2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a vyhlásení o prijatí tohto záväzku osobou oprávnenou; II. vyhlásenia žalobkyne ako ručiteľa a povinnej osoby č. 2 o bezvýhradnom a neodvolateľnom súhlase v prípade nesplnenia svojho záväzku voči osobe oprávnenej s tým, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu
2 Exekučného poriadku na celý jej hnuteľný a nehnuteľný majetok, uvedený vo vyhlásení príkladmým výpočtom a to až do výšky nesplatenej časti dlhu s prípadným príslušenstvom; III. ručiteľského vyhlásenia žalobkyne z
neho dôvodom neplatnosti úkonu (pre rozpor so zákonom i dobrými mravmi) bolo preukázané urobenie žalobkyňou vyhlásenia (u notára spisujúceho notársku zápisnicu) ešte pred odovzdaním peňazí, predstavujúcich pôžičku, zástupcom žalovanej 2/ žalovanej 1/ a keďže u zmluvy o pôžičke ide o reálny a nie konsenzuálny kontrakt (pri ktorom zmluva o pôžičke vzniká až odovzdaním predmetu pôžičky a nie už dohodou zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy), ručiteľským vyhlásením mal byť zabezpečený v rozhodnom čase neexistujúci záväzok. Tento úkon navyše žalobkyňa urobila za stavu vedomosti žalovanej 1/ o neschopnosti pôžičku vrátiť a nedostatku jej úmyslu splniť dlh, za čo bola v trestnom konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 2T/35/2009, zavŕšenom v konaní Krajského súdu v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) sp. zn. 6To/131/2010 uznaná vinnou z obzvlášť závažného zločinu podvodu. Pri dohode o prevzatí povinností dlžníčky šlo o bližšie nešpecifikovanú a neurčitú dohodu v rozpore s §§ 531 a 533 O. z., pretože nemohlo ísť o prevzatie dlhu (na ktoré by sa vyžadovala náhrada pôvodnej dlžníčky novou a o taký prípad pre podmienenie nástupu povinnosti žalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/ nešlo) ani o úmysel žalobkyne pristúpiť do existujúceho záväzkového vzťahu medzi žalovanými v pozícii spoludlžníčky (keďže v takom prípade by mal byť právnym následkom dohody vznik solidarity dlžníkov, opäť vylučovaný povahou dojednania, podmieňujúceho povinnosť žalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/) a do tretice neobstála ani obrana žalovanej 2/, založená na potrebe posudzovania dohody o prevzatí povinností dlžníčky
p., resp. § 558 O. z. (v prvom prípade preto, že ide len o procesné ustanovenie, týkajúce sa sukcesie a samo žiaden prechod práv či povinností neumožňujúce, ale slúžiace len na vykonanie rozhodnutia voči inej osobe a/alebo v prospech inej osoby než tej, ktorá je uvedená v exekučnom titule; v druhom potom podobne ako u dohôd
z. pre obligatórnosť písomnej formy úkonu a tu navyše aj charakter uznania ako jednostranného vyhlásenia dlžníka adresovaného veriteľovi, z čoho však ničomu písomná dohoda v notárskej zápisnici nezodpovedala). Napokon u uznania dlhu ide o samostatný zabezpečovací inštitút, zakladajúci právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania (nie nový právny titul záväzku) a zlepšujúci pozíciu veriteľa (presunom dôkazného bremena na dlžníka), v tomto prípade však taký úkon musel zdieľať osud záväzku prevzatého ručiteľským vyhlásením, ktorý ale platne nevznikol a preto i tu bol namieste záver o absolútnej neplatnosti úkonu pre jeho rozpor so zákonom. 3. Odvolací súd na odvolania žalobkyne aj žalovanej 2/ (z ktorých inak v úvodnej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo zmienené len odvolanie žalovanej 2/ - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie
1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil (ako celok, teda s evidentným vysporiadaním sa touto časťou rozsudku a inak aj odôvodnením s oboma odvolaniami) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nad rámec stotožnenia sa aj s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku už na doplnenie prakticky len zdôraznil tie pasáže z argumentácie súdu prvej inštancie, ktoré považoval za kľúčové (či už na podporu rozhodnutia v časti zamietajúcej žalobu alebo naopak tam, kde žalobe bolo vyhovené). 4. Proti takémuto rozsudku podala dovolanie žalovaná 2/ (ďalej tiež „dovolateľka“). Dovolaním, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., navrhla zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie (
obsahu dovolania, posudzovaného ako celok - navzdory formulácii dovolacieho návrhu a jednej zmienke v texte podania - len v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel a odvolací súd jeho rozsudok potvrdil). Za právne otázky dosiaľ neriešené dovolacím súdom a zároveň také, na ktorých riešení záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, považovala v prípade neplatnosti ručiteľského vyhlásenia otázku akceptovateľnosti urobenia ručiteľského vyhlásenia pred odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, avšak v rámci viacerých úkonov realizovaných na jednom mieste a v jednom čase (vykonaných súbežne), otázku možnosti zabezpečenia ručením aj budúcej pohľadávky (s poukazom na dovolaním uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a Krajského súdu v Ostrave) a otázku možnosti kvalifikácie neplatnosti ručiteľského vyhlásenia ako absolútnej pre rozpor s dobrými mravmi, ak dôvodom neplatnosti je uvedenie ručiteľa dlžníkom do omylu a u úkonu ručením zabezpečovaného (zmluvy o pôžičke) je konštatovaný len dôvod neplatnosti relatívnej (s možnosťou dovolania sa jej výlučne veriteľom). Namietala prílišným formalizmom oboch nižších súdov, ktorého dôsledkom je (pri dovedení ad absurdum) praktická nerealizovateľnosť žiadnej formy zabezpečenia splnenia záväzku zo zmluvy o pôžičke, tým, že okolnosť poskytnutia pôžičky (a teda aj vzniku zmluvy žalovaných) ostala nespornou (na čom nič nemenilo ani neskoršie spochybňovanie výšky poskytnutých peňažných prostriedkov žalobkyňou), ako aj pojatím všetkých žalobou spochybňovaných právnych úkonov do notárskej zápisnice (s očakávaním stranami, že notár bude garantom súladnosti úkonov zanášaných do notárskej zápisnice s právom); pri neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi potom poukazovala (opäť s odkazmi na viaceré najmä české rozhodnutia) na protirečivosť argumentácie najmä odvolacieho súdu. 5. U neplatnosti dohody o prevzatí povinností dlžníčky za nesprávne odvolacím súdom riešenú považovala otázku určitosti dohody aj jej akceptovateľnosti ako výrazu zmluvnej voľnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov (hoc aj za použitia ustanovení o nepomenovaných zmluvách, analógii a odkladacej podmienke - v tejto súvislosti porovnaj §§ 36, 51 a 853 O. z.), majúc za to, že aj v tomto prípade odvolací súd (rovnako ako pred ním súd prvej inštancie) zameral svoju pozornosť príliš formalisticky na argumentáciu, prečo dohoda nezodpovedá zákonným požiadavkám na právne úkony uvádzané v rozsudkoch oboch nižších súdov, rovnako dôkladne a v rozpore s judikatúrou i právnou teóriou favorizujúcimi výklad v prospech platnosti právnych úkonov sa však už nezapodieval otázkou možnosti považovania dohody za iný platný právny úkon. 6. Napokon pri určenej neplatnosti uznania dlhu sa dovolateľka pridržala argumentácie viažucej sa k otázke (ne)platnosti ručiteľského vyhlásenia a z dôvodu spochybnenia toho čiastkového záveru odvolacieho súdu, na ktorom tento založil aj potvrdenie rozsudku v časti neplatnosti uznania dlhu mala za to, že nemôže obstáť ani výrok majúci takto
oboch nižších súdov povahu závislého.
1 C. s. p. je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). 10. V prejednávanej veci dovolateľka namietala existenciou dôvodu prípustnosti dovolania
1 písm. b/ C. s. p. tvrdiac, že rozsudok odvolacieho súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok súdu prvej inštancie v neprospech dovolateľky (tam, kde došlo k čiastočnému vyhoveniu žalobe) závisel od vyriešenia právnej otázky (presnejšie hneď viacerých takýchto otázok), ktorá (ktoré) v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola (neboli) vyriešená (vyriešené). 11. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v tomto prípade odôvodnila dovolanie jedným z dvoch do úvahy prichádzajúcich dovolacích dôvodov, v takto zvolenom rámci argumentovala prípustnosťou dovolania pre existenciu jednej z celkom troch skutkových podstát, ktoré zákonodarca urobil súčasťou právnej úpravy dovolaní podávaných z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (ktorými sú okrem tu tvrdeného stavu neriešenia nastolenej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte stav odklonu odvolacieho súdu pri riešení rozhodnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a stav pretrvávajúcej rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu vo vzťahu k takejto otázke, v tejto súv. por. § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ C. s. p.), spôsobom zodpovedajúcim úprave z § 432 ods. 2 C. s. p. vymedzila uplatnený dovolací dôvod a podarilo sa jej tiež sformulovať právne otázky, pri ktorých nevznikla pochybnosť, že sú otázkami právnymi, že na ich riešení zo strany oboch nižších súdov celkom konkrétnym (dovolateľkou však neprijímaným) spôsobom záviseli rozhodnutia oboch nižších súdov, ktoré by pri inom riešení (ponúkanom dovolaním) buď museli vyznieť celkom inak, alebo by si záujem prinajmenšom odvolacieho súdu podržať si názor o potrebe vyhovenia žalobe (v časti dotknutej dovolaním) vyžadoval podstatne precíznejšiu (a z hľadiska práva ucelenejšiu) argumentáciu. 12.
3 O. z. (v znení platnom a účinnom 10. októbra 2007, teda v čase urobenia stranami sporu všetkých právnych úkonov, pojatých do notárskej zápisnice, pričom aj v nasledujúcich prípadoch citácií ustanovení O. z. v tomto uznesení najvyššieho súdu treba za rozhodné považovať práve takéto znenie O. z.) účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. 13.
vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti možno viazať na splnenie podmienky (odsek 1 veta prvá); podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú (odsek 2 veta prvá) a na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na prospech (odsek 4). 14.
z. ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu
ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. 15.
právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. 16.
účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. 17.
lehota určená
dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok (odsek 1 veta prvá) a koniec lehoty určenej
týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína (odsek 2 veta prvá). 18.
záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 19.
záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv (odsek 1); na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak (odsek 2); na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia zákona upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak (odsek 3) a
ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy. 20.
dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením a ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník;
pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou a ako sa zabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva, je upravené v časti o vecných právach a
2 O. z. (ustanovenia zaradeného v druhej časti zákona nazvanej „Vecné práva“ a to konkrétne v jej tretej hlave, nazvanej „Práva k cudzím veciam“ pod marginálnou rubrikou „Záložné právo“) záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky. 21.
z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. 22.
1 O. z. (tu inak ustanovenia zaradeného medzi ďalšie upravujúce dohodu o náhrade pôvodného záväzku novým záväzkom, teda privatívnu nováciu) ručenie a záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečujú aj záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok. Ak však ručiteľ alebo osoby, voči ktorým sa môžu uvedené práva uplatniť, neprejavia súhlas s tým, aby sa zabezpečil nový záväzok, trvá zabezpečenie len v rozsahu pôvodného záväzku a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku zostávajú zachované. 23. Napokon
1 O. z. občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.
ktorej to, čo nie je výslovne zakázané, je dovolené. Vyjadrenie tejto zásady našlo zhodou okolností miesto v celkom rovnako číselne označenom ustanovení (nech aj v jednom prípade paragrafu a v druhom ústavného článku) O. z. i Ústavy Slovenskej republiky (v tejto súvislosti porovnaj najmä prvú časť čl. 2 ods. 3 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, znejúcu tak, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané) a jeho logickým vyústením je možnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov upraviť si svoje práva a povinnosti aj odchylne od zákona, samozrejme pri rešpektovaní tej zákonnej požiadavky, že takéto odchylné dojednanie zákon výslovne nezakázal a zároveň tu nejde ani o záujem účastníkov na odchýlení sa od takej zákonnej úpravy, u ktorej z jej povahy vyplýva jej kogentný (kategorický a odchylné dohody nepripúšťajúci) charakter (akú povahu majú spravidla ustanovenia O. z. o požiadavkách na formu niektorých úkonov, ich náležitosti a pod.). K ručiteľskému vyhláseniu :
ktorého záložné právo možno zriadiť aj na zabezpečenie záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky).
platnej úpravy je len dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu, podmienenej dvomi skutočnosťami, z ktorých tou prvou je urobenie úkonu konajúcou osobou v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a druhou vyvolanie omylu (úmyselne alebo aj len z nedbanlivosti) osobou, ktorej bol právny úkon určený či prinajmenšom uzrozumenie s existenciou omylu na strane tejto osoby. Pretože ale u ručiteľského vyhlásenia žalobkyne by šlo usudzovať nanajvýš na splnenie prvého z práve uvedených predpokladov neplatnosti úkonu pre omyl, mimo akúkoľvek pochybnosť tu ale nebol splnený predpoklad druhý (keď osobou, ktorej je ručiteľské vyhlásenie určené, nikdy nie je dlžník, ale veriteľ a pri konštrukcii skutkovej podstaty neplatnosti
by tak osobou uvádzajúcou žalobkyňou do omylu alebo s omylom uzrozumenou musela byť žalovaná 2/ a nie žalovaná 1/), právny význam by tu nemohlo mať (z pohľadu uvažovania o úspechu žaloby o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia) ani zakotvenie (zákonom) možnosti dovolať sa neplatnosti úkonu
tým, kto je takýmto úkonom dotknutý (ktoré postavenie by pre nesporne možné ohrozenie majetku žalobkyne požiadavkami žalovanej 2/ voči nej, prislúchalo aj tejto strane sporu).
názoru dovolacieho súdu ísť takou cestou výkladu rozhodných ustanovení O. z., ktorá pojem „rozporu s dobrými mravmi“ naplní jeho skutočným a nepochybne tiež zákonodarcom zamýšľaným obsahom, pri ktorom za takto rozporné nepôjde označiť všetky právne úkony vrátane tých, ktoré už porušujú zákon alebo zákon obchádzajú, ale zo všetkých porušiteľných pravidiel vyberie len tie, ktoré svoj pôvod nemajú primárne v zákonoch ani iných súčastiach právneho poriadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky, môžbyť i biblického desatora a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrývaniu s normami právnymi. Úvahy o opačnom výklade by pritom neviedli k ničomu inému než k tomu, žeby sa prakticky nepoužiteľným (obsoletným) stal i zvyšok úpravy z § 39 O. z. (obe ním normované skutkové podstaty neplatnosti okrem rozporu s dobrými mravmi). K dohode o prevzatí povinností dlžníčky : 33. Pri závere o neplatnosti tohto právneho úkonu oba nižšie súdy zhodne konštatovali nenaplnenie zákonných predpokladov na to, aby dohodu, o ktorej je reč, šlo považovať za niektorý z právnych úkonov popísaných v argumentácii či už súdu prvej inštancie alebo odvolacie-ho súdu. Stalo sa tak však - ako to i tu dôvodne namietala dovolateľka - za cenu (nerozhodno či vedomého alebo nevedomého) opomenutia najmä odvolacieho súdu (povinného vysporiadať sa tiež s argumentáciou žalovanej 2/, de facto zopakovanou i v dovolaní) zaoberať sa popri tom, čím dohoda v podobe dojednanej stranami sporu byť (a prečo) nemôže, tiež tým, či za použitia úpravy O. z. o podmienkach, analógii a nepomenovaných (resp. i zmiešaných) zmluvách nejde považovať za iný právny úkon a to taký, u ktorého by na rozpor so zákonom, jeho obchádzanie či rozpor s dobrými mravmi usúdiť nešlo (pričom dovolaním sa tu doslova ponúkala práve dohoda o ručení
z., čo do účinnosti viazaná na splnenie odkladacej podmienky
2 a 5 rovnakého zákona, spočívajúcej v poskytnutí veriteľkou dlžníčke pôžičky). Súčasťou takejto dostatočne analytickej argumentácie rozhodnutia, ašpirujúceho na stotožnenie sa i dovolacieho súdu s ním by pritom v prípade podržania si odvolacím súdom názoru o neplatnosti dohody malo byť aj dostatočne konkrétne, zrozumiteľné a objektívne uspokojivé vysvetlenie toho, do stretu s akým výslovným zákonným zákazom alebo kategorickým ustanovením zákona dohoda prišla a prečo takýto stret je namieste považovať už za taký, ktorý je za hranicou tolerovateľného. K tomu ale nedošlo. 34. V tomto prípade síce nejde poprieť, že nedostatky v argumentácii odvolacieho súdu mali len čiastočne povahu nesprávneho (nedostatočne úplného) právneho posúdenia a sčasti vykazovali už prvky arbitrárnosti (teda tzv. zmätočnostnej vady
f/ C. s. p., ktorá dovolaním výslovne namietaná nebola), takéto preľnutie sa oboch zákonom ustanovených dovolacích dôvodov však v prípadoch obdobných tomu v prejednávanej veci nejde vylúčiť a preto z jeho existencie ani nejde vyvodzovať názor o neprípustnosti (a nedôvodnosti) dovolania, založeného iba na jednom dovolacom dôvode, zvlášť ak k podaniu dovolania v prejednávanej veci prišlo ešte pred vojdením do známosti faktu prekonania skoršieho rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej tiež len „veľký senát“), ustaľujúceho nemožnosť kumulácie dovolacích dôvodov a dôvodov prípustnosti dovolania
s. p. novším rozhodnutím veľkého senátu, takúto kumuláciu naopak pripúšťajúcim (v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj tiež uznesenia veľkého senátu z
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Najvyšší súd preto v súlade s týmito ustanoveniami zrušil iba rozsudok odvolacieho súdu (majúc za to, že náprava zrušením len jeho je v tomto spore trvajúcom už pomerne dlhý čas postačujúca a aj čo najviac rešpektujúca zásadu procesnej ekonomiky, tu porovnaj tiež čl. 17 Základných princípov C. s. p.) a to v časti veci samej vyznievajúcej v neprospech žalovanej 2/ a touto napadnutej (pričom vo zvyšku tejto strane sporu chýbalo subjektívne oprávnenie na dovolanie), ako aj v časti trov konania (odvolacieho), majúcej povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci (§ 439 písm. a/ C. s. p.) a vec mu v rozsahu takéhoto zrušenia vrátil na ďalšie konanie. 40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.