2 Trestného zákona, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.augusta 2003 (zákon č. 140/1961 Zb.), na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave
decembra 2005 odvolanie obžalovaného JUDr. Ing. V. W. z a m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007, sp. zn. PK-1Tš/82005, boli obžalovaní JUDr. Ing. V. W., X.. a Ing. B.. uznaní za vinných zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny
1 Trestného zákona a trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona a v bode 2 ) obžalovaný X. za vinného aj zo spáchania trestného činu sprenevery
1, ods. 5 Trestného zákona (zák. č. 140/1961 Zb. účinný do 31. augusta 2003) na skutkovom základe uvedenom v rozhodnutí.
5 Trestného zákona Špeciálny trestný súd uložil obžalovaným JUDr. Ing. V. W.hrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, D. B. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a Ing. B.. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Všetci traja obžalovaní boli na výkony uložených trestov
2 písm. c) Trestného zákona zaradení do III. nápravnovýchovnej skupiny.
1 Trestného zákona súd prvého stupňa obžalovaným X.. a Ing. B.. uložil aj peňažný trest vo výmere po 300 000 Sk (9 958,18 eur), a pre prípad jeho úmyselného zmarenia obom
3 Trestného zákona zhodne ustanovil náhradné tresty odňatia slobody v trvaní 1 rok.
1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovaným X.. a Ing. B.. uložil aj trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek obchodnú činnosť na dobu 10 rokov. Postupom
1 Trestného poriadku uložil všetkým obžalovaným, aby spoločne a nerozdielne uhradili poškodenej spoločnosti K. M., a. s. v konkurze, so sídlom N. XX, XXX XX N., škodu vo výške 11 156 476,13 eur (336 100 000,- Sk), pričom súčasne
2 Trestného poriadku poškodenú spoločnosť so zvyškom nároku odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
1 Trestného poriadku X.. uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti K. R. F. H., spol. s r. o., so sídlom v Z., X.. X, náhradu škody vo výške 185 885,95 eur (5 600 000,- Sk). Na podklade odvolaní všetkých troch obžalovaných Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2Toš 6/2007, zrušil
1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok Špeciálneho súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd") z 21. októbra 2015, sp. zn. PK-1Tš/8/2005 boli na základe pozmeňujúceho záverečného návrhu prokurátora obžalovaní JUDr. Ing. V. W., X.. a Ing. B. uznaní za vinných z pokračovacieho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom
2, k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: - v čase od septembra 2001 do
zmluvy 8 000 398,33 eur, (241 020 000 Sk), - W. - N., a.s. Z., IČO : XX XX XX XX, vo výške 216 070,71 eur (6 509 346,20 Sk) a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou sfalšovanou dohodou, následne po predložení a zúčtovaní ako pravých zmlúv spôsobili spoločnosti K. M., a. s. N. XX, N., škodu vo výške najmenej14 877 778, 83 eur, (448 207 950 Sk) a následne JUDr. V. W. a X.., po vzájomnej dohode v úmysle získať zostávajúcu časť finančných prostriedkov v hotovosti, ďalej konali tým spôsobom, že v dňoch
5 Trestného zákona, § 35 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody na 9 (deväť) rokov so zaradením na jeho výkon do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny a Ing. B.
250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. augusta 2003 trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov so zaradením pre jeho výkon do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
1 Trestného zákona súd uložil obžalovaným X.. a Ing. B. aj peňažné tresty vo výmere po 5 000 eur, s náhradným trestom odňatia slobody na jeden rok a
1 Trestného poriadku odkázal poškodenú spoločnosť K. M., a.s., v konkurze so svojím nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach. Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa
názoru obžalovaného, predmetom každého trestného stíhania je vždy skutok, pre ktorý sa toto konanie vedie, preto na tento musí byť zamerané dokazovanie, pričom
1 písm. a) Trestného poriadku (zákona č.141/1961 Zb.) je nevyhnutné dokazovať, či sa stal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie a to najmä: či sa uskutočnilo to, čo sa v popise skutku uvádza, a pokiaľ áno, za akých okolností, aby potom malo zmysel dokazovať aj ostatné okolnosti dôležité pre rozhodnutie o ňom. V odvolaní sa ďalej zaoberá definíciou skutku. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa (obžalovaného) a následok, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Len také skutočnosti, ktoré predstavujú určité konanie, je možné v trestnom práve dokazovať a právne kvalifikovať a len konaním môže byť spôsobený následok významný pre trestné právo. Dokazuje sa miesto, čas a spôsob spáchania skutku, kto skutok spáchal, či tak konal sám alebo spolu s inými osobami, poprípade s ktorými ďalšími osobami a ako sa oni na spáchaní skutku podieľali, ďalej sa dokazujú všetky okolnosti za ktorých bol skutok spáchaný, okolnosti týkajúce sa príčinnej súvislosti, následku, miery a formy zavinenia. Najvyšší súd vo svojom uznesení, ktorým zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, jednoznačne uviedol, že prvostupňovému súdu vo veci nariaďuje vykonať v zmysle § 264 ods. 1 Trestného poriadku (zákona č.141/1961 Zb.) všetky úkony a doplnenia, ktoré sú nevyhnutné pre zákonné a spoľahlivé hodnotenie dôkazov. Zároveň v rozhodnutí uviedol, v akých smeroch má prvostupňový súd doplnenie dokazovania vykonať. Napriek uvedenému však na hlavnom pojednávaní opätovne súd dokazovanie v rozsahu zákonných požiadaviek nevykonal. V nadväznosti na uvedený záväzný právny názor Najvyššieho súdu v spojitosti s pretrvávajúcou „dôkaznou núdzou" vo vzťahu k existencii zločineckej skupiny prokurátor v rámci svojej záverečnej reči tzv. ,,na poslednú chvíľu" predniesol návrh v upravenej podobe, kedy navrhol z pôvodnej obžaloby „vypustiť" spáchanie trestného činu
1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.) a označiť konanie obžalovaného ako aj konanie spoluobžalovaných za spolupáchateľstvo trestného činu podvodu
2 Trestného zákona, k § 250 ods. 1 ods. 5 Trestného zákona (zákona č. 140/ 1961 Zb.). Zúčastnené osoby, ako aj ostatní svedkovia akúkoľvek vzájomnú spoluprácu vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. akúkoľvek inú vzájomnú spoluprácu zhodne popreli, pričom dôkaz, ktorý by skutočnosť takejto spolupráce preukazoval, absentuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že vzájomné prepojenie medzi obžalovaným a ostatnými spoluobžalovanými nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, pričom je irelevantné, či ich údajná vzájomná spolupráca má byť na účely tohto trestného konania kvalifikovaná ako konanie zločineckej skupiny alebo konanie v spolupáchateľstve. Počas celého trestného konania, nebol vyprodukovaný dôkaz, ktorý by obžalovaného usvedčoval zo spáchania trestného činu v rámci akejkoľvek formy vzájomnej spolupráce s ostatnými spoluobžalovanými, resp. zo spáchania akéhokoľvek trestného činu. Pokiaľ ide o ďalšie doplnenie dokazovania nariadené predmetným uznesením najvyššieho súdu, prvostupňový súd dokazovanie nedoplnil v žiadanom rozsahu, resp. v rozsahu potrebnom pre vydanie odsudzujúceho rozsudku. Aj
názoru Najvyššieho súdu bolo nevyhnutné sa v ďalšom konaní zaoberať otázkou naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu osobou obžalovaného, t. j. dokazovať a následne vykonanými dôkazmi jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že sa dopustil takého konania, ktoré možno kvalifikovať ako trestný čin podvodu. Podvodné konanie kladené obžalovanému za vinu bolo v obžalobnom návrhu založené na vzájomnej prepojenosti všetkých obžalovaných a ich spoločnom koordinovanom konaní - pokiaľ toto spoločné koordinované konanie nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, logicky nebola preukázaná ani zvyšná časť tohto skutku, ktorá na túto vzájomnú prepojenosť všetkých obžalovaných priamo nadväzuje. Obžalovaný ďalej namietal nevykonanie úkonov : Nebol oboznámený kompletný registrový spis - boli oboznámené len pasáže, ktoré zaslal príslušný súd
vlastného uváženia, okolnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci absentovali, nebol vykonaný výsluch pracovníčky registrového súdu, ktorej bola predmetná vec pridelená a výsluch vedúcej registrovej kancelárie. Nebola preverená námietka JUDr. G. o vybratí návrhu na zmenu štatutárov z registrového spisu vyšetrovateľom PZ. Bolo zistené, že to bol vyšetrovateľ K., ale vypočutý nebol. Nebol vykonaný výsluch JUDr. O., JUDr. W., W. ktorí nepochybne disponujú vedomosťami o podstatných okolnostiach prípadu. Nebola jednoznačne ustálená skutočnosť kto, kedy a z akého dôvodu dal policajným orgánom pokyn na zatvorenie spoločností K. a Z.. Nebol oboznámený výsledok trestného stíhania notárky JUDr. K.. Ďalej obžalovaný poukázal na skutočnosť, že svedkovia, ktorých sa týka zákonná povinnosť zachovania mlčanlivosti tejto povinnosti zbavení neboli, preto výpovede týchto osôb sú nezákonné. Súd sa nevysporiadal ani otázkou pravosti prevodu obchodných podielov. V ďalšej časti odvolania obžalovaný rozoberá trestný čin podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Z. z hľadiska subjektu, objektu, objektívnej a subjektívnej stránky. Meno obžalovaného sa neobjavilo na žiadnom z relevantných dokumentov týkajúcich sa obchodných operácií spoločností Z. R., s.r.o. a K. M., a.s., a preto jediná možnosť ako obžalovaného usvedčiť z tejto trestnej činnosti je označiť ho za koordinátora a organizátora predmetnej trestnej činnosti. V priebehu doterajšieho trestného konania bolo preukázané len to, že Ing. B. a X. ako zástupcovia zahraničných obchodných spoločností mali v úmysle kúpiť akcie a obchodné podiely obchodných spoločností K. M., a. s. a Z. R., s.r.o., čo ani jeden z nich nikdy nepoprel a mnohí si mysleli, že za celou vecou stojí obžalovaný W., čo ale nie je dôkaz, ale klebeta, ktorá nie je notorietou a treba ju dokazovať. V priebehu celého konania nebol právne dostatočným spôsobom ustálený poškodený, ktorému by bola spôsobená škoda. Jediný svedok, ktorý bol vypočutý a uplatnil právo na náhradu škody bol správca konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti K. M., a. s. - JUDr. O. Z.. JUDr. K., ako správca konkurznej podstaty Z. R., s. r. o.,bol tiež vypočutý v procesnom postavení svedka - poškodeného, nárok na náhradu škody si neuplatnil. V prvom rade si treba uvedomiť, že správca konkurznej podstaty sa nestáva štatutárnym zástupcom úpadcu a z toho dôvodu mu právo priznané v trestnom konaní neprislúcha, nie je účastníkom konkurzného konania, má zvláštne postavenie a nie je ho možné považovať za zástupcu konkurzných veriteľov, ani za zástupcu úpadcu. Z uvedeného je zrejmé, že správca konkurznej podstaty nemôže uplatniť nárok na náhradu škody, pretože nemá postavenie poškodeného. Skutoční štatutárni zástupcovia neboli k veci relevantne vypočutí a dokonca nebola ani právne dostatočne vyriešená otázka, kto je v konečnom dôsledku štatutárnym zástupcom predmetných spoločností. Sám svedok O. J. vypovedal, že nie je takýmto zástupcom, a teda nebol nikým uvedený do omylu a nebola mu spôsobená žiadna škoda. Obžalovaní Ing. B. B. a X. Z. nemohli sami seba uviesť do omylu. K prevzatiu sumy 40 miliónov slovenských korún obžalovaný uviedol, že žiadne peniaze neprevzal zo a spisového materiálu, ako aj z priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní jasne vyplýva, že nedal pokyn na zatvorenie pobočiek. Svedok Ing. J. G. vo vzťahu k ozrejmeniu tejto skutočnosti, zaujímavým spôsobom zmenil svoju výpoveď, dokonca jeho prvá zmenená výpoveď bola urobená bezdôvodne v zahraničí. Svedok J. G. prvotne vypovedal o tom, že finančné prostriedky vo výške 40 miliónov slovenských korún boli odovzdané pánovi Z., dokonca v rámci konfrontácie s pánom Z. mu povedal do očí, že peniaze prevzal. Orgány činné v trestnom konaní za svedkom vycestovali do zahraničia - do Prahy, aby ho vypočuli. Tam tento svedok uviedol výpoveď, ktorá bola prečítaná, potom túto výpoveď ešte vylepšil a pri konfrontácii svedkovi O. uviedol, že v čase skutku v sídle spoločnosti M. K., a.s. bol a rovnako tam boli aj tieto peniaze. Svedok O. ničím nepripustil, že by niekto niesol do budovy spoločnosti M. K., a.s., konkrétne do kancelárie obžalovaného päť kufríkov, takže odvodzovať z výpovede svedka O., ktorý na rozdiel od svedka G. svoju výpoveď nemenil, že 40 miliónov prevzal obžalovaný W., je absolútne nesprávne. Svedok G. počas svojej výpovede na hlavnom pojednávaní pôsobil veľmi nervózne, vykazoval evidentné prejavy strachu a za takéhoto stavu nakoniec povedal, že predsa len boli predmetné finančné prostriedky prinesené obžalovanému W.. Tento dôkaz nie je možné potom považovať za dôveryhodný. Nedôveryhodnosť výpovede tohto svedka jednoznačne deklaroval aj najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Zároveň obžalovaný poukázal na čestné prehlásenie svedka G., overené notárom, čo potvrdil aj na hlavnom pojednávaní, že k „usvedčujúcim" vyjadreniam vo vzťahu k osobe obžalovaného W. a 40- tim miliónom slovenských korún bol „dotlačený" a že tieto tvrdenia nie sú pravdivé. Založenie trestnej zodpovednosti obžalovaného na výpovedi tohto svedka je preto v rozpore so zákonom. Trestný zákon v § 250 vyžaduje pre uplatnenie trestnej zodpovednosti konanie, ktorým by bola spôsobená škoda na cudzom majetku, t. j. na majetku, ktorý nepatrí páchateľovi alebo nepatrí výlučne jemu. V tejto súvislosti je najdôležitejšou otázkou, ktorú špeciálny súd právne relevantným spôsobom nevyriešil: ,,Kto je vlastníkom predmetných spoločností?". Ing. B. sa vyjadril, že vlastníkom je on (resp. americká spoločnosť H. M. Y., ktorej zástupcom je práve Ing. B.) a pôvodný „vlastník" O. J. toto nespochybnil, naopak, čo sa týka predaja spoločnosti vypovedal, že prebehla štandardná obchodná transakcia.
1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo k veci možno nadobúdať kúpnou zmluvou.
Z. "), zmluva o prevode obchodného podielu musí mať písomnú formu. V súdnom spise sú založené originály zmlúv o prevode obchodných podielov podpísané pôvodným majiteľom O. J.. Tieto zmluvy „nepodstrčili" orgánom činným v trestnom konaní obžalovaní, zaistila ich polícia. Zmluvy nikto nikdy nespochybnil, ani svedok J.. Zmluvy o prevode obchodných podielov neboli znalecky skúmané, či sú alebo nie sú sfalšované a to napriek návrhu Ing. B. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že niet najmenších pochybností o tom, že dňa 25. januára 2002 došlo k riadnemu prevodu obchodných spoločností K. M., a.s. a Z. R., s.r.o. Originály zmlúv zaistených políciou sa nachádzajú v súdnom spise. Z uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom 100% akcií spoločnosti K. M., a. s. je obchodná spoločnosť H. M. Y., XXC L. D., I. H., S.-F. H. M., R. X. XXXXX-XXXX, U. (ďalej len „H.") a K. M. zase vlastní 99 % obchodný podiel a H. 1 % obchodný podiel obchodnej spoločnosti Z.. R., s.r.o. Priamo, či sprostredkovane vlastní spoločnosť H. všetky akcie, údajne poškodených spoločností. Skutočnosť, že do dnešného dňa neboli v obchodnom registri vykonané zmeny, na tom nič nemení. Zápis štatutárnych zástupcov do obchodného registra má iba deklaratórny význam, nie význam konštitutívny, to znamená, že v dôsledku zápisu, resp. jeho absencie nevzniká právo. Pokiaľ by si špecializovaný trestný súd zodpovedne vyriešil túto otázku vlastníctva a zastúpenia spoločností K. M., a.s. a Z. R., s.r.o., mal dospieť k záveru, že vlastníkom je spoločnosť H. a prostredníctvom nej Ing. B. spolu s X. a tí predsa nemôžu sami sebe spôsobiť škodu. Vlastnícke pomery je možné meniť iba zákonným spôsobom. Takým je napríklad napadnutie zmluvy o prevode obchodných podielov žalobou pred príslušným súdom. Takýmto súdom nie je a nemôže byť špecializovaný trestný súd, pretože na rozhodnutie takejto otázky nemá zákonné kompetencie. Oprávnení O. J., J. W. a Ing. W.S. takúto žalobu nepodali. Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam,
názoru obžalovaného, v celej trestnej veci chýba reálne vzniknutá škoda. V prvej časti skutku nevznikla žiadna škoda vyjadriteľná v peniazoch, pretože žiadny zo spomínaných subjektov neplnil inému subjektu ako obchodnej spoločnosti K. M., a.s. .Vo vzťahu k výške spôsobenej škody, ktorá je v opise skutku určená najmenej vo výške 14 877 778,33 eur (448.207.950,-Sk), je treba upriamiť pozornosť na vyjadrenie svedka JUDr. Z., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že nikto, žiadna zo spoločností, ktoré mali plniť K. M., a.s., neplnila inej obchodnej spoločnosti. Zo všetkých plnila len jedna, a aj tá plnila len K. M., a.s. To znamená, že reálny únik finančných prostriedkov nenastal. Pokiaľ ide o vyššie uvedenú škodu, ktorú mali údajne obžalovaní spôsobiť, táto je v podstate nulová. V čase znaleckého posudku, ktorý je založený v súdnom spise vo zväzku č. 43 a ktorý sa týka reálnej hodnoty pohľadávok, ktoré sú predmetom obžaloby, ohodnotenie pohľadávok sa vykonalo ku dňu 3. júna 2002, vtedy ešte vôbec nebolo vznesené obvinenie pre túto časť skutku a bol stíhaný len X. Z toho však vyplýva, že už v tom čase o týchto skutočnostiach musel niekto vedieť. Pohľadávky H. XX, spol. s r.o. a J. B. XXXX, a.s. B. so súhlasom O. J. prevzala spoločnosť G. Q.. Hodnota týchto pohľadávok je
citovaného posudku nulová. Rovnako ako pohľadávka W.-N., a.s., H., K. M.. Zostávajú dve pohľadávky G. R. Y., ktorá je redmetom zmluvy z
názoru obžalovaného výpoveď tohto svedka je jediná, o ktorej by sa dalo povedať, že ho usvedčuje z nejakej trestnej činnosti, aj keď skutočnosti v nej uvádzané, ktoré ho spájajú s predmetnou trestnou činnosťou, nie sú absolútne ničím podložené. Ide o vykonštruované tvrdenia osoby psychicky nevyrovnanej, ktorá patrila medzi štatutárov spoločnosti K. M., a.s., ale bola úplne diskriminovaná ostatnými štatutármi. Svedok sa venoval skôr spoločenským reprezentáciám, nebol prítomný pri žiadnych zásadných rokovaniach. Jeho výpoveď rezultuje práve z tohto jeho postavenia, že nič nevie, osobne nebol svedkom žiadnych udalostí. Jeho výpoveď obžalovaný považuje za tendenčnú, pretože ho nenávidí. Svedok vypovedal nepravdu. Chcel pomôcť len sám sebe a kriminalizovať koho sa len dalo. Obžalovaný je presvedčený, že svedok mal byť stíhaný pre trestný čin krivej výpovede a obžalovaný nemal byť vo väzbe. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výpovedi svedka uveril, čo obžalovaný považuje za svojvôľu v rozhodovaní. V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje aj na výpoveď svedka V. N., od ktorého sa dozvedel, že v období jeseň 2006 bol na jednej cele v Ústave na výkon väzby v Bratislave práve s týmto svedkom, kde mu tento ozrejmil okolnosti svojej spornej výpovede z prípravného konania, pričom sa mal pred ním vyjadriť v tom zmysle, že mu bolo sľúbené, že ak „očierni" a kriminalizuje V. W. st., bude prepustený z väzby. K svedkom JUDr. W. Z. a Mgr. S. Z. obžalovaný uvádza, že nakoľko neboli zbavení mlčanlivosti, nemali byť v trestnom konaní vypočutí a v žiadnom prípade nemôže byť ich výpoveď vzatá za usvedčujúci dôkaz. Napriek týmto zákonným prekážkam, ktoré v neposlednom rade môžu mať za následok zmätočnosť celého konania, ich výpovede boli vykonané.
názoru obžalovaného, tieto neobsahujú žiadne významné skutočnosti, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali jeho vinu. Za zvýraznenie stojí aj fakt, že ich svedecké výpovede sú rozdielne, napriek tomu, že sa týkajú rovnakých okolností. JUDr. W. Z. - svedok sa zúčastnil niekoľkých rokovaní ohľadom predaja predmetných obchodných spoločností, nevedel však uviesť, či všetkých, pričom uviedol, že väčšinou sa stretával s obžalovanými X.. a Ing. B. veľakrát aj s J. N. a asi dvakrát s obžalovaným a bavili sa o tejto kauze odpredaja spoločností Z. R., s.r.o. a K. M., a.s., spoločnostiam H. a H.. Spolu s J.. N. nemali vystupovať ako štatutárni zástupcovia amerických spoločností.
svedka J. N. pôsobil ako osoba, ktorá má eminentný záujem na tom, aby obchod prebehol a obžalovaný mal na svedka pôsobiť ako osoba, ktorá má dať celému obchodu vážnosť. Na vyzvanie, aby zhodnotil pozíciu obžalovaného v celom obchode, svedok odpovedal, že nevie do akej miery bol obžalovaný uzrozumený s tým, že tie pohľadávky, ktoré mali byť vnesené do K. M., a. s. sú veľmi sporné. Do istej miery mal pocit, že obžalovanýmal záujem na uzatvorení toho obchodu a sám nevie, čo bolo motiváciou obžalovaného v tomto „rizikovom obchode", k tomu sa nevedel vyjadriť. Pripustil však, že to mohla byť osoba p. N. a jeho prepojenie so slečnou Ing. S. W.. Čo sa týka osoby svedka, ide o právnika, ktorý nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti a teda jeho výpoveď je v celom rozsahu nezákonná a nemôže slúžiť ako relevantný dôkaz v trestnom konaní. Svedok sa osobne podieľal na vytvorení podstatných právnych dokumentov a v uvedenej súvislosti vypovedal v snahe vyhnúť sa vlastnej zodpovednosti za svoje konanie. Okrem toho tento svedok už bol vo väzbe za poskytovanie právnych služieb v inej veci, aj z tohto dôvodu nemožno jeho výpoveď považovať za objektívnu. Mgr. S. Z. - svedkyňa, ktorá vypovedala ohľadom stretnutia v reštaurácii M. H.: ,, ... JUDr. W., ktorý tam vystupoval ako osoba, ktorá to celé organizuje... pre svedkyňu teda z priebehu stretnutia vyplynul záver, že kupujúcu stranu zastupuje JUDr. W...." (s. 35 rozsudku), pretože na hlavnom pojednávaní 12. marca 2007 svedkyňa uviedla, že čo sa týka obžalovaných, nevie povedať, či na tom stretnutí boli, rozhodne obžalovaného si pamätala z toho stretnutia. Čo sa týka zainteresovania obžalovaného do daného obchodu nevie, či tam vystupoval ako osoba, ktorá by to organizovala. Na tomto stretnutí sa svedkyňa vyjadrila v tom zmysle, že na realizáciu a dotiahnutie celých prevodov potrebujú aj zápisy v obchodných registroch, jediné vyjadrenie obžalovaného tam malo byť, že „to nie je problém", ,,to máme známosti, to vybavíme", ale čo sa týka organizovania samotného toho obchodu ona bola, aj predtým aj potom, odkázaná na toho pána (svedkyňa tuší, že to bol p. O., na ktorého jej mal dať kontakt p. K.), on jej potom posielal aj vzory notárskych zápisníc, ktoré chýbali k jednotlivým spoločnostiam, takže pre svedkyňu to bola osoba, s ktorou ona mala komunikovať. K tomu,či konal aktívne alebo pasívne sa svedkyňa vyjadrila v tom zmysle, že sedel oproti, ani nie opretý, ale slangovo povedané rozvalený v tej stoličke a len z času na čas niečo obžalovaný okomentoval, takže ona nevie, bola zvyknutá na ľudí, ktorí keď robia biznis sa správajú úplne iným spôsobom. Na otázku prokurátora, či zaujala nejaké stanovisko k tomu, že jej obžalovaný mal povedať, že disponuje s viacerými číslami notárskych zápisníc „in bianco?" svedkyňa odpovedala, že čo sa týkalo osoby obžalovaného, ona uvedené zobrala ako informáciu,
nej bol obžalovaný vždy človek, ktorý má strašne velikánske reči a rozpráva, teda nie do vetra, ale jednoducho pomyslela si svoje, nekomentovala to, len poznamenala, že pokiaľ to tak je, tak tam musí byť spolupráca ešte tretej osoby, lebo mať čísla notárskych zápisníc nie je obvyklé. Dôležitou skutočnosťou, že obžalovaný sa nepodieľal na páchaní žiadnej trestnej činnosti je práve zápis o návštevnej knihy predmetnej reštaurácie. Ing. W. K. - výpoveď svedka špecializovaný trestný súd upravil tak, aby vyznela v neprospech obžalovaného.
špecializovaného súdu tento svedok vypovedal: ,,Aj on sa zúčastňoval na predmetných jednaniach, bol v Rakúsku a na predmetných jednaniach bola opakovaná účasť obžalovaného JUDr. Ing. V. W.... Potvrdil, že obžalovaný vyvíjal podstatné aktivity na strane kupujúceho a potvrdil skutočnosť, že on inicioval zatvorenie pobočiek K. a Z.. s tým, že do pobočiek potom vtrhne polícia a bude sa to deklarovať, ako že orgány štátu znemožnili podnikanie"." Svedok bol výkonný riaditeľ spoločnosti K. R. F. H., a.s. (dcérska spoločnosť K. M., a.s.). V januári 2002 sa od O. J. dozvedel, že sa plánuje predaj spoločností K. M., a.s. a Z.. R., s.r.o., rokovania prebiehali niekoľko týždňov, za účasti J., W., O., Ing. B..a Z. a od J. sa dozvedel, že X.. a Ing. B.. sú ľudia, ktorí zastupujú spoločnosť, ktorá ma K. M., a. s. kúpiť. Aj
svedka sa „gro" rozhovorov, na ktorých sa obžalovaný zúčastnil, točilo okolo obchodnej spoločnosti W. Z., ktorú svedok zastrešoval a obžalovaný sa aktívne zaujímal o stav v spoločnosti, boli aj jednania za účasti manažmentu W. Z. s obžalovaným o spolupráci pri dodávkach podvozkov. Je nevyhnutné si uvedomiť, aké bolo postavenie spoločnosti W. Z. vo vzťahu k K. M., a.s., vo vzťahu k Z.. R., s.r.o. v čase skutku v roku 2002. Rokoval by obžalovaný vôbec s niekým o spoločnosti W. Z., pokiaľ by preberal materské spoločnosti? Je logické, že za takýchto okolností by obdobná debata neprebehla. Nemal by žiaden dôvod o tom diskutovať, keby bol tou osobou, za ktorú ho označuje obžaloba. Spoločnosť W. Z. sa ocitla v spoločnosti M. K. a.s. v roku 2001, predtým ako vôbec pojal O. J. úmysel predávať materské spoločnosti. Na otázku prokurátora, kto bol organizátorom stretnutí ohľadom predaja spoločností a kto mal rozhodujúce slovo, svedok odpovedal, že nevie povedať jednu osobu, ktorá by bola organizátorom. Vie určite povedať, že O. J. bol ten, ktorý chcel predať, rozhodoval o veciach, ktoré súviseli s predajom a páni Z. a B. boli tí, ktorí zastupovali aj formálne americké spoločnosti H. a H.. Svedkovia Mgr. F.U. a Mgr. V. W. mali
súdu potvrdiť nahratie videozáznamu telefonického rozhovoru a mali potvrdiť, že O. J. inicioval takúto nahrávku, pretože ani po opakovaných pokusoch nemohol od obžalovaného získať zmluvy a obžalovaný mal jednoznačne stáť za predmetnou kúpou spoločností, pričom ani toto tvrdenie špecializovaného trestného súdu nie je úplne správne, je vytrhnuté z kontextu a prispôsobené jeho „potrebám", pričom dôležité je, že svedkovia a vo vzťahu k osobe obžalovaného vyjadrili v zmysle: Mgr. F.U., svedok neposkytol žiadny dôkaz o protiprávnom konaní obžalovaného. Mgr. V. W., tento svedok niečo počul a o tom hovoril. Ide výlučne o svedectvo z počutia. Obžalovaný sa nikdy pred svedkom nevyjadril, že je majiteľom predmetných obchodných spoločností, ani sa nestaval do polohy, že by mal s vecou niečo spoločné. Výpoveď svedka je plná dohadov a neobsahuje fakty o skutočnostiach uvádzaných v obžalobe. V tejto súvislosti obžalovaný uviedol, že svedok v období roku 2002 pracoval ako generálny riaditeľ G. B.. S obžalovaným sa mal stretnúť, keď už konkrétne riešili veci ohľadom chodu G. B. a potrebovali zabezpečiť vstup kapitálu, čiže bol asi dvakrát v sídle spoločnosti M. K. a.s. Obžalovaný pripomína, že bol obvinený aj v súvislosti s kauzou G. B.. Obvinenie bolo zrušené. Svedkyňa Ing. F. W. (ekonomická riaditeľka spoločnosti K. M., a.s. v rokoch 2001 - 2002) vo svojej výpovedi neuviedla žiadne podstatné skutočnosti týkajúce sa vzájomnej spolupráce obžalovaných ani o sporných transakciách obžalovaného. PhDr. W. I. - novinár, vydavateľ, zaujímal sa o titul B., to bolo všeobecne známe. Na stretnutí mu mal obžalovaný nakresliť na papier nejaké 2 priamky, jednou z nich bol K. M., a.s., nejaké 2 americké spoločnosti a potom nakresliť chlievik s nejakou stámiliardovou pohľadávkou a naznačiť, že v danom prípade došlo k výmene nejakých hodnôt, to znamená majetok K. M., a.s. a tejto pohľadávky. Svedok nevedel potvrdiť, či obžalovaný v tom vystupoval fakticky, celé sa to udialo asi 2-3 týždne až mesiac predtým ako K. M., a. s. zmenil majiteľa, a bolo to po svedkovom článku v časopise J..
jeho názoru obžalovaný musel daný kontrakt dobre poznať, ale svedok nevedel, či obžalovaný bol tvorcom modelu a aká bola jeho úloha. Celý rozhovor trval asi 15 min., pričom svedok vyjadril svoj názor v zmysle: keď aj niekto popíše nejakú transakciu, môže ju popísať ako zaujímavý model, ale pokiaľ by mal niekto obavu, že sa do niečoho „namočí", tak o tom nebude vykladať novinárovi, o ktorom musel predpokladať, že si to nenechá pre seba. Okrem toho obžalovaný bol
svedka známy tým, že veľa rozpráva, napríklad sa tváril, že mu patrí polovica médií a nebola to pravda. V. B. vypovedal, že obžalovaný ho žiadnym spôsobom nezaväzoval, bol viazaný rozhodnutiami valného zhromaždenia o ďalšom prevode akcií až po samotné zlúčenie obchodnej spoločnosti R. M., s.r.o. so M. K. a.s. O konkrétnej činnosti obžalovaného k predmetným spoločnostiam a údajnej skupine (obžaloba), svedok vypovedal, že o skupinke nevie nič a takisto nevie nič o činnosti obžalovaného vo vzťahu k spoločnostiam K. M., a.s. a Z. R. s.r o. Na otázku obhajcu, či sa niektorí z prítomných na stretnutí
svedka noví majitelia oznámili, že sa vykoná audit a po 2 týždňoch, keď budú známe výsledky, tak sa bude pokračovať v činnosti. Svedok prichádzal do styku prevažne s p. Z..,
neho činnosť riadil on. O zatvorení pobočiek povedal B.., že treba z pobočiek stiahnuť finančné prostriedky, aby nebol nijaký problém a O. dostal poverenie, aby to zorganizoval (3. februára 2002 stretnutie v Auparku, obžalovaný a ani N. tam neboli). Ohľadom ďalšieho postupu vyzbieraných peňazí, svedok vypovedal, že X.. povedal, že časť z tých peňazí musí odovzdať nejakému klientovi (40 mil.), s ktorým sa mal stretnúť, aby mu uhradil nejakú podlžnosť za automaty, v opačnom prípade tento mal urobiť „cirkus". Svedok potom peniaze prevzal od p. M., bol tam aj p. O. a spolu s p. O., išli do hotela Z., kde ich odovzdali p. Z.., o ďalšom osude peňazí obžalovaný nevie. K osobe obžalovaného sa vyjadril spôsobom, že jeho postoj sa mu zdal neutrálny, nebol svedkom žiadnej udalosti, kde by obžalovaný zadával úlohy nejakým osobám vo vzťahu k K. M., a.s. alebo Z.. R., s.r.o. Vzťah Z.-W. vnímal skôr ako známych, kamarátov, ktorí sa už nejaký ten rok poznajú, čo vyplývalo aj z toho,že im poskytol priestory v Košiciach a uschoval dôležité zmluvy u seba v trezore. Svedok z titulu svojho postavenia musel mať vedomosť a informácie o majetkových prevodoch. L. E. - svedkyňa bola v rokoch 2001-2002 v spoločnosti K. M., a.s. zamestnaná ako administratívna pracovníčka, neskôr robila sekretárku O. J.. Osobu obžalovaného videla asi raz, keď obžalovaný bol na návšteve u O. J.. Špecializovaný trestný súd tvrdí, že svedkyňa nevie, kedy sa táto návšteva uskutočnila. Svedkyňa S. Q., Ing. X. X., Ing. J. nemali vedomosť o prevode akcií na spoločnosť K. M. s.r.o. B. Z. sa vo svojej výpovedi vyjadril, že pozná len X.. a Ing. B.., obžalovaného nepozná. Obžalovaný je presvedčený, že úloha tohto svedka bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní podcenená, pretože v spojitosti s prvotnou výpoveďou svedka J. G. a jej riadnym overením, mohli byť zistené zaujímavé skutočnosti (že skutočným majiteľom spoločnosti a osobou, ktorá mala vo vzťahu k spoločnosti rozhodovacie právo, bol nebohý B. M. - osoba patriaca k „podsvetiu"), ktoré sa však netýkali osoby obžalovaného, a tým pádom by už v počiatočnom štádiu vyšetrovania mohla byť definitívne spochybnená účasť obžalovaného v celej trestnej veci. Výpoveď svedka Ing. J. G. je s poukazom na vyššie uvedené absolútne nedôveryhodná. J. N. - Tento svedok bol na hlavnom pojednávaní vypočutý prostredníctvom „telemostu" z Mestského súdu v Prahe, pričom k veci nič zásadné neuviedol, odkázal na svoju výpoveď z prípravného konania. Svedok sa vyjadril aj k spornej pohľadávke M. G., o ktorej mal obžalovaný spoločne debatovať s O. J., pričom na otázku vyšetrovateľa, aby bližšie ozrejmil okolnosti, svedok odpovedal, že sa mu zdá logické, že sa p. J. informoval u obžalovaného na predmetnú pohľadávku, nakoľko bol jej bývalým majiteľom. Svedok rovnako uviedol, že nevie o tom, že by sa obžalovaný zúčastňoval rokovaní o kúpe spoločností uvedených v obžalobe. Sám svedok uviedol, že on sa žiadneho rokovania, ktorého predmetom by bola kúpa predmetných spoločností, nezúčastnil. Z výpovede svedka O. J., o ktorého statuse ako predávajúceho, resp. pôvodného majiteľa obchodných spoločností niet žiadnych pochýb a okrem iného ho prokurátor aj predseda senátu označili ako „poškodeného" v predmetnej trestnej veci, tak tento svedok na otázku prokurátora: ,,Kto bol teda sprostredkovateľom a iniciátorom kontraktu?" odpovedal, že N.. Pán N. však na rozdiel od obžalovaného, nikoho nezaujíma. Na ďalšiu otázku: ,,Aká bola úloha W.?", odpovedal „Ja neviem, on mal myslím za frajerku jeho dcéru, tak možno preto sa pri ňom zopárkrát objavil, ale hlavnú úlohu zohrával pán N.." Všetky vyššie uvedené výpovede preukazujú pochybnosti vine obžalovaného. V odôvodnení svojho rozhodnutia špecializovaný trestný súd poukazuje aj na početné podania označené ako trestné oznámenia, podané Ing. P., ktoré boli na hlavnom pojednávaní prečítané ako listinné dôkazy. Ing. B.. uviedol, že tieto listy písal v stave rozrušenia, v zlom psychickom stave v akom sa nachádzal v čase známeho zapaľovania cely v Ilave a následných „odmien", ktoré dostal od príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže, takže opierať uznanie viny na listoch, ktoré píše človek sediaci dlhé dni na samotke v ústave pre výkon väzby je nesprávne, pretože bez akýchkoľvek pochybností sa takýto pobyt prejaví na psychickom stave človeka. Skutočnosti v týchto listoch uvádzané sú nepravdivé a neboli žiadnym spôsobom overované, nie je celkom jasné, akým spôsobom a na akom základe dospel súd k záveru uvedenomv predmetnom rozsudku, že ... „Obžalovaný Ing. B.. tieto podania písal cielene, vedome a najmä pravdivo." Súd pre takéto „zhodnotenie" nemal žiadny reálny podklad vychádzajúci z objektívnych a najmä overených skutočností, a teda na tomto mieste opäť možno hovoriť o jednoznačnej svojvôli súdu pri rozhodovaní. Aj z rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva vyplýva, že absolútna zmyslová izolácia, t. j. odstránenie akýchkoľvek zmyslových podnetov a absolútna sociálna izolácia môže vyústiť do úplnej deštrukcie osobnosti a je formou neľudského zaobchádzania, ktoré nemožno ospravedlniť požiadavkami bezpečnosti (z rozhodnutia Enslinova, Báder, Raspe proti Nemecku).Práve takýto výkon väzby, vrátane zaobchádzania s obvineným, môžu mať za následok účelové výpovede, čo v neposlednomrade potvrdil aj sám Ing. B. vo svojej záverečnej reči: ,,Sám potvrdzujem, že aj mojim motívom v týchto podmienkach, viď. čítané moje trestné oznámenie, bolo dosiahnuť prepustenie z väzby za každú cenu a všetko ostatné bolo malicherné. Každopádne tak, ako to chceli odo mňa orgány činné v trestnom konaní, konkrétne niektorí členovia vyšetrovacieho tímu počuť, presne tomu som prispôsoboval všetky tieto podania. Jediným cieľom bolo dostať sa preč z Ilavy. Áno skratové konanie, podpálil som si celu. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal aj na nekorektný spôsob postupu prokurátora, ktorý dal X.. verejný prísľub, že ak povie pravdu objektivizovanú dôkazmi, navrhne Špecializovanému trestnému súdu, aby ho prepustil z väzby, a chcel ísť tak ďaleko, že bol ochotný ísť s návrhom trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Prokurátor si zjavne neuvedomil, že k výpovedi ani k priznaniu nesmie byť obžalovaný žiadnym spôsobom nútený, nie je povinný ani vypovedať, a teda nemôže mu to byť na obtiaž. Zakázaný je akýkoľvek nátlak, či už psychický alebo fyzický. K priznaniu obvineného nemožno zneužívať ani väzbu (R 39/1968). Ponuku prokurátora možno považovať za určitú formu psychického nátlaku (donútenia), ktorý sa dotýka dobrovoľnosti konania obžalovaného a v neposlednom rade aj pravdivosti výpovede, v danom prípade by mohlo ísť o „pravdu", ktorá je v rozpore s jeho vôľou, keďže doteraz svoju výpoveď nezmenil, a teda „pravdu" vypovedanú pod vplyvom ponuky. Svedok V.S. vypovedal, že počas operatívneho preverovania prišiel do styku s osobou menom B. a bolo to na X. U. v budove T.. Pán B. tam vtedy vystupoval ako generálny riaditeľ a v tejto budove boli asi dvakrát alebo trikrát priamo za ním. Okrem toho bol ešte aj u nich na vysunutom pracovisku na O. U.. Z každého jedného preverovania boli napísané záznamy a dané vyšetrovateľovi, ktorý to zakladal do operatívneho spisu. V rámci tejto operatívnej činnosti vo vzťahu k pánovi B. nenarazil na osobu menom JUDr. Ing. V. W.. Obžalovaný ďalej uviedol, že
názoru senátu Špecializovaného trestného súdu nemusí byť advokát a komerčný právnik zbavený mlčanlivosti a môže vypovedať na ustanovenie § 99 ods. 3 Trestného poriadku. Uvedené tvrdenie je nesprávne a nezákonne vykonané výsluchy právnikov nemôžu byť podkladom pre akékoľvek rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti upozornil na skutočnosť, že s poukazom na nezbavenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť neboli vypočutí mimoriadne dôležití svedkovia a to: Mgr. W., JUDr. W. a JUDr. B.. Zákaz výsluchu upravuje Trestný poriadok (zákon č. 141/1961 Zb.) v § 99 ods. 3. Uvedené znenie, že zákaz výsluchu
ods. 2 sa nevzťahuje na svedeckú výpoveď týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť oznámiť
Trestného zákona je platné a účinné dávno pred prijatím Zákona Slovenskej národnej rady o advokácii z
zákona č. 132/ 1990 Zb. o advokácii, pokiaľ sa advokát v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje alebo pácha trestný čin, okrem iných aj trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
Trestného zákona, je povinný zákonným spôsobom prekaziť trestný čin a následne bez potreby zbavenia povinnosti mlčanlivosti môže byť k veci vypočutý. Ide o jediný spôsob, kedy môže advokát vypovedať v trestnom konaní o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci bez toho, aby musel byť svojím klientom zbavený povinnosti mlčanlivosti. b)
1 zákona č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch, je komerčný právnik povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci.
1 zákona č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch, povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípady, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť alebo oznámiť spáchanie trestného činu. Teda pokiaľ a komerčný právnik v období do 1. januára 2004 v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje, pácha alebo spáchal trestný čin, okrem iných aj trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
to bez odkladu oznámiť zákonným spôsobom a následne bez potreby zbavenia povinnosti mlčanlivosti môže byť k veci vypočutý. Právna úprava v § 23 zák. č. 586/2003 Z. z. sa vzťahuje aj na bývalých komerčných právnikov. Ustanovenie § 23 ods. 9 cit. zákona účinného od 1.1.2004 znie: Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že JUDr. W. Z. a JUDr. S. Z. vypovedali na hlavnom pojednávaní v rozpore so zákonom. Obdobná právna úprava ako vo vzťahu k postaveniu bývalého komerčného právnika je aj vo vzťahu k osobe audítora Ing. V. W. v zákone č. 466/2002 Z. z. Pokiaľ svedok vypovedal bez zbavenia mlčanlivosti, porušil zákon a rovnako ho porušil aj súd, keďže mal vedomosť o postavení svedka vo vzťahu k okolnostiam, ku ktorým vypovedal. Svedok V. W. vypovedal o údajnom vplyve obžalovaného na dcérske spoločnosti K. M., a.s., ako o údajnom participovaní obžalovaného v celom obchode, pričom ale na konkrétne otázky odpovedal, že o vypovedaných skutočnostiach má informácie od tretích osôb, ale jemu osobne nie je nič známe. Svedok opisoval stretnutie v Bratislave, kde mal byť O. J. so svojou skupinkou a obžalovaný so svojou, ale nie je si 100% istý, že na tomto stretnutí obžalovaný bol. Svedok nakoniec vypovedal, že bol pozvaný na jednanie s obžalovaným a jeho údajnou skupinou ohľadom predaja spoločností K. M., a.s. a Z.. R., s.r.o. Svedok nevie, kto mu to oznámil, možno J., W., Z.. Všetci traja boli riadne vypočutí. O. J. nikoho zo zúčastnených osôb nepozval na stretnutie s obžalovaným ani s údajnou skupinou obžalovaného. W. nič o tom nevie, Z. o tom nevie nič. Na otázku, či bol svedokv takom postavení, že by sa s ním niekto radil, odpovedal, že nie. To znamená, tento svedok skutočne uvádza len to, čo nesprávne vnímal a čo nesprávne vypočul. Aj Ing. B. mu povedal, že si mýli tie stretnutia, jednalo o dve stretnutia. Jedno bolo za účasti JUDr. W. (koniec r. 2001), kde sa zúčastnil s N. a druhé, kde bol JUDr. B. ako právnik, JUDr. Z. a JUDr. N. (január 2002). JUDr. B. a JUDr. W. sa na spoločnom stretnutí nikdy nezúčastnili. Na ilustráciu obžalovaný uviedol, že svedok Mgr. E. W. na hlavnom pojednávaní 13. marca 2007 odmietol vypovedať s poukázaním na povinnosť mlčanlivosti
zákona o advokácii a čo sa týka obžalovaných, s nimi sa súkromne nestretol a všetky ostatné skutočnosti súvisia s výkonom advokácie, alebo ich získal v súvislosti s výkonom advokácie a svojimi klientmi nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti. Na hlavnom pojednávaní bol vykonaný ako dôkaz audiovizuálny záznam, nahrávka telefonického rozhovoru medzi svedkom O. J. a inou osobou. Táto nahrávka bola v prípravnom konaní dobrovoľne vydaná svedkyňou W.S.. Videokazeta, na ktorej je zaznamenaná nahrávka O. J. v Chorvátsku, ako sedí pred malým konferenčným stolíkom a telefonuje s inou osobou.
znalca z odboru fonoskopie obžalovaný je s vysokou pravdepodobnosťou druhou telefonujúcou osobou.
1, 2 Trestného poriadku, ktorý upravuje vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov: „1) V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin
Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin, na konanie ktorého zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, možno vykonať vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, ak možno dôvodne predpokladať, že ním zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. 2) Príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov vydáva písomne pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní sudca na návrh prokurátora, v konaní pred súdom aj bez takého návrhu sudca alebo predseda senátu...". K spornej nahrávke sa vyjadril svedok O. J. v takomto zmysle: obhajca obžalovaného mu položil otázku: ,,Vyjadrite sa k nahrávke telefonického rozhovoru s určitou osobu alebo osobami, keď ste s nimi telefonovali." Odpoveď svedka: „Ja som si ako súkromná osoba zrealizoval akúsi nahrávku, ktorá mala slúžiť nejakému môjmu vnútornému uspokojeniu a táto nahrávka niekým bola zneužitá." Dokonca ešte vyzval aj pána prokurátora, že pokiaľ teda naozaj niekto disponuje nahrávkou a používa ju, tak aby ex offo zakročil a začal chrániť jeho práva, lebo tu boli porušené jeho práva. Na otázku, či povedal osobe, s ktorou telefonoval, že ju nahráva, povedal, že nemá dôvod diskutovať absolútne o tom, či povedal alebo nepovedal, pretože tá nahrávka reálne neexistuje a nemôže byť nikde reálne použitá. V prvom rade je potrebné konštatovať, že nikto (zákonne predpísaným spôsobom), ani znalec mjr. Ing. W. Y., neuviedol s absolútnou istotou, že tou druhou osobou bol obžalovaný. V druhom rade je potrebné konštatovať to, čo správne vyhodnotil svedok Ing. W.S., že predmetná nahrávka neobsahuje nič, čo by mohlo potvrdiť skutočnosti uvádzané v obžalobnom návrhu. Najpodstatnejšie je však to, čo uviedol svedok O. J. na ostatnom hlavnom pojednávaní a síce, o akej videokazete je vlastne reč. On si nahral súkromne nejaký rozhovor a táto súkromná nahrávka nemôže byť nikde použitá, pretože on ju nikomu neposkytol. Podstatné je aj to, že pred vykonaním predmetnej nahrávky neupozornil druhú stranu, že rozhovor mieni nahrať, resp. nepožiadal druhú stranu o súhlas s nahrávaním ich vzájomného rozhovoru. Právna úprava ochrany osobnosti je zakotvená v ustanoveniach § 11 - 17 Občianskeho zákonníka, zák. č. 40/1964 Zb. v znení noviel (ďalej len O.Z.).
OZ: „1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. 2)Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Týmto zákonom sa rozumie Trestný poriadok, ktorý upravuje vyhotovovanie obrazových a zvukových záznamov v ustanoveniach § 88 a § 88e. 3)Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby". Z uvedeného je zrejmé, a to bez akýchkoľvek pochybností, že vyhotovenie obrazového a zvukového záznamu bez súhlasu dotknutej osoby je nezákonné.
2, veta prvá Trestného poriadku za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Výsledkom tvrdenia predsedu senátu je, že dobrovoľným, a teda zákonným vydaním veci sprocesnil nezákonne získaný dôkaz. Za zákonný spôsob získania dôkazu teda nie je možné považovať dodatočné legalizovanie nezákonne vytvoreného zvukového a obrazového záznamu jeho dobrovoľným vydaním svedkyňou. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu vyplýva, že za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle Trestného poriadku treba považovať zároveň splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. na získanie dôkazu bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu. Z citovaného právneho názoru Najvyššieho súdu je zrejmé, že nezákonné nie je len vykonanie obrazového a zvukového záznamu, ale aj vypočutie svedkov k okolnostiam jeho vytvorenia a vôbec k celkovej situácii v danom období v Chorvátsku. R 33/1995: Magnetofónové záznamy rozhovorov osôb, ktoré boli získané v rozporeso zákonom, sú dôkazy absolútne neúčinné. Prepisy takýchto záznamov nemožno zaraďovať do trestného spisu a pokiaľ aj k tomu dôjde, nemožno ich, rovnako ako samotné záznamy, použiť v trestnom konaní ako dôkaz". V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu týkajúcu sa dokazovania nezákonne získaného dôkazu (najmä rozhodnutia Klas proti Nemecku a Francúzsku, Lampert proti Francúzsku a pod.), kde konštatoval, že tajomstvo telefonického hovoru je chránené čl. 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života),t. j. podlieha režimu ochrany rešpektovania súkromného života. Ak odposluch nevykonali orgány činné v trestnom konaní so súhlasom súdu, tak ako im ukladá Trestný poriadok, takýto dôkaz - nahrávku nemožno použiť pred súdom ako dôkaz, bez porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 8 ods. 1 Dohovoru. V ďalšej časti odvolania obžalovaný poukazuje na zásadu prezumpcie neviny - porušenie § 2 ods. 2 Trestného poriadku, čl. 50 ods. 2 ústavy. Nedokázaná vina má rovnaký význam ako dokázaná nevina. Odkazuje sa tu na ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a § 226 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený nenesie žiadne dôkazné bremeno a nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Najdôležitejším pravidlom vyplývajúcim zo zásady prezumpcie neviny je, že dôkazné bremeno nesie obžaloba, a nie obvinený. Korelátom tohto pravidla a jeho nutným dôsledkom je, že pochybnosť prospieva obvinenému (in dubio pro reo). Tento aspekt prezumpcie neviny má úzky vzťah k požiadavke nestrannosti súdu. Ďalej obžalovaný poukazoval na porušenie práva na riadne dokazovanie - § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Na porušenie práva na obhajobu - § 33 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. V priebehu prípravného konania boli vypočutí mnohí svedkovia a niektorí z nich aj viackrát, pričom bolo permanentne porušované právo na obhajobu, spočívajúce aj v možnosti riadne sa pripraviť na výsluch, keďže obhajcovia neboli upovedomení o tom, kto bude vypočúvaný. V tejto súvislosti obžalovaný upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2002 sp. zn. 4To/59/2001, v konkrétnej veci obžalovaného Ing. N. W. a spol., v ktorom zaujal jednoznačné stanovisko, kde je povedané, že je porušením práva na obhajobu to, pokiaľ obhajca nie je včas upovedomený o čase výsluchu a včas a riadne musí byť upovedomený aj o tom, kto bude vypočutý, aby sa mohol na výsluch pripraviť, v situácii, že ten výsluch je druhý alebo tretíkrát opakovaný. Trestný poriadok síce výslovne neukladá vyšetrovateľovi povinnosť oznámiť obhajcovi totožnosť svedka, ale s prihliadnutím na článok čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru,
ktorého, ,,... každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva - mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby", ako aj s poukázaním na zásadu rovnosti strán, ktorá vychádza z ústavnej úpravy v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, si dovolím tvrdiť, že pokiaľ vyšetrovateľ vopred predvolá svedkov takým spôsobom, že každému individuálne určí presný dátum, hodinu a miesto výsluchu, mal by o totožnosti svedka upovedomiť obhajcu, pretože zákon to síce výslovne neuvádza, ale na druhej strane ani nezakazuje a umožní tak obhajcovi riadnu prípravu na výsluch svedka v záujme poskytnutia čo najlepšej právnej pomoci klientovi. Špecializovaný trestný súd ustanovil obžalovanému náhradného obhajcu Mgr. Romana Balca, ktorý sa zúčastnil hlavného pojednávania konaného dňa 25. apríla 2007, a to napriek skutočnosti, že obhajca obžalovaného požiadal špecializovaný súd o prerušenie hlavného pojednávania na jeden deň z dôvodu neodkladných pracovných záležitostí, čo špecializovaný súd absolútne nevzal do úvahy. Tento procesný úkon je v rozpore s § 37 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj s ústavným právom na obhajobu upraveným v čl. 50 ods. 3 ústavy, pretože základným predpokladom účinnej právnej pomoci je znalosť celej trestnej veci ako aj primárna možnosť, ktorú zákon poskytuje obvinenému a to, právo zvoliť si obhajcu.
2 Trestného poriadku: ,,Obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený alebo osobou na to oprávnenou zvolený, zvoliť iného obhajcu; to neplatí v prípade náhradného obhajcu (§ 40a)". Obžalovaný je presvedčený, že ustanovenie náhradného obhajcu špecializovaným trestným súdom je v rozpore aj so samotným zákonným ustanovením,
ktorého mu bol ustanovený, a to § 40a ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého: ,,Ak je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť ustanoveného alebo zvoleného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca". Základným predpokladom ustanovenia náhradného obhajcu je existencia dôvodnej obavy, že by mohlo byť zmarené hlavné pojednávanie. JUDr. Petra Filipa obžalovaný splnomocnil na zastupovanie v tejto veci 19. februára 2003, pričom nikdy z jeho strany nedošlo k mareniu nielen hlavného pojednávania, ale vôbec celého trestného stíhania. Obžalovaný poukázal aj na zásadu bezprostrednosti (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku a čl. 48 ods. 2 ústavy).
12 Trestného poriadku : ,,Pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní,ako aj na verejnom alebo neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli pri tomto konaní vykonané". V tomto zákonnom ustanovení je zakotvená zásada bezprostrednosti, táto zásada je v úzkej súvislosti so zásadou verejnosti (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) a zásadou ústnosti (§ 2 ods. 11 Trestného poriadku) - Konanie pred súdmi je ústne; dôkaz výpoveďami svedkov, znalcov a obvineného sa vykonáva spravidla tak, že súd uvedené osoby sám vyslúcha, aby verejný proces mohol plniť svoj účel, musí byť vykonaný v ústnej forme. Samotná zásada bezprostrednosti obsahuje dve základné požiadavky: 1) súd má rozhodovať na základe dôkazov pred ním vykonaných, teda na základe svojho bezprostredného dojmu z vykonaného konania, 2) súd má čerpať dôkazy z prameňa pokiaľ možno čo najbližšieho zisťovanej skutočnosti. Ad 1) Táto požiadavka umožňuje, aby sa súd osobne zoznámil s dôkazmi, aby za pomoci ostatných účastníkov boli priamo pred sudcom vysvetlené stanoviska strán, odstránené rozpory či nejasnosti, a aby si tak sudca mohol utvoriť bezprostredný a správny názor na každú významnú skutočnosť v prejednávanej veci . Ad 2) Súd musí zisťovať rozhodné skutočnosti z prameňa najbližšieho týmto skutočnostiam preto, lebo čím je prameň od zisťovanej skutočnosti vzdialenejší, tým vzrastá nebezpečenstvo nepresností (v prípade obžalovaného niekoľko svedeckých výpovedí odznelo v zmysle, „že niečo zachytili"). V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že procesným postupom Špecializovaného trestného súdu bol porušený aj § 202 Trestného poriadku - prítomnosť na hlavnom pojednávaní.
ods. 2 cit. zákonného ustanovenia: ,, V neprítomnosti obžalovaného môže sa hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že možno v
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.