162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 38023-2/2019-BA zo dňa
1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) tak, že žalobkyňa nemá nárok na jednorazové odškodnenie po F.. S. V., ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu dňa
č. 461/2003 Z.z. ako dlhoročná partnerka a snúbenica poškodeného, ktorá je v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou. Táto jej žiadosť bola prvostupňovým rozhodnutím zamietnutá, keď Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica poukázala na to, že žalobkyňa, ktorá v žiadosti o priznanie jednorazového odškodnenia uviedla vzťah k poškodenému „družka a snúbenica“, nesplnila podmienku uvedenú v § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a vzhľadom na to, že nebola manželkou poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu, nemá nárok na jednorazové odškodnenie. V napadnutom rozhodnutí žalovaná uviedla, že v zmysle podaného odvolania mala byť žalobkyňa dlhodobou partnerkou poškodeného žijúca s ním v spoločnej domácnosti, pričom v októbri 2018 plánovali uzavrieť manželský zväzok, o čom predložila svoje čestné vyhlásenie, ako aj potvrdenie o trvalom pobyte seba a poškodeného. Žalovaná poukázala na § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.,
ktorého manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania majú nárok na jednorazové odškodnenie. Zákonodarca v § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. taxatívne vymenúva osoby, ktorým za splnenia podmienok stanovených zákonom priznáva nárok na jednorazové odškodnenie. Okrem existencie zákonom regulovanej poistnej udalosti zákonodarca stanovuje aj podmienku určitej väzby medzi poškodeným a osobami oprávnenými z citovaného ustanovenia zákona. Touto väzbou, okrem väzby rodičovskej je aj väzba manželská. 3. Krajský súd považoval námietku žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. za nedôvodnú. Žalobkyňa s poukazom na názory Ústavného súdu SR ohľadom výkladu práva, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017, namietala, že žalovanou uplatnený spôsob aplikácie § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nezohľadňuje výklad zákona v zmysle ústavy, medzinárodného a európskeho práva a nezohľadňuje tiež, že zmyslom a účelom právnej úpravy nebolo striktne obmedziť okruh oprávnených osôb výlučne na manželku poškodeného, ale aj určiť osoby, ktoré by ujmu druhého pociťovali ako svoju vlastnú. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie neprimerane extenzívneho výkladu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., resp. ním použitého konkrétneho pojmu „manželka“ spôsobom, ktorý presadzovala žalobkyňa. O právnom obsahu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nie sú odôvodnené pochybnosti, nakoľko je z neho zrejmé, že stanovuje uzavretý okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca, ktorými sú manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného. Okruh týchto subjektov je nepochybne identifikovaný ich označením, ktorému zodpovedá konkrétny právny obsah
zákona o rodine. Pokiaľ je manželstvom
1 zákona o rodine zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom, je manželkou poškodeného zamestnanca žena, ktorá s ním uzavrela manželstvo a žiadna iná. To platí bez ohľadu na to, aký má alebo mala s poškodeným jeho družka alebo snúbenica partnerský, citový, intímny, ekonomický, spoločenský vzťah alebo iný vzťah vzájomnej závislosti založený na rôznych aspektoch. Presadzovanie názoru žalobkyne na obsah pojmu „manželka“ založený na iných záveroch tak nemôže byť úspešný, pretože je contra legem. 4. K námietke žalobkyne, ktorou s pojmami „manžel, manželka“ stotožnila alebo dala im na roveň aj iné osoby, ktoré by ujmu iného pociťovali ako svoju vlastnú, ktorý vzťah vykazuje podobné charakteristiky vzťahu manželského, hoci de iure je vzťahom partnerským, krajský súd uviedol, že táto nemá opodstatnenie.
Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, a teda je zrejmé, že namietaný vzťah žalobkyne s poškodeným nie je slovenskému právnemu poriadku neznámy, avšak pokiaľ zákonodarca nepoužil túto zaužívanú koncepciu „blízkej osoby“ na účely jednorazového odškodnenia
č. 461/2003 Z.z., prípadne priamym odkazom na použitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením systematického výkladu práva sa javí nepoužitie tohto konceptu ako vedomý postup zákonodarcu, ktorým zreteľne prejavil svoju autonómnu zákonodarnú pôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú právnu úpravu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba“ do normatívneho textu zákona, ktorým vymedzil okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného. Rovnako sa uvedená argumentácia vzťahuje na postavenie tzv. spolužijúcej osoby, ktorá je síce povolaná za určitých okolností dediť po poručiteľovi, avšak nebola zahrnutá do uzavretého okruhu osôb
1 zák. č. 461/2003 Z.z. Dôsledkom tohto prístupu je výsledok v podobe normatívneho textu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.,
ktorého iná osoba než manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného nárok na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca nemá. 5. Žalobkyňa nesúhlasila s premisou, že právo neposkytuje plnohodnotnému, dlhotrvajúcemu partnerskému vzťahu druha a družky adekvátnu, resp. žiadnu právnu ochranu. Slovenský právny poriadok neumožňuje dožadovať sa právnej ochrany partnerského vzťahu druha a družky alebo snúbencov bez toho, aby uzavreli manželstvo. Všestrannú ochranu požíva jedine manželstvo a žiadny iný zväzok muža a ženy, keď
čl. 41 ods. 1 Ústavy SR ,,manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých,
čl. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí“. To znamená partnerský vzťah na úrovni „druh a družka“, resp. „snúbenec a snúbenica“ nemá z hľadiska slovenského práva právnu relevanciu. Len v určitých prípadoch právny poriadok spája určité právne následky aj s faktickým spolužitím viacerých osôb v spoločnej domácnosti, ako napríklad pri dedení zo zákona v druhej dedičskej skupine dedia aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Navyše, pokiaľ by aj takému mimomanželskému vzťahu alebo spolužitiu zákon poskytoval určité práva alebo určitú právnu ochranu, dôležité je, aký by to malo význam vo vzťahu k oprávnenosti účastníka tohto vzťahu byť príjemcom jednorazového odškodnenia v dôsledku pracovného úrazu poškodeného. Pokiaľ nie je družka, snúbenica poškodeného alebo jeho spolužijúca osoba súčasťou uzavretého okruhu osôb oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného, nárok na priznanie takého nároku zo strany žalovanej nemá. 6. Žalobkyňa ďalej s oporou v judikatúre Ústavného súdu SR argumentovala tým, že žalovaná bola
jej názoru povinná vyložiť, resp. dotvoriť právo v tom zmysle, že v súlade s jej argumentáciou vychádzajúcou z judikatúry rôznych súdov (NS SR, ESĽP) je potrebné za manželku považovať aj žalobkyňu, ktorá bola s poškodeným v dlhodobom partnerskom vzťahu, ako druh a družka spolu dlhodobo žili, boli zasnúbení a mali v pláne svadbu v termíne október 2018, pričom bolo potrebné zohľadniť aj závislosť žalobkyne na poškodenom. Žalobkyňa poukázala najmä na uznesenie Ústavného súdu SR zo 16.10.2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018,
ktorého: „Zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris)“. V predmetnej veci bol ťažiskom námietok sťažovateľa prezentovaný nesúhlas so súdmi zvolenou interpretáciou aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. s použitím analogie legis, ktorú konajúce súdy uplatnili na účel preklenutia medzery zákona. Z obsahu tam namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa uplatnil analógiu zákona, keď v konkrétnej skutkovej situácii, t.j. opustenie bytu oboma manželmi ako nositeľmi práva osobného užívania bytu, ktorú relevantná zákonná úprava nepokrývala, aplikoval na daný prípad zákonné ustanovenie vzťahujúce sa na skutkovú situáciu obdobnú, a síce § 181 Občianskeho zákonníka, t.j. trvalé opustenie domácnosti oprávneným užívateľom bytu, ktorý nebol v spoločnom užívaní manželov. Na základe uplatnenej analogie legis, ku ktorej sa krajský súd dopracoval pri súčasnom rešpektovaní, resp. nachádzaní účelu aplikovanej právnej úpravy, t.j. zabezpečenie bytových potrieb spolubývajúcich osôb majúcich blízky vzťah k pôvodným oprávneným užívateľom, krajský súd ustálil konštituovanie užívacieho práva odporcov priamo zo zákona, keď ich užívacie právo vzniklo po trvalom opustení bytu rodičmi odporcu v prvom rade, ktorým svedčilo pôvodné právo spoločného užívania bytu. Avšak je zrejmé, že v preskúmavanej veci žiadna medzera v zákone zistená nebola, pretože § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nevykazuje znaky neúplnosti alebo vnútornej obsahovej rozpornosti, či nejednoznačnosti, ktoré by bolo potrebné v procese aplikácie práva odstrániť pomocou výkladových pravidiel, alebo ktoré by vyvolávali potrebu sudcovskej tvorby práva.
zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, kde žalovaný orgán verejnej správy neodôvodnil, či v prípade sťažovateľa bola splnená niektorá z podmienok odôvodňujúca oprávnenosť zásahu do práva na skutočný súkromný rodinný život garantovaný čl. 8 Dohovoru, ktoré by bolo výkonom napadnutého rozhodnutia obmedzené alebo odňaté. Žalobkyňa ďalej poukázala na koncept tzv. „nukleárnej rodiny“ a jeho kritériá, ktorý priniesol v rozhodovacej činnosti v posledných rokoch ESĽP.
názoru žalobkyne prezieravo vypracúvané rozhodnutia európskych súdov, pričom však
krajského súdu nie je zrejmé, aké rozhodnutia a ktorých súdov, poukázali na to, že štáty pri posudzovaní koncepcie rodiny musia zohľadniť spoločenské zmeny. Ochrana tradičnej rodiny totiž môže byť legitímnym cieľom štátu, avšak nie jedinou cestou, ako viesť rodinný život, pričom nie je možné zvýhodňovať alebo naopak znevýhodňovať jednu skupinu ľudí pred druhou. 9.
názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 44/2011 ,,pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ V danom prípade podmienky na uplatnenie postupu predpokladaného týmto názorom Ústavného súdu SR
krajského súdu splnené neboli, pretože uvedené názory ESĽP a NS SR sa netýkajú právnej podstaty danej právnej veci, resp. predmetu prieskumu. Neposkytujú totiž výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. ani výklad medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právu na odškodnenie po poškodenom (zomrelom) zamestnancovi. Poskytujú v rôznych iných kontextoch možné prístupy k pojmu „rodinný život alebo zväzok“ a podobne, avšak obsah pojmov „manželstvo, manžel, manželka“, ktoré možno považovať za obsahovo odlišné, užšie ako pojem rodina, rodinný život, bližšie nevysvetľujú a vôbec sa nezaoberajú právami odkázaných osôb po úraze v prípade smrti zamestnanca, ktorý je im (bol) blízkou osobou. V prípade pertraktovanom rozsudkom NS SR sp.zn. 10Szak/14/2017 došlo k praktickému zamedzeniu súkromného „rodinného“ života sťažovateľa obmedzením jeho slobody, čo nemožno porovnávať so situáciou, keď zo strany žalovanej nedošlo k žiadnemu praktickému obmedzeniu alebo odňatiu partnerského života žalobkyne s poškodeným, ktorý zanikol v dôsledku jeho smrti. Žalovaná vo svojom rozhodnutí iba zohľadnila, že zákonom je preferované manželské spolužitie, ktoré poskytuje manželom viac práv ako iné partnerské spolužitie, čo sa prejavilo aj v normatívnom texte § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Žalovaná teda rešpektovala zákonné vymedzenie okruhu osôb
zákona oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie, bez toho, aby toto právo svojím rozhodnutím žalobkyni v rozpore s objektívnym právom odňala. Z rozsudkov súdov obsahujúcich ich závery k čiastkovým otázkam rodinného života alebo rodiny, bez dotyku s oblasťou sociálneho úrazového poistenia, ani z nepodložených názorov žalobkyne tak nevyplynul záver, že text zákona v uvedenom ustanovení nezodpovedá súčasným podmienkam života spoločnosti, ktoré sa od času jeho prijatia mali
žalobkyne podstatne zmeniť. Od roku 2003 (zákon č. 461/2003 Z.z. bol v NR SR schválený 30.10.2003) nepochybne došlo k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a iným posunom, avšak tvrdená podstatná zmena okolností vo vzťahu k nazeraniu spoločnosti na manželstvo nebola žalobkyňou osvedčená.
názoru krajského súdu by k znevýhodneniu žalobkyne došlo v tom prípade, pokiaľ by žalovaná voči nej uplatnila postup zjavne odlišný od postupu, ktorý uplatnila alebo uplatňuje voči osobám v rovnakom alebo obdobnom podstavení ako bola žalobkyňa v konaní o jednorazovom odškodnom (druhom, družkám poškodeného). Naopak k znevýhodneniu nedochádza, ak
zákona má určitá skupina osôb (napr. partner, druh, družka a pod.) odlišné práva ako iná skupina (manžel, manželka), nakoľko spôsob regulácie právnych vzťahov prostredníctvom zákona je v dispozícii zákonodarcu. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobkyni. Námietky žalobkyne neobsahujú označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o diskriminačnom správaní sa žalovanej alebo Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica. Okrem všeobecného tvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by osvedčovali nerovnaké zaobchádzanie so žalobkyňou zo strany žalovanej. V takom prípade tieto námietky nemožno hodnotiť inak, ako nepodložené subjektívne pocity. Ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v konaní
zákona č. 461/2003 Z.z. ani v konaní
SSP priamo aplikovateľné nie je. Konanie
antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania
tohto zákona. Práva ustanovené antidiskriminačným zákonom sa zaručujú rovnako všetkým osobám v sociálnom zabezpečení. Krajský súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobkyňou. Pokiaľ sa teda žalobkyňa domnievala, že boli porušené jej práva, ktoré jej zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby
, § 9 antidiskriminačného zákona, podaním ktorej sa aktivuje aj ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené dôkazné bremeno.
čl. 144 ods. 1 Ústavy SR síce vyplýva, že súdy sú viazané znením zákonnej normy, avšak vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR s poukazom na uznesenie sp.zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16.10.2018 od doslovného znenia zákona sa môže súd odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákona.
názoru žalobkyne ani v predmetnej veci si nemožno vystačiť len s doslovným textom zákona, ale je potrebné interpretovať ho najmä s ohľadom na účel, ktorý sa ním sleduje a požiadavku ústavne súladného výkladu zákona, predovšetkým s ohľadom na garanciu ochrany rodinného života a garanciu rovnosti práv.
žalobkyne striktne obmedziť okruh oprávnených osôb, ale naopak v prípade úmrtia poškodeného v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, priznať pozostalému partnerovi jednorazové odškodnenie ako čiastočnú kompenzáciu straty zosnulého partnera a straty príjmu zosnulého partnera. Dvojica žijúca v stabilnom dlhodobom zväzku druha a družky s finančnou podporou jedného voči druhému a dvojica, ktorá je zosobášená, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, pričom odopretie nároku na jednorazové odškodnenie pozostalému druhovi zakladá nedôvodné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania na podklade striktne jazykového výkladu zákona.
názoru žalobkyne, je prístup k cieľu podstaty jednorazového odškodnenia založený na náhľade na dvojicu ex post, a nie ex ante, ktorý umožňuje konštatovať, že v deň úmrtia jedného z partnerov sa pozostalý partner nachádza v úplne rovnakej situácii ako pozostalý manžel, t.j. v situácii osoby, ktorá roky viedla spoločné spolužitie a vzájomne sa podieľala, a to sociálne, emočne a finančne, na fungovaní spoločného života, a náhle o všetky aspekty spoločného života príde.
názoru krajského súdu nemožno ani apelovať na dotváranie práva súdmi, nakoľko žiadna medzera v zákone zistená nebola. Je však zrejmé, že striktný jazykový výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. zvádza k záveru prezentovanému krajským súdom, avšak na druhej strane ale platia závery Ústavného súdu SR, prezentované v uznesení sp.zn. III ÚS 388/2018 zo dňa 16.10.2018, v zmysle ktorých ,,súd nie je doslovným znením zákona viazaný absolútne.“ 23.
názoru žalobkyne záver krajského súdu, že výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má byť jasný a reštriktívny, nezodpovedá ústavne súladnému výkladu zákonov a únijnému výkladu práva. Žalobkyňa poukazovala na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a to na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017, ktoré neriešili § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., ale jasne deklarovali vo svojom kontexte potrebu výkladu ,,rodinného života“ a partnerských väzieb v širšom meradle než len izolovaným vnímaním statusu ,,manžel - manželka“.
žalobkyne poukázali na to, že štáty pri posudzovaní koncepcie rodiny musia zohľadniť spoločenské zmeny, žalobkyňa uviedla, že z obsahu jej žaloby bolo zrejmé, že mala na mysli rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázala buď ich označením v texte žaloby alebo odkazom v podobe poznámky pod čiarou. 27. Žalobkyňa poukázala ďalej na to, že ambíciu zrovnoprávnenia manželských zväzkov a faktických zväzkov partnerov vyjadril aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach, keď
jeho názoru, pojem partneri v nemanželskom zväzku treba chápať ako spolužitie dvoch osôb, charakterizované určitou stabilitou a vzájomnou viazanosťou určitými spoločnými právami a povinnosťami, týkajúcimi sa ich spoločného života (rozsudok Súdu pre Verejnú službu (prvá komora) z 27.11.2007 vo veci F-122/06 Anton Pieter Roodhuijzen vs. Komisia), pričom samotnej definícii „rodinný život” sa súdy zámerne vyhýbali. Dôvodom bolo, že pojem rodinný život je veľmi citlivý na morálne a sociologické zmeny v spoločnosti (Vincenc Coussirat-Coustere Famille et Convention européenne des Droits de l´Homme in Protection des droits de l´homme). Žalobkyňa ďalej poukázala na realistický a flexibilný pohľad na fungovanie spoločenského života osôb Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý formalisticky naladenú konštrukciu ochrany rodiny, čiže spoločenstva manželov rozšíril aj na ochranu de facto zväzkov - nezosobášené páry (Dr. Susana Sanz Caballero: Unmarried cohabiting couples before the European Court of Human rights: parity with marriage?).
žalobkyne v zmysle širšieho ponímania výkladu rodiny a vzájomných partnerských záväzkov, sú základnými predpokladmi tzv. „de facto rodiny” (
2 Zákonníka práce ,,V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.” Pojem „rodina” je pritom nutné vykladať v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý predstavuje nielen spoločenstvo založené na základe manželstva, čo bolo deklarované aj vo veci Pedersen v. Nemecko zo 6. decembra 2001, kedy bolo konštatované, že rodinu tvorí aj spoločenstvo mimo manželstva.
40 ods. 5 Zákonníka práce: „Rodinný príslušník na účely tohto zákona je manžel, vlastné dieťa, dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení, rodič zamestnanca, súrodenec zamestnanca, manžel súrodenca zamestnanca, rodič manžela, súrodenec manžela, prarodič zamestnanca, prarodič jeho manžela, vnuk zamestnanca a iná osoba, ktorá so zamestnancom žije spoločne v domácnosti.” Je teda zrejmé, že Zákonník práce vo viacerých ustanoveniach následne spája určité právne následky s tým, že príslušné osoby žijú so zamestnancom v spoločnej domácnosti, pričom medzi pojmové znaky domácnosti patrí spolužitie fyzických osôb, spoločná náhrada nákladov domácnosti a trvalý charakter tohto spolužitia, bez ohľadu na manželský alebo mimomanželský status týchto osôb.
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 13/2000 ,,Pod „neoprávneným zasahovaním” treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa.“ 37. Hoci
právneho názoru krajského súdu od roku 2003, teda od schválenia zák. č. 461/2003 Z.z. nepochybne došlo k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a iným posunom, avšak tvrdená podstatná zmena okolností vo vzťahu k nazeraniu spoločnosti na manželstvo nebola žalobkyňou osvedčená. Žalobkyňa apelujúc na deklarovanú zmenu v ponímaní rodinného života a partnerských väzieb namietala, že by súdnymi rozhodnutiami, či už vnútroštátnych alebo európskych súdov, nebolo osvedčené postupné upustenie od nutnosti existencie manželského zväzku, ale na priznanie rovnocenných práv v mnohých smeroch plne postačuje existencia partnerského zväzku druha a družky. 38.
záverov krajského súdu nemožno v danom prípade hovoriť ani o diskriminácii partnerského spolužitia na úkor manželského zväzku, nakoľko sa jedná o postup, ktorý je súladný so zákonom. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie, žalobkyňa uviedla, že si je vedomá skutočnosti, že antidiskriminačná žaloba je ako samostatný typ žaloby upravená v zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, pričom iba dokresľovala kontext podstaty podanej žaloby a nutnosť odklonenia sa od doslovného jazykového znenia zákona, ktoré nesleduje samotný účel zákona a ústavne súladný výklad.
názoru žalovanej presvedčiť súd o rovnakom postavení družky a manželky na účely jednorazového odškodnenia v zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. konštatujúc, že žalovaná nerešpektovaním tohto postavenia degraduje partnerský vzťah druha a družky v porovnaní s manželským vzťahom a porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania na podklade striktne jazykového výkladu zákona. Žalovaná tieto námietky odmietla, nakoľko ide o účelové tvrdenia bez opory v legislatíve, a hoci žalobkyňa na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR, znenie Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či Charty základných práv Európskej únie, výklad z kontextu vyňatých právnych viet a častí dokumentov sa žalovanej javí ako účelový a špekulatívny.
Občianskeho zákonníka. Na účely jednorazového odškodnenia v zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. však zákonodarca určil taxatívnym spôsobom osoby v konkrétnom postavení, na ktoré sa predmetné ustanovenie vzťahuje, a to manžel, manželka a nezaopatrené dieťa, a tento výpočet nezahŕňa osobu v postavení družky, resp. snúbenice. Žalovaná sa v tejto súvislosti stotožnila s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozsudku, a síce, že „pokiaľ teda zákonodarca nepoužil túto zaužívanú koncepciu „blízkej osoby" jej modifikáciou na účely jednorazového odškodnenia
1 zák. č. 461/2003 Z.z., prípadne priamym odkazom na použitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením systematického výkladu práva sa javí nepoužitie tohto konceptu ako vedomý postup zákonodarcu, ktorým zreteľne prejavil svoju autonómnu zákonodarnú pôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú právnu úpravu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba" do normatívneho textu zákona.“
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a dodržanie zásady zákazu diskriminácie, nemožno označiť za rozpor s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaná totiž opomenula, že čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadrujúci zásadu legality ukladá štátnym orgánom povinnosť konať na základe ústavy a v jej medziach v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Od správnej interpretácie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR závisí nielen riadne uplatňovanie Ústavy SR, ale aj existencia Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Ústava SR vo väčšine svojich noriem ustanovuje pravidlá, ktorých podrobnejšiu úpravu ponecháva na zákon. Vykonávacie zákony sa však neraz odkláňajú od účelu ústavnej úpravy, či ju dokonca popierajú. Ak by orgány verejnej moci uplatňovali čl. 2 ods. 2 Ústavy SR doslovne a vytrhnutý z kontextu Ústavy SR bez rešpektovania príčinnej súvislosti medzi relevantnými ústavnými normami, výsledkom by bola aplikácia právneho poriadku SR vzdialená Ústave SR. V záujme zachovania podstaty ústavnej úpravy sa čl. 2 ods. 2 musí interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a s využitím zdravého rozumu. S poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR sa všetky pramene právneho poriadku musia interpretovať a aplikovať tak, aby boli v súlade s Ústavou SR. Predmetná požiadavka potom v praxi znamená, že orgán verejnej moci vrátane žalovanej má povinnosť pri aplikácii zákona najskôr preskúmať, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ide aplikovať, môže vysvetliť tak, aby výklad bol v súlade s Ústavou SR a len v prípade kladnej odpovede môže uplatniť svoju viazanosť zákonom
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaná nemôže poukazovať na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a jeho domnelé porušenie, keďže pri správnej aplikácii predmetného článku Ústavy SR, nesmie porušiť ústavou garantované práva a slobody len preto, že jej to zákon umožňuje či ukladá. 54.
nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 426/2012 zo dňa 21.02.2013 „Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (...) neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (sp. zn. III. ÚS 341/07).”
1 SSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.
SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. 60.
SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.
1 zák. č. 461/2003 Z.z. žalobkyňa nemá nárok na jednorazové odškodnenie po poškodenom F.. S. V., nar. XX. Q. XXXX, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu zo dňa
tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.