Obsah (4)

§ 420§ 432§ 440§ 451

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/83/2019 Identifikačné číslo spisu: 1406222482 Dátum vydania rozhodnutia: 26.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Izakovičová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Predmetná zmluva o spotrebnom úvere je taktiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006 od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 17. Uplatnený nárok žalobcu na úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák. zo zmluvných úrokov nemal tak podľa súdu prvej inštancie oporu v zákone, keďže Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neustanovujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, čím však nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa, že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny (že k nej podľa dohody účastníkov budú pričítané ako fructus civiles), a následne tak právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil aj úroky z omeškania (poukázal na rozsudok Veľkého senátu obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 35 Odo 101/2002 zo dňa 24.3.2004, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod R 5/2006, rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Cdo 2041/2008 zo dňa 22.7.2010). Predmetná zmluva o spotrebnom úvere však takéto

neobsahovala, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov a aj keby predmetná zmluva podobné

obsahovala, bola by otázna jeho platnosť, keďže takéto

by predstavovalo neprípustné odchýlenie sa od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa podľa § 54 ods. 1 Obč. zák. a bolo by z toho dôvodu neplatné.

1. Za neprípustné považoval súd prvej inštancie uplatnenie si zmluvných úrokov aj za čas po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru (dňa 11.4.2005). Uviedol, že dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Niet kogentnej úpravy o zmluvných úrokoch popri úrokoch z omeškania. Dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy, ktorá je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.6.2015). Súd prvej inštancie mal tak za to, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok za obdobie odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti celej pohľadávky, teda odo dňa 11.4.
2. Obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery a ani predmetná zmluva o spotrebnom úvere neobsahovala

, ktoré by určovalo konkrétnu výšku úrokov z omeškania; táto pritom len ustanovovala, že úrok z omeškania sa rovná rozdielu medzi bankou aktuálne vyhlasovanou debetnou úrokovou sadzbou a úrokovou sadzbou dohodnutou za poskytnutý úver. Súd prvej inštancie vyvodil, že z takéhoto ustanovenia však nie je možné určiť konkrétnu výšku úroku z omeškania. 19. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že taktiež zmluva o bežnom účte neobsahovala

o výške úroku z omeškania, preto pri oboch zmluvných vzťahoch vychádzal z občianskoprávnej úpravy úrokov z omeškania, pričom ku dňu splatnosti pohľadávky (ku dňu 11.04.2005) bol zákonný úrok z omeškania vo výške 6 % ročne a pri ustálení výšky žalovanej pohľadávky vychádzal súd z vyčíslenia pohľadávky žalobcom (č. l. 146 a č.l. 257), ktoré žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil, súd ho preto v súlade s § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) považoval za nesporné. Z tohto vyčíslenia súd zistil, že ku dňu 11.04.2005 nesplatená istina zo zmluvy o spotrebnom úvere predstavovala sumu 10.371,05 Eur a zo zmluvy o bežnom účte sumu vo výške 26,80 Eur (debetný zostatok), spolu sumu 10.397,85 Eur. Z týchto súm mal žalobca zároveň nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 6 % ročne odo dňa 11.9.2006 až do zaplatenia, resp. odo dňa 01.07.2006 až do zaplatenia.

1. Žalobca si v žalobe ďalej uplatnil nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 12 % ročne až do dňa 10.09.2006 v celkovej výške 2.281,89 Eur. Keďže však žalobca do tejto sumy zarátal aj zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti dňa 11.4.2005, na ktorý podľa názoru súdu nemá nárok, priznal mu súd nárok na zaplatenie zmluvného úroku len za obdobie do dňa splatnosti, t. j. do dňa 11.4.2005 v celkovej výške 518,84 Eur a vo zvyšku (1.763,05 Eur) žalobu zamietol. Ďalej si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 2.543,14 Eur, avšak nakoľko tento úrok z omeškania bol sčasti uplatnený v rozpore so zákonom (vo výške 8,25 % ročne a navyše aj zo zmluvných úrokov), podľa záveru súdu prvej inštancie nebolo možné určiť, aká časť z tejto sumy je oprávnená a aká je uplatnená v rozpore so zákonom, preto súd žalobu žalobcu v tejto časti ako neurčitú a nepreukázanú zamietol a rovnako zamietol časť žaloby, ktorou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie zmluvných poplatkov vo výške 19,92 Eur, ale ani tieto poplatky neboli žiadnym spôsobom bližšie špecifikované ani preukázané, cenník poplatkov nie je súčasťou zmlúv, obchodných podmienok a ani nebol k žalobnému návrhu priložený.
2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. Súd uviedol, že žalobca mal v konaní iba čiastočný úspech, a to v rozsahu 71,62 % uplatneného nároku a žalovaný mal úspech v rozsahu 28,38 %. Odrátaním úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vyšiel následne čistý úspech žalobcu v pomere 43,24 %.
3. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 1Cob/32/2018-346 zo dňa 23.05.2019, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zaväzujúcej časti a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd mal za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C. s. p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C. s. p.. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že súd prvej inštancie predmetnú vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. V celom rozsahu sa preto stotožňil s jeho rozsudkom i odôvodnením a v podrobnostiach na ne poukázal, pričom na zdôraznenie správnosti jeho záverov uviedol aj ďalšie dôvody.
5. Odvolací súd uviedol, že predmetom jeho prieskumu, s poukazom na rozsah odvolania žalovaného a uplatnené odvolacie dôvody, bolo posúdiť zákonnosť a správnosť postupu súdu prvej inštancie, keď zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 10.397,85 Eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 43,24 %, a to z titulu uzatvorenej Zmluvy o spotrebnom úvere č.. zo dňa 11.12.2012 nahradenej Zmluvou ČSOB o osobnom spotrebiteľskom úvere č. L uzatvorenej dňa 11.8.
6. Odvolací súd uviedol, že ani samotný žalovaný vo svojom odvolaní nepoprel skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, keď uviedol, že dokumenty označené v znaleckom posudku S-3 až S-7 (Zmluva o spotrebnom úvere č. L zo dňa 11.12.2002, Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, Zmluva o bežnom účte, Podpisové vzory, Žiadosť o čerpanie spotrebiteľského úveru) podpísal, ale nepodpísal dokument označený S-1 a S-2 (Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru Zmluva s ČSOB o osobnom spotrebiteľskom úvere č. L. zo dňa 1.8.2003), avšak k danej skutočnosti len bez ďalšieho dodal, že nemal záujem na čerpaní úveru.
7. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tvrdenie žalovaného, že si po celý čas myslel, že sa jedná o úver len vo výške 40.000,- Sk, označil za zavádzajúce a účelové, nakoľko žalovaný potvrdil na pojednávaní konanom dňa 7.8.2014, že mu na jeho adresu trvalého pobytu boli pravidelne zasielané výpisy z účtov. Žalovaný mal preto prehľad o výške predmetného úveru aj o jeho splácaní. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní namietal protiprávne konanie p. V. L., ktorý mal uviesť do omylu samotného žalovaného, ale aj banku, ktorá úver poskytla, keď p. V. L. vyhotovil sfalšované Potvrdenie o výške príjmu žalovaného K. L., vystavené spoločnosťou PC Promt, s.r.o. zo dňa 4.12.2002, v ktorom uviedol nepravdivé údaje, ako aj Faktúru č. XXXX/XXXX zo dňa 5.12.2002 na sumu 403.920,- Sk v prospech odberateľa K. L.. Odvolací súd poukázal na správny záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na výsledky vyššie spomenutého trestného konania je pravdepodobné, že dané dokumenty zaobstaral a banke predložil p. V. L., avšak nakoľko tvorili súčasť úverovej dokumentácie, žalovaný o nich musel mať prinajmenšom vedomosť. Na tomto mieste odvolací súd poukázal na okolnosti súvisiace s procesom čerpania úveru (viď bod 1.9).
8. Odvolací súd dôrazne poukázal na bod
9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že predmetná zmluva o spotrebnom úvere je dostatočne určitá a zrozumiteľná, obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere a prinajmenšom zo strany banky bola urobená slobodne a vážne. Nakoľko zmluva o úvere je kontrakt konsenzuálny, k jej vzniku došlo už zavŕšeným prejavom vôle oboch zmluvných strán, a teda podpisom zmluvy o úvere, ktorý podpis žalovaného na zmluve o úvere zo dňa 11.12.2002 bol pravým podpisom žalovaného, ako to vyplynulo z vykonaného znaleckého dokazovania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca svoj záväzok poskytnúť úver v dohodnutej výške splnil riadne a včas, vznikol mu nárok na vrátenie poskytnutého úveru v dohodnutých splátkach, a zároveň nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej odmeny. Ako bolo vyššie uvedené, vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania so splátkami úveru, právny predchodca žalobcu písomným oznámením o zosplatnení úveru zo dňa 12.4.2005 žalovanému v súlade s bodom
10. Obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery oznámil, že vyhlasuje celú svoju pohľadávku z predmetného úverového vzťahu za splatnú ku dňu 11.4.
12. Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Žalovaný vo svojom odvolaní opakovane uviedol skutočnosti tvrdené v odpore zo dňa 18.10.2007 ako aj na pojednávaní konanom dňa 07.08.2014 a dňa 10.12.2014, resp. v podaní zo dňa 20.03.2017, označenom ako „Podanie na súd - písomné spracovanie záverečnej reči“, ktoré bolo s obsahom podaného odvolania totožné, pričom odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa s argumentmi žalovaného v napadnutom rozsudku vysporiadal dostatočne vyčerpávajúco a v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p.. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd vyslovil záver, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10Cb/326/2007-294 zo dňa 6.10.2017 bolo potrebné pri dodržaní postupu podľa § 379 C. s. p. v napadnutej zaväzujúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť ako vecne správny.
13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
14. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolaním, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a zároveň vzhľadom na závažné okolnosti prípadu, s poukazom na § 444 ods. 1 navrhol, aby dovolací súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, čo odôvodnil existenciou dôvodu hodného osobitného zreteľa, keďže predmetný rozsudok je pre neho likvidačný, pretože ide aktuálne o právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
15. Dovolateľ zdôraznil, že bol na ňom zo strany tretej osoby spáchaný podvod, čo bolo potvrdené aj v rámci príslušného trestného konania. Uviedol, že pán L. v celej tejto situácii zohráva dôležitú úlohu, keďže, ako vyplynulo z predmetného trestného konania, bol uznaný za vinného zo spáchania úverového podvodu, okrem iného, aj v tejto veci týkajúcej sa žalovaného. Dovolateľ namietal, že z rozhodnutia súdu vydaného v trestnom konaní vyplýva, že vymáhanie predmetnej dlžnej sumy od neho by bolo v rozpore s dobrými mravmi, resp. že zaviazať ho na náhradu škody by odporovalo základnému zmyslu trestného konania, a to zmyslu pre spravodlivosť. Argumentoval, že v prejednávanej veci vystupuje skutočne len ako tretia osoba, prostredníctvom ktorej pán L. nadobudol finančné prostriedky, pričom poukázal na závery znaleckého posudku, podľa ktorého bolo niekoľko podpisov na základných dokumentoch súvisiacich so sprostredkovaním zmlúv sfalšovaných. Dovolateľ v súvislosti s uvedeným považoval za fascinujúce, že žalobca (resp. jeho právny predchodca) mu poskytol úver bez toho, aby si preveril jeho bonitu a bez toho, aby reálne podpísal potrebné dokumenty. Z výpovedí svedkov pritom vyplynulo, že zamestnanci žalobcu mali vedomosť o praktikách pána L., no len z dôvodu požiadaviek zo strany vedenia uzatvárali zmluvy s klientami aj bez nich. Dovolateľ zdôraznil, že v súčasnosti je v situácii, keď je povinný zaplatiť žalobcovi sumu, ktorú nespotreboval a ktorá bola nadobudnutá treťou osobou na základe trestného činu, pričom reálny dlžník a páchateľ sa skrýva, jeho pobyt nie je známy a nedostavil sa ani na pojednávanie v trestnom konaní.
16. Dovolateľ poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s ním na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdon/69/96 zo dňa 26.06.1997 ako aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/152/2008 zo dňa 28.08.2008, pretože zastával názor, že v prejednávanej veci rozhodnutia súdov navodzujú stav, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne prípustné.
18. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
19. Podľa ust. § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
20. V posudzovanom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21. So zreteľom na argumentáciu obsiahnutú v dovolaní (bod 3.1), dovolací súd považuje za potrebné v prvom rade vysvetliť, v čom spočíva procesná vada v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. Relevantné znaky, ktoré ju charakterizujú sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, ktoré jej zákon ako strane sporu priznáva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované

§ 420písm.

f/ C. s. p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ (čo vyplýva aj z doteraz platnej konštantnej judikatúry NS SR k ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a judikatúry Ústavného súdu SR) sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci a ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol.

1. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
2. Dovolací súd konštatuje, že z obsahu dovolania nie je zrejmé, akým spôsobom, resp. akým postupom, či konaním konajúcich súdov malo dôjsť k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ nenamietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie, ktorý by mal za následok nemožnosť uplatnenia procesných práv dovolateľa, ktoré mu zákon priznáva, pričom dovolací súd žiadne takéto pochybenie z obsahu spisu ani nezistil. Vo veci konajúce súdy pred vydaním napadnutého rozhodnutia konali v súlade s procesnými ustanoveniami v zmysle C. s. p., dovolateľovi neodňali možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia, t. j. mal možnosť v rámci svojej procesnej obrany reagovať na procesný útok žalobcu, mal možnosť predkladať vyjadrenia, dôkazy, či podávať opravné prostriedky, o ktorých bolo náležite rozhodnuté. Jeho účasť v spore bola teda aktívna bez akýchkoľvek obmedzení zo strany konajúcich súdov, pričom tie sa jeho obranou náležitým spôsobom zaoberali a vo svojich rozhodnutiach aj vysporiadali v súlade so zisteným skutkovým stavom. Dovolací súd dodáva, že z obsahu dovolania s poukazom na bod 3.1 odôvodnenia možno vyvodiť, že dovolateľ čiastočne poukazuje na skutkové okolnosti prejednávanej veci, aj to však len veľmi stručne a stroho, pričom z jeho tvrdení je zrejmá jeho nespokojnosť so skutkovými závermi a dôvodmi napadnutého rozhodnutia, čo však, ako už bolo uvedené vyššie (bod 8 posledná veta) pod porušenie práva na spravodlivý proces nespadá, nakoľko súd nie je povinný rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s predstavami sporovej strany.
3. Na doplnenie dovolací súd uvádza, že súdu prvej inštancie a rovnako ani odvolaciemu súdu nemožno vytknúť ani to, že by ich rozhodnutia boli arbitrárne, nepreskúmateľné, resp. nedostatočne odôvodnené, čo je taktiež jedným z aspektov práva na spravodlivý proces(sp. zn. II. ÚS 383/06). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré s rozhodnutím súdu prvej inštancie tvorí jeden celok, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany v prejednávanom prípade, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci riadne zaoberali, poukázali na príslušnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na zistený skutkový stav a jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco uviedli svoje úvahy, ktorými sa spravovali pri svojom rozhodovaní. Dovolateľ však ani v tomto smere žiadnu argumentáciu vo svojom dovolaní nepredniesol, a preto dovolací nepovažuje za potrebné sa tejto problematike viac venovať, naviac za stavu keď dospel k záveru že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje relevantnú a dostatočnú argumentáciu k meritu veci a nie je možné považovať ho za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné, či arbitrárne.
4. Dovolací súd považuje vzhľadom na veľmi stručný obsah dovolania s poukazom na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p. zdôrazniť, že nie je úlohou dovolacieho súdu nahrádzať aktivitu dovolateľa, ktorý ak sa chce účinne brániť, musí uviesť, v čom spočíva vada ním vytýkaná v dovolaní, resp. svoje dovolanie formulovať tak, aby z jeho obsahu bolo možné jasne vydedukovať, v čom jeho obrana spočíva. V prípade dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ C. s. p. však dovolací súd ani pri maximálnom úsilí porozumieť tvrdeniam dovolateľa, nenašiel v nich žiadnu relevantnú námietku, ktorá by bola spôsobilá preukázať, že v konaní došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces.
5. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované

C. s. p. a v preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., čo zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p.. 42. Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania založil na ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. 43. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 44. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Toto

pritom nemôže byť posudzované izolovane, ale v spojení s citovaným ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p.. 45. Zákonná úprava dovolania kladie na jeho vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (

§ 432ods.

2 C. s. p.), čo súvisí aj s povinným právnym zastúpením strany sporu v dovolacom konaní. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (

§ 440C. s.

p.), závisieť od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu a či ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje príslušné zákonné

.

1. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je - pri vymedzení dovolacieho dôvodu - v prípade dovolania prípustného podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Iba ak sú všetky uvedené podmienky kumulatívne splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu.
2. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa pritom rozumie tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017).
3. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej a teda musela byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom, čiže také, ktoré vôbec neboli predmetom posudzovania zo strany odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).
4. V posudzovanom prípade dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom nebolo v možnostiach dovolacieho súdu túto právnu otázku ani len vyvodiť z obsahu dovolania, ktoré je veľmi stručné, z polovice citujúce zákonné ustanovenia a v žiadnom prípade v ňom nie je zachytená podstata predmetného dovolacieho dôvodu napriek tomu, že dovolateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom. Dovolateľom nebola spochybnená správnosť právnych záverov konajúcich súdov, vôbec nenamietal nesprávne právne posúdenie veci, nenamietal omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, nenamietal použitie nesprávneho právneho predpisu, alebo nesprávnu interpretáciu na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a ani nesprávne právne závery. V celom dovolaní uviedol len toľko, že rozhodnutia súdov navodzujú stav, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V čom predmetný rozpor s dobrými mravmi, resp. s uvedeným zákonným ustanovením spočíva však dovolateľ neobjasnil a v predchádzajúcom konaní (ani v podanom odvolaní) dokonca takúto námietku ani nevzniesol. Pokiaľ dovolateľ poukazuje na rozhodnutie vydané v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3T/29/2007 (kde bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu úverového podvodu - pozn. dovolacieho súdu), v ktorom súd odkázal žalobcu s jeho nárokom na náhradu škody na civilné konanie s poukazom na to, že priznanie náhrady škody by odporovalo základnému zmyslu trestného konania, a to zmyslu pre spravodlivosť, dovolací súd uvádza, že v predmetnom civilnom konaní sa súd prvej inštancie (s ktorého odôvodnením sa odvolací súd plne stotožnil) dôvodnosťou uplatneného nároku dôsledne zaoberal.
5. Dovolací súd je podľa aktuálnej právnej úpravy v C. s. p. (na rozdiel od právnej úpravy v O. s. p., účinnej do
6. júna 2016) povinný posudzovať také dovolanie, aké strana sporu podala, pričom dovolateľa nie je možné vyzývať na odstránenie vád dovolania, čo súvisí so zvýraznením právneho inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Keďže absencia zákonom predpísaných náležitostí dovolania je sankcionovaná odmietnutím dovolania, uskutočnenie, resp. neuskutočnenie dovolacieho prieskumu zo strany dovolacieho súdu závisí predovšetkým od obsahu spísaného dovolania v tom zmysle, či obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti.
7. Po preskúmaní dovolania dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie neobsahuje vyššie uvedené zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 CSP nepostačuje totiž len odkaz na § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.. Pri prejednaní dovolania dovolací súd môže vychádzať iba z obsahu dovolania a z predloženého súdneho spisu a nemôže nahrádzať pasivitu dovolateľa a namiesto neho formulovať konkrétnu právnu otázku zásadného právneho významu. V takom prípade by totiž dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v Civilnom sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ale aj princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže rozhodnutie dovolacieho súdu by bolo založené na iných skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom.
8. Napriek tomu, že dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ spôsobom predpokladaným zákonom, považuje pre úplnosť za potrebné uviesť, že dovolateľ v predchádzajúcom konaní žiadne námietky k existencii rozporu s dobrými mravmi s poukazom na § 3 ods. 1 Obč. zák. nepredniesol a ani v podanom odvolaní sa nezaoberal otázkou posúdenia zlučiteľnosti záverov rozsudku súdu prvej inštancie s dobrými mravmi. Dovolateľ pritom (ako už bolo vyššie uvedené) v dovolaní ani len neuviedol, s odkazom na aké skutkové či právne závery, resp. v akých súvislostiach malo dôjsť k nesprávnemu výkladu, resp. k nesprávnej aplikácii § 3 ods. 1 Obč. zák.. Úmyslom dovolacieho súdu nie je opakovať závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, ale s poukazom na body 1.11 a nasledujúce odôvodnenia tohto uznesenia a nad rámec argumentácie dovolateľa pre úplnosť v záujme objasnenia postupu konajúcich súdov dovolací súd dodáva a dáva zároveň do pozornosti, že súd prvej inštancie sa v záujme spravodlivého a relevantného posúdenia zistených skutočností vysporiadal aj s otázkou platnosti zmluvy o spotrebnom úvere č. BR2/08445/001 zo dňa 11.12.2002, a to aj s poukazom na problematiku konania ,,v omyle“ (bod 1.13), ako aj s otázkou platnosti zmluvy o bežnom účte. Naopak súd neprihliadol na zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. BR2/08445/001 zo dňa 11.08.2003, keď vzhľadom na okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie dospel k záveru, že túto žalovaný nepodpísal. Rovnako súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný (aj keď konal - či už sám alebo v súčinnosti s pánom L. - v úmysle vyvolať na strane žalobcu omyl, čo však spôsobuje len relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa však mohol dovolať len žalobca) prevzal na seba podpisom zmluvy záväzok splatiť úver, na ktorého poskytnutie mala banka splnené všetky podmienky. Z postupu súdu prvej inštancie je taktiež zrejmé, že v snahe docieliť spravodlivé rozhodnutie a zároveň s cieľom zabezpečiť žalovanému/dovolateľovi ako spotrebiteľovi v čo najširšej možnej miere ochranu, sa dôkladne zaoberal výškou uplatneného nároku žalobcu (body 1.15 až 1.19). Z uvedeného vplýva, že súdy zohľadnili všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci, pričom dovolací súd si dovoľuje poznamenať, že tak urobili aj cez prizmu dobrých mravov, nakoľko sa s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia zaoberali otázkou platnosti právneho úkonu (zmluvy o úvere, o bežnom účte, o spotrebiteľskom úvere) a s cieľom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa venovali značnú pozornosť opodstatnenosti, dôvodnosti a zákonnosti žalobcom uplatneného nároku, najmä s ohľadom na požadované príslušenstvo.
9. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou a dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok. Preto platí, že odlišný pohľad dovolateľov na správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, bez vymedzenia konkrétnej právnej otázky zásadného právneho významu, či námietky nesprávneho právneho posúdenia, nemôže zakladať prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p..
10. S poukazom na to, že dovolateľ vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nevymedzili dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p..
11. Z vyššie uvedených dôvodov potom dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p., ako aj ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p..
12. Keďže dovolací súd odmietol dovolanie ako neprípustné, je neopodstatnený tiež návrh dovolateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015).
14. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP). Keďže však podľa obsahu spisu žalobcovi v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
15. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).
16. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (

§ 451ods.

2 v spojení s ustanovením § 393 ods. 2, druhá veta C. s. p. a ustanovením § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.