trestného poriadku boli splnené všetky podmienky. V tomto ustanovení sa upravuje fakultatívna možnosť súdu (nie povinnosť) prečítania zápisnice o výpovedi svedka v tam predpokladaných prípadoch, a to aj bez návrhu obvineného alebo prokurátora. Taká možnosť sa dáva aj v prípadoch ich opätovného nedostavenia sa na hlavné pojednávanie, ak aj žiadosť o ich predvedenie bola neúspešná. Osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka, je osoba o právach a povinnostiach ktorej sa rozhoduje. Osobou, ktorá svojím návrhom dala podnet na vydanie uznesenia, je tá osoba, ktorej návrh alebo žiadosť zákon výslovne vyžaduje alebo pripúšťa ako podmienku na rozhodnutie o veci samej. Takou osobou môže byť napr. riaditeľ ústavu na výkon väzby, dôveryhodná osoba atď. Trestný poriadok pripúšťa, aby za oprávnenú osobu sťažnosť mohla podať aj iná osoba, ktorá má k oprávnenej osobe vzťah, a to v jej mene alebo vo svojom mene. Napr. za obvineného môže podať sťažnosť jeho obhajca. Z uvedeného vyplýva, že obvinený takouto osobou nie je. V nadväznosti na to je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený počas konania predložil viacero návrhov na dokazovanie, resp. doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa uznesením
3 Trestného poriadku odmietol (č. l. 180). Následne
1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené. Obvinený navrhol prostredníctvom svojho obhajcu
3 Trestného poriadku odmietol ako nedôvodné a vykonanie konfrontácie medzi obvineným a svedkom Z. C. pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v § 125 ods. 1 Trestného poriadku, zároveň
1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené. Na odvolacom súde procesne strany na verejnom zasadnutí
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku, na ktorého naplnenie poukazoval obvinený G. D., je potrebné podotknúť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti Najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Z uvedeného vyplýva, že odsúdenie obvineného nebolo založené iba na danom dôkaze (a už vôbec nie výlučne alebo v rozhodujúcej miere), ale boli vykonané aj ďalšie dôkazy napr. výsluch svedkyne poškodenej Z. C., odborné vyjadrenia, listinné dôkazy. Obvinený G. D. ďalej namietal aj nesprávny procesný postup Krajského súdu v Trnave, ktorý rozhodol o jeho podaní označenom ako námietka zaujatosti v spojení s odňatím a prikázaním veci tak, že o tejto námietke konať nebude, čím
názoru obvineného porušil ustanovenie § 23 ods. 1 Trestného poriadku. K tomu je potrebné uviesť, že obvinený písomným podaním z 23. mája 2018 vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave, spojenú s návrhom na odňatie a prikázanie veci
1 Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
1 Trestného poriadku, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie
c) Trestného poriadku uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.