1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.") neudelil sťažovateľke azyl a súčasne jej
4 neposkytol doplnkovú ochranu.
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) č. 60342/16 zo dňa 19.12.2017 v prípade A. proti Švajčiarsku, konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť iránskych úradov a to aj z iných dôvodov, než z dôvodu konverzie a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Žiadatelia o azyl, ktorí prešli na kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do Iránu reálne riziko zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju vieru spôsobom, ktorý by iránske orgány považovali za hrozbu. Teda to vyžaduje určitý stupeň informovanosti verejnosti, netýka sa to však bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru a ktorí sa nedostali do pozornosti úradov aj z iných dôvodov; -
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 05.09.2019 v spojených veciach C-71/11 a C-99/11 obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získaní postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôže odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal; - žalovaný nepožaduje aby sa sťažovateľka od svojich náboženských úkonov po návrate do krajiny vzdala, svoju vieru môže vykonávať presne tak, ako doteraz, teda diskrétnym spôsobom bez akýchkoľvek problémov; - vo svojich výpovediach sťažovateľka uviedla, že verejné prejavovanie viery nie je pre ňu podstatné a že nemá ambíciu vyznávať svoju vieru verejným spôsobom, jej rodina o jej náboženstve vie a v prípade ostatných nie je potrebné na to upozorňovať; - neexistujú žiadne konkrétne dôvody domnievať sa, že dokonaná konverzia na kresťanstvo mimo jej krajiny pôvodu by viedla k zvýšenému riziku prenasledovania v prípade návratu; - nemožno predpokladať, že by vzbudila pozornosť iránskych orgánov z iných dôvodov; - ani jej rodina v súvislosti s jej (sťažovateľkinou) konverziou, nečelí žiadnym problémom, ani záujmu iránskych orgánov; - odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v iránskom trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdenie odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest; - za posledných 10 rokov nebol vydaný trest smrti za konvertovanie; - úrady neohlasujú prípady proti konvertovaným a nikto v Iráne nebol zatknutý výlučne kvôli konvertovaniu; - posledný prípad vykonaného trestu smrti za odpadlíctvo sa vyskytol v roku 1990; - odpadlíctvo a konvertovanie môžu byť trestané ako zločin na základe širšieho výkladu ústavy odvolávajúcej sa na islamské právo, pričom sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu a ohrozenie národnej bezpečnosti; -
správy Land info z 29.11.2017, je veľmi zriedkavé, že by boli vznesené formy obvinenia za odpadlíctvo a v prípadoch, keď boli vznesené, tieto vyvolali masívnu medzinárodnú kritiku, čo predstavovalo výzvu pre iránske orgány; - Medzinárodná kampaň za ľudské práva v Iráne preukázala, že od roku 1979 existujú tri zdokumentované prípady, keď boli kresťania obvinení z odpadnutia; - zákon síce zakazuje občanom oficiálne konvertovať z islamu na iné náboženstvo, aj napriek tomu je konvertovanie rôznymi neformálnymi spôsobmi v Iráne bežným javom; - vo výročnej správe za rok 2018 organizácia Human Rights Watch napísala, že bolo známych 37 prípadov kresťanských konvertitov, ktorí boli uväznení za misionársku prácu; - Amnesty International v správe za rok 2018 uviedla, že kresťania, vrátane konvertitov, naďalej čelili obťažovaniu, svojvoľnému zatýkaniu a zadržiavaniu, ako i prísnym trestom odňatia slobody; - Iránsky režim vyvíja tlak predovšetkým na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na domácich kostoloch alebo za evanjelizačné aktivity; - činy a aktivita konvertitov a miera, do akej je ich konverzia viditeľná potom určia, či by mohli alebo nemohli byť v skutočnom ohrození; - tí, ktorí sa vrátia a v zahraničí konvertovali a aktívne neusilujú ovplyvňovať ostatných aby konvertovali na kresťanstvo a považujú náboženstvo za osobnú záležitosť a ktorí sa nebudú snažiť verejne prejavovať svoju vieru, budú pravdepodobne schopní pokračovať v diskrétnom praktizovaní kresťanstva; 4. Vo vzťahu k neudeleniu doplnkovej ochrany žalovaný najmä uviedol, že proti sťažovateľke nebolo vedené trestné konanie, nebola väznená, zatknutá alebo zadržaná. Nevykonávala žiadnu činnosť, pre ktorú by v prípade jej návratu jej hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia, trestu smrti alebo jeho výkonu, preto v prípade návratu do krajiny pôvodu možno reálnu hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Konvertovanie nie je
iránskeho trestného práva ako také stíhateľné samo osebe a neznamená, že by jej v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozil trest smrti. Žiaden z vykonaných trestov smrti nesúvisel s odpadlíctvom alebo konvertovaním, pričom tento fakt dokumentujú aj údaje organizácie „Iránske dokumentačné centrum pre ľudské práva (nezisková organizácia so sídlom v USA), Amnesty International, Human Rights Watch, Medzinárodná federácia pre ľudské práva (International Federation for Human Rights - FIDH), či Svetová organizácia proti mučeniu (World Organisation against Torture - ONCT).
Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p."), nesprávne právne posúdenie veci a to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom.
ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o tom, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť uvádzajúc, že - ak žalovaný posúdil žiadosť sťažovateľky v intenciách ňou uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne, pričom za týmto účelom vyhľadal a do spisu založil relevantné správy, ktoré reagovali na ňou tvrdené skutočnosti; - žalobkyňa vôbec neuvádzala ani v konaní pred správnym orgánom, ani v súdnom konaní, žiadnu takúto skutočnosť, že by bola prenasledovaná z náboženských dôvodov v krajine pôvodu, avšak z jej výpovede možno vyvodiť, že mala obavu z návratu do krajiny pôvodu z dôvodu udeľovania trestu smrti konvertitom; - žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nijako nespochybňuje, že sťažovateľka je kresťankou; sťažovateľka v Iráne dlhodobo inklinovala ku kresťanstvu a diskrétne ho vyznávala, pričom takéto prežívanie kresťanstva jej postačovalo a nepotrebovala nejaké inštitucionálne zakotvenie v nejakej cirkvi, najmä keď sama nemá poriadnu a ucelenú predstavu aké sú rozdiely medzi rôznymi prúdmi kresťanstva, o čo sa ani nijako nezaujímala. Možno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že primárnym dôvodom jej odchodu z Iránu nebola snaha o konvertovanie a náboženské dôvody, ale bola ním snaha dostať sa do Švédska, kde v minulosti žila; - faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený; - žalovaný sa podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti o udelenie azylu; - je zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní; - nič nenasvedčuje tomu, žeby obava sťažovateľky z návratu do krajiny pôvodu bola opodstatnená, nakoľko neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, žeby v prípade jej návratu do krajiny pôvodu bola vystavená reálnej hrozbe vážne bezprávia; - sťažovateľka potvrdila, že tak, ako pred odchodom z krajiny pôvodu, bude svoju vieru vyznávať v súkromní ako doposiaľ, nemala v úmysle sa angažovať verejne, pričom zo správ zabezpečených žalovaným vyplýva, že iba tí, ktorí svoju vieru vyznávajú verejne, a hlavne čelní predstavitelia náboženských obcí, sú vystavení perzekúcii; - sťažovateľka nie je zorientovaná v spletí kresťanských cirkví, čo však žalovaný, ani krajský súd nepovažuje za skutočnosť svedčiacu v jej neprospech, avšak dané potvrdzuje jej tvrdenia, že pre ňu je podstatná jej viera a nie cirkev a stav jej vnútorného preciťovania kresťanstva a nie sú pre ňu podstatné verejné prejavy jej náboženstva; - na posudzovaný prípad je aplikovateľný rozsudok ESĽP vo veci A v. Švajčiarsko (č. 60342/16 zo dňa 19.12.2017), na ktorý vo svojom odôvodnení poukazuje aj žalovaný; - sťažovateľka kresťanské náboženstvo vyznávala v tichosti ešte pred príchodom do Európy, nemá v úmysle vykonávať žiadne aktivity v hierarchii v cirkvi (ani doma, ani na Slovensku), naďalej chce svoju vieru vyznávať v tichosti a v súkromí; - vyššie uvedené nie je v protiklade s tým, že v súčasnosti navštevuje kostol a zúčastňuje sa náboženských aktivít v rámci obce, kde navštevuje farnosť; - s poukazom na takto samotnou žalobkyňou deklarovaný postoj možno analogicky použiť na posúdenie jej prípadu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/3/2010 zo dňa 02.10.2010, v ktorom zaujal stanovisko,
ktorého „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych orgánov". V posudzovanom prípade teda zo strany štátnych orgánov v krajine pôvodu nedošlo k verejnému proklamovaniu vierovyznania sťažovateľky, preto nemožno ani predpokladať, žeby sťažovateľke po jej návrate do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie; - z týchto materiálov, ktoré žalovaný vyhľadal vyplýva, že odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v iránskom trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdenie odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest; - žalovaný preukázal, že trest smrti z dôvodu odpadlíctva, t.j. aj konvertovania, nebol v krajine pôvodu v poslednom období udelený, aj keď vzhľadom na rozsiahlu diskrečnú právomoc súdu, sú prípady tvrdých trestov, avšak aj oslobodzujúcich trestov, v závislosti od toho, akému sudcovi je vec pridelená; - zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov a keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, nie je možné žalovanému vyčítať, že sťažovateľke azyl z humanitných dôvodov neudelil; - požiadavka na udelenie azylu z humanitných dôvodov bola prednesená až na pojednávaní konanom dňa 27.02.2020, pričom v priebehu správneho konania sťažovateľka, ani jej zástupca, v konaní pred žalovaným danú požiadavku pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia nevzniesli; - z vyššie uvedených dôvodov sa žalovaný požiadavkou udelenia azylu z humanitných dôvodov nemohol zaoberať a nebol teda povinný daným smerom viesť svoju správnu úvahu. 10. Záverom krajský súd vyhodnotil požiadavku sťažovateľky, aby bola posudzovaná ako zraniteľná osoba (keďže psychiatrické vyšetrenia preukazujú, že trpí labilnou afektivitou, má depresívne rozlady, panické záchvaty v anamnéze, flashbacky a trpí predčasným prebúdzaním). Žalovaný k danému uviedol, že ostatné lekárske správy potvrdzujú, že u sťažovateľky zabrala medikamentózna liečba. Dané potvrdzuje aj samotná výpoveď sťažovateľky, ktorá počas svojej výpovede dané problémy vôbec neuviedla, ani nespomenula a ohľadne otázky (zo strany svojej právnej zástupkyne), týkajúcej sa jej zdravotného stavu uviedla, že jej zdravotný stav je dobrý. Preto krajský súd dospel k záveru, že daná námietka nie je dôvodná. III. Konanie na kasačnom súde A) 11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodu
1 písm.
zdroja aj fisad fil-arz (korupcia na zemi, vrátane odpadlíctva alebo kacírstva); - Správa austrálskeho Ministerstva zahraničných vecí a obchodu z júna 2018, uvádza, že
iránskeho práva môže byť moslim, ktorý opustí svoju vieru, alebo konvertuje na iné náboženstvo, obvinený z odpadlíctva, pričom väčšina islamských sudcov v Iráne súhlasí, že odpadlíctvo by malo byť zločinom trestaným trestom smrti. Úrady používajú náboženské obvinenia (ako je urážka islamu) voči rôznorodej skupine jednotlivcov. V posledných rokoch táto skupina zahrnula šiitských členov reformného hnutia, rodených moslimov konvertovaných na kresťanstvo a podobne; - v marci 2017 Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie trestného súdu v Araku, ktoré odsúdilo 21 ročného muža na trest smrti za odpadlíctvo; - Rakúske centrum pre informácie o krajine, výskum a dokumentáciu o azyle (ACCORO) v kompilácií informácií o krajine pôvodu Irán z júla 2018 spresňuje, že odpadlíctvo je trestným zločinom
šarie, ktorú uplatňujú iránske súdy; -
správy Spolkového úradu pre migráciu a utečencov z 25. februára 2019 bolo v meste Rasht zatknutých šesť ľudí za konverziu z islamu na kresťanstvo; -
výročnej správy organizácie Human Rights Watch za rok 2018 je známych 37 prípadov kresťanských konvertitov, ktorí boli uväznení za misionársku prácu; - z informácií o krajine pôvodu, citovaných v kasačnej sťažnosti vyplýva, že sa krajský súd a žalovaný dôvodu nezaoberali a nesprávne právne posúdili reálnu hrozbu trestu, resp. trestného stíhania sťažovateľky, aj napriek tomu, že v konaní bolo preukázané, že v Iráne platí svojvôľa súdov a sťažovateľka bude v prípade vrátenia do krajiny pôvodu vystavená reálnemu riziku prenasledovania jednak za konvertovanie na kresťanskú vieru a zároveň aj za praktizovanie svojej viery minimálne spôsobom takým ako to robila vo Švédsku a aj na Slovensku, teda verejne; - krajský súd a žalovaný nesprávne právne posúdili vec z toho dôvodu, že sa nevysporiadali s výpoveďami sťažovateľky a dôkazmi zabezpečenými sťažovateľkou do konania,
ktorých vyznáva svoje náboženstvo nielen vnútorne a diskrétne, ale práve naopak sa po tejto stránke prezentuje verejne zverejňovaním fotografií a videí zo svojej účasti na bohoslužbách, resp. na stretnutiach kresťanskej komunity, či už vo Švédsku alebo na Slovensku a zverejňovaním rozličných kresťanských obrázkov na svojom facebookovom účte, prehlbovaním si svojich vedomosti o kresťanskej viere formou návštev farnosti a diskusiami o otázkach kresťanstva s miestnym správcom farnosti v Opatovskej Novej Vsi, pravidelnou návštevou kostolov, zúčastňovaním sa náboženských obradov a oficiálnych bohoslužieb a stretávaním sa s kresťanskou komunitou; - na pojednávaní pred krajským súdom sťažovateľka vypovedala, že vo Švédsku osobne pozvala ďalších 6 ľudí na konvertovanie na kresťanstvo, čím v plnej miere naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu nahováranie na odpadlíctvo; - vzhľadom na sťažovateľkine faktické správanie sa ohľadom spôsobu praktizovania svojho náboženstva, neprichádza do úvahy možnosť pochybovať o skutočnej vôli sťažovateľky prejavovať svoju vieru verejne a nie len v súkromí a diskrétne, ako to tvrdí žalovaný; - nie je jasné, ako si môže byť žalovaný istý, že v Iráne sa o sťažovateľkinom konvertovaní nemôžu dozvedieť; - krajský súd nesprávne právne posúdil, resp. sa nevysporiadal so skutočnosťou uvádzanou sťažovateľkou na pojednávaní konanom pred správnym súdom a to, že niektorí členovia jej rodiny sú príslušníkmi štátnych bezpečnostných zložiek; - žalovaný ani krajský súd nevzali do úvahy obavy z náboženského prenasledovania prejavené sťažovateľkou na pohovoroch so žalovaným; - krajský súd a žalovaný nesprávne právne posúdili vec z toho dôvodu, že nevzali do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka spĺňa podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako utečenkyňa "sur place"; - v návrhu na priznanie odkladného účinku sťažovateľka uviedla, že je možné vzhľadom na jej zdravotný/psychický stav považovať ju za traumatizovanú osobu, a preto jej návrat do Iránu by mohol predstavovať značné psychické útrapy, ktoré sú uvedené v Nariadení ministra vnútra SR Č. 34 z 21.01.2014 o postupe migračného úradu MV SR pri vykonávaní zákona o azyle ako jeden z aspektov na udelenie azylu z humanitných dôvodov. 13. Záverom navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok. B) 14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti okrem stručného zhrnutia prípadu sťažovateľky uviedol, že - vychádzal z výpovede sťažovateľky, ktorá sama uviedla, že v krajine pôvodu žiadne problémy kvôli kresťanskému vierovyznaniu nemala, pričom neuviedla ani žiadne konkrétne obavy súvisiace s jej konvertovaním na kresťanstvo; - kresťania, praktizujúci náboženstvo diskrétnym spôsobom, ako to robila aj sťažovateľka, ktorá uviedla, že tak chce robiť aj v budúcnosti nečelia z dôvodu konvertovania žiadnym problémom; - sťažovateľka uviedla, že v jej prípade nie sú podstatné žiadne verejné prejavy; pričom je dôležité cítiť vieru vnútorne; - Irán je krajinou, kde v súčasnosti dochádza k uvoľneniu prísnych pravidiel v oblasti náboženstva, o čom svedčia správy, na ktoré bolo poukázané aj v preskúmavanom rozhodnutí; - udelenie azylu
č. 480/2002 Z.z. závisí iba od uváženia správneho orgánu; - sťažovateľka o udelenie azylu z humanitných dôvodov nežiadala, preto sa žalovaný touto požiadavkou nezaoberal, pričom nepredložila žiadne také dôkazy, ktoré by vyžadovali žiadosť v merite veci znovu prehodnotiť.
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru o tom, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom
2 S.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.,
názoru kasačného súdu tak žalovaný nesprávne interpretoval výpoveď sťažovateľky, s čím sa v podstate stotožnil ak krajský súd.
4 S.s.p. je pre správny súd rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Takáto právna úprava má v uvedenom zmysle pre právne postavenie cudzinca zásadný význam a súčasne výrazne zvyšuje nároky na správny súd, ktorý musí preskúmať napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ale aj prípadné zmeny a nové skutočnosti, ktoré po vydaní rozhodnutia na strane cudzinca vznikli, resp. vyšli najavo. Z uvedených dôvodov nemožno žalovanému vytýkať, že sa s touto, novou skutočnosťou v konaní nevysporiadal. Aj napriek tomu sa jedná o informáciu, ktorá zjavne nasvedčuje záveru o tom, že sťažovateľka by sa mohla dostať do pozornosti štátnych orgánov. Bez významu pritom nie je ani skutočnosť, že sťažovateľka je rozvedená žena. 26. Žalovaný pochybil, keď bez podrobnejšieho skúmania konštatoval, že by sa iránske štátne orgány nemali ako dozvedieť konvertovaní sťažovateľky. Aj v prípade, ak by iránske štátne orgány nepovažovali sťažovateľku za konvertitu (ak by konvertovanie úspešne tajila), z jej výpovedí je zrejmé, že nechce žiť a ani nežila v duchu islamského náboženstva, práve naopak, možno očakávať, že aj po návrate bude vieru praktizovať. 27.
informácií o krajine pôvodu (Ministerstvo zahraničných vecí USA) kresťania a konvertiti z islamu naďalej čelili neprimeraným úrovniam zatýkania a zadržiavania. Iné správy potvrdili, že kresťania boli odsúdení na tresty odňatia slobody za usporiadanie súkromných vianočných stretnutí, organizovanie a vedenie domácich kostolov a cestovanie do zahraničia za účelom účasti na kresťanských seminároch.
Nemeckého Spolkového úradu pre migráciu a utečencov (29.02.2019) bolo v meste Rasht v posledných štyroch týždňoch zatknutých šesť ľudí za konvertovanie z islamu na kresťanstvo. Ministerstvo zahraničných vecí USA v správe o dodržiavaní ľudských práv v Iráne za rok 2018 uviedlo, že úrady naďalej vykonávali popravy za trestné činy, ktoré nespĺňajú medzinárodný právny štandard najzávažnejších trestných činov, medzi ktorými sú
zdroja aj fisad fil-arz (korupcia na zemi, vrátane odpadlíctva alebo kacírstva). Správa austrálskeho Ministerstva zahraničných vecí a obchodu z júna 2018, uvádza, že
iránskeho práva môže byť moslim, ktorý opustí svoju vieru, alebo konvertuje na iné náboženstvo, obvinený z odpadlíctva, pričom väčšina islamských sudcov v Iráne súhlasí, že odpadlíctvo by malo byť zločinom trestaným trestom smrti. Úrady používajú náboženské obvinenia (ako je urážka islamu) voči rôznorodej skupine jednotlivcov. V posledných rokoch táto skupina zahrnula šiitských členov reformného hnutia, rodených moslimov konvertovaných na kresťanstvo a podobne. Ukladanie trestov smrti je zriedkavé, avšak v marci 2017 Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie trestného súdu v Araku, ktoré odsúdilo 21 ročného muža na trest smrti za odpadlíctvo. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že uvedený muž počas vojenskej služby zverejňoval na internete príspevky, ktoré boli považované za kritické voči islamu.
nórskeho informačného centra pre krajinu pôvodu sú obvinenia z odpadlíctva, resp. za konvertovanie výnimočné, pričom z iných správ vyplýva, že osoby, ktoré konvertovali na kresťanstvo, sú často obžalované zo zločinov politickej povahy alebo zločinov proti štátnej bezpečnosti. 28. Zo správ o krajine pôvodu (č. l. 62 administratívneho spisu) vyplynulo, že posledným konvertitom na kresťanstvo v Iráne, ktorý bol odsúdený na smrť bol Mehdi Dibaj v roku 1994, hoci sa tento trest nevykonal. Európske stredisko pre právo a spravodlivosť však poukázalo na to, že táto neprítomnosť nedávneho trestu neznamená, že v súdnom systéme ani mimo neho nedošlo k popravovaniu konvertitov. Napríklad Mehdi Dibaj a ďalší protestantskí duchovní boli brutálne zavraždení mimo súdneho systému.
ministerstva zahraničných vecí USA uviedlo, že trest smrti možno uložiť na základe nejednoznačných obvinení, ako napríklad „snahy proti bezpečnosti štátu".
č. 480/2002 Z.z. je potrebné uviesť, že v priebehu konania pred žalovaným, ani
kasačného súdu nevyšli najavo žiadne skutočnosti odôvodňujúce potrebu zaoberať sa zdravotným stavom sťažovateľky. Krajský súd v tejto súvislosti vypočul sťažovateľku, pričom táto potvrdila, že je v dobrom zdravotnom stave. Preto kasačný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky vo vzťahu k dôvodom pre udelenie azylu
480/2002 Z.z., prípadne k potrebe posudzovať ju ako zraniteľnú osobu ako nedôvodnú. V.
1 S.s.p. kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.
2 S.s.p. nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu
odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia § 186 až § 189 okrem lehôt
1 a 3.
Ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 36. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd
2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľke, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.