Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/14/2019 Identifikačné číslo spisu: 2210206776 Dátum vydania rozhodnutia: 26.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2210206776.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr .Viery Petríkovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobkyne" J.. C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Č. XX, X. T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 30, proti žalovanej: Obec Čenkovce, so sídlom Čenkovce 2, Zlaté Klasy, IČO: 31 871 224, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Guťan, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vavilovova 2, o doplatenie mzdy 8.971,49 Eur s príslušenstvom a náhrady mzdy za dovolenku 313,08 Eur, vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda sp.zn. 6C/146/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- júna 2018 sp. zn. 25 Co 170/2017, takto rozhodol: Dovolanie žalobcu z a m i e t a. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 19.januára 2017 č.k. 6C/146/2010-201 výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za dovolenku v sume 313,08 Eur v čistom, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol; výrokom III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 92% a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 1.
- Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa ust. § 17 ods. 2, § 18 ods. 1, § 42, § 43 ods. 1, § 99 a čl. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. 1.
- Z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k skutkovým záverom, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy z roku 1993 pracovala na Obecnom úrade Č. na plný pracovný úväzok ako jediná administratívna pracovníčka. Neskôr uzavrela dohodu s obcou Č. ako aj so Základnou a materskou školou I. J. s vyučovacím jazykom maďarským v Č. (ďalej aj len škola), že bude vykonávať pre obec 0,60 pracovného úväzku a pre základnú a materskú školu 0,40 pracovného úväzku, ktorý pomer sa následne vymenil. Už v tom čase mala vedomosť, že u žalovanej sa jej vypláca nižšia mzda, než aká bola dohodnutá v zmysle pracovnej zmluvy v roku 1993, kedy pre obec pracovala na plný úväzok. Výsledkami vykonaného dokazovania nad akúkoľvek pochybnosť mal súd prvej inštancie za preukázané, že v roku 2006 žalobkyňa so žalovanou ako aj so Základnou školou a Materskou školou v Č. uzavreli dohodu, podľa ktorej sa aj fakticky správali. Túto dohodu mal za preukázanú aj mzdových listov žalobkyne kde bol aj uvedený nižší pracovný úväzok, ktoré vyhotovovala ako mzdová účtovníčka samotná žalobkyňa. Obranu žalobkyne, že pracovala resp. bola vyťažená na plný pracovný úväzok nepovažoval za logický argument, z dôvodu, že by nebola schopná pracovať v plnej vyťaženosti v dvoch plnohodnotných pracovných úväzkoch, t.j. 16 hodín denne. Podľa záverov súdu prvej inštancie výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa prácu pôvodne vykonávala v rozsahu 60% pre žalovanú a následne v rozsahu 40%. Je pravdou, že zmena pracovnej zmluvy nebola vykonaná písomne, avšak výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že na zmene pracovného úväzku sa strany sporu dohodli, pričom dohoda strán sporu aj so Základnou a materskou školou v Č. nepochybne vyplýva aj z výsledkov vykonaného dokazovania vo veci 7C/148/2010, ktorý rozsudok po potvrdení Krajským súdom v Trnave nadobudol právoplatnosť dňa 19.6.
- Súd mal teda jednoznačne preukázané, že strany sporu sa dohodli na zmene pôvodnej pracovnej zmluvy tak, že žalobkyňa bude pracovať pre žalovanú na skrátený pracovný úväzok, preto súd žalobu v časti náhrady mzdy, ktorou sa žalobkyňa domáhala doplatenia mzdy za plný pracovný úväzok zamietol. 1.
- V časti uplatneného nároku žalobkyne na náhradu mzdy za 16 dní dovolenky v sume 313,08 Eur netto, súd skonštatoval, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania žalovaný neoprávnene strhol žalobkyni 16 dní dovolenky za dni, keď dovolenku nečerpala (júl 2009 - 5 dní, september 2009 - 1 deň, november 2009 - 10 dní), za ktoré jej prináleží náhrada v sume 313,08 Eur, z toho 5 dní za júl 2009 v sume 92,05 Eur (po odpočítaní odvodov 17,44 Eur a dane z príjmu 21,59 Eur), 1 deň za mesiac september 2009 v sume 19,45 Eur (po odpočítaní odvodov 3,39 Eur a dane 4,56 Eur), za 10 dní novembra 2009 v sume 201,58 Eur (po odpočítaní odvodov 38,28 Eur a dane 47,28 Eur). 2.Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z
- júna 2018 sp. zn. 25 Co 170/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výroku II., ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a výroku III., ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania s potvrdil. 2.1.V odôvodnení uviedol, že v zmysle ust. zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len ZP), sa pracovný pomer zakladá písomnou pracovnou zmluvou (§ 42 ods. 1 ZP), ako aj dohoda o zmene pracovných podmienok má byť vyhotovená v písomnej podobe (§ 54 ZP). Pritom ale nemožno prehliadnuť ust. § 17 ods. 2 ZP, podľa ktorého právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Zákonník práce, ani iný osobitný predpis, ale nestanovuje neplatnosť ako následok nedodržania písomnej formy dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy. Nedostatok písomnej formy dohody o zmene pracovných podmienok preto nespôsobuje jej neplatnosť. Keďže v danom prípade dohoda o zmene pracovnej zmluvy medzi stranami v časti rozsahu pracovného úväzku nesporne nebola uzavretá písomne, súd prvej inštancie sa správne sústredil na dokazovanie zamerané na preukázanie jej uzavretia v inej ako písomnej forme. Na základe komplexných výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, pri vyhodnotení každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, s ktorým sa plne stotožnil i odvolací súd, že medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom došlo k dohode o zmene pracovného úväzku zo 100% pôvodne na rozsah 60% a následne na 40%. Svedčia o tom výpovede vypočutých svedkov aj listinné dôkazy (v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku), ale i následné dlhodobé správanie sa oboch strán sporu. Žalobkyňa pritom na svoje tvrdenie, že k dohode o zmene pracovného úväzku nedošlo, žiaden relevantný dôkaz nepredložila. Nevierihodnosť svedkov W.. S. T. a S. C. ničím preukázaná nebola, naviac ich svedecké výpovede sú len jednými z reťazca dôkazov vedúcich k prijatým skutkovým záverom prvoinštančného súdu. Pokiaľ odvolateľka odkázala na vyhlášku MŠ SR č. 330/2009 Z.z., jej ustanovenia o počte zamestnancov v školskej jedálni majú len odporúčací a nie záväzný charakter a naviac pre školskú jedáleň do 50 stravníkov sa odporúča záväzok na 0,5 úväzku (príloha 2), uzavrel odvolací súd. 3.Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa nej bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu , rozhodnutia oboch súdy nižších stupňov trpia vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Dovolateľka nesúhlasila so záverom, že súdy mali preukázanú dohodu o zmene pracovnej zmluvy medzi ňou a žalovaným. Trvala na tom to, že takúto dohodu nie je možné nahradiť autoritatívnym rozhodnutím zamestnávateľa .Nesúhlasila s názorom, že obe zmluvné strany sa podľa dohody fakticky správali, pretože opakovane vyjadrila svoj nesúhlas so skrátením pracovného úväzku, čo zamestnávateľ nerešpektoval. Namietala že takýto záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním. K výpovedi svedkyne T. uviedla, že je v príbuzenskom vzťahu ku starostovi obce Čenkovce a pri údajnej dohode nebola, keďže vo výpovedi neuviedla ako sa o nej dozvedela. Svedok L. zase vypovedal nepravdivo, pretože ju osobne nepozná, nebol na zasadnutí zastupiteľstva, ktoré riešilo jej situáciu, preto takýto dôkaz nie je spôsobilý preukázať dohodu o zmene pracovného pomeru. Nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu podľa názoru dovolateľky spočíva aj v nezohľadnení jej tvrdení, že osobne viackrát navštívila starostu , aby jej zvýšil percentá úväzku a plat. Zotrvala na tvrdení, že vykonávala práce pre obec rozsahom zodpovedajúceho plného pracovného úväzku a v rovnakom rozsahu aj pre ZŠ v obci. V tejto súvislosti tiež vytkla odvolaciemu súdu, že nevenoval pozornosť jej argumentácii ohľadom vyhl. č. 330/2009Z.z.
- Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť. 6.Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8.Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9.Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 10.Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11.Dovolací súd posúdil podané dovolanie podľa obsahu, z ktorého vyplýva, že prípustnosť dovolania možno vyvodiť z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľka namieta spôsob hodnotenia dôkazov prvoinštančným súdom ako aj odvolacím súdom, konkrétne nesúhlasila so záverom, že súdy mali preukázanú dohodu o zmene pracovnej zmluvy medzi ňou a žalovaným.. Nesúhlasila s názorom, že obe zmluvné strany sa podľa dohody fakticky správali, pretože opakovane vyjadrila svoj nesúhlas so skrátením pracovného úväzku, čo zamestnávateľ nerešpektoval. Namietala že takýto záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním. 12.Dovolateľka namietala spôsob hodnotenia dôkazov nižšími súdmi, ktoré sa zhodli na tom, že medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom došlo k dohode o zmene pracovného úväzku zo 100% pôvodne na rozsah 60% a následne na 40%. Dovolateľka v tejto súvislosti namietala, že súdy neprihliadli k jej tvrdeniu, že s rozsahom pracovného úväzku nesúhlasila. (tvrdila, že osobne viackrát navštívila starostu, aby jej zvýšil percentá úväzku a plat, čo však starosta nepotvrdil). 13.Vzhľadom na námietky žalobkyne smerujúce najmä k nevyváženému spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 C.s.p.), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06). 14.Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním, a to bremenom tvrdenia, a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) v odôvodnení svojho rozsudku náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom došlo k dohode o zmene pracovného úväzku zo 100% pôvodne na rozsah 60% a následne na 40%. Tento skutkový záver mal preukázaný z výpovede vypočutých svedkov aj z listinných dôkazov. Na druhej strane tvrdenia žalobkyne o nesúhlase so zmenou pracovného úväzku preukázané nemal, pretože skutočnosť, že žalobkyňa osobne viackrát navštívila starostu, aby jej zvýšil percentá úväzku a plat, zostalo iba v rovine tvrdení..Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu (ako aj súdu prvej inštancie) vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaný namieta v dovolaní (viď rozsudok najvyššieho súdu z
- októbra 2013 sp. zn. 5Cdo/328/2012). 15.Dovolací súd dodáva, že v súlade s § 191 ods.1 CSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 16.Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle §442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil. 17.Dovolaním napádaný rozsudok podľa názoru dovolacieho súdu uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy a úvahy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchmi žalobcu, svedkov, oboznámil sa s viacerými listinami založenými v spise a predloženými stranami sporu. 18.Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Skutočnosť, že sa dovolateľka nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), a to aj vtedy, keď je v dovolaní spochybňovaný práve skutkový stav zistený odvolacím súdom. 19.Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedôvodnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonné kritériá v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. To plne platí aj pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nedostatočného zohľadnenia vyhl.č. 330/2009Z.z. , ktorý právny predpis sa navyše týka pracovného pomeru žalobkyne so školou ( teda nie stranou sporu). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 20.Napokon pokiaľ dovolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a opodstatnenosť svojho tvrdenia odôvodňuje tým, že skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver sú nesprávne, nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z § 428 CSP. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym alebo neúplným zistením skutkového stavu. Nad rámec uvedeného dovolací súd podotýka, že záver súdov v základnom konaní ohľadom nedodržania písomnej formy dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy a následkom nedodržania písomnej formy je súladný s rozhodovacou praxou i právnou doktrínou. 21.Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné , a preto ho zamietol podľa § 448 CSP 22.Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, a preto by mal na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP (potenciálny) nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovanému však preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli (k dovolaniu žalobcu sa nevyjadril), a preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.