Obsah (17)

§ 74§ 68§ 43§ 8§ 19§ 49§ 69§ 11§ 190§ 44§ 139§ 3§ 492§ 440§ 24§ 51§ 71

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžfk/39/2019 Identifikačné číslo spisu: 2018200086 Dátum vydania rozhodnutia: 25.08.2020 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI

§ 74ods.

4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane") č. 102186998/2017 zo 16.10.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým bol

§ 68ods.

5 a 6 Daňového poriadku žalobcovi ako daňovému subjektu určený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „daň", resp. „DPH") v sume 245.469,95 eura za zdaňovacie obdobie december

2. Určený rozdiel dane vyplynul z výsledku daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.") za zdaňovacie obdobia január až december 2009, zachyteného v protokole z daňovej kontroly č. 9214401/5/4224621/2013/Vav zo 17.09.2013 (ďalej len „protokol"). Správca dane konštatoval, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťami Jtrade s.r.o. v celkovej sume 593.684,33 eura (DPH vo výške 19 %: 94.789,93 eura), Ostwerke s.r.o. v celkovej sume 117.333, 45 eura (DPH vo výške 19 %: 18.733,91 eura), GOLEM GROUP s.r.o. v celkovej sume 5.539,96 eura (DPH vo výške 19 %: 884,53 eura). Predmetom nadobudnutia tovaru v zmysle faktúr bolo bravčové mäso, prevažne bravčové polovičky. Správca dane neuznal žalobcovi ani oslobodenie od dane

§ 43zák.

č. 222/2004 Z.z. z faktúr vystavených pre českého odberateľa spoločnosť Lannes IMC s.r.o. za dodávku tovaru - mäsa v sume 92.303,93 eura (DPH vo výške 17.537,74 eura), keďže nebolo

správcu dane vierohodným spôsobom preukázané dodanie tovaru a správca dane považuje predmetné dodávky za dodanie tovaru v tuzemsku

§ 8zák.

č. 222/2004 Z.z., pri ktorom vznikla daňová povinnosť

§ 19ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. 3. Správca dane po vykonanom a doplnenom dokazovaní skonštatoval, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených žalobcom ku kontrole za január - december 2009 sa neuskutočnili, a preto dodávateľom spoločnostiam Jtrade s.r.o., Ostwerke s.r.o. a GOLEM GROUP s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru v súlade s § 19 zák. č. 222/2004 Z.z. a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov

§ 49ods.

1 a ods. 2 písm.

1. a)v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm.
2. a)zák. č. 222/2004 Z.z. doplniac, že cieľom takýchto formálnych obchodných transakcií založených len na fakturácii tovaru, bez reálneho plnenia bolo neoprávnené uplatnenie odpočítania DPH, čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov s bravčovým mäsom a v konečnom dôsledku zneužitie výhody DPH. Správca dane poukázal tiež na to, že žalobca vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili dodávateľmi uvedenými na faktúre. Uviedol, že nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav, na reálnosť vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom dospel k záveru, že obchody s tovarmi neboli reálne uskutočnené - išlo len o fiktívne fakturačné obchody. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom obchodu bolo dodanie toho istého tovaru - bravčového mäsa - polovičiek, vnútorností, atď. medzi minimálne troma subjektmi, s dodaním mäsa sa viazala jedna preprava tovaru, dodávky sú idúce časovo po sebe a zakladajú fyzický pohyb tovaru, ktorý sa uskutočňuje priamo od prvého dodávateľa z EÚ (Českej republiky) k poslednému odberateľovi (žalobca), kde preprava končila. Z uvedeného dôvodu správca dane zastal názor, že pohyb tovaru sa uskutočnil len fakturačne, s cieľom uplatnenia zneužitia výhody DPH a poukázal na § 3 ods. 6 Daňového poriadku, a preto daňovému subjektu znížil odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie december 2009. 4. Správca dane na základe vykonaného dokazovania považoval obstaranie tovaru z Českej republiky, ktoré mali žalobcovi dodať spoločnosti Jtrade s.r.o. a Ostwerke s.r.o., za nadobudnutie tovaru v zmysle § 11 zák. č. 222/2004 Z.z. priamo žalobcom a keďže žalobca nepriznal nadobudnutie tovaru z iného členského štátu vo výške, aká bola zistená v priebehu daňovej kontroly, správca dane mu postupom

§ 69ods.

6 zák. č. 222/2004 Z.z. uložil povinnosť odviesť DPH v sadzbe 19% z nadobudnutého tovaru

§ 11zák.

č. 222/2004 Z.z. Správca dane súčasne nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane a to s poukazom na § 49 ods. 2 písm.

1. c)v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm.
2. c)zákona o DPH, pretože nepreukázal, že má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a tiež nepreukázal, že by viedol podrobné záznamy o prijatých tovaroch a službách, osobitne o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu v zmysle § 70 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. 5. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s právnym názorom správcu dane založenom na zisteniach vykonaných počas daňovej kontroly, ako aj v ďalšom konaní nasledujúcom po rozsudku Krajského súdu v Trnave, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým subjektom ku kontrole za január - december 2009 sa neuskutočnili, dodávateľom daňového subjektu - spoločnostiam Jtrade s.r.o., Ostwerke s.r.o. a GOLEM GROUP s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru

§ 19zák.

č. 222/2004 Z.z., a preto následne nevzniklo kontrolovanému daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z predložených faktúr

§ 49ods.

1 a ods. 2 písm.

1. a)v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm.
2. a)zák. č. 222/2004 Z.z.. Stotožnil sa tiež s názorom správcu dane, že cieľom takýchto formálnych obchodných transakcií, založených len na fakturácii tovaru bez reálneho plnenia deklarovanými dodávateľmi bolo neoprávnené uplatnenie odpočítania DPH, čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov s bravčovým mäsom a v konečnom dôsledku zneužitie výhody DPH. Za dôvodné vyhodnotil aj uloženie ďalšej daňovej povinnosti kontrolovanému daňovému subjektu

§ 69ods.

1 a ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. II. Konanie na krajskom súde

1. Správnou žalobou podanou na Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd") sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nedostatočného zistenia skutkového stavu, skutkového stavu, ktorý nemá oporu v administratívnom spise a tvoril základ rozhodnutia, podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
2. Krajský súd po oboznámení s obsahom administratívneho a súdneho spisu preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto ju

§ 190zák.

č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.") zamietol. 8. Krajský súd úvodom uviedol, že zohľadňoval len tie relevantné skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a ktoré sa vzťahujú k uplatneným žalobným bodom, a to z dôvodu, že žalobca síce podanou správnou žalobou napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, avšak dôvody žaloby smerujú iba vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie dane

§ 49ods.

1 a ods. 2 písm.

1. a)v spojení s § 51 ods. 1 písm.
2. a)zák. č. 222/2004 Z.z. Správca dane a následne žalovaný však určili rozdiel dane aj s poukazom na § 69 ods. 6 v spojení s § 11 zák. č. 222/2004 Z.z. a rovnako

§ 69ods.

1 v spojení s § 43 zák. č. 222/2004 Z.z., pričom určenie dane v tomto smere žalobca nenamietal. Krajský súd súčasne dodal, že aj keď nepriznanie práva na odpočítanie dane

citovaných ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. v danom prípade úzko súvisí aj s určením dane

§ 69ods.

6 v spojení s § 11 zák. č. 222/2004 Z.z., nemohol sa tejto otázke venovať a to s poukazom na základnú zásadu správneho súdneho konania zakotvenú v § 134 ods. 1 S.s.p., ktorou je iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán). Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na dodania tovaru do iného členského štátu. Z uvedeného dôvodu krajský súd ani neuvádzal súvislosti týkajúce sa intrakomunitárneho dodania spoločnosti Lannes IMC s.r.o. do Českej republiky. 9. Krajský súd opísal priebeh administratívneho konania, pričom poukázal na vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane č. 9214401/5/4990547/2013/Vla z 07.11.2013, ktorým

§ 44ods.

6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane v sume 245 469,95 eur na dani za zdaňovacie obdobie december

1. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/397604/2014/14003 zo dňa 08.09.2014 napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 12.10.2016 č. k. 14S/235/2014-364 zrušil rozhodnutie žalovaného z 08.09.2014 aj rozhodnutie z 07.11.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola jednak nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jednak potreba objasniť nezrovnalosti vo výpovediach svedkov, konkrétne P. P. (výpovede v súvislosti so spoločnosťou Lukus group s.r.o.) X. Q. a J. J. vo vzťahu k obchodným transakciám medzi žalobcom a ostatnými dodávateľmi z dôvodu potreby čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Krajský súd tiež uložil daňovým orgánom vykonať výsluch svedka P.Í. B., a to v súvislosti s dodaním tovaru od spoločnosti Tešínske Jatky s.r.o. žalobcovi.
2. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že po vrátení veci na ďalšie konanie správca dane opakovane predvolal na výsluch svedka P. P. (k dodávateľovi Jtrade s.r.o., MEAT SK, s.r.o.), K. A. (k dodávateľovi Oswerke s.r.o., GIBALEX spol. s r.o.), X. Q. (k dodávateľovi Ostwerke s.r.o.), J. J. (k dodávateľovi GIBALEX spol. s r.o.) a v súlade s článkom 7 Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH požiadal o výsluch svedka P. B., konateľa spoločnosti Tešínske Jatky, s.r.o. (do 31.08.2009 MASOCENTRUM CZ, s.r.o.). Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane požiadal o predvedenie P. P.Á. (žiadosť č. 100383622/2017 zo dňa 02.03.2017), X. Q. (žiadosť č. 100384945/2017 zo dňa 02.03.2017) a J. J. (žiadosť č. 100382722/2017 zo dňa 02.03.2017), pričom predvedenia neboli úspešné z dôvodu, že X. Q. a J. J. sa na adrese trvalého pobytu nezdržiavajú. Vo vzťahu k P. P. je potrebné tiež uviesť, že dňa 16.11.2016 mal odoprieť vypovedať, avšak obsahom administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že na základe dožiadaní správcu dane, bol P. P. opakovane predvolávaný aj po uvedenom dátume, jednak z adresy trvaného pobytu a jednak z adresy O. Č.. XX, K., avšak sa ho predviesť pred správcu dane nepodarilo. Po vrátení veci na ďalšie konanie boli správcom dane vypočutí K. A. (dňa 30.09.2016 za prítomnosti žalobcu) a P. B. (dňa 29.11.2016 v prítomnosti žalobcu).
3. Správca dane predvolal žalobcu na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 03.10.2017, pričom z predvolania vyplýva, že predmetom ústneho pojednávania malo byť oboznámenie s výsledkami ďalšieho konania po odvolacom konaní. Žalobca sa ústneho pojednávania nezúčastnil, pričom svoju neúčasť písomne ospravedlnil. Následne správca dane zaslal žalobcovi oboznámenie s výsledkami č. 102089377/2017 zo dňa 03.10.2017, ktorým daňový subjekt oboznámil so zisteniami po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom. Následne vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.
4. Krajský súd mal obsahom administratívneho spisu vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi Jtrade s. r. o. preukázané, že konateľom tejto spoločnosti v rozhodnom období (december 2009) bol P. P. (od 07.07.2009 do 26.02.2010, t. j. 8 mesiacov). Predchádzajúci konateľ tejto spoločnosti D. O. vykonával funkciu konateľa od 04.10.2008 do 07.07.
5. Vo vzťahu k zodpovednosti daňového subjektu za svoje obchodné vzťahy krajský súd konštatoval, že častá zmena na poste konateľa spoločnosti nesvedčí o dôveryhodnosti samotnej spoločnosti, pričom informácie o spoločnosti sú verejne dostupné prostredníctvom obchodného registra. P. P. vypovedal dňa 16.12.2011 pred Daňovým úradom Trenčín so zameraním na spoločnosť Jtrade, s. r. o, pričom uviedol, že vykonával činnosť v mene tejto spoločnosti, vystavoval a podpisoval doklady, spoločnosť mala jednu pečiatku, uviedol ďalej, že spoločnosť nemala vlastných zamestnancov, nepoveril inú osobu oprávnením konať v mene spoločnosti, účtovníctvo sa robilo externe, doklady vystavoval osobne, nevedel kto robil účtovníctvo, podával v mene spoločnosti daňové priznania, nevedel kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti, vo vzťahu k odberateľom, ktorým mal v roku 2009 dodávať tovary alebo služby uviedol, že s nikým neobchodoval, vykonával iba jedinú aktivitu - sprostredkovateľskú službu so spoločnosťou Aquamineral, s. r. o.
6. Vo vzťahu k osobe G. E. uviedol, že ho pozná len osobne, poznajú sa asi rok a pol a nemali žiadne obchodné vzťahy, v roku 2009 nebola v jeho prospech vykonaná žiadna služba. Následne mu správca dane predložil zoznam faktúr, ku ktorým svedok uviedol, že v jeho mene neboli tieto faktúry vystavené a teda neboli zahrnuté do účtovníctva spoločnosti. Uviedol tiež, že spoločnosť Jtrade s. r. o. sa nezaoberala chovom ošípaných, nevykonávala porážku ošípaných a ani ich rozrábku, spoločnosť nevlastnila automobil spĺňajúci požiadavky k preprave mäsa. Vo výpovedi uskutočnenej dňa 03.07.2012 v súvislosti s dodávkami mäsa spoločnosťou Lukus group, s. r. o. (na ktorú sa odvoláva žalobca) P. P. uviedol, že pre spoločnosť Lukus group, s. r. o. zabezpečoval objednávky mäsa pre G. E., pričom to bol jediný obchod, ktorý pre túto spoločnosť robil. K uvedenému krajský súd uviedol, že predmetné zdaniteľné obdobie - december 2009 nespadá do obdobia, v ktorom mal P.J. P. spolupracovať so žalobcom. K tvrdeniu žalobcu o nedôveryhodnosti výpovedí P. P. krajský súd dodal, že skutočnosť, že P. P. zabezpečoval obchod s mäsom v danom zdaniteľnom období nepotvrdil ani P. B., ktorá mala bravčové mäso spoločnosti Jtrade s. r. o. dodávať, tento potvrdil, že za túto spoločnosť vystupoval F. A..
7. Krajský súd poukázal aj na výpoveď svedka D. O., ktorý ako správne tvrdí žalobca, nebol konateľom tejto spoločnosti v rozhodnom zdaňovacom období - december 2009, avšak bol konateľom spoločnosti v období od 04.10.2008 do 07.07.2009, v ktorom,

faktúr predložených žalobcom, mala byť táto spoločnosť dodávateľom bravčového mäsa, konkrétne ide o obdobie od 23.04.2009 do 07.07.2009, v ktorý deň mu zanikla funkcia konateľa. Túto skutočnosť má krajský súd preukázanú prostredníctvom faktúr, ktoré boli v tomto období vystavené spoločnosťou Jtrade s.r.o. pre žalobcu, pričom vtedajší konateľ tejto spoločnosti D. O. spoluprácu so žalobcom nepotvrdil. Svedok na ústnom pojednávaní konanom dňa 16.12.2011 na Daňovom úrade Trenčín, ktorého sa žalobca, ani jeho splnomocnená zástupkyňa nezúčastnili, napriek tomu, že upovedomenie o výsluchu tohto svedka bolo splnomocnenej zástupkyni doručené dňa 30.11.2011 uviedol, že nevie, akú činnosť táto spoločnosť vykonávala, bol len jej konateľom, nemal žiadnu pečiatku spoločnosti, nikoho nesplnomocnil, aby konal v mene spoločnosti, pán P. ho požiadal o splnomocnenie, ale nikdy ho nepodpísal, nevedel, kto viedol účtovníctvo a kto vystavoval faktúry, on žiadne faktúry nevystavoval, nevedel, kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti, on ho nikdy nemal, mal len prehlásenie, že ho prevzal pán P., nevedel, aké konkrétne tovary a služby dodávala spoločnosti Jtrade s.r.o. v roku 2009, nepoznal G. E.Č., nikdy sa s ním nestretol a neuzatváral žiadne obchody, nevedel, kde sa nachádza prevádzka G. E., vo vzťahu k predloženým faktúram uviedol, že tieto nevystavoval, nevedel, či spoločnosť odviedla daň z predmetných faktúr. S poukazom na výpovede P. P. a D. O., ktorí nepotvrdili spoluprácu so žalobcom a rovnako s odkazom na svedeckú výpoveď P. B. (obsah výpovede v bode 93 odôvodnenia rozsudku) bolo spochybnenie dodania tovaru spoločnosťou Jtrade, s.r.o. žalobcovi dôvodné. 15. Vo vzťahu k dodaniu tovaru deklarovaným dodávateľom spoločnosťou Jtrade s.r.o. považoval krajský súd za relevantnú tiež odpoveď žalobcu zo dňa 10.11.2011, v ktorej okrem iného uviedol, že jeho firmu oslovil p. F. A., ktorý bol poverený firmou Jtrade s.r.o., aby uzatvoril dohodu o dodávke tovaru - bravčové polovičky, tovar firma Jtrade s.r.o. nikde neskladovala, nakoľko vozidlá dovážali tovar priamo z Čiech do ich firmy, komunikoval s F. A. a P. P., faktúry boli odovzdávané osobne na H. X V. K. pánom P., faktúry boli uhrádzané v hotovosti p. P. (P. - poznámka krajského súdu) P.. Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi žalobcu je,

názoru krajského súdu, relevantné tiež napríklad vyjadrenie žalobcu uvedené v písomnom vyjadrení k zápisnici č. 9214401/5/3521/2012 zo dňa 07.02.2012, kde uviedol, že spoločnosť Jtrade s.r.o. (rovnako ako spoločnosť MEAT SK, s.r.o. - poznámka krajského súdu) mu predala tovar, ktorý zakúpila od spoločnosti MASOCENTRUM CZ, s.r.o., následne mu spoločnosť Jtrade s.r.o. predala tovar, pričom tento bol priamo dodaný do jeho prevádzky v Siladiciach spoločnosťou MASOCENTRUM CZ, s.r.o. 16. Z vyjadrenia P. B. vyplýva, že za spoločnosť Jtrade s.r.o. vystupoval F. A., pričom neskôr sa ukázalo, že osoba, ktorá sa vydávala za F. A., touto osobou v skutočnosti nebola. V súvislosti s výpoveďou P. B. sa krajský súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že reálnosť deklarovaných dodávok bravčového mäsa spoločnosťou Jtrade s.r.o. je preukázaná tým, že

vyjadrenia svedka táto spoločnosť platila spoločnosti Tešínske jatky, s.r.o. za dodaný tovar a tento bol následne dodaný žalobcovi, nakoľko zaplatenie kúpnej ceny samo osebe nepreukazuje reálnosť uskutočneného obchodu, nakoľko tento musí byť preukázaný aj v subjekte a objekte, pričom v danom prípade, s poukazom na výsledky dokazovania, bolo dostatočne spochybnené, že subjektom dodávajúcim tovar žalobcovi bola práve spoločnosť Jtrade, s.r.o. Z písomných výpovedí zamestnancov žalobcu vyplýva, že za spoločnosť Jtrade s.r.o. vystupovali p. A. a P. (napríklad výpoveď X. E.) alebo pán A. (výpoveď P. F., I. F., Q. B., U. A.). Výpovede zamestnancov žalobcu nie sú, a to nielen s poukazom na pracovnoprávny vzťah k žalobcovi, ale najmä s poukazom na ich obsah, spôsobilé vyvrátiť závery správcu dane. Krajský súd dodal, že niektorí zamestnanci potvrdili, že tovar bol dovážaný autami spoločnosti Tešínske jatky, s.r.o.

1. Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi tovaru spoločnosti Ostwerke s.r.o. z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 01.12.2011 bol vypočutý splnomocnený zástupca spoločnosti J. J., ktorý v súvislosti s obchodnými transakciami medzi spoločnosťou Ostwerke s.r.o. a žalobcom uviedol, že pre žalobcu vystavil faktúry a dodacie listy v súvislosti s dodávkou bravčového mäsa, pričom z faktúr odviedli daň, ošípané nechovali, zaoberali sa len obchodnou a sprostredkovateľkou činnosťou, prepravu zabezpečovali dodávatelia. V rozhodnom období bol konateľom spoločnosti Ostwerke s.r.o. X. Q., pričom obsahom administratívneho spisu je preukázané, že túto osobu sa v priebehu daňovej kontroly nepodarilo predvolať pred správcu dane a ani predviesť, pričom správca dane žiadal o predvedenie tejto osoby niekoľkokrát. V súvislosti s iným konaním Daňový úrad Trenčín dňa 14.03.2013 predviedol X. Q., ktorý potvrdil že bol konateľom spoločnosti od 07.03.2008 do 28.06.2010 a vyjadril sa, že spoločnosť mäso kupovala len od dodávateľov z Českej republiky, mäso sa vozilo v chladiacich kamiónoch, prepravcov osobne nevybavoval, nevedel, kto ich vybavoval, nevedel, kde sa mäso vyložilo, bol pri nakládke a vykládke, spoločnosť neznášala náklady na prepravu, uviedol, že osobne uzatváral zmluvy k dodávke mäsa medzi spoločnosťou Ostwerke s.r.o. a jej dodávateľmi, nevedel však s kým ich uzatváral, nepamätal sa na nikoho. Spoločnosť Ostwerke s.r.o. zamestnávala jedného zamestnanca a to K. A. od 04.07.2007 do 07.07.
3. Krajský súd konštatoval, že žalobca vo vzťahu k spoločnosti Ostwerke s. r. o. nekonal s konateľom tejto spoločnosti, ale oslovil ho p. Š., ktorý mal byť poverený konať za túto spoločnosť, avšak táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Krajský súd k výpovedi K. A. konštatoval, že tento síce uviedol, že spoločnosť Ostwerke s. r. o. obchodovala so žalobcom, avšak jeho výpoveď ako celok spochybňuje pravdivosť tvrdenia, že spoločnosť Ostwerke s. r. o. bola reálnym (skutočným) dodávateľom žalobcu. Tento záver krajskému súdu vyplýva z vyjadrenia svedka, ktorý napriek tomu, že preukázateľne bol zamestnancom spoločnosti nevedel, kto ho prijímal do zamestnania, nepoznal konateľa spoločnosti (X. Q.), nevedel, kde má spoločnosť sídlo, nevedel, či F. Š., ktorý mal zabezpečovať obchod s mäsom bol zamestnancom spoločnosti (obsah výpovede v bode 92 odôvodnenia rozsudku).
4. Z obsahu administratívneho spisu vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi tovaru spoločnosti GOLEM GROUP s.r.o. vyplýva, že táto spoločnosť so správcom dane nekomunikuje, je nekontaktná. Správca dane zaslal predvolanie konateľovi spoločnosti J. V., ktorý písomne oznámil správcovi dane, že bol podvedený a do firmy GOLEM GROUP s.r.o. prihlásený bez jeho vedomia, pričom v tomto smere podal trestné oznámenie. Správca dane ďalej predvolával bývalého konateľa tejto spoločnosti F. B. (konateľ spoločnosť od 24.06.2009 do 30.03.2010), tento bol opakovane predvolávaný (predvolanie na výsluch svedka prevzal dňa 25.11.2011). Dňa 09.12.2011 bolo správcovi dane doručené písomné podanie F. B., ktorý oznámil správcovi dane, že sa nachádza mimo územia SR, v Spolkovej republike Nemecko, a že k zoznamu faktúr sa nevie vyjadriť, nakoľko nemá k dispozícii žiadne doklady spoločnosti s tým, že počas výkonu jeho funkcie boli vystavené stovky faktúr, preto si nemôže pamätať detaily. Rovnako vo vzťahu k uvedenej spoločnosti bolo zistené, že spoločnosťou nebolo v
5. štvrťroku 2009 priznané v daňovom priznaní žiadne nadobudnutie tovaru.
6. Krajský súd poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že k dodaniu tovaru žalobcovi reálne došlo. Spornou medzi účastníkmi konania bola otázka, či tovar uvedený na faktúrach dodali žalobcovi deklarovaní dodávatelia t.j. spoločnosť Jtrade s.r.o., Ostwerke s.r.o. a GOLEM GROUP s.r.o. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd") zo dňa
7. júla 2017 sp. zn. 4Sžf/56/2016, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/31/2014-106 zo dňa
8. marca 2016 o zamietnutí všeobecnej správnej žaloby G. E. (aj v danom konaní žalobcu) smerujúcej proti rozhodnutiu žalovaného č. 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19.02.2014, ktorým žalovaný

§ 74ods.

4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9200402/5/2084414/2012/DEC zo dňa 03.08.2012 o nepriznaní nadmerného odpočtu a dovyrubení dane žalobcovi za zdaňovacie obdobie august

1. Relevantnou skutočnosťou vo vzťahu k citovanému rozsudku Najvyššieho súdu je, že žalobca argumentoval totožne v tom smere, že preukázal všetky zákonné skutočnosti, ktoré majú podstatný a rozhodujúci vplyv na preukázanie, že tovar nakúpil od spoločnosti Lukus group, s.r.o. (jej dodávateľom bola spoločnosť Tešínske jatky, s.r.o. a osobou, s ktorou mal žalobca konať bol P. P.), pričom rovnako ako v danom prípade citoval obdobnú judikatúru najvyššieho súdu a SD EÚ.
2. Krajský súd považoval tiež za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu žalobcu, že tým, že správca dane nevypočul svedkov - P. P., X. Q. a J. J. neboli odstránené pochybnosti v danej veci v zmysle právneho názoru krajského súdu, pričom túto vadu označil za neodstrániteľnú. Správca dane niekoľko krát predvolal tieto osoby a taktiež požiadal o ich predvedenie, ktoré však bolo neúspešné. Nie je preto namieste vyčítať v tomto smere správcovi dane, že nevynaložil všetky dostupné prostriedky na to, aby tieto osoby k výsluchu dostal. Na strane druhej bol vypočutý konateľ spoločnosti Tešínske jatky, s.r.o. (do 31.08.2009 MASOCENTRUM CZ, s.r.o.), ktorá bola dodávateľom nielen samotného žalobcu (obchodný vzťah bol v tomto prípade založený na vzájomných zápočtoch tovaru), ale aj spoločnosti Jtrade s.r.o. a Ostwerke s.r.o., pričom z výpovedí tohto vyplýva, že modus operandi realizovaných obchodných vzťahov bol rovnaký vo všetkých prípadoch, pre ktoré bolo typické, že bravčové mäso sa vozilo z Českej republiky priamo do prevádzky žalobcu v Siladiciach, ktorú skutočnosť priamo niekoľko krát potvrdil nielen žalobca, ale aj jeho zamestnanci, ktorí uviedli, že tovar vozili autá s českou ŠPZ s označením Tešínske jatky, s.r.o. (napríklad výpoveď P. F., I. F.). Tento záver nie je spôsobilé oslabiť ani tvrdenie P. B., že nevedel uviesť, kto bol objednávateľom tovaru, ale počul od svojich zamestnancov, že ním bol samotný žalobca, nakoľko pokiaľ by aj nepotvrdili, že tovar objednával žalobca, na závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, by to nemohlo mať dosah. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že správca dane mal za účelom náležitého zistenia skutkového stavu vypočuť tých zamestnancov, ktorí mali mať vedomosť o objednávaní tovaru zo strany žalobcu, ako D.. P. B. a zamestnancov spoločnosti Tešínske jatky, s. r. o. správny súd uviedol, že správca dane nie je povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
3. Krajský súd považuje dokazovanie doplnené správcom dane za dostatočné na prijatie záveru, že reálnosť dodania tovaru deklarovanými dodávateľmi bola spochybnená. Výpovede vypočutých svedkov potvrdzujú závery správcu dane a následne žalovaného, že obchody s tovarmi neboli reálne uskutočnené, išlo len o fiktívne fakturačné obchody, predmetom obchodu bolo dodanie toho istého bravčového mäsa, s dodaním ktorého sa viazala len jedna preprava, čo zakladá odôvodnený záver, že pohyb tovaru sa uskutočňuje priamo od prvého dodávateľa z EÚ [Českej republiky - Tešínske jatky, s.r.o. (dodávateľ Jtrade s.r.o.), MAKOVEC a.s., Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. (Ostwerke s.r.o.), pričom vo vzťahu k spoločnosti GOLEM GROUP s.r.o. ani nebol z dôvodu nedostupnosti účtovníctva tejto spoločnosti zistený dodávateľ] k žalobcovi, ako poslednému odberateľovi, kde preprava preukázateľne skončila, pričom túto skutočnosť tvrdil aj sám žalobca. Vychádzajúc z uvedeného preto správca dane dôvodne ustálil aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Aj

názoru správneho súdu účelom opísaných reťazových obchodov bolo získanie daňovej výhody, na ktorú by žalobca v prípade, ak by mu tovar fakturovali dodávatelia z Českej republiky, nemal nárok. 23. Pokiaľ ide o objektívne sa javiacu sledovanú výhodu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu prostredníctvom umelo vytvorených obchodných reťazcov, jej podstatu v súvislosti s námietkami žalobcu daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach ozrejmili. Tá inými slovami vo všeobecnosti spočívala v tom, že pokiaľ žalobca dovážal mäso priamo od dodávateľa z Českej republiky, ktorého intrakomunitárne dodanie tovaru do členského štátu EÚ bolo oslobodené od dane, bol povinný platiť daň správcovi dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

§ 69ods.

6 zák. č. 222/2004 Z.z., a to ako platiteľ dane nadobúdajúci tovar v tuzemsku z iného členského štátu od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte (v danom prípade v Českej republike), pričom by si v tom istom zdaňovacom období za splnenia podmienok

§ 49a § 51 zák.

č. 222/2004 Z.z. uplatnil odpočítanie dane, čím by sa tieto dve položky vynulovali a zo štátneho rozpočtu by neinkasoval nič. Naproti tomu, pokiaľ sa žalobca na základe vytvoreného obchodného reťazca, v danom prípade bez naplnenia ekonomického účelu obchodných káuz (len formálneho bez reálneho obsahu), stal odberateľom toho istého tovaru v tuzemsku od dodávateľa registrovaného ako platcu DPH v Slovenskej republike, išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, teda za nadobudnutie toho istého tovaru žalobca platil na vstupe DPH dodávateľovi, pričom za splnenia podmienok

§ 49a § 51 zák.

č. 222/2004 Z.z., mal žalobca právo na uplatnenie odpočítania tejto zaplatenej dane. 24.

názoru krajského súdu žalobca si musí byť vedomý následkov svojho nie príliš zodpovedného konania vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom. Obrana žalobcu spočíva v tom, že mal začať s deklarovanými dodávateľmi obchodovať na základe toho, že bol nimi na spoluprácu oslovený, pričom išlo o enormné obchody, ktoré sa naviac vyznačovali platbou v hotovosti. Naviac žalobca bez toho, aby mal k dispozícii splnomocnenie oprávňujúce konať v mene spoločnosti mal s týmito osobami konať a za dodaný tovar im platiť v hotovosti. Krajský súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že plnomocenstvo nemusí mať písomnú formu, avšak týmto benevolentným prístupom si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu. Krajský súd v uvedených súvislostiach poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu z 31. mája 2018 sp. zn. 5Sžf/66/2016. 25. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu,

ktorej žalovaný a správca dane nespochybnili pravosť predložených dokladov (napr. znaleckým dokazovaním) a preto je jeho nárok na odpočítanie dane oprávnený.

zák. č. 222/2004 Z.z., odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Na priznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry sa vyžaduje, aby platiteľ preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zák. č. 222/2004 Z.z.) a to práve osobou uvedenou na faktúre, pričom nestačí iba predloženie faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/40/2015 z

1. septembra 2017). Krajský súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/63/2011 zo dňa 28.06.2012 konštatuje, že existencia podmienok pre nárok na odpočet dane musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, pričom v danom prípade sú dodávky tovaru postihnuté veľkým množstvom pochybností, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/4/2009 z
2. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011 z
3. februára
4. 26.

názoru krajského súdu, správca dane ako aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z rozsiahle vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, odpovedí dožiadaných daňových orgánov, informácií získaných v rámci MVI, ako aj z výpovedí veľkého množstva svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočtu dane za dodanie tovaru od uvedených dodávateľov. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu, k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu a k námietke nedostatku subjektívnej stránky žalobcu k zistenej fiktívnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm.

1. a)a v § 51 ods. 1 písm.
2. a)zák. č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a objektívne sa na ich bezpodmienečné splnenie viaže nárok na odpočet. Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH v zdaňovacom období december 2009 za kúpu bravčových polovičiek a iného tovaru z bravčového mäsa od deklarovaných dodávateľov Jtrade s.r.o., Ostwerke s.r.o. a GOLEM GROUP s r.o. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
3. a)a § 51 ods. 2 písm.
4. a)zák. č. 222/2004 Z.z., ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach s využitím teleologického a systematického výkladu prihliadnuť i na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridanej hodnoty postavený. 27. Rovnako daňové orgány v súlade so závermi relevantnej judikatúry Súdneho dvora, t. j. s ohľadom na objektívne skutočnosti a prihliadnuc na vyššie popísané okolnosti prípadu, správne vyhodnotili potrebnú mieru odbornej starostlivosti žalobcu, ktorú mohol a aj mal vynaložiť na to, aby sa vyhol jeho objektívne sa javiacej účasti na umelo vytvorenom obchodnom reťazci, ktorý bol vytvorený za účelom získania neoprávnených plnení zo štátneho rozpočtu. Vo všeobecnosti je potrebné vychádzať z premisy, že podnikateľ nesie zodpovednosť a riziko za obchodné vzťahy, do ktorých vstupuje, i v nadväznosti na administratívnoprávne konsekvencie, ktoré z nich a z príslušných noriem verejného práva vyplývajú. III. Obsah kasačnej sťažnosti / stanoviská 28. Rozsudok krajského súdu napadol žalobca (ďalej len „sťažovateľ") včas kasačnou sťažnosťou z 06.03.2019, v ktorej uplatnil nasledovné dôvody kasačnej sťažnosti: - krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) - krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). 29. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal rozhodnutiami Najvyššieho súdu a Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „Súdny dvor"), na ktoré poukazoval v žalobe. Ide o rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011, rozsudky Súdneho dvora C-285/11, C-80/11-C-142/11, C-255/02. 30. Sťažovateľ ďalej namietal, že v napadnutých rozhodnutiach pretrváva porušenie ustanovení hmotného práva. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/233/2014 zo dňa 12.10.2016, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie žalovaného s odkazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/231/2014 zo dňa 12.10.2016 v ktorom krajský súd uviedol, že „pokiaľ žalovaný pri dokazovaní neobjasní zjavné nezrovnalosti vo výpovediach svedkov P. P., X. Q. T. J. J., potom skutočnosti rozhodujúce pre stanovenia daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie". Sťažovateľ namieta, že tieto osoby vypočuté neboli, teda pretrváva porušenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku a krajský súd porušil svoju povinnosť

§ 139ods.

2 S.s.p. 31.

sťažovateľa v napadnutom rozsudku krajského súdu pretrváva selektívny prístup k dôkazom, ktorého sa dopustil aj žalovaný, keď neuznal ako dôkaz svedecké výpovede zamestnancov sťažovateľa, čím došlo k nesprávnej aplikácii § 24 ods. 4 Daňového poriadku a porušeniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku, a teda súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnako bola nesprávne právne posúdená aj svedecká výpoveď P. B., na ktorej boli založené napadnuté rozhodnutia ako aj rozsudok krajského súdu nakoľko táto

sťažovateľa nebola spôsobilá prispieť k náležitému objasneniu veci, teda s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku jeho výpoveď nie je dôkazom. 32.

sťažovateľa ďalej krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci čo sa týka dôkazného bremena sťažovateľa, keď nerešpektoval jeho zákonné možnosti čo do získania dôkazu, s konkrétnou námietkou sťažovateľa sa

jeho názoru vysporiadal vágnym a nepresvedčivým konštatovaním, že sťažovateľ mal zabezpečiť dostatočný počet dôkazov, aby predišiel dôkaznej núdzi, pričom nekonkretizoval, aké dôkazy má na mysli okrem tých, ktoré má v zmysle zákonných povinností sťažovateľ k dispozícii, čím porušil právo sťažovateľa na presvedčivé odôvodnenie rozsudku

§ 139ods.

2 S.s.p. Krajský súd pritom neprihliadol na judikatúru, z ktorej jednoznačne vyplýva výklad ustanovení vnútroštátnej legislatívy ako úniového práva pre oblasť DPH, v zmysle ktorých nie je možné od sťažovateľa požadovať predkladanie dôkazov nad rámec jeho zákonných možností dôkaz obstarať. 33.

názoru sťažovateľa dodávatelia uvedení na faktúrach ako obchodníci dodali sťažovateľovi tovar, ku ktorému sa zaviazali kúpnou zmluvou, umožnili mu nakladať s tovarom ako vlastníkovi, čím bola naplnená podmienka dodania tovaru

§ 8zák.

č. 222/2004 Z.z. a ekonomického účelu obchodu

§ 3ods.

6 zák. č. 222/2004 Z.z. Zo žiadneho ustanovenia platnej legislatívy

sťažovateľa nevyplýva, že nárok na odpočet dane je determinovaný spôsobom prepravy tovaru, nie je smerodajné, akým vozidlom bol tovar prepravený, a preto krajský súd vec nesprávne práve posúdil. Keďže krajský súd dospel k záveru, že obchod bol len fiktívny a to len preto, že tovar bol prepravený z Českej republiky jednou prepravou priamo k sťažovateľovi, potom súd ignoroval činnosť obchodníkov ako hospodársku (ekonomickú) činnosť, ignoroval existenciu a naplnenie znakov klasickej kúpnej zmluvy a ako smerodajnú uviedol práve tú okolnosť, ktorá je pre posúdenie ekonomickej činnosti irelevantná (viď C-80/11 a 142/11) potom dospel krajský súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Krajský súd sa

sťažovateľa v napadnutom rozsudku sústredil výlučne na možnú daňovú výhodu sťažovateľa. S poukazom na C-255/02 (Halifax) je však potrebné, aby súd preukázal, že hlavným cieľom a vôľou sťažovateľa bolo získanie daňovej výhody, nepostačuje len nepodložené konštatovanie.

sťažovateľa bolo naopak preukázané, že zaplatil kúpnu cenu vrátane DPH svojim dodávateľom uvedeným vo faktúrach a títo prijatú DPH neodviedli, čo však sťažovateľ nevedel a ani ho to nemuselo zaujímať. Preto zjavne v prejednávanej veci nejde o úmysel sťažovateľa získať daňovú výhodu, ale o nekalú činnosť neznámych tretích subjektov, ktoré neodviedli splatnú DPH a vybratú od sťažovateľa v rámci kúpnej ceny. Sťažovateľ však týmto nemôže byť dotknutý a to s poukazom na rozsudok C-285/11.

názoru sťažovateľa jeho obozretnosť bola dostatočná a primeraná.

1. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že krajský súd napriek sťažovateľovým tvrdeniam o tom, že v mene spoločnosti Jtrade, s. r. o. vystupoval P. P. (čo potvrdili viacerí svedkovia) sa obmedzil len na konštatovanie, že P. P. nebol konateľom a na základe uvedeného poprel relevanciu vzniknutých záväzkových vzťahov. Uvedené však nemôže obstáť, a to vzhľadom na množstvo právnych dôvodov, na základe ktorých môže obchodnú spoločnosť zastupovať aj iná osoba ako konateľ, pričom titul takéhoto konania nemusí mať písomnú formu. Toto platí aj pre osobu F. A., ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti Jtrade, s. r. o. Splnomocnenie mu udelil pán P. P. v čase kedy bol konateľom spoločnosti, pričom splnomocnenie zánikom funkcie konateľa nezaniká. Krajský súd napriek tomu, že to sťažovateľ namietal, sa žiadnym spôsobom nezaoberal tým, kto a za akú spoločnosť uhrádzal spoločnosti Tešínske Jatky tovar dodávaný spoločnosti Jtrade, s. r. o. a zároveň je zrejmé, že Tešínske Jatky dostala za tovar riadne zaplatené, ale ani náznakom nebolo naznačené nieto ešte preukázané, že by tovar uhrádzal tejto spoločnosti sťažovateľ.
2. Sťažovateľ ďalej uviedol, že bol preukázaný aj reálny obsah dodávateľsko - odberateľských vzťahov medzi Ostwerke s. r. o. a sťažovateľom, teda bolo preukázané dodanie tovaru, potvrdená osoba dodávajúceho aj odberateľa a zaplatenie kúpnej ceny. S poukazom na rozsudok C-255/02 bola spoločnosť Ostwerke s. r. o. obchodníkom vykonávajúcim hospodársku činnosť a teda je platiteľom dane. Závery krajského súdu v napadnutom rozsudku považuje sťažovateľ za nesprávne a sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, pretože súd dospel k záveru, že dodávateľsko - odberateľský vzťah vznikol medzi Tešínskymi Jatkami a sťažovateľom.
3. Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
4. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný a uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením v rozsudku krajského súdu a námietky sťažovateľa v podanej kasačnej sťažnosti považuje za neopodstatnené a nedôvodné. IV. Právne názory kasačného súdu
5. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom

§ 492ods.

2 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. augusta 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 39. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum prípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe dôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov konania krajského súdu a napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. V takto vymedzenom rámci prieskumu a pri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.) o preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti vyššie uvedených dôvodov kasačnej sťažnosti. 40. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný [§ 439 ods. 3 písm.

1. a)a contrario § 453 ods. 2 veta druhá S.s.p.] jednoznačne vyplýva procesná povinnosť sťažovateľa s plnou zodpovednosťou za procesný výsledok navrhnutý v kasačnej sťažnosti objasniť zákonným spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť opravného prostriedku, a náležite vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti [§ 440 v spojení s 445 ods. 1 písm.
2. c)S.s.p.]. V dôsledku spomenutej viazanosti kasačný súd nekoná nad rozsah (§ 453 úvod S.s.p.), ktorý sťažovateľ vymedzil v kasačnej sťažnosti uplatneným dôvodom. 41. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm.
3. g)S.s.p. a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
4. h)S.s.p. Sporným medzi účastníkmi bol výklad ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. a Daňového poriadku v nadväznosti na to, či sťažovateľovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane za zdaňovacie obdobie december 2009. 42. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neoznačil kasačný dôvod

§ 440ods.

1 písm. f) S.s.p. (nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), aj keď na viacerých miestach uvádza, že boli porušené procesné práva sťažovateľa v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a to najmä v súvislosti s vágnosťou a nepresvedčivosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku a porušením princípu rovnosti strán. 43. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, pričom dospel k záveru o nenaplnení dôvodov kasačnej sťažnosti.

§ 3ods.

3 Daňového poriadku v znení relevantnom pre prejednávanú vec správca dane hodnotí dôkazy

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

§ 3ods.

6 Daňového poriadku v cit. znení pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

§ 24ods.

1 Daňového poriadku v cit. znení daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať

osobitných predpisov, 2)

1. b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
2. c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

§ 24ods.

2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

§ 8ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec dodaním tovaru je

1. a)prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,
2. b)dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy,
3. c)odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy,

ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

§ 11ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru

prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

§ 11ods.

2 zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak

1. a)nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a
2. b)dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

§ 19ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru

§ 8ods.

1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

§ 49ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

§ 49ods.

2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

§ 49ods.

2 písm. c) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

§ 11

a § 11a.

§ 51ods.

1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení právo na odpočítanie dane

§ 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane

§ 49ods.

2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú

§ 71

.

§ 51ods.

1 písm. c) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení právo na odpočítanie dane

§ 49

môže platiteľ uplatniť, pri odpočítaní dane

§ 49ods.

2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu.

§ 69ods.

6 zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne

§ 11a § 11a.

1. Sťažovateľ ako jeden z kasačných dôvodov namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, a to najmä čo sa týka neprimeraného prenesenia dôkazného bremena na sťažovateľa. Sťažovateľ tiež namietal, že zo žiadneho ustanovenia platnej legislatívy nevyplýva, že nárok na odpočet dane je determinovaný spôsobom prepravy tovaru, nie je smerodajné, akým vozidlom bol tovar prepravený, a preto krajský súd vec nesprávne práve posúdil, keď nerešpektoval jeho zákonné možnosti čo do získania dôkazu. Kasačný súd nevyhodnotil tento sťažnostný dôvod za opodstatnený.
2. Doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu chápe sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. tj. nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku nedopustil ani jedného takéhoto pochybenia.
3. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by bolo potrebné dospieť k záveru o nesprávnosti právneho posúdenia veci krajským súdom. Kasačný súd nezistil pri rozhodovaní o merite sporu nedostatky právneho posúdenia a zhodne s názorom krajského súdu konštatuje, že v konaní sťažovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH z posudzovaných faktúr, preto boli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti pre sťažovateľa rozhodnutím správcu dane a žalovaného. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu vytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, pričom kasačný súd vo svojom odôvodnení neopakoval v rozsudku krajského súdu rozsiahlo opísaný skutkový stav a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré doplnil.
4. Kasačný súd sa stotožňuje s odôvodením rozsudku krajského súdu, keď vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu, k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu a k námietke nedostatku subjektívnej stránky žalobcu k zistenej fiktívnosti deklarovaných zdaniteľných plnení zdôraznil, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 a v § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a objektívne sa na ich bezpodmienečné splnenie viaže nárok na odpočet. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege", ale je právom platiteľa dane, ktorého vykonanie (uplatnenie) je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.
5. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami týkajúcimi sa deklarovaného dodávateľa spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade ak považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení (nie je povinný presne označiť dôkazy, ktorými má daňový subjekt oprávnenosť nároku preukazovať). Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane na vstupe môže viesť už dôvodné spochybnenie skutočného dodania tovaru dodávateľom daňového subjektu deklarovaným v predložených faktúrach, spojené s následným nepredložením ďalších relevantných dôkazov a neunesením dôkazného bremena daňovým subjektom.
6. Kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 401/09 v ktorom vyslovil názor že, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetný obchod s dodávateľmi nebol uskutočnený za účelom získania daňovej výhody, čo v prejednávanom prípade nenastalo.
7. Kasačný si dovolí v tejto súvislosti odkázať aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa
8. februára 2019 sp. zn. 1Sžfk/17/2017: „

názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať

osobitných predpisov;

1. b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania;
2. c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom (sťažovateľom), ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi (dodávatelia 1 až 4), zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením." 51. Z napadnutého rozsudku aj z pripojeného administratívneho spisu je nesporné, že správca dane ako aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z rozsiahle vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, odpovedí dožiadaných daňových orgánov, informácií získaných v rámci MVI, ako aj z výpovedí veľkého množstva svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočítania dane za dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ nepreukázal, že ním tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe, tak ako boli deklarované na faktúrach, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane. Kasačný súd je toho názoru, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 52. V predmetnej právnej veci sťažovateľ predložil správcovi dane základné účtovné dokumenty, čím si splnil svoju základnú dôkaznú povinnosť, uvedené doklady však boli správcom dane, ako správne konštatoval krajský súd, kvalifikovane spochybnené. Neobstojí preto námietka sťažovateľa, že na uznanie práva na odpočítanie dane postačí, ak mu bol tovar dodaný a bolo umožnené nakladať s tovarom ako vlastníkovi, čím bola naplnená podmienka dodania tovaru

§ 8zák.

č. 222/2004 Z.z. a ekonomického účelu obchodu

§ 3ods.

6 zák. č. 222/2004 Z.z. Predložené doklady boli správcom dane spochybnené uskutočneným preverovaním, a práve z toho dôvodu bolo vykonávané správcom dane ďalšie dokazovanie, týkajúce sa napríklad aj spôsobu prepravy tovaru, ktoré neviedlo k preukázaniu oprávnenosti nároku na odpočítanie dane. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. 53. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/4