← Slovensko

starobný dôchodok

Obsah (13)§ 190§ 21§ 22§ 174§ 132§ 168§ 2§ 3§ 33§ 8§ 4§ 1§ 24

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sk/6/2020 Identifikačné číslo spisu: 3018200282 Dátum vydania rozhodnutia: 25.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 190zákona č.

162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa

  1. augusta 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovanej“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa
  2. decembra 2016 (ďalej len ,,prvostupňové rozhodnutie“), o zamietnutí žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku od XX. O. XXXX.
  3. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, že Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa
  4. mája 2017 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo dňa
  5. decembra
  6. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 15Sa/22/2017-71 zo dňa
  7. mája 2018 na základe žaloby žalobcu zrušil predmetné rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa
  8. mája 2017 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, keď v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že: „V predmetnej právnej veci žalobca ako odvolateľ namietal v odvolacom, administratívnom konaní rovnaké skutočnosti, ako v podanej správnej žalobe. Podstatou jeho odvolacích námietok bola nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorá spočívala v nezohľadnení doby jeho štúdia na vojenskom gymnáziu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na starobný dôchodok od veku 57 rokov žalobcu. Žalobca ako odvolateľ uplatnil množstvo konkrétnych argumentov, ktoré mali potvrdiť jeho záver, že doba štúdia na vojenskej strednej škole musí byť zohľadnená ako I. (II.) kategória pre účely dôchodkového zabezpečenia. Na tieto konkrétne odvolacie námietky však žalovaný nedal žiadnu odpoveď, keď sa obmedzil len na citáciu jednej vety zo stanoviska Ministerstva obrany zo dňa 29.01.
  9. Ide pritom o všeobecnú citáciu, z ktorej vyplýva len určitý záver, ale nie dôvody, pre ktoré bol tento záver prijatý. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré považoval žalovaný odvolacie námietky za nedôvodné. Z tohto pohľadu teda správny súd nepozná dôvody žalovaného, nevie ako uvažoval, nemôže sa teda vyjadriť k ich správnosti. Nie je pritom vecou správneho súdu, aby za tejto situácie sám, mimo administratívneho konania, reagoval na jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré de facto neboli správnymi orgánmi zodpovedané.“ Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne následne napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa
  10. augusta 2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie a zamietol odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu.
  11. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí poukázala na § 14, § 21, § 65 a § 274 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 100/1988 Zb.“) a na to, že žalobca

potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SEE32-87/2017 zo dňa 20. februára 2014 nie je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia. Počas služobného pomeru vykonával základnú vojenskú službu od XX.XX.XXXX do XX.XX..XXXX v I. kategórii funkcií, bol zamestnaný ako vojak z povolania od 30.08.1980 do 23.09.1986, od 31.10.1988 do 30.04.1995 v I. kategórii funkcií a od 24.09.1986 do 30.10.1988 v II. kategórii funkcií., t.j. žalobca má v I. a II. kategórii funkcií odpracovaných 16 rokov a 248 dní a nie 20 rokov a 252 dní, ako tvrdí.

žalovanej na účely zníženia dôchodkového veku

§ 21ods.

1 písm.

  1. a)až
  2. d)zák. č. 100/1988 Zb. je možné hodnotiť len I. pracovnú kategóriu, resp. I. kategóriu funkcií. Výkon zamestnania v II. pracovnej kategórii, resp. v II. kategórii funkcií, nemá vplyv na zníženie dôchodkového veku. Zachovanie nárokov z nej plynúcich je možné iba postupom

§ 22zák.

č. 100/1988 Zb., t.j. pri výpočte starobného dôchodku, na ktorý vznikne nárok. Zníženie dôchodkového veku z dôvodu výkonu zamestnania v II. pracovnej kategórii, resp. II. kategórii funkcií je možné iba postupom

§ 174zák.

č. 100/1988 Zb. Žalovaná v tejto súvislosti zdôraznila, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok

§ 174ods.

1 zák. č. 100/1988 Zb. je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k

  1. decembru
  2. Žalobca však obe podmienky súčasne nespĺňal, keďže zo služobného pomeru bol prepustený dňa
  3. apríla 1995, ktorým dňom skončilo u neho zamestnanie v zvýhodnenej I., resp. II. kategórii funkcií. V jeho prípade preto nebolo možné aplikovať § 174 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb., keďže k
  4. decembru 1999 nevykonával službu zaradenú do I., resp. II. kategórie funkcií, a teda dovŕšením 57 rokov nedosiahol dôchodkový vek. Zo stanoviska Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa
  5. januára 2016 vyplýva, že štúdium v
  6. a
  7. ročníku vojenských stredných odborných škôl (ďalej aj „VSOŠ“) a štúdium v
  8. až
  9. ročníku vojenských gymnázií (ďalej aj „VG“) nie je možné zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií. Postavenie žiaka nie je možné zamieňať za druh vykonávanej funkcie, ako požiadavky zaradenia kategórie funkcií na zistenia nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie

všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Na spracovanie a vyplňovanie výkazu bola nariadením náčelníka štábu Československej ľudovej armády,

  1. zástupcom ministra národnej obrany č. 11 zo dňa
  2. augusta 1985 vydaná „Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva národní obrany po zpracovaní výkazu doba kategórii funkcí (pracovných kategórií) rozhodných pro realizaci kádrových opatření zabezpečení peněžitými dávkami podle zákona o některých služebních poměrech vojáků a pro sociální zabezpečení.“ Z citovaného dokumentu

žalovanej vyplýva, že prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla

vtedy účinného Branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 Smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov zo VSOŠ, t.j. výkon základnej služby trval počas štúdia v

  1. a
  2. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so Smernicou u žiakov vojenských škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenských vysokých školách, a to v
  3. a
  4. ročníku tohto štúdia. Štúdium v
  5. a
  6. ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu

§ 132ods.

1 písm. b) zák. č. 100/1988 Zb. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Do vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov.

prílohy 3 Smernice „poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii.“ Z uvedeného

žalovanej vyplýva, že žalobcom namietané obdobie štúdia na VG nie je možné zhodnotiť v zvýhodnenej kategórii funkcií. Odvolacej námietke žalobcu vo veci nezhodnotenia doby štúdia na VG od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v I. kategórii funkcií nebolo možné vyhovieť, nakoľko štúdium v 1. až 4. ročníku VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu

§ 132ods.

1 písm. b) zák. č. 100/1988 Zb., keďže činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby.

prílohy 3 Smernice sa doba štúdia poslucháčov (žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu na vojenskú službu ako doba potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky. 4. Krajský súd identifikoval dve základné sporné otázky potrebné riešiť v rámci súdneho prieskumu, a to posúdenie splnenia zákonných podmienok žalobcom vo vzťahu k jeho nároku na znížený dôchodkový vek

§ 174zák.

č. 100/1988 Zb., a otázku aplikácie konkrétneho znenia zák. č. 100/1988 Zb. na posúdenie žiadosti žalobcu. Žalobca zotrval na požiadavke, aby obdobie jeho štúdia na VG od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX bolo žalovanou zaradené do zvýhodnenej I. kategórie funkcií. Žalobca argumentačne vychádzal zo zákonných úprav dôchodkového zabezpečenia,

ktorých doba štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky bola považovaná za dobu zamestnania a vzhľadom k tomu, že žiaci vojenských škôl boli povolaní k nástupu povolávacími rozkazmi, absolvovali vojenský výcvik, plnili napr. dozorné služby, bývali ozbrojení, dostávali odmeny a podliehali vojenskej disciplíne, vykonávali činnosť, ktorá bola svojím obsahom a náročnosťou totožná s činnosťou vykonávanou vojakmi, ktorá bola zaradená do I. kategórie funkcií, a to napriek tomu, že ministerstvo na základe príslušného zákona nevytvorilo register alebo zoznam funkcií zaraďovaných do I. kategórie funkcií. Žalobca mal za to, že súdy majú rozhodovacou činnosťou odstrániť nespravodlivé posudzovanie činnosti žiakov študujúcich na vojenských školách a pre účely zníženého dôchodkového veku priznať im zaradenie do I. kategórie funkcií. 5. Krajský súd poukázal na konštatovanie Krajského súdu v Trnave v rozsudku sp. zn. 45Sa/15/2017 zo dňa 07. júna 2018,

ktorého je vo vzťahu k žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku s použitím ustanovení zákona o znížení jeho dôchodkového veku z titulu zaradenia časti pracovnej činnosti žalobcu do I. kategórie funkcií ako vojaka z povolania, v skúmanej právnej otázke potrebné vychádzať zo znenia zákona o sociálnom poistení účinného v čase žalobcom predpokladaného vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok a z jeho intertemporálnych ustanovení ohľadom sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania. Hoci zákon o sociálnom poistení s účinnosťou od

  1. januára 2004 už pre účely dôchodkového zabezpečenia neustanovuje zvýhodnené pracovné kategórie zamestnaní, ani kategórie funkcií, na základe § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) v znení účinnom od
  2. júla 2015 ponechal zachované nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. Pre účely zistenia zachovania nárokov v konkrétnom prípade dôchodkovo poistenej osoby je nevyhnutné vychádzať zo znenia zákona, ktorý predmetné zvýhodnenia upravoval, resp. upravuje, t.j. nie je možné priznať viac nárokov ako tejto osobe priznal všeobecne záväzný právny predpis upravujúci zvýhodnené podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, napr. znížením dôchodkového veku. Základným všeobecne záväzným právnym predpisom je zák. č. 100/1988 Zb.
  3. V preskúmavanej veci si žalobca uplatňoval nárok na starobný dôchodok dovŕšením
  4. roku veku života z titulu splnenia podmienok

§ 174ods.

1 písm. b) zák. č. 100/1988 Zb., nakoľko splnil zákonom stanovenú podmienku doby odpracovanej v službe zaradenej do I. kategórie funkcií, t.j. 18 rokov a 214 dní, do ktorého obdobia žalobca zarátal aj 1464 dní strávených štúdiom na VG, eventuálne navrhol posúdiť jeho nárok

§ 174ods.

1 písm. d) zák. č. 100/1988 Zb., t.j. pri nesporne vykázaných viac než 16 rokoch odpracovaných v službe zaradenej do I., ako aj II. kategórie funkcií. V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti, že so vznikom nároku na zníženie dôchodkového veku

§ 174ods.

1 zák. č. 100/1988 Zb. je spojená ďalšia zákonná podmienka obsiahnutá v § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb., ktorou je, aby služba I. alebo II. kategórie trvala ku dňu 31.12.1999, t.j. aby ju žiadateľ k uvedenému dňu vykonával. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca službu zaradenú do I. kategórie funkcií vykonával do 30. apríla 1995, kedy zanikol jeho služobný pomer vojaka. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ukončenia vojenskej služby žalobcu ako vojaka z povolania zaradenej v I. kategórii funkcií a vzhľadom na bezvýnimočne uplatňované podmienky priznania nároku na zníženie dôchodkového veku

§ 174ods.

1 písm. b) a ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. (trvanie služby zaradenej do I. alebo II. kategórie ku dňu 31.12.1999) nebolo

názoru krajského súdu možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o nesprávnom vyhodnotení zisteného skutkového stavu veci a jeho ústavne nekonformnej aplikácii na vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. a zák. č. 461/2003 Z.z.

  1. K námietke žalobcu, ktorou s poukazom na § 132 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. napadol postup žalovanej spočívajúci v nedostatočnom vysporiadaní sa s pojmom „ostatná služba“ a protizákonné nezhodnotenie doby štúdia žalobcu na VG v I. kategórii funkcií krajský súd uviedol, že pre posúdenie doby výkonu služby žalobcu zaradenej v I. kategórii funkcií nie je možné vychádzať z nárokov upravených v § 132 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb., pretože ustanovenia tohto paragrafu sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov od
  2. júla 2002 nepoužijú.
  3. Krajský súd poukázal na to, že služba vojaka z povolania je zákonom uznaný status, ku ktorému sa viažu nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia. V čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VG, resp. počas jeho štúdia na VG v zmysle účinných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie (zák. č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975 a jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, ako aj zák. č. 121/1975 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov) štúdium na VG nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe predmetných zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe ich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium na VG nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení zákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií.
  4. Krajský súd, ako to už učinil v inej pred ním prejednávanej veci pod sp. zn. 28Sa/8/2017, týkajúcej sa toho istého žalobcu, považoval aj v tomto konaní za vhodné pripomenúť, že úlohou správneho súdu pri plnení prieskumnej povinnosti nie je vyčerpávajúcim spôsobom prezentovať všetky právne predpisy, z ktorých pre vznik nároku na zníženie dôchodkového veku

§ 174zák.

č. 100/1988 Zb. nevyplýva možnosť považovať štúdium na VG za výkon služby v ozbrojených silách alebo za výkon vojenskej služby alebo za služobný pomer. Pre možnosť zvoliť opačný prístup by to muselo byť výslovne upravené v príslušnom právnom predpise. A hoci žalobca poukazoval na rôzne skutkové situácie (sklárski alebo obuvnícki učni), neuviedol žiadny konkrétny právny predpis,

ktorého by bolo jednoznačne možné považovať štúdium na VG za výkon vojenskej služby. Ani krajský súd, vedený zásadou iura novit curia, takýto predpis ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v čase štúdia žalobcu na VG alebo neskôr, neidentifikoval. 10. Z relevantných právnych predpisov, vezmúc do úvahy aj poznatky z vyjadrení Ministerstva obrany Slovenskej republiky poskytovaných do správnych konaní,

názoru krajského súdu vyplýva, že žiaci

  1. až
  2. ročníka VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vojenských vysokých školách. Počas štúdia títo žiaci neboli vojakmi v činnej službe a počas štúdia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Žiaci VG začali vykonávať základnú vojenskú službu až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo v zmysle rezortného interného normatívneho aktu ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Žiaci VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru vojaka z povolania mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Štúdium na VG bolo dobou potrebnou na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky a nebolo dobou výkonu vojenskej činnej služby.
  3. Krajský súd poukázal na to, že sociálna politika štátu, a to aj pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie zvýhodnených kategórií zamestnancov, je vždy odrazom nielen politického, ekonomického a historického vývoja istého spoločenstva, ale aj prostriedkom, akým štát presadzuje svoje aktuálne dominantné sociálnopolitické predstavy. Odvetvie práva sociálneho zabezpečenia je tvorené právnymi normami vyznačujúcimi sa kogentnou povahou regulácie právnych pomerov, ktorým nie sú vlastné ustanovenia upravujúce zmierňovanie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek. Ide o oblasť, kde priestor na tzv. sudcovskú tvorbu práva je minimálny a kde je potrebné pri voľbe výkladových metód mať za to, že ak niektorý spoločenský fenomén nie je upravený spôsobom, aký očakávajú individuálni adresáti právnych noriem, deje sa tak na základe vôle zákonodarcu a nie na základe jeho opomenutia.
  4. To, čo žalobca vnímal ako medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktorá vo svojich dôsledkoch má

neho sociálne negatívne vplývať na stovky bývalých príslušníkov ozbrojených síl, ktorí postupne dovršujú dôchodkový vek, nevnímal krajský súd ako priestor na uplatnenie tzv. sudcovskej tvorby práva. Jedným zo základných aplikačných pravidiel prístupu k výkladu právnych predpisov je predpoklad, že zákonodarca (aj v historickom priereze) je racionálne konajúcim subjektom verejnej moci. Ak niektoré spoločenské javy neupravil spôsobom, aký by jednotlivec (v tomto prípade žalobca) považoval za súladný s jeho vnímaním spoločenského cieľu právnej úpravy, nie je možné bez ďalšieho preklenúť rozhodovacou činnosťou súdov cieľ zreteľne sledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení a vytvoriť pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania.

  1. V uvedenom kontexte krajský súd uviedol, že s prihliadnutím na cieľ sledovaný právnymi predpismi sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie štúdia žiakov na VG do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť príslušných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy na budúce povolanie. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Žiadne z povinností, ktoré žiaci v priebehu štúdia na VG v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona. V tomto ohľade na základe vyššie uvedeného krajský súd konštatoval, že žiaci VG boli osobami mimo činnej služby a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií. Ak vzhľadom na vyššie uvedené správne orgány nezaradili štúdium žalobcu na VG ako službu zaradenú do I. kategórie funkcií, postupovali v súlade s právnymi predpismi.
  2. K spornej otázke, či žalobcovi dovŕšením veku 59 rokov vznikol nárok na starobný dôchodok

§ 174ods.

1 písm. d) zák. č. 100/1988 Zb. za situácie, keď nesporne bol zamestnaný viac ako 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií, krajský súd dospel k záveru, že žalobcovi ani v právnom režime

§ 174ods.

1 zák. č. 100/1988 Zb. nárok na starobný dôchodok nevznikol. Na vznik nároku na starobný dôchodok sa vyžaduje kumulatívne splnenie ďalšej podmienky ustanovenej v § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb., a to, aby zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k

  1. decembru 1999, čo však u žalobcu splnené nie je, keďže dôchodkovo preferované zamestnanie skončil dňom
  2. apríla
  3. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci sp. zn. 9So/62/2009 (R53/2011) uzavrel, že pre zákonnú úľavu na veku potrebnom pre vznik nároku na starobný dôchodok (56 až 59 rokov) musí byť splnená podmienka nielen

§ 174ods.

1 zák. č. 100/1988 Zb., ale súčasne aj podmienka, aby zamestnanie patriace k zvýhodnenej kategórii trvalo ku dňu

  1. decembra
  2. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky tento právny názor opakovane potvrdzoval vo svojej ďalšej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 9So/88/2011, sp. zn. 7So/71/2012, sp. zn. 1So/69/2014, sp. zn. 9So/6/2015).
  3. Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že na priznanie nároku na starobný dôchodok v právnom režime

§ 174zák.

č. 100/1988 Zb. nemusia byť splnené naraz všetky podmienky, ktorými sú vek, odpracovanie zákonom stanoveného počtu rokov v I. alebo II. kategórii funkcií a odpracovanie rokov vo všeobecnom poistnom systéme už v čase ukončenia preferovaného zamestnania alebo služby. Aplikovaním takéhoto výkladu by žalobcovi nárok na skorší odchod do starobného dôchodku nevznikol dosiahnutím veku 56 až 59 rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale by mu vznikol už v roku 1995, keď ukončil služobný pomer v armáde.

názoru krajského súdu na vznik nároku na skorší odchod do dôchodku

§ 174ods.

1 a 2 zák. č. 100/1988 Zb. je potrebné mať splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia a na posúdenie, či tu nárok je alebo nie je, správny orgán je povinný aplikovať iba jednu konkrétnu právnu úpravu nachádzajúcu sa na osi časovej pôsobnosti právnych noriem, a to tú, ktorá je platná a účinná v čase, kedy je splnená posledná z podmienok potrebných na to, aby sa u žiadateľa o skorší odchod do dôchodku vôbec mohlo uvažovať. U žalobcu je touto ostatnou podmienkou vek. Správne orgány postupovali ústavne konformne, ak všetky podmienky definujúce nárok žalobcu posudzovali k časovému okamihu, ktorý žalobca deklaroval ako vek, v ktorom mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku z právneho titulu zníženia dôchodkového veku z dôvodu istej zákonom vymedzenej doby zamestnania v zvýhodnenej kategórii funkcií. Nie je možné posudzovať splnenie jednej podmienky

zákona účinného v roku 1995 a splnenie druhej podmienky posudzovať

zákona účinného po roku

  1. Takýto aplikačný eklekticizmus je neprípustný. V roku 1995 mal žalobca XX rokov, t.j. nárok na starobný dôchodok mu nemohol vzniknúť pre nesplnenie podmienky veku. V rokoch, keď by žalobca už dosiahol vek 56 až 59 rokov, t.j. v rokoch 2014 až 2017, síce by už žalobca spĺňal podmienku veku, avšak nespĺňal a splniť už ani nemohol podmienku trvania služobného pomeru vo zvýhodnenom zamestnaní zaradenom do I., resp. II. kategórie funkcií.
  2. Krajský súd poukázal na to, že skúmanie otázky časovej pôsobnosti právnych noriem vo vzťahu k dôchodkovým nárokom žalobcu úzko súvisí s problematikou retroaktivity. K uvedenej téme sa vyjadril napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010, konštatujúc, že „k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté

skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“

  1. Problematiku retroaktivity právnych predpisov opakovane riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Pravú retroaktivitu - jav nežiaduci v právnom štáte - vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (PL. ÚS 3/00). Nepravou retroaktivitou je stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu (PL. ÚS 3/00).
  2. S poukazom na úvahy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky nejde v prípade § 174 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. o tzv. pravú retroaktivitu, ale o prípad tzv. nepravej retroaktivity, ústavne akceptovateľnej, kedy zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona (počet odpracovaných rokov v zvýhodnenej pracovnej kategórii), súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali, čo je prípad žalobcu, keďže v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. bol žalobca vo veku iba 42-43 rokov, t.j. nespĺňal podmienku veku pre vznik nároku na starobný dôchodok

žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. V roku 1999, resp. 2000 žalobca nemohol účinne požiadať o starobný dôchodok, a preto tu ani nemožno hovoriť o nejakom už existujúcom právnom vzťahu, do ktorého by zákonodarca spätne vstupoval ústavne nekonformným spôsobom. Ustanovenia § 174 ods. 1 a 2 zák. č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31.12.2003 žalovaný aplikoval na ním ustálený skutkový stav správne. 19. Krajský súd po vykonaní prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú

§ 190SSP zamietol.

20. O trovách konania rozhodol krajský súd

§ 168

SSP tak, že úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože dospel k záveru, že nie sú naplnené výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali priznať jej právo na náhradu trov konania. II. Kasačná sťažnosť 21. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote s poukazom na § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP kasačnú sťažnosť. Poukázal na to, že krajský súd na súdnom pojednávaní nevykonával riadne dokazovanie a žalobca nemal žiadnu možnosť sa účinne brániť.

názoru žalobcu mal krajský súd

čl. 5 ods. 8 SSP vykonať dokazovanie, vrátane konfrontácie, pretože argumenty žalobcu mu boli známe a argumenty žalovanej sú neúplné, alebo skresľujúce a zahmlievajúce realitu. Žalobca mal za to, že rozsudkom krajského súdu bol porušený aj princíp rovnakého zaobchádzania s občanmi SR. 22. Žalobca popri štúdiu v štyroch ročníkoch vo VG SNP v Banskej Bystrici odslúžil službu v prospech ČSĽA od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v dĺžke 1464 dní, t.j. 4 roky a 4 dni, pričom žalovaná túto službu bezdôvodne označila len ako III. pracovnú kategóriu, ktorá pre toto vojenské štúdium nie je nikde zadefinovaná, a teda konala svojvoľne. Žalovaná toto vojenské štúdium a službu považovala za bežné štúdium na civilných stredných školách, pričom neuviedla právny predpis, ktorý by jej tento postup umožňoval, nikde totiž nie je uvedené, že v rozhodnom čase išlo o III. pracovnú kategóriu. Urobila tak bez náležitého dokazovania, pretože žalobca službu v kasárňach ČSĽA vykonával presne

špeciálnych právnych predpisov ČSĽA platných rovnako pre vojakov z povolania a vojakov základnej služby. Za výkon tejto služby bol žalobca

právnych predpisov ČSĽA, t.j. zák. č. 76/1959 Zb., trestaný alebo odmeňovaný rovnako ako boli vojaci z povolania a vojaci základnej služby. V danom prípade ide o deformovaný výklad z prostredia MO SR, ktorého dôsledkom je diskriminácia žalobcu a nerovnaké zaobchádzanie. Krajský súd sa touto problematikou riadne nezaoberal a spoliehal sa na vyjadrenie MO SR, avšak o hodnotu výpovedí autentických svedkov a súdnych znalcov z odboru československého služobného práva a univerzálnych listinných dôkazov nie. Odo dňa nástupu na VG SNP dňa XX. augusta XXXX bol žalobca v nepretržitom služobnom pomere, nosil oficiálnu služobnú uniformu príslušníka ČSĽA označenú štátnym znakom ČSSR, študoval a predovšetkým slúžil v regulárnych kasárňach ČSĽA. 23. Krajský súd sa mal dôkladnejšie zaoberať posúdením výkonu služby žalobcu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX vo VG SNP a dodržiavaním princípu rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie medzi vojakmi z povolania, vojakmi základnej služby a žiakmi VG, ktorí vykonávali rovnakú službu, ale na dôchodkové účely sa im táto hodnotila rozdielne. Túto vojenskú školu a službu popri štúdiu na VG SNP od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX žalobca vykonával v regulárnych kasárňach ČSĽA

jednotného špeciálneho vojenského právneho predpisu platného na celom území ČSSR a zák. č. 76/1959 Zb., niekoľkých zákonov o zbraniach a strelive, Vyhlášky ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb. 24. V zákonoch o zbraniach a strelive je presne zadefinované, že strelné zbrane mohli legálne dostávať aj osoby vojensky činné, vrátane žiakov VG. Tieto zákony o zbraniach o strelive uvádzali, že žiaci VG sú vojensky činné osoby, ale branný zákon a žalovaná popierajú žiakom VG status „vojensky činnej osoby”. Tieto zákony boli účelovo schvaľované tak, aby bol oficiálne umožňovaný výcvik detských vojakov v strážených priestoroch kasární a vojenských výcvikových priestoroch ČSĽA.

špeciálneho vojenského predpisu „Bezpečnostné opatrenia pri práci s muníciou a výbušninami a ničenie munície z roku 1963” v rozpore s čl. 30 žalobca na strelnici v rámci vojenskej prípravy strieľal z ručných zbraní. A to napriek tomu, že vojenským predpisom to bolo zakázané, nakoľko nemal zákonom predpísaný vek 18 rokov. 25. Žalobca nesúhlasil s vyjadrením, že štúdium na VG nie je možné považovať za výkon služby v ozbrojených silách ČSĽA a ohradil sa voči tvrdeniam žalovanej, že nešlo o službu. Naopak, za výkon tej istej služby v tých istých kasárňach, v rovnakom priestore, v tom istom čase,

rovnakých právnych predpisov, za rovnakých 24 hodín služby, mali vojaci z povolania a vojaci základnej služby priznanú I. kategóriu funkcií.

  1. Nie je možné akceptovať tvrdenie žalovanej, že nemá k dispozícii všetky dokumenty, ktoré sú relevantné pre zistenie skutkového stavu, či žalobca spĺňal zákonom stanovené podmienky pre priznanie starobného dôchodku v zníženom veku. Žalobca sa žiadosťou domáhal svojho oprávneného dôchodkového nároku, a ak by v jeho žiadosti absentovali niektoré údaje, tak bolo potrebné postupovať v súčinnosti s ním. Jediným vojenským zamestnávateľom žalobcu v rozhodnom období bolo MNO ČSSR a neskôr MO SR. Okrem MO SR dôkazy o tejto službe má k dispozícii aj Vojenský historický archív v Trnave, Vojenský historický ústav v Bratislave a v spolupráci s Vojenským ústredným archívom v Prahe a Olomouci a MO ČR sa dajú získať aj odtiaľ.
  2. Žalovaná sa snaží uplatniť svoje názory aj spätne, t.j. retroaktívne. V právnom štáte nie je možné zákonom zmeniť to, čo sa už stalo. Ak je SR právny štát, tak žalovaná by to mala vziať na vedomie a svoj postup prehodnotiť a začať rozhodovať v prospech poistenca.
  3. Žalobca nesúhlasil s vyjadrením krajského súdu, že žiaci vojenských stredných škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vedení ako „chovanci”. Nikto neriešil skutočnosť, že takýto žiak mohol 01.
  4. daného roka dosiahnuť vek 16 rokov a postupne dovršoval fyzický vek 17 rokov. To znamená, že vojakom sa mohol stať už po dovŕšení veku 16 rokov. Vyjadrenia sú hrubo zavádzajúce, výkazy dôb a kategórii funkcií vojaka z povolania sa mali prepracovať, čo sa po zmene režimu 1989 neuskutočnilo. Výkaz žalobca podpísal, bol s ním oboznámený, za správnosť vyhotovenia podpisoval aj spracovateľ výkazu. Žalovaná v snahe zakryť porušovanie ľudských práv na vojenských stredných školách od roku 1949 do roku 1991 nezákonne označuje študujúce deti a mladistvých žiakov ako „chovancov”. Pojem „chovanci” existoval len do roku 1952, odvtedy sa v rezorte MO nepoužíva. Chovanci v edukačných ústavoch nikdy neboli vyzbrojovaní strelnými zbraňami a neboli podrobovaní vojenskému výcviku, neboli oboznamovaní s utajovanými skutočnosťami a nedostávali finančné prostriedky, ktoré sa nazývali „služné”. Žiakom vojenských stredných škôl velili vojenskí velitelia, dôstojníci, generáli vo vojenských uniformách vojakov ČSĽA a vojenských dôstojníckych hodnostiach, čo u chovancov v polepšovniach, detských domovoch a nápravných ústavoch neexistovalo. Žalobca má za to, že nemožno pripustiť, že žalovaná neoprávnene porovnáva štúdium na VG SNP, VGJŽ, VSOŠ, VŠJŽ a pod. s civilnými strednými školami, alebo dokonca s chovancami vo výchovných nápravných ústavoch. Postoj niektorých orgánov štátnej správy o tom, že mladiství žiaci vojenských stredných škôl boli „chovanci”, je zjavne nesprávny a účelovo použitý a tento pojem nikde neobstojí. Žalobca nebol nikdy zaradený ako chovanec v nejakých reedukačných ústavoch, výchovných, diagnostických, nápravnovýchovných ústavoch, či liečebniach a pod., ale vyrastal na oficiálnych vojenských stredných školách v regulárnych kasárňach ČSĽA. Žalovaná sporné obdobie služby a zároveň štúdia nesprávne považuje za štúdium „chovancov” a preto posudzuje a aj započítava v neprospech len ako III. pracovnú kategóriu, teda s nižším dôchodkovým benefitom.
  5. Žalovaná nepreukázala, čím MNO ČSSR povolávalo žiakov vojenských stredných škôl do vojenskej základnej služby, aký názov mal tento dokument, kde je uložený. Je to jeden z kľúčových argumentov a žalobca žiadal, aby sa s tým súdy vysporiadali a vec riešili v súlade s princípmi náležitého dokazovania.
  6. Výkaz dôb a kategórií funkcií rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, pre zabezpečenie peňažnými dávkami

zákona o služobnom pomere vojakov armády SR, žalobca dňa 25. apríla 1995 podpísal vlastnoručným podpisom, čo neznamená, že súhlasil s tým, že štúdium na VG je uvedené ako občianske zamestnanie v III. pracovnej kategórii. V dokumente bolo uvedených aj množstvo iných údajov a podpis žalobcu bol len formalitou. 31.

§ 132ods.

1 zák. č. 100/1988 Zb. vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

  1. a)55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií,
  2. b)57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. Zákonodarca zámerne neuviedol, o aký presný druh služby išlo. Medzi písm.
  3. a)a
  4. b)je výrazný rozdiel, pričom zákonodarca ani neuviedol, že to musí byť výlučne vojenská služba. 32. Služba žiakov popri ich štúdiu na vojenských stredných školách má byť uznaná od prvých ročníkov za I. kategóriu funkcií už od 15 rokov ich veku, nakoľko ju reálne vykonávali. Rovno tak, ako to majú priznané banícki učni, či fúkači skla. 33. Z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by disponovala s rezortným zoznamom preferovaných zamestnaní vydaných MNO ČSSR, v ktorom by bolo toto štúdium na VG vylučované z I., resp. II. kategórie funkcií a ktorý by sa uvedeným rozporom v hodnotení dôb služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií zaoberal a zisťoval, či nie sú splnené podmienky

§ 2ods.

1 vyhlášky ŠÚSZ č. 102/1964 Zb., resp. 3 ods. 1 nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb., ale bez ďalšieho a bez uvedenia dôvodov pre posúdenie dôchodkového veku žalobcu, hodnotilo trvanie vojenskej služby v I. kategórii funkcií len v období od 27.08.1974, t.j. bez posudzovania

  1. až
  2. ročníka VG. Nemožno opomenúť skutočnosť, že III. pracovnú kategóriu vojaci do 31.12.1999 nepoznali.
  3. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu Praha č. k. 42 Ad 2/2017-52 zo dňa
  4. júla 2018, v ktorom bolo konštatované k rozdielu v ponímaní
  5. a
  6. ročníka VSOŠ

legislatívy uvedenej v zákone NZ ČSSR č. 101/1964 Zb. a v zákone NZ ČSSR č. 121/1975 Zb., že obdobie prípravy na budúce povolanie spadajúce pred rok 1976, by sa mohlo započítať ako „príprava na povolanie v kategóriách funkcií”, a to nasledovne: ,,Krajský súd si je vedomý toho, že § 96 ods. 6 vykonávacej vyhlášky č 102/1964 Zb. obsahuje širší odkaz na všeobecné ustanovenie k pracovným kategóriám než vyhláška č. 128/1975 Zb., konkrétne sa má na vojakov z povolania obdobne aplikovať okrem šiestej časti i § 1 až 3 vykonávacej vyhlášky č. 102/1964 Zb. Avšak i keby sťažovateľovi bolo

zákona č. 101/1964 Zb. započítané obdobie predchádzajúceho štúdia (t. j. 1 rok a 4 mesiace), nedosahovala by doba jeho služby dĺžky 18 rokov potrebnej pre vznik nároku na starobný dôchodok v 57 rokoch

§ 174ods.

I písm. b) zákona FZ ČSFR č. 100/1988 Zb., ale ako správne rozhodol žalovaný, sťažovateľovi by vznikol nárok na dôchodok až v 58 rokoch a to

§ 174ods.

I písm. c) zákona. To by platilo i za situácie, že by mu bola započítaná ako služba I. kategórie funkcií doba jeho učňovského pomeru na vojenskej škole od 01.09.1974 do 31.12.1975, t.j. za účinnosti zákona č. 121/1975 Zb. a vykonávacej vyhlášky č. 128/1975 Zb.”

  1. Žalobca uviedol, že do
  2. decembra 1992 všetci vojaci z povolania slúžili v jednotnej ČSĽA a vzťahovali sa na nich rovnaké zákony, a teda podmienky vojenského stredoškolského štúdia do roku
  3. decembra 1992 boli v celej ČSFR rovnaké a jednotné. Do rozdelenia ČSFR bola služba vojakov v ČSĽA jednotná a vykonávaná

jednotných právnych noriem, rozkazov a nariadení. Rovnako tak bolo posudzované aj vojenské stredné školstvo, a preto žalobca nemôže byť z tohto posudzovania vylúčený a štúdium a zároveň vykonávaná služba na VG sa mu má posudzovať ako I. kategória funkcií. 36.

§ 3ods.

1 Nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. zo dňa 17.06.1988 o zaradovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia sa: ,,Doba štúdia žiaka stredného odborného učilišťa pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonávajú zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. Ak ide o zamestnanie I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, započítava sa takto doba štúdia od začiatku školského roka, v ktorom sa žiak

učebného plánu pravidelne pripravuje na budúce povolanie na pracoviskách v podzemí.”

  1. Ak žalovaná tvrdí, že na úseku výkonu sociálneho poistenia má postavenie štátneho orgánu, tak potom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Predmet činnosti žalovanej je taxatívne vymedzený v zák. č. 461/2003 Z.z., žalovaná je významnou verejnoprávnou inštitúciou a musí dodržiavať zákony. Ak tomu tak nie je, je právne neakceptovateľné a neudržateľné, aby sa toleroval postup, ktorý nie je v zákone zadefinovaný.
  2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10Sd/216/2013 zo dňa
  3. júna 2014 rozkryl utajovaný problém štúdia a služby na vojenských stredných školách do roku 1991 a treba posúdiť štúdium ako I., resp. II. kategóriu funkcií. Žiaci VG počas štúdia neboli vojakmi základnej služby, ale službu na rote vykonávali a mali pridelené osobné zbrane, t.j. samopaly.
  4. Žalovaná spochybňuje aj dobrovoľný vstup do vojska

Branného zákona NZ ČSR č. 92/1949 Zb., pričom jedným z listinných dôkazov žaloby je aj „Žiadosť o prijatie ku štúdiu na Vojenské gymnázium”, ktorú podpisoval jednak rodič žiaka a jednak aj žiak vojenskej školy, no konkrétny obsah štúdia nikto nepoznal, najmä nie nútené služby a nútený výkon prác. Táto žiadosť je jeden z kľúčových dôkazov, že žalobca od XX. augusta XXXX nastupoval dobrovoľne do ČSĽA a vykonával tam službu už ako 15-ročný. Ak sa žalovaná mylne domnieva, že žalobca nenastupoval do služby dobrovoľne ako maloletý dňa XX. augusta XXXX

podmienok Branného zákona, tak musí predložiť listinný dôkaz.

  1. Pôvodne žiaci VG išli len na vojenské stredoškolské štúdium, avšak popri vojenskom stredoškolskom štúdiu, žiaci museli vykonávať aj nútený výkon služby, vojenský výcvik, vojenskú prípravu a nútené práce. V „Potvrdení o prijatí” zo dňa
  2. marca 1968 do VSOŠ je uvedené: „K nástupu Vás povolá Okresná vojenská správa

„miesta bydliska.” K tomuto striktnému „povolaniu” priamo nadväzuje „Povolávací rozkaz” do VG, na ktorom je uvedené: „Neuposlúchnutie tohto rozkazu a jeho zneužitie je trestné!” Všetko nasvedčuje, že s osobou žalobcu sa už od počiatku, t.j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, zaobchádzalo ako s vojakom ČSĽA. Išlo o obdobie 1464 dní v

  1. až
  2. ročníku VG SNP v I. kategórii funkcií. Celé štvorročné štúdium žalobcu vo VG prebiehalo v regulárnych a hermeticky uzavretých kasárňach ČSĽA. Vojaci z povolania slúžiaci v tých istých kasárňach mali priznanú I. a II. kategóriu funkcií, hoci sa tam zdržiavali v pracovné dni 8 a pol hodiny denne a žiaci VG SNP už nie. Túto diskrimináciu a nerovnaké zaobchádzanie medzi občanmi žiadal žalobca odstrániť a priznať I. kategóriu funkcií aj za výkon služby v
  3. až
  4. ročníku VG SNP.
  5. Žalobca je presvedčený, že preferovaná I. a II. kategória funkcií v ČSĽA armáde, sa musí hodnotiť rovnako už odo dňa nástupu do vojenskej strednej školy, pretože od termínu nástupu jednoznačne išlo o náročnú službu v ťažkom rizikovom prostredí, ktorá mala bezprostredný negatívny vplyv na kondíciu, telesný vývoj a zdravotný stav žalobcu a jeho psychiku, bezpečnosť a hygienu pri výkone služby. Táto služba nezačala na Vojenskej vysokej škole, ale práve dňom nástupu na VG. 42.

§ 21ods.

1 Branného zák. č. 92/1949 Zb. a vojenského predpisu Kádr-l-l, článok č. 15 a Vyhlášky ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb. sa žiaci zaraďujú do vojska a stávajú sa vojenskými osobami. Služobná povinnosť vznikla žalobcovi dňom odvedenia, tak ako je uvedené v Brannom zákone a už týmto dňom sa odvedenci (náhradnej) služby označujú za vojenské osoby výrazom „odvedenci”. 43. Až po páde režimu v roku 1989, rozpustením Varšavskej zmluvy, prijatím medzištátnych a medzinárodných Dohovorov v roku 1991 a po vzniku samostatnej SR v roku 1993, rozdelením ČSĽA, začala Slovenská republika postupne uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými bola viazaná a začala dodržiavať a plne rešpektovať svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Tieto medzinárodné pravidlá boli dovtedy porušované, a to zákaz povolávania detí a mladistvých do vojsk a ich výcvik a zákaz masovej prípravy vojsk. Štátne orgány a inštitúcie SR, ktoré by mali a boli povinné

Ústavy SR chrániť občanov Slovenskej republiky, tieto doby vojenskej prípravy a vojenského výcviku popri štúdiu na vojenských stredných školách do 18 rokov zrušili. 44.

názoru žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že žalovaná si v konaní nevyžiadala z archívu a nevykonala žalobcom navrhnuté dôkazy a v priebehu konania sa vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadala so všetkými námietkami a skutkovými tvrdeniami žalobcu. 45.

§ 33zák.

č. 76/1959 Zb. nárok na výsluhový príspevok a výška tejto dávky je naviazaná na dobu služby v ozbrojených silách, pričom vôbec nie je konkretizovaný druh služby a nie je ani ustanovené, že táto služba má byť vykonaná v služobnom pomere. Doba žalobcovej služby v dĺžke 1464 dní na VG SNP od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX sa musí rátať do doby služby v ozbrojených silách ČSSR, nakoľko túto službu vykonával. 46.

§ 8ods.

1 písm. e) zák. č. 100/1988 Zb. zamestnaním sa rozumie služba vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov zborov nápravnej výchovy a príslušníkov skorších ozbrojených zborov. Branný zákon č. 92/1949 Zb. bol vydaný v roku 1949 a nemohol obsahovať texty príslušných paragrafov o VG, ktoré v rozhodnom čase ešte neexistovalo, vzniklo v roku 1969. VG v Banskej Bystrici bolo zriadené

§ 4zák.

č. 168/1968 Zb. ako regulárna vojenská škola ČSĽA

rozkazu ministra obrany ČSSR.

§ 1nariadenia vlády ČSFR č.

149/1988 Zb. k 8 ods. I písm. f) zákona je uvedené, že štúdium sa započítava v rozsahu, v akom sa hodnotí ako sústavná príprava na budúce povolanie

§ 24a za rovnakých podmienok.

  1. Bývalé Ministerstvo národní obrany ČSSR nikdy nevydalo zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórií funkcií, hoci mu to § 14 ods. 5 a § 17 zák. č. 100/1988 Zb. ukladal. Pokiaľ MNO ČSSR nevydalo žiaden zoznam činnosti, tak nie je zrejmé, na základe čoho žalovaná uplatňuje svoje diskriminačné tvrdenie, že štúdium na VG sa nemôže zarátať do I., prípadne do II. kategórii funkcií.
  2. Krajské súdy a NS SR by sa mali zaoberať zoznamom druhov práce uvedených v zákone. Príloha nariadenia vlády predstavovala iba typizovaný zoznam prác zaradených do preferovaných pracovných kategórií a bol ďalej konkretizovaný na úroveň konkrétnych povolaní najprv príslušným rezortným zoznamom. Tieto rezortné zoznamy boli založené na metóde taxatívneho výpočtu. Pokiaľ teda nebolo konkrétne povolanie uvedené v príslušnom rezortnom zozname ako zamestnanie zaradené do I. či II. pracovnej kategórie, nemohlo byť na základe rozširujúceho výkladu ustanovenia zákona či vykonávacieho nariadenia do takejto kategórie priradené, a to ani na základe súdneho rozhodnutia. Súdy však mohli

výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník spĺňa podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade, že práca ním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému do I. alebo II. pracovnej kategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky, za ktorých mohlo byť zamestnanie zaradené do rezortného zoznamu (stanovisko NS ČSSR zo dňa 10.10.1977 sp. zn. Cpif 46/77).

  1. Krajský súd i napriek opakovaným návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov nepreukázal skutočnú vôľu zhromaždiť a posúdiť obsah dokumentov súvisiacich s vývojom celého sporu a vychádzal iba z jednostranného výkladu podstaty sporu, ktorý podávala žalovaná, resp. iba z jej dokumentov.
  2. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č.k. 6Ads 33/2012-54 z 28.11.2012 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č.k. 4 Ads 12/2009-83 z 27.05.
  3. 51.Krajský súd mal vo výroku rozsudku uviesť prameň práva a konkrétne ustanovenie právneho predpisu, aplikácia ktorého bola rozhodujúca pre priznanie, alebo nepriznanie I. kategórie funkcií od
  4. rokov veku zo strany žalovanej. V rozhodnutí sa musí vysporiadať so všetkými jeho námietkami, ale aj navrhovanými dôkazmi, lebo bez nich by bolo rozhodnutie súdu zjavne nedostatočné.
  5. Žalovaná nepostupovala v súlade so zákonom, v zmysle ktorého správny orgán hodnotí dôkazy len

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti zdôrazniac, že zásada voľného hodnotenia dôkazov nemôže znamenať ľubovôľu zo strany žalovanej, ktorá je povinná uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli v rozhodnom čase služby podkladom pre jej postup, tiež je povinná uviesť, ako zhodnotila žalobcove návrhy na dokazovanie, ako sa s nimi vysporiadala. Alebo uviesť, prečo ich odmietla hodnotiť. Starostlivé a vyčerpávajúce dokazovanie patrí k základným právam účastníkov v konaní a je zároveň aj povinnosťou žalovanej a súdu vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby jeho výsledok bol základným predpokladom pre objektívne rozhodnutie vo veci samej. Ignorovanie žalobcových dôkazov a argumentov by nebolo v súlade so zákonom a princípmi súdneho či správneho konania. Ak existujú rozpory v tvrdeniach žalobcu a závermi žalovanej, povaha veci si môže vyžadovať konfrontáciu medzi žalobcom, svedkami a súdnym znalcom tak, aby všetky námietky smerujúce voči listinným dôkazom boli riadne a náležite posúdené a zodpovedané tak, aby sa zistil úplne a presne skutočný stav veci, ktorý je predpokladom zákonnosti rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2018, sp.zn. 10Asan/17/2017). 53. Žalobca namietol vyjadrenie, že do preferovanej I. kategórie funkcií bol

zákona zásadne viazaný iba na status vojaka z povolania.

  1. Vo všeobecnosti platí, že výklad právnych noriem, či už súdmi alebo orgánmi verejnej moci musí byť ústavne konformný a nemá mať povahu čisto gramatického výkladu, t.j. orgán aplikujúci právo sa nesmie pri svojej rozhodovacej činnosti obmedziť výlučne na textové znenie zákona, ale musí zákon vykladať a aplikovať tak, aby bol naplnený okrem iného aj princíp spravodlivosti a zákonnosti.
  2. Ak by orgán verejnej moci, ktorý má povinnosť rozhodovať v súlade so zákonom a v jeho medziach, aplikoval na konkrétny prípad výlučne jazykový výklad zákonných ustanovení, išlo by o jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona a ktorý by bol v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Takto postupovala žalovaná, nakoľko uvádza ako podmienku nároku na skorší odchod do starobného dôchodku trvanie služby k
  3. decembru 1999, zavedenú do § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. zákonom č. 355/1999 Z.z. až v decembri
  4. Žalovaná nezohľadňuje historický a systematický vývoj §
  5. Žalovaná mala pristúpiť k systematickému výkladu, teda objasňovaniu významu § 174 ods. 2 z aspektu jeho miesta v zák. č. 100/1988 Zb. a vychádzať zo zásady, že je neprípustné vykladať len jednotlivú normu, lebo táto je sama o sebe len umelou izoláciou. Zmysel zákona sa nedá určiť z jednotlivých, od seba izolovaných ustanovení, ale len z ich súvislosti s ostatnými zákonnými predpismi. Z novely zák. č. 100/1988 Zb. zavedenej zákonom č. 355/1999 Z. z. pri svojich rozhodnutiach žalovaná účelovo použila len § 174 ods. 2, vyžadujúce trvanie služby k
  6. decembru 1999, pričom nerešpektovala § 175g ods. 2 zavedené tou istou novelou, ktorá odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Pri výklade mala žalovaná použiť správnu právnu normu, a to novelu zák. č. 100/1988 Zb., ktorým je zák. č. 59/1993 Z.z., ktorý posudzoval nároky z pracovných kategórií vzniknutých v roku 1994, ktorý ako podmienku v § 174 ods. 2 vyžadoval, aby služba v I. alebo v II. kategórii funkcií trvala k 31.12.1993, čo žalobca splnil.
  7. Ustanovenie § 175g v ods. 1 rieši konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške, kde nebolo do účinnosti novely právoplatne rozhodnuté, teda postup už v začatých konaniach, keď zo strany občana bola už podaná žiadosť o priznanie dôchodku. Zo strany občana musela byť splnená aj podmienka dôchodkového veku a získanie príslušného počtu rokov vo všeobecnom systéme. V ods. 3 totiž rieši prípady, ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo už právoplatne skončené, teda starobný dôchodok bol priznaný a určená aj jeho výška. Dôležitým je § 175g ods. 2, ktoré bolo vložené do zák. č. 100/1988 Zb. novelou, a to zák. č. 355/1999 Z.z. Z § 175g ods. 2 vyplýva, že o nároku na starobný dôchodok

§ 174

sa rozhodne

predpisov účinných do účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. Týmito predpismi sú všetky skoršie novely § 174 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. Platnosť a účinnosť všetkých týchto noviel vrátane poslednej, skončila naraz, a to dňa 31.12.

  1. Zákon č. 100/1988 Zb. bol zrušený zák. č. 461/2003 Z.z. Až týmto zákonom boli zrušené všetky novely § 174 zák. č. 100/88 Zb. Znamená to, že nová novela § 174 nerušila platnosť a účinnosť predchádzajúcej, ale platnosť a účinnosť si každá z noviel zachovala až do
  2. decembra
  3. Každá z týchto noviel posudzovala vymedzené obdobie jedného konkrétneho roku uvedeného v nadpise §
  4. Pre občanov, ktorí ukončili pracovný pomer v rokoch 1993 až 1999 platil v tom ktorom roku konkrétny zákon, novela, ktorá upravovala ich nárok na skorší odchod do dôchodku. Nie je teda možné ich právne nároky posudzovať

zákonov, ktoré nadobudli účinnosť v neskoršom období, teda v období, kedy už ukončili službu I. alebo II. kategórie funkcií. Žalovaná nesprávne aplikovala a použila znenie § 174 zák. č. 100/1988 Zb., ktoré bolo zavedené novelou zák. č. 355/1999 Z.z. aj napriek tomu, že služobný pomer žalobcu bol ukončený 30. apríla 1995, a v tej dobe táto novela nebola ešte ani prijatá. Jeho nárok na skorší odchod do starobného dôchodku mala žalovaná posudzovať

zák. č. 365/1994 Z.z., na ktorý odkazuje § 175g ods.

  2. Pri skončení služobného pomeru dňa
  3. apríla 1995 si bol žalobca vedomý toho, že

§ 174ods.

1 písm. c) zák. č. 100/1988 Zb. splnil podmienku doby trvania služby, t.j. 20 rokov a 252 dní. Nemohol predvídať ďalší vývin §

  1. V tej dobe splnil aj podmienku § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. a to, že služba trvala k
  2. decembru
  3. Nárok, ktorý mu už vznikol, mu nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami,

neskorších novelizácií by mohol byť posudzovaný len vtedy, ak by to bolo pre neho výhodnejšie.

  1. Žalobca poukázal na ústavný princíp právnej istoty, ktorý vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 102/2012 z
  2. mája 2012, ktorého právna veta znie: „Z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu by bolo neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou”. Práve takúto chybu urobila žalovaná v neprospech žalobcu pri vydaní rozhodnutia, ktoré vydala na základe novely § 174 zavedenej zák. č. 355/1999, pričom s poukazom na § 175g ods. 2 mala použiť novelu § 174 zavedenú zák. č. 365/1994 Z.z. pre posudzovanie nárokov vzniknutých v roku 1995, ako to vyplýva z nadpisu tohto ustanovenia, ktorý v odseku 2 vyžaduje, aby zamestnanie alebo služba I. alebo II. pracovnej kategórie trvali k 31.12.1994, čo splnil.
  3. Ustanovenie § 175 po poslednej novele zavedenej zák. č. 355/1999 Z.z. znie: „Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II pracovnej kategórie alebo služby I. alebo II kategórie funkcií sa priznávajú do 31.12.1923.“ Každá z noviel mala na priznanie tohto nároku iný dátum.

prvej novely zavedenej zák. č 235/1992 Z.z. sa tieto práva priznávajú do

  1. decembra
  2. Nároky, ktoré si uplatňuje žalobca v zmysle novely č. 365/1994 Z.z. sa priznávajú do
  3. decembra 2019, čo bolo uvedené v predmetnej novele v §
  4. Splnil teda aj ďalšiu podmienku, a to žiadosťou o priznanie starobného dôchodku zo dňa
  5. októbra 2016, kde si uplatnil svoj nárok vyplývajúci mu z §
  6. Ustanovenie § 175 dokazuje, že na priznanie nároku nemusia byť splnené naraz všetky podmienky, a to vek, odpracovanie zákonom stanoveného počtu rokov v I. a II. kategórie funkcií a odpracovanie rokov vo všeobecnom poistnom systéme už v čase ukončenia zamestnania alebo služby. Na splnenie všetkých týchto podmienok je lehota uvedená v §
  7. Ak poistenec zmešká túto lehotu tým, že napríklad v nej nedosiahne splnenie podmienky veku, resp. nezíska ďalšiu dobu zamestnania vo všeobecnom poistnom systéme, tak mu nárok nebude priznaný.
  8. Nárok na skorší odchod do starobného dôchodku žalobcovi nevznikol dosiahnutím veku 58 rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale mu vznikol už v roku 1994, keď ukončil služobný pomer v armáde a vedel, že odslúžením viac ako 20 rokov služby mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku 57 rokov, čo vyplývalo z § 174 zavedeného zák. č. 365/1994 Z.z. Tento svoj nárok si mohol žalobca uplatni

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.