1 Cdo 82/2007 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Oľgy Trnkovej v právnej veci žalobcov 1/ Ing. P., bývajúceho v N., 2/ P. K., bývajúceho vo V., oboch v dovolacom konaní zastúpených JUDr. J., advokátkou v B., proti žalovanému I. T. , bývajúcemu v M., o zaplatenie 812 800 .-Sk, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18 C 273/2005, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- apríla 2007 sp. zn. 25 Co 6/2007, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky 1/ o d m i e t a dovolanie žalobcov 1/, 2/ v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- apríla 2007 sp. zn. 25 Co 6/2007, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Nitra z
- októbra 2006 č,k. 18 C 273/2005 – 133 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 216 500.-Sk a žalobcovi 2/ sumu 144 333.-Sk, 2/ z a m i e t a dovolanie žalobcov 1/, 2/ v ostatnej časti. Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. 1 Cdo 82/2007 2 O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Nitra rozsudkom z
- októbra 2006 č.k. 18 C 273/2005 – 133 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 812 800 .-Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanému tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume 114 861.-Sk na účet ich právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal z toho, že účastníci
- októbra 1995 uzatvorili zmluvu o prenájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116 /1990 Zb., ktorej predmetom boli v zmluve špecifikované nebytové priestory vo vlastníctve žalobcov a Ing. J., pričom dojednaná výška nájomného predstavovala mesačne sumu 100 000.-Sk. Ďalej vychádzal z toho, že žalovaný
- marca 1998 uznal dlh vo výške 1 612 800.-Sk, ktorá suma pozostávala z dlžného nájomného 1 233 000.-Sk a z penále z omeškania za obdobie 20,5 mesiaca v sume 379 800.-Sk a že zároveň došlo k dohode o splátkovom kalendári. Po uznaní dlhu žalovaný preukázateľne žalobcom zaplatil 800 000.-Sk a spornou zostala pohľadávka vo výške 812 000.-Sk. Podľa súdu prvého stupňa žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že žalovanú sumu zaplatil. Neuznal ani vznesenú námietku premlčania vzhľadom na účinky uznania dlhu - naň nadväzujúcu desaťročnú premlčaciu dobu. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom z
- apríla 2007 sp. zn. 25 Co 6/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 216 500.-Sk a žalobcovi 2/ sumu 144 333.-Sk, každému do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Odvolací súd uzavrel, že žalovaný nepreukázal vrátenie dlžného nájomného vo výške 812 800.-Sk žalobcom, a preto bolo potrebné žalobe na zaplatenie nájomného vyhovieť, avšak v inej, než požadovanej výške. V zhode so súdom prvého stupňa vyšiel z toho, že v dohode z
- marca 1998 uznal žalovaný dlžobu na nájomnom 1 233 000.-Sk a penále z omeškania za obdobie 20,5 mesiaca vo výške 379 800.- Sk, čo predstavuje spolu sumu 1 612 800.-Sk. Pokiaľ však ide o v dohode uvedené penále z omeškania, právne vec posúdil tak, že sa tu jedná o nejasné a neurčité zakotvenie a nemožno z tejto dohody vyvodiť záver, že ide o dohodu o zmluvnej pokute (zmluvná pokuta by v zmluve musela byť dohodnutá v súlade s § 544 Obč. zák., čo preukázané nebolo), o poplatku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák (tento poplatok nebolo možno dohodnúť, 1 Cdo 82/2007 3 pretože je zakotvený iba pri nesplnení si povinnosti zaplatiť nájomné alebo úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu podľa § 697 Obč. zák.) alebo o úrokoch z omeškania ( tieto žalobcovia totiž nepožadovali a navyše nemožno stotožniť pojem penále z omeškania s pojmom úroky z omeškania). Výška sporného záväzku žalovaného voči žalobcom potom podľa odvolacieho súdu predstavuje sumu 433 000.-Sk (1 233 000.-Sk ako nájomné za nebytové priestory mínus 800 000.-Sk, ktorú sumu žalobcovia uznali a ktorá bola poukázaná na účet žalobcu 1/), keď sumu 379 800.-Sk pre neurčitosť a nejasnosť dojednania nebolo možné žalobcom priznať. Odvolací súd ďalej vychádzal z toho, že v bode III. zmluvy o prenájme nebytových priestorov z
- októbra 1995 bola dohodnutá úhrada za užívanie prenajatých priestorov v nasledovných podieloch : Ing. J. vo výške 40.000.- Sk, žalobcovi 1/ vo výške 40 000.-Sk a žalobcovi 2/ vo výške 20 000._Sk mesačne. Žalobcovia preto v zmysle ustanovenia § 512 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom, ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel, sa mohli domáhať len svojho podielu podľa zmluvy o prenájme nebytových priestorov, ktorý u žalobcu 1/ je v pomere dvoch tretín a u žalobcu 2/ v pomere jednej tretiny. Žalobcovia 1/ a 2/ však požadovali od žalovaného zaplatenie sumy 812 000.-Sk, teda každý polovicu. Týmto spôsobom žalobca 1/ požadoval len zaplatenie poloviny, hoci mal nárok na dve tretiny a žalobca 2/ požadoval tiež plnenie v jednej polovine, hoci mal nárok len na jednu tretinu. Na danú vec pritom nedopadá ust. § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd môže prekročiť návrh a prisúdiť účastníkovi viac, než čoho sa domáha. Ak teda žalobca 1/ žiadal zaplatenie podielu 1/2, aj keď mal nárok na podiel 2/3, musel odvolací súd akceptovať túto okolnosť a priznať mu ním žiadaný podiel z preukázaného záväzku žalovaného v sume 433 000.-Sk, čo predstavuje sumu 216 500.-Sk. Ak žalobca 2/ požadoval zaplatenie podielu 1/2 , hoci mal nárok len na podiel 1/3, odvolací súd mu mohol priznať len jeho zákonný nárok a to sumu 144 333.-Sk (1/3 zo sumy 433 000.-Sk). Z týchto dôvodov, t.j. keď ustálil záväzok žalovaného iba v sume 433 000.-Sk, z ktorého považoval za možné podľa citovaných ustanovení priznať žalobcom len uvedené sumy ( sumu u žalobcu 1/ zodpovedajúcu jeho podielu, ktorý požadoval, a u žalobcu 2/ sumu zodpovedajúcu podielu, na ktorý mal nárok ), rozhodol odvolací súd vo veci samej. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.(čiastočným úspechom účastníkov v konaní). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/, ktorí navrhli rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolaciemu súdu vytýkali, že 1 Cdo 82/2007 4 rozhodol v rozpore s ustanoveniami § 512 ods. 2 a § 513 Obč. zák. a finančné podiely na dlžné nájomné vypočítal z nesprávneho základu 433 000.-Sk, pretože celková dlžná suma predstavovala sumu 812 800.-Sk. Tvrdili, že sa domáhali spoločne a nerozdielne zaplatenia tejto sumy a preto súd bol povinný rozhodnúť, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ a 2/ dlžnú sumu vo výške 812 800.-Sk s tým, že žalobcovia 1/ a 2/ si vykonajú vzájomné vyrovnanie medzi sebou tak, ako je to uvedené v písomnej dohode z
- septembra 1999, pretože žalovaný uznal dlh voči žalobcom 1/ a 2/ v celkovej výške 812 800.-Sk bez určenia príslušného podielu pre jednotlivých žalobcov. Namietali, že v tomto spore nebolo možné postupovať podľa § 512 ods. 1 O.s.p., ale vychádzať z obsahu dohody z
- marca 1998 a
- septembra 1999, t.j. že žalovaný zaplatí obom žalobcom a tí si vzájomné vyrovnanie vykonajú medzi sebou; preto mal súd postupovať v zmysle § 513 Obč. zák. Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie žalobcov zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné iba v časti, ktorou napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu vo zvyšku zamietol. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. l O.s.p.). Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci rozhodol odvolací súd formou rozsudku, podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ust. § 238 O.s.p. Tie vymedzujú znaky rozsudkov, pri ktorých danosti zákon umožňuje, aby boli tieto napadnuté dovolaním a tak preskúmané dovolacím súdom. Ide o prípady, keď dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), keď smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchyľuje od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, 1 Cdo 82/2007 5 že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolatelia napadli rozsudok odvolacieho súdu aj v časti (výroku), ktorým odvolací súd „zmenil“ rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 216 500.-Sk a žalobcovi 2/ sumu 144 333.-Sk. Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ proti tomuto „zmeňujúcemu“ výroku odvolacieho súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok „zmenený“ tak, že žalovaný je povinný zaplatiť uvedené sumy žalobcom, je neprípustné. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je totiž dovolanie prípustné , ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti z právneho vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale hľadisko obsahové (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok ale o potvrdzujúci rozsudok. Hoci teda (v uvedenej časti) ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu označený ako zmeňujúci, v skutočnosti (po obsahovej stránke) ide o rozsudok potvrdzujúci – odvolací súd v tejto časti neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa a odvolací súd čo do sumy 216 500.-Sk pre žalobcu 1/ a sumy 144 333.-Sk pre žalobcu 2/ rozhodli rovnako tak, že žalobnému návrhu vyhoveli. Vzhľadom na to, že v uvedenej časti nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, je treba pri riešení prípustnosti dovolania žalobcov 1/ a 2/ vychádzať z toho, že mimoriadnym opravným 1 Cdo 82/2007 6 prostriedkom sa napáda potvrdzujúci rozsudok (výrok rozsudku) odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade nevykazuje znaky potvrdzujúceho rozsudku, proti ktorému by bolo odvolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ proti uvedenej časti odvolacieho rozsudku preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť (je teda neprípustné). Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ v časti, ktorá smeruje proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba sa zamieta vo zvyšku, čo v danom prípade znamenalo v časti nad priznané sumy žalobcom 1/ a 2/, je procesne prípustné, lebo smeruje proti rozsudku (jeho výroku), ktorým odvolací súd zmenil nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke rozsudok súdu prvého stupňa. Len v tejto časti mal dovolací súd možnosť posúdiť vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 237 O.s.p., b/ konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p., odvolací súd sa zaoberal otázkou, či nejde o prípad, kedy by a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. 1 Cdo 82/2007 7 Dovolatelia vady konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdili a ani dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Dovolanie v tejto veci preto podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je ( chýba dovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Dovolací súd tiež skúmal , či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 273 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Z dovolania nevyplýva, že by dovolatelia namietali vadu takej povahy a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. preto nie je daný. Z dovolania je zrejmé, že v tomto opravnom prostriedku je dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci dovolatelia namietajú výlučne nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 512 ods. 1 Obč. zák odvolacím súdom, tvrdiac, že odvolací súd mal aplikovať § 513 Obč. zák., resp. § 512 ods. 2 Obč. zák. Žalobcovia pritom nenamietajú právne posúdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého ich žaloba nad sumu 433 000.-Sk nie je dôvodná pre chýbajúci titul (podľa odvolacieho súdu nejde u sumy 379 800.-Sk o zmluvnú pokutu ani o poplatok z omeškania alebo úroky z omeškania). Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu 3 Cdo 61/2006) bol vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu na posúdenie správnosti aplikácie § 512 ods. 1 Obč. zák. odvolacím súdom. 1 Cdo 82/2007 8 Podľa § 512 ods. 1 Obč. zák. ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľom rovnaký diel. Podľa § 512 ods. 2 Obč. zák. ak ide o plnenie viacerým veriteľom, ktoré je nedeliteľné, je dlžník oprávnený plniť ktorémukoľvek z veriteľov, ak nebolo dohodnuté niečo iné. Splnením jednému z veriteľov dlh zanikne. Dlžník však nie je povinný plniť jednému zo svojich spoluveriteľov bez súhlasu ostatných spoluveriteľov. Ak sa všetci spoluveritelia nedohodnú, môže dlžník to, čo je dlžný, zložiť do súdnej úschovy Podľa § 513 Obč. zák. ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý. Odvolací súd, rozhodujúc o nájomnom v celkovej sume 433 000.-Sk, postupoval správne, keď neaplikoval citované ustanovenie § 512 ods. 2 Obč. zák., lebo táto úprava sa vzťahuje na prípad nedeliteľného záväzku. Pretože žalobcovia nemali aktívnu solidaritu podľa § 513 Obč. zák. a išlo o plnenie deliteľné, u ktorého môže každý veriteľ požadovať len svoj diel, správne vzal zreteľ na výšku dielu každého zo žalobcov, ako boli určené v zmluve o prenájme nebytových priestorov z
- októbra 1995, a výšku požadovaného podielu, ako bol uplatňovaný žalobou (jedna polovina pre každého zo žalobcov). Žalobcovia žalobou požadovanú sumu nežalovali ako solidárnu pohľadávku (ako solidárni veritelia, z ktorých každý môže samostatne od žalovaného požadovať splnenie celého uplatneného dlhu). Žiadali, aby deliteľné plnenie vymedzené jednou sumou im žalovaný ako dlžník zaplatil bez toho, aby uviedli, v akom pomere má byť dlh tomu-ktorému zo žalobcov zaplatený. Podmienky aktívnej solidarity, ako sú určené v § 513 Obč. zák., neboli splnené ( žiadna z alternatív). Správne preto odvolací súd po zistení, že sa tu nejedná o aktívnu solidaritu (solidárnu pohľadávku), vyvodil, že pokiaľ deliteľné plnenie, ktoré nemalo takúto povahu, žalobcovia požadovali v celej sume pre oboch bez stanovenia svojho podielu, tak že žiadali každý polovicu. Každý z veriteľov (žalobcov) mohol však požadovať z deliteľného plnenia, ktoré žalovali, len svoj diel v zmysle citovaného § 512 ods. 1 Obč. zák., založený na bode III. zmluvy o prenájme nebytových priestorov z
- októbra 1995, kde bola dohodnutá úhrada za 1 Cdo 82/2007 9 užívanie prenajatých priestorov v určených podieloch, t.j. žalobca l/ vo výške 2/3 a žalobca 2/ vo výške 1/
- Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcov, že - hoci sa jedná o peňažné plnenie a absentuje aktívna solidarita - ide v ich prípade buď o nedeliteľný záväzok (§ 512 ods. 2 Obč. zák.) alebo o solidárnu pohľadávku v zmysle § 513 Obč. zák. Odvolací súd teda nepochybil, keď v danom prípade deliteľného plnenia, u ktorého každý zo žalobcov ako samostatných veriteľov mohol žalovať len svoj diel, aplikoval ustanovenie § 512 ods. 1 Obč. zák. Keďže žalobcovia neboli solidárni veritelia, uplatnená suma nepredstavuje jeden solidárny ( samostatný) nárok. Nedôvodne dovolatelia poukazovali na obsah dohôd z
- septembra 1999, resp. z
- marca 1998, pretože týmito dohodami nedošlo k zmene výšky podielov, aké môžu žalobca l/ a žalobca 2/ na žalovanom požadovať a ktoré vyplývajú z nájomnej zmluvy z
- októbra
- Z dohody z
- septembra 1999 vyplýva iba toľko, že finančná úhrada za odpredaj motorového vozidla Mercedes 809 s prívesom sa použije na zaplatenie a vyrovnanie časti dlhu žalovaného voči žalobcom l/ a 2/, pričom vzájomné vyrovnanie medzi žalobcami (finančná platba z tohto predaja bola poukázaná len na účet jedného z nich) bola ponechaná ich vzájomnej dohode. Týmito dohodami nebolo nič zmenené na výške podielov žalobcov na nájomnom, na ktoré mali ešte nárok podľa zmluvy z
- októbra
- Správny bol potom právny záver odvolacieho súdu, že žalobcovi 1/ bolo možno priznať plnenie iba v rozsahu ním požadovaného podielu ½ zo sumy 433 000.-Sk, teda sumu 216 500.-Sk, hoci mal nárok na 2/3 (nešlo totiž o prípad, kedy súd môže prekročiť návrh účastníka a prisúdiť mu v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. viac). Rovnako bol tiež správny právny záver odvolacieho súdu, že hoci žalobca 2/ požadoval zaplatenie podielu ½ , bolo mu možno priznať len nárok na jednu tretinu, t.j. sumu 144 333.-Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie žalobcov 1/ a 2/ v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- apríla 2007 sp. zn. 25 Co 6/2007, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Nitra z
- októbra 2006 č. k. 18 C 273/2005 – 133 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi l/ sumu 216 500 .-Sk a žalobcovi 2/ sumu 144 333.-Sk, ako neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a v ostatnej časti dovolanie žalobcov 1/ a 2/ zamietol ( § 243b ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou O.s.p.). 1 Cdo 82/2007 10 O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 4 v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ich neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2008 JUDr. Jana Bajánková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia :