Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obo/16/2019 Identifikačné číslo spisu: 6019200056 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 262ods.

1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným v 1.,

1. a
2. rade, ktorí boli v konaní úspešní voči žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
4. Na odôvodnenie uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého by povolenie obnovy konania neprivodilo pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Argumentoval tým, že v obnovenom konaní by mal možnosť získať späť do konkurznej podstaty sumu 33.193,91 eur s príslušenstvom, predstavujúcu škodu, ktorú žalovaní spôsobili svojou neodbornou činnosťou v základnom spore. Nesprávny je aj záver súdu prvej inštancie prijatý k otázke, či by prípadné zbavenie žalovaného v
5. rade funkcie správcu ovplyvnilo meritórne rozhodnutie v pôvodnom spore. Prijaté závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolateľa v rozpore s § 8 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV a § 2 písm. b/, § 11 ods. 2 vyhlášky č. 493/1991 Zb. v znení účinnom ku dňu vyhlásenia konkurzu žalobcu. On totiž kľúčovo tvrdil, že obnova konania je prípustná, keďže uznesenie o zbavení správcu funkcie (ako nové rozhodnutie) zakladá právoplatne posúdený stav, podľa ktorého žalovaný v
6. rade k okamihu ustanovenia do funkcie správcu konkurznej podstaty žalobcu, nebol zákonným správcom. Ako nezákonný správca žalovaný v
7. rade nemal právo podať žalobu a viesť spor proti T. L. a pokiaľ tak urobil, porušil povinnosť odbornej starostlivosti v zmysle druhej vety § 9 ods.

§ 8ods.

2 ZKV. Žalovaný v

1. rade nemohol byť ustanovený do funkcie správcu ani ako zákonom prípustná výnimka, pretože v čase jeho ustanovenia bolo v konkurze žalobcu vedených množstvo súdnych sporov, čo sa opakovane konštatovalo aj v uznesení ustanovujúcom žalovaného v
2. rade do funkcie správcu (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.08.2004, sp. zn. 51-24K/312/98). Keďže žalobca o tomto porušení odbornej starostlivosti žalovaným v
3. rade nevedel, neuplatnil ho v pôvodnom spore a z toho istého dôvodu o ňom nekonal a nerozhodol ani súd prvej inštancie, konajúci samosudkyňou JUDr. Miroslavou Púchovskou, ktorá bola zároveň konkurznou sudkyňou. Až po náhodných zisteniach o jeho nezákonnom ustanovení v roku 2018 vydala táto sudkyňa uznesenie o zbavení správcu funkcie, ktoré podľa názoru žalobcu zakladá prípustnosť jeho žaloby na obnovu konania - ako rozhodnutie spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie však tieto skutočnosti nevzal do úvahy a zároveň ani nevysvetlil, prečo nie sú spôsobilé privodiť povolenie obnovy konania. Namiesto toho konštatoval, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci iba fakt zbavenia žalovaného v
4. rade funkcie správcu, nie však už dôvody takéhoto rozhodnutia a ani zákonnosť ustanovenia žalovaného v
5. rade do funkcie. Podľa názoru odvolateľa ide o nepreskúmateľné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu k uplatneným dôvodom žaloby na obnovu konania.
6. Zároveň odvolateľ súdu prvej inštancie vyčítal prílišný formalizmus, odopierajúci spravodlivé rozhodnutie jeho veci, keď súd prvej inštancie ako dôvod pre povolenie obnovy konania nevnímal právoplatne posúdený stav, podľa ktorého žalovaný v
7. rade nebol a nemal byť správcom konkurznej podstaty žalobcu, a to už od okamihu jeho ustanovenia do funkcie. Keďže správa žalovaného v
8. rade bola nezákonná, nezákonné boli aj jeho úkony ako správcu, vrátane podania žaloby a vedenia sporu proti T. L.. Fakt, že žalovaný v
9. rade vedel a mal vedieť, že nie je správca, ale iba osobitný správca určený na pomoc správcovi, bola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná osobným spisom N.. L. Spr. 350/03, v ktorom sa nachádza doklad, preukazujúci prevzatie oznámenia o zápise žalovaného v
10. rade do zoznamu osobitných správcov konkurzných podstát (20.03.2003). Podľa názoru odvolateľa, žalovaný v
11. rade zodpovedá za porušenie odbornej (profesijnej) starostlivosti, lebo k okamihu ustanovenia do funkcie správcu konkurznej podstaty žalobcu vedel a mal vedieť, že nie je kompetentnou osobou na výkon tejto funkcie. Uvedený výklad okamihu vzniku zodpovednosti žalovaného v
12. rade pritom vychádza z výkladu trestnoprávneho kolégia NS SR (zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR, uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR 6/2017, pod č. 51). Podľa mienky odvolateľa by mal žalovaný v
13. rade za predstieranú správu niesť aj trestnoprávnu zodpovednosť, o to viac, že jej následkom sú značné materiálne škody na konkurznej podstate žalobcu, pričom len na zaplatenom súdnom poplatku ide o sumu 33.193,91 eur.
14. Odvolateľ súdu prvej inštancie vyčítal tiež to, že uznesenie o zbavení žalovaného v
15. rade funkcie správcu považoval za podstatné len z hľadiska samotného výroku, a nie aj z hľadiska odôvodnenia. Odvolateľ voči tomu namietal, že každé súdne rozhodnutie treba vykladať ako celok, teda vrátane odôvodnenia, na ktorom je výrok založený. V tejto súvislosti potom neobstoja ani závery súdu prvej inštancie (body 71 - 72 napadnutého rozsudku), že ak by obnovu pôvodného sporu povolil, zostalo by rovnaké dokazovanie, vrátane posudzovania rovnakého porušenia právnych povinností, ako aj nezmenená skutková a právna situácia, o ktorej už súd konal a rozhodol, a preto by nemohol rozhodnúť inak. Tieto závery neobstoja už len preto, že v pôvodnom spore žalobca aj súd vychádzali z predpokladu, že žalovaný v
16. rade bol oprávnený podať žalobu a viesť spor proti T.. L., pričom tento predpoklad sa na základe uznesenia o zbavení žalovaného v
17. rade funkcie správcu ukázal ako nesprávny. Súd prvej inštancie pochybil aj v tom, keď bez opory v zákone považoval účinky úkonov žalovaného v
18. rade ako správcu za zachované, vrátane podanej žaloby a vedenia sporu proti T.. L.. Podľa mienky odvolateľa zostávajú účinky úkonov správcu zachované iba u zákonných správcov, ktorým žalovaný v
19. rade preukázateľne nebol. Pokiaľ by však aj bol záver súdu prvej inštancie (že účinky podanej žaloby a vedeného sporu v mene žalobcu zostali zachované) správny, nič to nemení na zodpovednosti žalovaného v
20. rade, že takúto žalobu podal a spor viedol, hoci k tomu nemal kompetenciu a ani postavenie zákonného správcu. Podľa názoru odvolateľa nie je správne nerozlišovať medzi správcom a osobitným správcom a medzi rozsahom kompetencií, ktoré zákon zveroval jednému a druhému len preto, že žalovaný v
21. rade disponoval súdnym rozhodnutím, ktorým bol ustanovený za správcu. Takýto náhľad poškodzuje žalobcu ako účastníka konkurzu, ktorý má právo na zákonného správcu, pričom ide o obdobné právo, aké má strana sporu, t. j. aby jej vec rozhodoval zákonný sudca, a nie napr. vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník, ktorý by sa za sudcu iba vydával alebo by bol zaň ustanovený omylom. Cez takto použitú analógiu sa podľa názoru odvolateľa stáva jasnejším, do akej neprijateľnej miery žalovaný v
22. rade porušoval povinnosť odbornej (profesijnej) starostlivosti, keď predstieral zákonnosť svojej správy a úkonov, ktoré počas nej vykonal. Keďže jedným z týchto úkonov bolo aj podanie žaloby a vedenie sporu proti T. L. s následkom značnej škody (33.193,91 eur), súd prvej inštancie podľa mienky odvolateľa rozhodol nesprávne a nezákonne, keď obnovu pôvodného sporu nepovolil.
23. Napokon odvolateľ spochybnil tiež správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý účinky žaloby na obnovu konania posudzoval samostatne vo vzťahu k žalovaným v
24. a
25. rade, pričom dospel k záveru, že žaloba proti nim nebola dôvodná, lebo žalovaní netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo. Podľa názoru odvolateľa, zákon (CSP) neumožňuje v rámci žaloby na obnovu konania meniť okruh strán v porovnaní s tými, ktoré sa zúčastnili pôvodného sporu. Žalobca preto žalobu na obnovu konania uplatnil správne aj voči žalovaným v
26. a
27. rade ako stranám pôvodného sporu. Okrem toho je uvedený záver súdu prvej inštancie aj nesprávny, lebo žalobca v pôvodnom spore žaloval všetkých žalovaných spoločne a nerozdielne, vychádzajúc z kauzálneho priebehu vzniku škody spoločným a nerozdielnym konaním, resp. nečinnosťou všetkých žalovaných. Zdôraznil, že žalovaný v
28. rade bol ten, kto podal žalobu proti T. L., žalovaný v
29. rade bol ten, kto za túto žalobu zaplatil z majetku konkurznej podstaty žalobcu súdny poplatok 33.193,91 eur a žalovaný v
30. rade bol ten, kto žalovaného v
31. rade zastupoval pri podaní žaloby a zároveň nevzal žalobu späť najneskôr pred prvým pojednávaním, čím by sa dalo zabrániť škode na majetku konkurznej podstaty žalobcu.
32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že povolí obnovu konania, pôvodne vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 52Cbi/32/2009 a na NS SR pod sp. zn. 5Obo/2/2015, 5Obo/16/
33. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%.
34. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v
35. rade a navrhol, aby NS SR potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, že konanie o povolenie obnovy konania nie je takým konaním, v ktorom by sa mala skúmať (ne)správnosť pôvodného právoplatne skončeného konania, v ktorom bol žalovaný o náhradu škody na tom skutkovom základe, že ako správca mal porušiť konkrétnu právnu povinnosť s následkom vzniku škody. Povinnosťou súdu v tomto konaní je výlučne skúmať, či sú tu skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy týkajúce sa žalovaného v
36. rade a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. a/ CSP). Podanú žalobu na obnovu konania označil za neprípustnú a zároveň podanú po zákonnej lehote neoprávnenou osobou. Podľa jeho názoru, žalobcom tvrdené nové skutočnosti, že žalovaný v
37. rade nemal byť nikdy ustanovený za správcu a že bol odvolaný z funkcie správcu, nemajú žiadny vplyv na posudzovanie žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému v
38. rade na náhradu škody a nemôžu tak pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k žalovaným v
39. a
40. rade majú byť tieto skutočnosti posudzované samostatne s tým záverom, že nemôžu privodiť priaznivejšie postavenie žalobcu vo veci uplatneného nároku na náhradu škody voči žalovaným v
41. a
42. rade, nijako sa nedotýkajú ich osoby a ani predmetu konania voči nim. Zdôraznil, že funkcie správcu sa neujal svojvoľne, ale na základe rozhodnutia konkurzného súdu, pričom jeho dôvera v zákonnosť ustanovenia za správcu bola posilnená rozhodnutím NS SR, ktorý už raz jeho zbavenie funkcie správcu v uvedenom konkurznom konaní preskúmaval a ustálil, že je nezákonné (uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/216/2007 zo dňa 20.11.2007). Okrem toho bolo jeho ustanovenie do funkcie správcu konkurznej podstaty v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 ZKV v znení účinnom v rozhodnom čase, ktoré umožňovalo jeho ustanovenie za správcu bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol zapísaný do zoznamu správcov. Keďže o jeho ustanovení do funkcie správcu rozhodol ten istý Krajský súd v Banskej Bystrici, žalovaný v
43. rade nerozumie absurdným tvrdeniam žalobcu, že by bol uzrozumený s tým, že je vo funkcii správcu nezákonne, resp. že by mal uviesť do omylu celý rad sudcov. Poukázal na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku (bod 23), z ktorého vyplýva, že účinky ním doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Pokiaľ žalobca svoju žalobu na obnovu konania odôvodnil tým, že žalovaný v
44. rade nemal byť nikdy ustanovený za správcu, ide podľa názoru žalovaného v
45. rade o žalobu podanú po zákonnej lehote, pretože žalobca touto vedomosťou disponoval už 15.05.2018, kedy do konkurzného spisu doručil podnet na odvolanie žalovaného v
46. rade z funkcie správcu. Zároveň ide o žalobu na obnovu konania podanú neoprávnenou osobou, keďže odvolaním žalovaného v
47. rade z funkcie správcu a zároveň ustanovením nového správcu, žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o náhradu škody voči žalovanému v
48. rade. Pričom aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby na obnovu konania by bol jedine nový správca JUDr. Čipka. Prípadný nárok na náhradu škody, ktorý voči nemu žalobca uplatnil v pôvodnej žalobe, je majetkom (pohľadávkou), patriacim do podstaty úpadcu STAVEBNO-SERVISNÝ PODNIK a.s. „v konkurze“, pričom v zmysle § 14 písm. c/ ZKV je procesne legitimovanou sporovou stranou v konaniach, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do konkurznej podstaty, iba správca.
49. K odvolaniu žalobcu zaslal vyjadrenie tiež žalovaný v
50. rade. Podanú žalobu na obnovu konania označil za neprípustnú s poukazom na to, že žalobcom tvrdené skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy týkajúce sa žalovaného v
51. rade, nemôžu pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo vzťahu k osobe žalovaného v
52. rade a vo vzťahu k predmetu veci sú irelevantné. Žalobcom tvrdená skutočnosť, že žalovaný v
53. rade nemal byť nikdy ustanovený za správcu, resp. že bol odvolaný z funkcie správcu, totiž žiadnym spôsobom neovplyvní posudzovanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia povinnosti správcu. Okrem toho žalovaný v
54. rade vykonával funkciu správcu na základe uznesenia konkurzného súdu a jeho ustanovenie za správcu bolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý (ako nezákonné) zrušil rozhodnutie konkurzného súdu o zbavení žalovaného v
55. rade funkcie správcu. Žalovaný v
56. rade v tejto súvislosti navrhol vykonať ako dôkaz uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/216/2007 zo dňa 20.11.
57. Vyjadril tiež presvedčenie, že žalobca podal žalobu na obnovu konania po lehote ustanovenej v § 403 CSP, lebo ju podal po viac ako 3 mesiacoch, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania. Poukázal na to, že z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 51K/312/1998-3870 zo dňa 23.07.2018 vyplýva, že žalobca mal už od 15.05.2018 vedomosť o dôvodoch, na ktorých zakladá žalobu na obnovu konania. Navrhol predmetné uznesenie vykonať ako dôkaz, vrátane naň nadväzujúceho uznesenia NS SR ako súdu odvolacieho, ako aj všetky podania žalobcu a T. L., resp. nimi poverených osôb, doručené do konania Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 51K/312/1998 počnúc dňom 1.12.2007 až po súčasnosť a pripojiť spisy sp. zn. 51K/312/1998 a Spr. 350/
58. Napokon žalovaný v
59. rade poukázal tiež na to, že na majetok žalobcu je stále vedený konkurz a dopadajú naň účinky konkurzu. Posudzované súdne konanie sa týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty, nakoľko aj prípadný nárok na náhradu škody, ktorý žalobca v pôvodnom konaní uplatnil voči žalovaným v
60. až
61. rade, by bolo možné - v prípade preukázania jeho existencie - kvalifikovať ako pohľadávku patriacu do podstaty úpadcu STAVEBNO-SERVISNÝ PODNIK a.s. „v konkurze“. Keďže podľa § 14 písm. c/ ZKV je procesne legitimovanou sporovou stranou v konaniach, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do konkurznej podstaty, iba správca, ktorým je v súčasnosti JUDr. Čipka, štatutárny orgán úpadcu pán T. L. nebol oprávnený podať odvolanie a ani samotnú žalobu na obnovu konania. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
62. Žalobca zaslal k vyjadreniam žalovaných v
63. a
64. rade (odvolacie) repliky, v ktorých sa vyjadril k (podľa jeho mienky) kľúčovej otázke oprávnenosti a zákonnosti ustanovenia žalovaného v
65. rade do funkcie správcu konkurznej podstaty žalobcu. K tvrdeniam žalovaných v
66. a
67. rade, podľa ktorých má uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/216/2007 zo dňa 20.11.2007 preukazovať to, že žalovaný v
68. rade bol zákonne ustanovený za správcu, odvolateľ uviedol, že opak je pravdou. Podľa jeho názoru žalovaný v
69. rade preukázateľne vedel a mal vedieť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ho zapísal iba do zoznamu osobitných správcov, ale nie do zoznamu správcov konkurzných podstát. O chýbajúcom zápise žalovaného v
70. rade v zozname správcov konkurzných podstát však evidentne nevedel Najvyšší súd Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia, ktorým žalovaného v
71. rade potvrdil vo funkcii správcu, pretože tak urobil s predpokladom, že žalovaný v
72. rade je zapísaný v zozname správcov konkurzných podstát. Vyplýva to z obsahu citovaného uznesenia, ktoré tak plne spochybňuje legálnosť aj legitímnosť výkonu funkcie správcu žalovaným v
73. rade. Jediný problém spočíva v tom, že on v tom čase o nezapísaní žalovaného v
74. rade do zoznamu správcov nevedel a preto na túto skutočnosť nemohol poukázať ako na dôvod zbavenia správcu funkcie. K zbaveniu žalovaného v
75. rade funkcie správcu z dôvodu neexistujúceho zápisu do zoznamu správcov došlo až uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 51-24K/312/1998 zo dňa 23.07.2018, potvrdeného uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/17/2018 zo dňa 25.10.2018, z ktorých obsahu vyplýva, že súdy uznali funkciu žalovaného v
76. rade ako správcu za nezákonnú. Preto je podľa názoru odvolateľa nepochopiteľné, že žalovaný v
77. rade aj naďalej tvrdí, že bol zákonný správca bez ohľadu na to, či bol alebo nebol zapísaný do zoznamu správcov. Nezákonnú činnosť žalovaného v
78. rade neaprobuje ani ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV, pretože podľa tejto normy zostávajú zachované len účinky doteraz vykonaných právnych úkonov správcu a nie osobitného správcu. Naopak zodpovednosť žalovaného v
79. rade za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti počas výkonu funkcie správcu zostala zachovaná, čo konkurzný súd aj výslovne uviedol v odôvodnení uznesenia o zbavení funkcie správcu. Z uvedeného podľa názoru odvolateľa vyplýva dôvodnosť podanej žaloby na obnovu konania.
80. K vyjadreniu žalobcu ako odvolateľa zaslali žalovaní v
81. a
82. rade svoje vyjadrenia (dupliky). Keďže v nich len zopakovali argumenty z predchádzajúcich vyjadrení k odvolaniu (viď body 23 a 24 odôvodenia tohto rozsudku), odvolací súd nepovažoval za potrebné ich opätovne uvádzať.
83. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu (žalobca), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané (§ 359 CSP), po prejednaní odvolania v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 379, § 380 ods.

§ 383CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

1. Primárne NS SR uvádza, že o odvolaní žalobcu rozhodoval ako súd odvolací, vzhľadom na rozhodovanie v prvej inštancii Krajským súdom v Banskej Bystrici v súlade s ust. § 470 ods. 4 CSP, podľa ktorého konanie začaté do
2. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do
3. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.
4. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolateľom, nebola zistená opodstatnenosť podaného odvolania, v dôsledku ktorej by bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť alebo zmeniť. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania zamietol, tak ide vo výroku o vecne správne rozhodnutie vzhľadom na správnosť dôvodov zamietnutia žaloby, pričom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
7. Odvolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil a považuje za nadbytočné ich znovu opakovať.
8. K spornej otázke včasnosti podania žaloby na obnovu konania odvolací súd uvádza, že žaloba bola žalobcom podaná včas a nebolo možné postupovať podľa § 413 ods. 1 písm. a/ CSP a žalobu odmietnuť ako oneskorene podanú. V tejto časti odkazuje odvolací súd na odseky
9. a
10. napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie riadne odôvodnil počítanie lehoty na podanie žaloby na obnovu konania.
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že právna úprava konania o žalobe na obnovu konania je obsiahnutá v ustanovení § 397 až § 418 CSP. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - za podmienok ustanovených v zákone - dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Žalobou na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní pôvodnej veci alebo nesprávností procesnej povahy - na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého žalobou na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP (teraz § 397 CSP) [pozri rozhodnutie NS SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000].
12. Odvolaciu námietku žalobcu, že povolenie obnovy pôvodného sporu by malo privodiť pre úpadcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci posúdil odvolací súd ako nedôvodnú. Preukázanie potenciálne priaznivejšieho rozhodnutia vo veci je procesným predpokladom pre povolenie obnovy konania, pričom neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie správne v odseku
13. napadnutého rozsudku uviedol, že samotné rozhodnutie o odvolaní z funkcie správcu (správne má byť uvedené zbavenie funkcie správcu - poznámka odvolacieho súdu) nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mohla vo veci privodiť iné rozhodnutie v prospech žalobcu. Odvolací súd dodáva, že pôvodné konanie vedené pod sp. zn. 52Cbi/32/2009 bolo konaním o náhradu škody vo výške 33.193,91 eur s prísl. V tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mala vzniknúť konaním žalovaného v
14. rade, žalovaného v
15. rade a žalovaného v
16. rade, ktorí údajne nevynaložili odbornú starostlivosť a ani tzv. povinnosť všeobecnej prevencie, keď žalobu s premlčanou pohľadávkou, po vznesení námietky premlčania, nevzali pred prvým pojednávaním späť. To znamená, že jednou z podstatných náležitostí uplatnenej náhrady škody malo byť uvedené ne/konanie subjektov na strane žalovaných. Žalobcom tvrdená skutočnosť, že rozhodnutie o zbavení žalovaného v
17. rade funkcie správcu konkurznej podstaty by mohlo v pôvodnom konaní privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nie je opodstatnené. Samotné zbavenie žalovaného v
18. rade funkcie správcu nemá vplyv na posúdenie otázok nastolených v pôvodnom konaní. Žalovaný v
19. rade bol oprávnený, ako správca ustanovený konkurzným súdom, podať pôvodnú žalobu a konajúci súd, ktorý rozhodoval o žalobe na náhradu škody voči správcovi, ktorý bol konkurzným súdom následne zbavený tejto funkcie, skúmal, či tento správca svojím konaním, resp. nekonaním s odbornou starostlivosťou spôsobil žalobcovi škodu.
20. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou námietkou, že zbavenie žalovaného v
21. rade funkcie správcu ovplyvnilo meritórne rozhodnutie v pôvodnom spore. Žalovaný v
22. rade bol do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 51-24K/312/98-984 zo dňa 24.08.
23. Právoplatnosťou tohto uznesenia žalovanému v
24. rade vznikli práva a povinnosti vyplývajúce z funkcie, do ktorej bol ustanovený. Žalovaný v
25. rade nekonal ako správca konkurznej podstaty svojvoľne, konal na základe ustanovenia do tejto funkcie rozhodnutím súdu. Funkcia správcu konkurznej podstaty vzniká právoplatnosťou rozhodnutia o ustanovení do funkcie a správca ju v zásade vykonáva až do právoplatnosti rozhodnutia o jeho odvolaní, resp. zbavení funkcie, pričom o ustanovení do funkcie a o zbavení funkcie správcu môže rozhodnúť len konkurzný súd. Kým je správca ustanovený do funkcie, je oprávnený robiť všetky úkony, ktoré ako správca konkurznej podstaty môže v zmysle ZKV vykonávať. Aj keď dôjde k zbaveniu funkcie správcu, bez ohľadu na dôvody, všetky úkony, ktoré správca medzičasom vykonal, zostanú zachované a hľadí sa na ne tak, že ich vykonal ako právoplatne ustanovený správca, teda osoba, ktorá bola oprávnená k uskutočneniu týchto úkonov. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní o nároku na náhradu škody, spôsobenej žalovaným v
26. rade vo funkcii správcu konkurznej podstaty, by vychádzal z rovnakej skutkovej situácie a rovnakých právnych ustanovení, rovnako by vyhodnocoval porušenie právnej povinnosti, prípadný vznik škody a kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, a to ku dňu, kedy došlo k tvrdenému porušeniu povinnosti (zaplateniu súdneho poplatku). Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie konštatuje, že rozhodnutie o zbavení žalovaného v
27. rade funkcie správcu konkurznej podstaty, bez ohľadu na to, či bolo vydané pre porušenie jeho povinností správcu alebo z iného dôvodu, by nepredstavovalo novú skutkovú situáciu, ktorá by ovplyvnila právne závery súdov v pôvodnej veci a v zmysle ktorej by súdy mohli rozhodnúť inak. Rozsah a podstata jeho zodpovednosti v zmysle ustanovení ZKV zostáva rovnaká. V tomto smere odkazuje odvolací súd na odseky 71 až 74 napadnutého rozsudku.
28. Vo vzťahu k žalovanému v
29. rade a žalovanému v
30. rade odvolací súd uvádza, že nie je smerodajné, ako žalobca v pôvodnom konaní žaloval subjekty na strane žalovaných (spoločne a nerozdielne), ale to, ako spoločenstvo žalovaných posúdil konajúci súd a či ho posúdil správne. Žalovaní netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 77 CSP, čo súd prvej inštancie správne posúdil a aj odôvodnil v odsekoch
31. a
32. napadnutého rozsudku, a preto aj účinky žaloby na obnovu konania bolo potrebné posudzovať samostatne vo vzťahu ku každému žalovanému, teda aj žalovanému v
33. rade a žalovanému v
34. rade. Tvrdenie odvolateľa, že konania o žalobe na obnovu konania sa musia zúčastniť rovnaké subjekty, aké boli účastníkmi pôvodného sporu (ktorého obnova sa navrhuje), nemá oporu v platnej právnej úprave, keďže CSP v rámci úpravy žaloby na obnovu konania (§ 397 a nasl.) takúto požiadavku nestanovuje.
35. Odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku posúdil odvolací súd ako nedôvodnú. Odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky náležitosti ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, je jasné a zrozumiteľné a dáva odpovede na všetky relevantné sporné skutočnosti, ktoré boli v konaní medzi stranami sporu.
36. Ostatné odvolacie dôvody, týkajúce sa nezákonnosti ustanovenia žalovaného v
37. rade do funkcie správcu konkurznej podstaty, nemali žiaden vplyv na správnosť napadnutého rozsudku, nakoľko sa týkali skutočností, ktoré je oprávnený posudzovať výlučne konkurzný súd. Odvolací súd má za to, že žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne tvrdenia, ktorými by sa súd prvej inštancie nebol zaoberal a riadne ich neodôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje.
38. Ako vecne správne vyhodnotil odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.
39. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
40. Úspešnou stranou v spore boli žalovaní, ktorým proti žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP) samostatným uznesením.
41. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné (§ 420 CSP), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Oprávneným subjektom na podanie dovolania je strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 v spojení s § 424 CSP). Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§ 432 CSP). Podľa § 429 SCP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.