← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/169/2020 Identifikačné číslo spisu: 8111214049 Dátum vydania rozhodnutia: 28.10.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Branislav Král Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8111214049.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1a/ K.. E. G., narodeného XX. E. XXXX, bývajúceho v J., R. XX, 1b/ S. G., narodeného X. X. XXXX, bývajúceho v Ľ., J. P. XX, 1c/ G. D. rod. G., narodenej X. E. XXXX, bývajúcej v J., R. XX (ako právnych nástupcov po pôvodnej žalobkyni 1/ C. G., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej X. E.Á. XXXX, naposledy bývajúcej v Ľ., J. P. XX), 2a/ A.. Ľ. H.F., narodenej XX. E. XXXX, bývajúcej v J.S., Z. XX, 2b/ A.. J. H., narodeného X. R. XXXX, bývajúceho v E. XXX (ako právnych nástupcov po pôvodnej žalobkyni 2/ H. H., narodenej X. E. XXXX, zomrelej X. H. XXXX, naposledy bývajúcej v J., Z. XX), 3/ C. G., bývajúceho v Ľ., H. XX, 4/ K.. E. G., narodeného XX. E.X. XXXX, bývajúceho v J., R. XX, 5/ S. G., narodeného X. X. XXXX, bývajúceho v Ľ., J. P. XX, 6/ G. D. rod. G.S., narodenej X. E. XXXX, bývajúcej v J., R. XX, zastúpených JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Floriánova 12, 7/ E. G., bývajúceho v Ľ., ul. Š. Č.. X, zastúpeného Mgr. Miroslavom Balážom, advokátom so sídlom v Prešove, ul. Sládkovičova č. 8, proti žalovanému Xylo Machinery SK s. r. o., IČO: 31 733 085, so sídlom v Prešove, Bardejovská 24, zastúpenému spoločnosťou BDO Legal, s. r. o., IČO: 51 803 330, so sídlom v Bratislave, Mostová 2, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C 113/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. januára 2019 sp. zn. 16 Co 15/2018 v znení opravného uznesenia z
  2. júna 2020 č. k. 16 Co 15/2018-982, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1a/ až 7/ náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie. Odôvodnenie
  3. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z
  4. októbra 2017, č. k. 28C 113/2011-793 v znení opravného uznesenia z
  5. apríla 2020 č. k. 28C 113/2011-968 určil, že nehnuteľnosti č. CKN 3006 o výmere 2 933 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3010 o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3011 o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. CKN 3012 o výmere 1 341 m2, druh pozemku ostatné plochy, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Ľ. a podľa geometrického plánu č. Gp 1117/2014 zo
  6. augusta 2014 novovytvorené parcely č. CKN 3007/2 o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3008/3 o výmere 2 059 m2, druh pozemku zastavané plochy, č. CKN 3009/3 o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. CKN 3013/2 o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3014/2 o výmere 556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, patria v podiele 1 do dedičstva po O. G., zomr. XX. C. XXXX (výrok I.). Zároveň určil, že pôvodná žalobkyňa 2/ H. H. a žalobca 3/ C. G. sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti: č. CKN 3006 o výmere 2 933 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3010 o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3011 o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. CKN 3012 o výmere 1 341 m2, druh pozemku ostatné plochy zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Ľ. a podľa geometrického plánu č. Gp 1117/2014 zo
  7. augusta 2014 novovytvorených parciel č. CKN 3007/2 o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3008/3 o výmere 2 059 m2, druh pozemku zastavané plochy, č. CKN 3009/3 o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. CKN 3013/2 o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. CKN 3014/2 o výmere 556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria každý v podiele 1 k celku (výrok II.). Žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III.) a štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok IV.). 2.Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že právni predchodcovia žalobcov sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe vydržania, keď dobromyseľne do držby týchto nehnuteľností vstúpili na základe Výmeru z roku 1948, pričom predmetné parcely aj reálne užívali. Na vydržanie nemala vplyv ani argumentácia, že prvotná konfiškácia majetku po C. C. neprebehla v súlade s vtedy platnými zákonmi, pretože v roku 1948 nikto nemohol tušiť, že C. C. v čase konfiškácie už nežil. Predložený výmer súd považoval za listinu, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov vstúpili do oprávnenej držby. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že žalobcom neuplynula vydržacia lehota 10 rokov. Uviedol, že ak vniesli pozemky do družstva a následne v roku 1965 právny predchodca žalobcov žiadal o zrušenie prídelovej listiny, je zrejmé, že ešte v roku 1965 sa považoval za vlastníka predmetných nehnuteľností. Mal za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností a preto sa právni predchodcovia žalobcov stali ich vlastníkmi, keď im vydržacia lehota uplynula najneskôr
  8. januára
  9. Na prípadné vydržanie vlastníckeho práva k týmto pozemkom aj zo strany žalovaného, súd neprihliadal. Uviedol, že právni predchodcovia žalobcov, ako aj samotní žalobcovia sa od zmeny spoločenských pomerov od roku 1989, domáhali svojich vlastníckych práv k týmto pozemkom (v tomto smere si uplatnili aj reštitučný nárok, resp. podali žalobu na súde). Práve aktivita právnych predchodcov žalobcov a potom aj samotných žalobcov svedčila v prospech ich dobromyseľnosti pre vydržanie a v neprospech dobromyseľnosti vydržania žalovaného. Žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného musel vedieť, že takéto konania po roku 1989 prebiehali, čo bolo zrejmé aj z prebiehajúceho konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16C/91/1996, resp. reštitučných konaní, listov právnych predchodcov žalobcov adresovaných právnemu predchodcovi žalovaného, konaní ROEP, kedy bolo zrejmé, že existujú duplicitné listy vlastníctva na predmetné nehnuteľnosti.
  10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z
  11. januára 2019, č. k. 16 Co 15/2018-856 v znení opravného uznesenia z
  12. júna 2020 č. k. 16 Co 15/2018-982, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
  13. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutkové okolnosti svedčiace v prospech vlastníckeho práva žalobcov, a to, že dňa
  14. apríla 1948 vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave Výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (ďalej len „Výmer“), ktorým boli do vlastníctva C. G. a jeho manželky H. R. (právnych predchodcov žalobcov) pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. F., a to parcely označené ako časť parcely č. 28,29 graf. ozn. 1, časť parcely 242/1 graf. ozn. 228 roľa o výmere 17.264 m2, časť parcely 248/1 graf. ozn. 222.221/a roľa o výmere 11.510 m2, časť parcely č. 248/1 graf. ozn. 221 roľa o výmere 11.510 m2, časť parcely 260/1, 272/1 graf. ozn. 229 roľa o výmere 5.755 m
  15. Podľa článku IV., sa Výmer považuje za verejnú listinu, dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Bývalým vlastníkom týchto nehnuteľností bol C. C.. Dňa
  16. septembra 1948 bola spísaná Zápisnica, predmetom ktorej bolo odovzdanie nehnuteľností po bývalom vlastníkovi prídelcom do držby a úžitku na základe prídelového plánu schváleného ORK pod č. 2609/48 z
  17. apríla 1948 a prevzatie týchto nehnuteľností prídelcami do držby a úžitku, a to k
  18. marcu
  19. Z uvedenej zápisnice vyplynulo, že pred odovzdaním držby a úžitku predmetných nehnuteľností prídelci zaplatili najmenej prvú splátku (10 %) prídelovej ceny. Dňa
  20. mája 1953 vyhotovilo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom, v zmysle ktorého mali právni predchodcovia žalobcov za pridelené pozemky zaplatiť prídelovú cenu 101 797 Kčs. Z listu Štátnej sporiteľne v Bratislave zo
  21. apríla 1957 adresovaného právnym predchodcom žalobcov vyplynulo, že ich sporiteľňa vyzvala na zaplatenie nedoplatku za pridelený pôdohospodársky majetok vo výške 19 699,20 Kčs. Z prehlásenia právneho predchodcu žalobcov zo
  22. mája 1959 vyplynulo, že v súvislosti so založením celoobecného JRD v obci Ľ. sa rozhodol dať jeho poľnohospodársky majetok tiež do užívania tohto JRD. Súčasne odovzdal pri sústreďovaní živočíšnej výroby tiež na neho pripadajúcu čiastku dobytka s prihliadnutím na výšku obhospodarovaného pozemku. List Finančného odboru Okresného národného výboru v Prešove z
  23. mája 1965 označený ako „Konanie o likvidácii pohľadávok z MPPR - nesúlad medzi účtovným a skutočným stavom, žiadosť o odstránenie“ adresovaný Odboru vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva, obsahoval zoznam prídelcov a žiadosť odboru VPLH, aby boli urobené opatrenia k odstráneniu nesúladu (aj v prípade právneho predchodcu žalobcov) stavu, kedy prídelcovi boli pridelené pozemky, ktoré neboli celkom zaplatené a sú v obhospodarovaní ŠM. Cena, ktorá v danom čase nebola ešte zaplatená, predstavovala sumu 10 205 Kčs. Odbor vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva ONV v Prešove následne rozhodnutím z
  24. júla 1965 podanej žiadosti Finančného odboru z
  25. mája 1965 vyhovel a z účtu vedeného na Finančnom odbore pre prídelcov - právnych predchodcov žalobcov, odpísal sumu 10 205 Kčs. Z Potvrdenia Finančného odboru z
  26. apríla 1966 vyplynulo, že právny predchodca žalobcov mal k osobnému vlastníctvu vyrovnané aj úroky.
  27. Dňa
  28. decembra 1993 Katastrálny úrad, správa katastra Prešov identifikovala parcely právneho predchodcu žalobcov tak, že parc. č. 272/1 bola premietnutá na parc. č. 272/229, parc. č. 242/1 na parc. č. 242/228, parc. č. 248/1 na parc. č. 248/221 a 248/
  29. Právni predchodcovia žalobcov mali vyššie uvedené premietnuté parcely evidované aj v Katastri nehnuteľností Prešov, k. ú. Ľ. na LV č. XXXX.
  30. V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že právny predchodca žalobcov listom z
  31. decembra 1993 vyzval spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. na finančné vysporiadanie, s odôvodnením, že si
  32. júna 1992 uplatnil na Pozemkovom úrade uznanie vlastníckeho práva k pozemkom, pričom táto požiadavka bola splnená. Vzhľadom na to, že predmetné pozemky boli zastavané areálom spoločnosti, požiadal ju o finančnú náhradu. Právny predchodca žalobcov vyzval túto spoločnosť na poskytnutie finančnej náhrady aj listom z
  33. februára
  34. Dňa
  35. mája 1996 právni predchodcovia žalobcov podali na spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. žalobu na Okresný súd Prešov. Listom z
  36. januára 2006 právny predchodca žalobcov vyzval na vyporiadanie vlastníctva k sporným pozemkom i spoločnosť Kronospan Slovakia, spol. s. r. o.
  37. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal i na skutkové okolnosti, z ktorých si vlastnícke právo k pozemkom uplatňoval žalovaný. Z nich vyplývalo, že dňa
  38. mája 1958 podal Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Prešove knihovanú žiadosť o poznačenie konfiškátu adresovanú Ľudovému súdu v Prešove. Uvedenou Žiadosťou Odbor navrhol, aby bolo vydané uznesenie, ktorým by súd povolil zápis vo vložke č. 49 a 509 k. ú. Ľ. na nehnuteľnosti č. 1 zapísané na mene C. C. a spol. pod B 1 v Ľ.. Poznamenať sa mala konfiškácia majetku pre Československý štát. Dňa
  39. septembra 1958 vydal Ľudový súd v Prešove uznesenie č. 1041/58, ktorým vyššie uvedený zápis povolil. Dňa
  40. júna 1971 bola medzi Okresným národným výborom, finančný odbor ako odovzdávajúcou organizáciou a spoločnosťou Piloimpregna n. p. ako preberajúcou organizáciou uzatvorená Hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku v zmysle ustanovenia § 347 zákona č. 109/1964 Zb. (Hospodársky zákonník). Uvedenou Hospodárskou zmluvou malo dôjsť k prevodu správy k nehnuteľnostiam v k. ú. Ľ., zapísaných v pozemkovo knižnej vl. č.
  41. Správa k týmto pozemkom sa mala previesť bezodplatne, pričom dôvodom prevodu správy malo byť územné rozhodnutie ONV odboru výstavby na plánovanú investičnú výstavbu „Drevokombinátu Šariš“. Medzi spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a. s. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim bola dňa
  42. augusta 1997 uzatvorená kúpna zmluva č. 040297, predmetom ktorej bol predaj sporných nehnuteľností. Vklad tejto kúpnej zmluvy bol správou katastra povolený dňa
  43. októbra
  45. Odvolací súd poukázal na to, že Nariadením Slovenskej národnej rady č. 64/1946 Sb. n. SNR boli dňa
  46. marca 1945 pozemky, ktoré boli predmetom tohto sporu, skonfiškované ich pôvodnému vlastníkovi C. C.. Tieto pozemky boli následne prerozdeľované Povereníctvom pôdohospodárstva a poz. reformy v Bratislave jednotlivým prídelcom. Jednými z týchto prídelcov boli aj právni predchodcovia žalobcov (C. G. a H. R.), ktorí sporné pozemky dostali do vlastníctva na základe Výmeru z
  47. apríla
  48. Uvedený výmer však nebol zapísaný do pozemkovej knihy. Nakoľko k takémuto zápisu nedošlo, štát na nich naďalej hľadel ako na skonfiškované pozemky, t. j. ako na majetok štátu. Z uvedeného dôvodu podal Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Prešove knihovanú žiadosť o poznačenie konfiškátu v pozemkovo knižnej vložke č. 49 a 509 k. ú. Ľ..
  49. Odvolací súd mal za to, že samotná skutočnosť, že si právni predchodcovia žalobcov nedali Výmer o vlastníctve zapísať do pozemkovej knihy neznamenala, že sa prestali cítiť byť vlastníkmi sporných pozemkov a neznamenala ani to, že svoje vlastnícke právo k týmto pozemkom stratili. V tomto smere poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/123/2003, v zmysle ktorých, „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele.“ V zmysle posudzovania ochrany vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam, na základe právnych predpisov spred roka 1948, bol potom súd podľa § 194 ods. 2 CSP (do
  50. júna 2016 podľa § 135 ods. 2 OSP) viazaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu o tom, že pre určitú osobu je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutie o prídele nehnuteľností, že prídelca získal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prídele označeným a že prídel bol uskutočnený za cenu uvedenú v rozhodnutí. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že Výmer o vlastníctve z
  51. apríla 1948 bol vydaný orgánom, ktorý mal na to, podľa ustanovenia § 1 odsek 1 nariadenia č. 104/1946 Zb., právomoc. Uvedený akt nebolo možné považovať za akt nulitný. Odvolací súd potom nemal právomoc skúmať jeho prípadnú vadnosť a preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že ku konfiškácii sporných pozemkov došlo v čase, kedy p. C. C. už nežil. Výmer o vlastníctve je verejnou listinou vydanou príslušným štátnym orgánom, ktorej správnosť sa prezumuje. Nešlo o zmluvný vzťah medzi dvoma súkromnými osobami, ktorým sa prevádzalo vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale išlo o akt mocenskej autority, ktorý už sám o sebe v zmysle ustanovenia § 1 odsek 2 nariadenia č. 104/1946 Zb. preukazoval vlastnícke právo prídelcu k pridelenému pozemku (§ 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Zb.). Z uvedeného odvolací súd následne vyvodil, že záznam vlastníckeho práva vykonaný knihovým súdom, nemal v danom prípade konštitutívne, ale iba deklaratórne účinky. V prípade nadobúdania vlastníckeho práva na základe Výmerov o vlastníctve pôdy sa tak intabulačný princíp neuplatnil.
  52. Odvolací súd poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov od pridelenia sporných pozemkov tieto skutočne obhospodarovali, mali ich vo faktickej držbe. Skutočnosť, že ich odovzdali v roku 1959 do užívania celoobecného JRD v obci Ľ., neznamenalo, že ich už nemali vo faktickej držbe. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/1994 z
  53. februára 1995, v zmysle ktorého „Odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD, neprerušuje plynutie vydržacej lehoty (§ 18 ods. 3 zák. SNR č. 293/1992 Zb.)“ Odvolací súd tiež poukázal na socialistický režim, ktorý v období rokoch 1960-1990 na území Slovenskej republiky panoval, s tým, že uvedené obdobie bolo okrem iného typické zavedením nového hospodárskeho zriadenia vo forme znárodňovania. V konaní bolo ďalej preukázané, že právni predchodcovia žalobcov sa cítili byť vlastníkmi aj po novembri 1989, čo preukazovali hlavne ich výzvy z
  54. decembra 1993 a
  55. februára 1994, adresované právnemu predchodcovi žalovaného, ako aj žaloba z
  56. mája
  57. Bolo tiež preukázané, že predchodcovia žalobcov za sporné pozemky v zmysle Výmeru, Zápisnice a Konečného prídelového plánu zaplatili požadovanú sumu.
  58. Odvolací súd poukázal na to, že sporné pozemky neboli právnym predchodcom žalobcov nikdy skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené, títo sa stali ich vlastníkmi na základe Výmeru o vlastníctve pozemkov, po vydaní ktorého im pozemky neboli odňaté žiadnym ďalším autoritatívnym rozhodnutím a preto žalobcovia boli oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nim. Predmetné pozemky boli, z hľadiska ich polohy, presne identifikované znalcom. K argumentácii o nadobudnutí vlastníckeho práva k týmto pozemkom vydržaním zo strany žalovaného (na základe Hospodárskej zmluvy z
  59. júna 1971 a na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a. s. v roku 1997), odvolací súd uviedol, že Hospodársky zákonník (zákon č. 109/1964 Zb.) vo svojej desiatej časti s názvom „HOSPODÁRSKE ZÁVÄZKY PRI INÝCH SPÔSOBOCH SPOLUPRÁCE MEDZI SOCIALISTICKÝMI ORGANIZÁCIAMI“ upravoval hospodárske zmluvy s tým, že rozlišoval hospodárske zmluvy, predmetom ktorých bol prevod správy národného majetku (jeho dočasné užívanie) a predmetom ktorých bol prevod vlastníctva k majetku. V danej veci z hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku (§ 347 Hospodárskeho zákonníka) vyplynulo, že Okresný národný výbor, finančný odbor v Prešove ako odovzdávajúca organizácia previedol správu národného majetku - sporných pozemkov na spoločnosť Piloimpregna n. p. Košice ako preberajúcu organizáciu. Predmetom uvedenej zmluvy bol výslovne iba prevod správy k tomuto majetku, a nie prevod vlastníckeho práva k nemu. Z uvedeného dôvodu, v spojení so skutočnosťou, že právni predchodcovia žalobcov sa voči spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s. (právny nástupca spoločnosti Piloimpregna n. p.) domáhali náhrady za neoprávnené užívanie sporných pozemkov, mal i odvolací súd za to, že právny predchodca žalovaného nemohol byť, pri zachovaní odbornej starostlivosti, dobromyseľný v tom, že je vlastníkom sporných pozemkov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 81/2013 zo
  60. júna 2014). Preto v ďalšom odvolací súd skúmal, či u žalovaného mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva v súvislosti s kúpnou zmluvou uzatvorenou v r.
  62. V tejto súvislosti potom odvolací súd, s poukazom na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo
  63. marca 2016, zohľadnil špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tohto prípadu, ku ktorým došlo pri kolízii dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaného) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (žalobcov). Uviedol, že žalobcov (ani ich právnych predchodcov) nebolo možné považovať za „nedbalých vlastníkov“, keď v konaní bolo preukázané, že títo nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom na základe Výmeru z
  64. apríla 1948, pozemky fakticky užívali až do zriadenia družstiev a napriek tomu, že pozemky odovzdali v roku 1959 do správy JRD Ľ., svoje vlastnícke právo k nim nestratili. Vzhľadom na obdobie a politickú situáciu v krajine, bolo potom pochopiteľné, že sporné pozemky nemohli až do deväťdesiatych rokov fakticky užívať. Ani táto skutočnosť však nemala za následok stratu vlastníckeho práva, či záver, že by boli právni predchodcovia žalobcov nedbanliví. Z obsahu spisu vyplynulo, že od roku 1993 sa právni predchodcovia žalobcov aktívne domáhali náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva od právneho predchodcu žalovaného. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia, boli bdelými vlastníkmi od času nadobudnutia ich vlastníckeho práva v roku
  65. Vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu, by bolo i nespravodlivé, pokiaľ by sa uprednostnil princíp ochrany nového nadobúdateľa pred ochranou bdelých, pôvodných vlastníkov.
  66. Súd prvej inštancie tak správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne vec právne posúdil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
  67. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil poukazom na § 420 písm. d/, f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalovaný nadobudol časť pozemkov v rámci konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu Drevokombinát Šariš, a. s., vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 399/
  68. V rámci tohto konkurzného konania si právna predchodkyňa žalobcov uplatnila nárok na vyňatie časti sporných pozemkov z konkurznej podstaty, a to pozemku parc. č. 242/1 a parc. č. 272/1, avšak ňou podaná excindačná žaloba bola zamietnutá. V rámci excindačného konania, vedeného pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 17 Cb 610/00 súd ustálil, že vlastníkom týchto pozemkov bol úpadca (Drevokombinát Šariš, a. s.), od ktorého ich nadobudol žalovaný. Žalovaný má za to, že vo vzťahu k týmto dvom pozemkom tvorí rozhodnutie vydané v excindačnom spore prekážku „res iudicata“, čím je daná prípustnosť jeho dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP. V ďalšom mal za to, že mu súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky sporu, čím možno jeho rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné. Odvolací súd sa totiž nevysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou existencie prekážky „res iudicata“, nedostatočne zdôvodnil, prečo považoval Výmer za právne perfektný, nevysporiadal sa s otázkou aplikácie výnosu Ministerstva spravodlivosti č. 57206 z
  69. septembra 1947 v prídelovom konaní z hľadiska polohy pozemkov a ostatných náležitostí, ktoré Výmer musel obsahovať na to, aby bol platný, nevysporiadal sa s konfiškáciou majetku vykonanou v roku 1958, ktorou bola zrušená pôvodná konfiškácia uvedená na liste vlastníctva pod B7 a od ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo žalobcovia a napokon sa nevysporiadal s absenciou prídelovej listiny k sporným nehnuteľnostiam a so skutočnosťou, že právny predchodca žalobcov prejavil vôľu nebyť vlastníkom sporných nehnuteľností tým, že ich opustil. Navyše za nesprávny považoval záver odvolacieho súdu, že hospodárska zmluva z
  70. júna 1971 sa týkala výlučne prevodu správy národného majetku, hoci sa v nej výslovne uvádza nielen prevod správy, ale aj prevod vlastníctva národného majetku. Súdy oboch inštancií sa nesprávneho procesného postupu dopustili aj tým, že Výmer a s ním súvisiace dokumenty, ako dôkaz, vykonali bez prítomnosti žalovaného a teda nie procesne predpísaným spôsobom na pojednávaní. Taktiež sa súdy v dostatočnom rozsahu nezaoberali otázkou dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností. V tomto smere poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov nepožiadali o zápis vlastníckeho práva do katastra v období, kedy bol uplatňovaný intabulačný princíp. Touto svojou nedbanlivosťou sami spôsobili stav, kedy štát naďalej nakladal s pozemkami ako vlastnými a prevádzal vlastníctvo k nim na ďalšie osoby, od ktorých odvodzuje svoje vlastníctvo žalovaný. Ak by sa súdy dostatočne venovali otázke dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností, museli by za rozhodnú skutočnosť považovať najmä pasivitu žalobcov a ich nezáujem o skutočnosť, či v prospech ich vlastníctva svedčí aj pozemkovoknižný zápis alebo nie, nakoľko uvedené nekonanie žalobcov spôsobilo, že žalovaný kúpil sporné nehnuteľnosti za trhovú kúpnu cenu od nevlastníka, spoliehajúc sa na štátom vedenú evidenciu vlastníckeho práva. V prípade straty vlastníctva žalovaného k nehnuteľnostiam, tento si už nemôže uplatniť nárok na vrátenie kúpnej ceny voči predávajúcemu DREVOKOMBINÁT ŠARIŠ a. s., keďže uvedený subjekt zanikol bez právneho nástupcu. Odvolací súd, za titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, považoval rozhodnutie o ich prídele, pričom však opomenul to, že k sporným nehnuteľnostiam prídelová listina nikdy nebola vydaná. Výmer o vlastníctve pôdy nebol v tomto smere postačujúci, nakoľko z neho nebola zrejmá presná špecifikácia nehnuteľností a neuvádzala sa v ňom ani cena, za ktorú mal byť prídel uskutočnený. Súdy napokon neprihliadli ani na vôľu právneho predchodcu žalobcov tieto pozemky viac nevlastniť, keď požiadal o zrušenie prídelu potom, ako tieto vložil do JRD, na základe čoho mu bol odpustený nedoplatok, ktorý voči nemu štát evidoval.
  71. V ďalšom mal dovolateľ za to, že sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa neho Výmer o vlastníctve pôdy trpel vadami, v dôsledku ktorých ho nebolo možné považovať za perfektný, pričom k sporným nehnuteľnostiam nikdy nebola vydaná prídelová listina. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Cdo 12/2004, 5 Cdo 157/2007, 4 Cdo 48/2008, R 44/2005, 1 MCdo 8/2009) uviedol, že výmer o vlastníctve pôdy možno považovať za právne perfektný, ak je v ňom uvedené: kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého bol vydaný, akej veci sa týkal, bol datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky s podpisom povereníka, obsahoval mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydával, obsahoval presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týkal a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočnilo pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Výmer predložený žalobcami potom neobsahoval odtlačok okrúhlej pečiatky povereníka, neboli v ňom uvedení všetci pôvodní vlastníci nehnuteľností, nebola v ňom uvedená cena a nehnuteľnosti ním prideľované, neboli dostatočne presne označené (kde presne sa nachádzali). Potom, čo žalovaný na tieto nedostatky poukázal, žalobcovia predložili nový výmer, ktorý už obsahoval aj odtlačok okrúhlej pečiatky s podpisom povereníka. Žalovaný mal za to, že sa nejednalo o tú istú listinu. Kým odvolací súd považoval tento výmer za listinu osvedčujúcu vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, súd prvej inštancie platnosť výmeru neuznal, a za titul nadobudnutia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, považoval vydržanie. Odvolací súd sa k týmto rozdielnym záverom súdu prvej inštancie vo svojom rozhodnutí bližšie nevyjadril. V otázke vydržania vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov žalovaný naďalej namietal splnenie všetkých predpokladov pre vydržanie, pričom závery súdov považoval za nesprávne. Mal za to, že absencia nevyhnutných náležitostí výmeru v spojení s okolnosťami, za ktorých bol majetok skonfiškovaný pôvodnému vlastníkovi, viedla k záveru, že výmer o vlastníctve pôdy nemohol byť účinne vydaný, aj keby bol opatrený pečiatkou príslušného orgánu. Nedostatok úradnej pečiatky v rozhodnutí o vlastníctve a chýbanie podstatnej náležitosti - ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť nadobúda, znamenali to, že takéto rozhodnutie orgánu štátu nemohlo viesť ani k vydržaniu, pre absenciu dobrej viery držiteľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 56/03).
  72. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, keď mal za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili aj v otázke možnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v prospech dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Uvedená právna otázka bola dovolacím súdom riešená rozdielne v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 71/2011, 6 Cdo 107/2011, náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 (v ktorých bola táto zásada prelomená v prospech dobromyseľného držiteľa). Žalovaný zastáva názor, že súdy nesprávne aplikovali princíp spravodlivosti v prípade kolízie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Podľa neho nebolo možné považovať žalobcov za bdelých vlastníkov, ktorí sa náležite starali o svoje vlastníctvo, keďže si riadne nesplnili svoju povinnosť požiadať o zápis vlastníckeho práva do katastra na základe Výmeru. V prípade, ak by tak konali, boli by sporné pozemky vyvlastnené štátom, ktorá skutočnosť by potom zakladala reštitučný nárok voči štátu. Postup odvolacieho súdu považuje za nespravodlivý, nakoľko je vystavený situácii, kedy vlastní na týchto pozemkoch výrobné haly a ostatné nehnuteľnosti v areáli v Ľ.N., avšak nie pozemky pod nimi (čím je ohrozená i jeho podnikateľská činnosť). Žalovaný v čase nadobudnutia (kúpy) sporných pozemkov vychádzal z údajov evidencie vlastníckeho práva k nim a nemal žiadne informácie, ktoré by spochybňovali vlastníctvo predávajúceho.
  73. Žalobcovia 1a/ až 6/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalovaného odmietnuť. Uviedli, že žalovaný nepreukázal, že nehnuteľnosti nadobudol v rámci konkurzného konania K 399/97, práve naopak preukázal, že kúpnu zmluvu podpísal
  74. augusta 1997, t. j. pred vyhlásením konkurzného konania k 399/
  75. Žalovaný nepreukázal ani to, že ním uvádzané parcely č. 242/1 a 272/1, ktorých vyňatia z konkurznej podstaty sa mala právna predchodkyňa žalobcov domáhať, zodpovedajú niektorej z parciel, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva v tomto spore. Z týchto dôvodov podľa nich nie je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP. Poukázali na to, že na č. l. 284, 590, 591 sa nachádza Výmer o vlastníctve pôdy opatrený pečiatkou. Uviedli, že na to, aby dovolací súd konštatoval vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP by muselo konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti, a preto nestačí iba jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania. V danej veci preto nebol naplnený dôvod prípustnosti dovolania ani podľa § 420 písm. f/ CSP. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 201/2012, sp. zn. 3 Cdo 45/2008 v zmysle ktorých „pokiaľ právny poriadok platný v dobe vydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného orgánu k tomu oprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné z dôvodu, že výmer takýto odtlačok neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať za neperfektnú verejnú listinu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva a nepodlieha preskúmavaniu všeobecným súdom“. Ak by aj v danej veci Výmer o vlastníctve pôdy z
  76. apríla 1948 nebol opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky (hoci bol preukázaný opak), nemohol by byť (s poukazom na uvedené závery) považovaný za neperfektnú verejnú listinu. Pokiaľ žalovaný namietal, že k sporným nehnuteľnostiam nebola vydaná prídelová listina, žalobcovia poukázali na to, že verejnými, vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra, boli nielen prídelové listiny, ale aj samotné výmery (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 45/2008, 4 Cdo 123/2003, 5 Cdo 110/2000, 3 Cdo 337/2006, 5 Cdo 198/2008, 4 Sž 88/1995, 4 Sž 34/1997). V ďalšom žalobcovia uviedli, že v konaní nebolo preukázané, že by ich právny predchodca (C. G.) požiadal o zrušenie prídelu, resp. že by sa ho vzdal (tento ich iba dal do užívania JRD). Napokon k otázke dobromyseľnosti žalovaného poukázali na to, že žalovaný v žiadnom prípade nemohol vlastníctvo k pozemkom nadobudnúť vydržaním, lebo nebol dobromyseľný. Keďže Československý štát nikdy nedisponoval žiadnym nadobúdacím titulom k týmto pozemkom, ani právny predchodca žalovaného a ani žalovaný, nemohli byť v dobrej viere, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria. Už v roku 1996 Drevokombinát Šariš, a. s. musel vedieť, že právna predchodkyňa žalobcov (H. G.) sa žalobou podanou na Okresný súd Prešov domáhala voči nemu zaplatenia sumy 1 208 480 Sk/40 144, 18 eur za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Ľ., ktoré tento následne v roku 1997 odpredal žalovanému. Právni predchodcovia žalobcov sa po zmene politickej situácie správali ako bdelí vlastníci, keď príslušnej správe katastra predložili predmetný Výmer na zápis vlastníckeho práva (LV č. XXXX). Spolu s ním predložili i listiny , ktorými už v roku 1993 oznámili spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s., že sa cítia byť vlastníkmi dotknutých pozemkov a žiadali o finančné vysporiadanie. Navyše všetky spoločnosti (POLYTRANS, s. r. o., KRONOSPAN SLOVAKIA, s. r. o., Drevokombinát Šariš, a. s.) boli majetkovo aj personálne prepojené, a teda aj samotný žalovaný už pri uzatváraní kúpnej zmluvy musel vedieť, že si vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam uplatňovali právni predchodcovia žalobcov, ako i to, že štát sa nikdy nestal ich skutočným vlastníkom. K prelomeniu zásady „nemo plus iuris“ v rozhodnutiach označených žalovaným, uviedli, že v rozhodovacej činnosti ústavného súdu existujú aj ďalšie rozhodnutia (napr. nález sp. zn. I ÚS 239/2016), svedčiace ich právnej argumentácii.
  77. Žalobca 7/ vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, že k otázke vzťahu určovacej a vylučovacej žaloby sa už najvyšší súd vyjadril vo svojom zjednocujúcom stanovisku, podľa ktorého sama skutočnosť, že prebieha konanie o excindačnej žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, nezakladá bez ďalšieho nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k tejto veci (sp. zn. 4 Cdo 96/2008, R 52/2010). V konaní boli vykonané riadne všetky procesné úkony vrátane dokazovania a preto je rozhodnutie odvolacieho súdu založené na úplných skutkových zisteniach, ako aj na správnom právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov, podľa neho prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. d/, f/ CSP nebola daná. Zároveň uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej by sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a v danej veci nešlo ani o riešenie právnej otázky, ktorá by bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
  78. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) dovolateľ, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) a v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto ho treba odmietnuť.
  79. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
  80. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V preskúmavanej veci žalovaný odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. d/, f/ CSP aj podľa § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP.
  81. Podľa § 420 písm. d/, f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo - prekážka res iudicata (písm. d/), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f/). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 23.Žalovaný vo svojom dovolaní uviedol, že existuje prekážka veci rozhodnutej, nakoľko právna predchodkyňa žalobcov sa v rámci konkurzného konania, vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 399/97 na majetok úpadcu Drevokombinát Šariš, a. s., excindačnou žalobou (konanie vedené pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 17 Cb 610/00) domáhala vylúčenia pozemkov parc. č. 242/1 a parc. č. 272/1 z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v tomto konaní nebola úspešná, nakoľko súd potom, čo ustálil, že vlastníkom týchto pozemkov bol úpadca (Drevokombinát Šariš, a. s.), jej žalobu zamietol. Žalovaný potom mal za to, že vo vzťahu k týmto dvom pozemkom, tvorí rozhodnutie vydané v excindačnom spore prekážku „res iudicata“, čím bola daná prípustnosť jeho dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP.
  82. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, o ktorej už bolo prv právoplatne rozhodnuté. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z hľadiska totožnosti osôb nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).
  83. V danom prípade z hľadiska posúdenia opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iudicata) dovolací súd uvádza, že vylučovaciu (excindačnú) žalobu je potrebné odlišovať od žaloby o určenie vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu a následne ho speňažovať. Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriacej do konkurznej podstaty (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 193/2019 z
  84. júla 2019, rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 47/2019). Predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je teda určenie vlastníctva, tzn. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností, a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tejto žalobe, nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa touto otázkou vysporiada iba v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane, prostredníctvom určovacej žaloby nemožno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 Zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú. Ak sa teda žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto tretej osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), žaloba o určení vlastníckeho práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránení neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami.
  85. Vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s., resp. prebiehajúce konkurzné konanie a možnosť právnej predchodkyne žalobcov podať žalobu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty v zmysle § 78 ods. 4 ZKR nezakladalo absenciu jej naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k nim, príp. na určení, že tieto patria do dedičstva po poručiteľoch, pretože prípadné rozhodnutie o vylúčení veci zo súpisu konkurznej podstaty nebolo spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, a teda nebolo spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty v otázke vlastníctva k veci, či už žalobcov, alebo ich právnych predchodcov. V danom prípade preto išlo o dve samostatné súdne konania, začaté na podklade dvoch druhov žalôb majúcich rozličný zmysel a význam, ktoré sa za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby, iba vzájomne dopĺňali (nešlo v nich o ten istý nárok - nemali rovnaký predmet konania). Preto tu (pokiaľ išlo o pozemky parc. č. 242/1 a parc. č. 272/1) nemožno hovoriť ani o dvoch popri sebe existujúcich a totožných právoplatných rozhodnutiach, a teda nešlo o prekážku res iudicata, ktorú dovolateľ namietal dovolacím dôvodom § 420 písm. d/ CSP.
  86. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
  87. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu (1 Cdo 166/2018, 2 Cdo 19/2019, 3 Cdo 150/2018, 4 Cdo 27/2018, 5 Cdo 21/2018, 7 Cdo 27/2019, 8 Cdo 181/2018), teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (1 Cdo 166/2018, 2 Cdo 19/2019, 3 Cdo 150/2018, 4 Cdo 27/2018, 5 Cdo 21/2018, 7 Cdo 27/2019, 8 Cdo 181/2018, 1 VCdo 2/2017). Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
  88. Dovolateľ v tejto súvislosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď sa tento vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s ním vznesenou námietkou existencie prekážky „res iudicata“, nedostatočne zdôvodnil, prečo považoval Výmer za právne perfektný, nevysporiadal sa s otázkou aplikácie výnosu Ministerstva spravodlivosti č. 57206 z
  89. septembra 1947 v prídelovom konaní z hľadiska polohy pozemkov a ostatných náležitostí, ktoré Výmer musel obsahovať na to, aby bol platný, nevysporiadal sa s konfiškáciou majetku vykonanou v roku 1958, ktorou bola zrušená pôvodná konfiškácia uvedená na liste vlastníctva pod B7, a od ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo žalobcovia a napokon sa nevysporiadal s absenciou prídelovej listiny k sporným nehnuteľnostiam a so skutočnosťou, že právny predchodca žalobcov prejavil vôľu nebyť vlastníkom sporných nehnuteľností tým, že ich opustil.
  90. V súvislosti s touto námietkou dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
  91. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov ) nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
  92. V danom prípade odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol síce stručným ale konkrétnym, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a odôvodnenie jeho rozhodnutia má náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a preto ho v žiadnom prípade nemožno považovať za nedostatočné alebo arbitrárne. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí totiž jasne uviedol, ktoré skutočnosti považoval za svedčiace vlastníckemu právu žalobcov k dotknutým pozemkom [Výmer o vlastníctve pôdy z
  93. apríla 1948 vydaný na to oprávneným orgánom, s presným vymedzením osôb, ktorým boli pridelené presne špecifikované nehnuteľnosti, s označením pôvodného vlastníka týchto nehnuteľností s tým, že išlo o verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti (a preto nebolo potrebné preukazovať vlastníctvo aj prídelovou listinou), vysporiadal sa i s úhradou prídelovej ceny, s ich odovzdaním právnym predchodcom žalobcov do užívania JRD v obci Ľ., ako i s riadnou identifikáciou týchto nehnuteľností správou katastra Prešov], poukázal na listinné dôkazy, ktorými predchodcovia žalobcov žiadali spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. o finančné vysporiadanie za užívanie týchto pozemkov, vysporiadal sa s námietkami žalovaného ohľadne nezapísania Výmeru do pozemkovej knihy, keď samotná táto skutočnosť podľa neho nespôsobila zánik vlastníckeho práva, s námietkami ohľadne náležitostí Výmeru, keď tento nepovažoval za nulitný právny akt, ale za akt, u ktorého sa prezumovala jeho správnosť. Následne s poukazom na to, že pozemky neboli právnym predchodcom žalobcov nikdy skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené, mal za to, že títo sa stali ich vlastníkmi na základe Výmeru (teda nie vydržaním, ako tvrdí žalovaný), po vydaní ktorého im pozemky neboli odňaté žiadnym ďalším autoritatívnym rozhodnutím a preto boli oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nim. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal aj s námietkou žalovaného týkajúcou sa nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, keď mal za to, že hospodárskou zmluvou z
  94. júna 1971 boli tieto pozemky dané spoločnosti Piloimpregna n. p. Košice len do dočasného užívania (jej predmetom bol iba prevod správy národného majetku, kolonka prevod vlastníctva národného majetku bola v hospodárskej zmluve prečiarknutá, zároveň išlo o bezodplatný prevod správy), a v spojení so skutočnosťou, že právni predchodcovia žalobcov sa voči spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s. (právny nástupca spoločnosti Piloimpregna n.p.) domáhali náhrady za ich neoprávnené užívanie, mal za to, že právny predchodca žalovaného nemohol byť, pri zachovaní odbornej starostlivosti, dobromyseľný v tom, že je ich vlastníkom. V ďalšom sa odvolací súd preto zaoberal aj dobromyseľnosťou samotného žalovaného, resp. kolíziou princípu ochrany dobrej viery žalovaného a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (žalobcov), keď vyhodnotil, že žalobcov (ani ich právnych predchodcov) nebolo možné považovať za „nedbalých vlastníkov“, a preto ich vlastnícke právo nemohlo byť prelomené ani prípadnou dobrou vierou žalovaného pri nadobúdaní (kúpe) týchto pozemkov od spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s. (a teda sa v dostatočnom rozsahu zaoberal i otázkou dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností).
  95. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalovaného (vznesenými aj v dovolaní), pričom detailne popi´sal obsah vsˇetky´ch do^kazov vykonany´ch v konani´, a na´sledne ich jednotlivo a vo vza´jomny´ch su´vislostiach podrobil komplexne´mu hodnoteniu, riadne citoval i ustanovenia, ktore´ aplikoval a z ktory´ch vyvodil svoje pra´vne za´very, zhodné so súdom prvej inštancie. Odvolaci´ su´d tak zrozumitelˇny´m a jednoznacˇny´m spo^sobom uviedol do^vody, ktore´ ho viedli k rozhodnutiu. Jeho postup, vo vza´jomnej su´vislosti s konani´m a rozsudkom prvoinsˇtancˇne´ho su´du, preto nemozˇno povazˇovatˇ za neodo^vodneny´. Podlˇa na´zoru dovolacieho su´du ma´ odo^vodnenie rozhodnutia odvolacieho su´du (ktore´ treba v spojeni´ s rozhodnuti´m su´du prvej insˇtancie cha´patˇ ako jeden vecny´ celok) na´lezˇitosti v zmysle § 393 CSP.
  96. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
  97. Pre úplnosť dovolací súd (v súvislosti s argumentáciou žalobcov uvedenou v dovolaní) tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
  98. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP potom nemôže byť ani paušálne tvrdenie dovolateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonaní všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnom vyhodnotení niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.
  99. V súvislosti so spochybňovaním správnosti skutkových zistení a spôsobu vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom, dovolací súd zároveň dodáva, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. V zmysle § 442 CSP je totiž viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na skutkové a právne závery súdov nižšej inštancie, ktoré mali na základe vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané.
  100. Spôsobilou založiť prípustnosť dovolania nebola ani dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa toho, že súdy Výmer a s ním súvisiace dokumenty, ako dôkaz, vykonali bez prítomnosti žalovaného a teda nie procesne predpísaným spôsobom na pojednávaní. Žalovaný v tomto smere namietal, že žalobcovia nepredložili súdu originál Výmeru, ale len jeho kópie, pričom v jednom prípade kópia tohto Výmeru neobsahovala odtlačok okrúhlej pečiatky, a v druhom áno, čo vyvolávalo pochybnosť o pravosti tejto listiny.
  101. Dovolací súd uvádza, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok) v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP (predtým § 132 OSP). V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  102. novembra 2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009). V danej veci žalobcovia v konaní ako dôkaz predložili Výmer v jeho fotokópii (napr. na č. l. 590, pričom táto obsahovala odtlačok okrúhlej pečiatky vydávajúceho orgánu), ktorá listina potom bola spôsobilá byť dôkazným prostriedkom. Jeho originál sa nachádza v pripojenom spise Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Sp 2/2010 (v rámci príloh uplatneného reštitučného nároku na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov), na čo už poukazovala právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní dňa
  103. apríla
  104. Súd prvej inštancie preto mohol konštatovať, že kópia Výmeru o vlastníctve pôdy z
  105. apríla 1948 predložená žalobcami súhlasila s jej originálom. Súdy následne v rámci hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP, predtým § 132 OSP) posudzovali pravosť a pravdivosť tejto listiny, keď i v spojitosti s ďalšími listinnými dôkazmi, považovali Výmer za pravý, spĺňajúci všetky náležitosti vyžadované nariadením Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Zb. Žalovanému bola takisto zachovaná i možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť, ktorú i využil, keď namietal absenciu jeho zákonných náležitostí, z dôvodu ktorých ho považoval za neplatný. Samotná skutočnosť, že sa súdy potom s jeho názorom ohľadne nesplnenia náležitostí Výmeru nestotožnili, nemôže predstavovať porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keďže súdy tento dôkaz hodnotili podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný teda mal možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu (a jeho obsahu), hoci žalobcami predloženého len v jeho fotokópii (avšak mu nič nebránilo ani nahliadnuť do pripojeného spisu sp. zn. 6 Sp 2/2010 potom, čo právna zástupkyňa žalobcov poukázala, že sa v ňom nachádza samotný originál tohto Výmeru), a keďže táto korešpondovala s jeho originálom (čo riadne súd prvej inštancie konštatoval), jej vykonanie (dokazovanie prečítaním kópie Výmeru) súdom prvej inštancie postačovalo na zistenie skutkového stavu veci.
  106. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta, že v danej veci existovala prekážka res iudicata (§ 420 písm. d/ CSP) a že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).
  107. Ako už bolo konštatované, v danom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania (i) z ustanovenia § 421 o

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.