Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžfk/34/2019 Identifikačné číslo spisu: 1017201095 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Trenčan Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 79ods.

1, 2 alebo ods. 5 začala pred

1. januárom 2017 a k
2. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na

§ 79ods.

1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do

1. decembra 2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od
2. januára
3. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 297/2016 Z. z. podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do
4. decembra 2016, žalobca teda nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku.
5. Tiež sťažovateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/43/2016 zo 07.12.2016, podľa ktorého by zásadu neutrality mala rešpektovať i výška kompenzácie, pričom ročná úroková sadzba vo výške 10 % ročne sa javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt a prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb, ale aj z úverov v relevantnom čase na bankovom trhu.
6. Výšku úrokovej sadzby 1,5 % ročne, účinnú od 01.01.2017, vnímal sťažovateľ ako zodpovedajúcu realite na bankovom trhu a odzrkadľujúcu zásadu neutrality. S ohľadom na prechodné ustanovenie zákona však nie je podľa neho možné túto právnu úpravu použiť v prípadoch, keď bola daňová kontrola skončená pred 01.01.
8. Sťažovateľ uzavrel, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, pretože do 01.01.2017 neexistovala právna úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly. V prípade priznania úroku z omeškania by bol správca dane povinný vydať rozhodnutie, avšak v daňovom konaní musí mať rozhodnutie ako predpísanú náležitosť výrok rozhodnutia s uvedením právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Kvôli absencii takejto právnej úpravy by správca dane nemohol úrok vypočítať aj z dôvodu neexistencie lehoty, odkedy má byť úrok počítaný, a úrokovej sadzby, ktorá má byť použitá pri výpočte. B)
9. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril ku kasačnej sťažnosti a navrhol jej zamietnutie.
10. Žalobca mal za to, že jednotlivé námietky sťažovateľa boli predmetom posúdenia krajského súdu, preto nie je potrebné opakovať argumentáciu. Poukázal na aktuálne rozhodnutia súdov (Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/44/2017 a Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžfk/41/2017).
11. Podľa žalobcu bolo povinnosťou sťažovateľa k problému úrokov z omeškania pristupovať v súlade s právom EÚ, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, eurokonformným výkladom našich predpisov a aplikovať zásadu neutrality. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (najmä C-120/15 Kovozber), je podľa žalobcu nutné interpretovať § 73 ods. 1 a 2 zákona o DPH a § 79 ods. 3 Daňového poriadku tak, že žalobcovi patrí úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia zákonom o DPH určených všeobecných lehôt na vrátenie nadmerných odpočtov.
12. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžf/57/2016, podľa ktorého bolo potrebné použiť analogia legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
13. Podľa žalobcu je jasné, ako mali sťažovateľ a správca dane postupovať tak, aby naplnili zmysel a ciele úniového práva. Neurobili tak a dodatočne sa pokúšajú dosiahnuť, aby nemuseli postupovať podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ale aby túto situáciu riešili neskôr prijatým postupom podľa § 79a a eurokonformného výkladu § 85ke zákona o DPH.
14. S ohľadom na nekonzistentnosť právnych názorov Najvyššieho súdu mal žalobca za to, že by bolo vhodné, aby ten jednoznačnejšie vyslovil svoj právny názor, ktorý postup sleduje naplnenie cieľov úniovej legislatívy a judikatúry.
15. Žalobca videl v možnej aplikácii § 79a zákona o DPH „kvázi" eurokonformným výkladom pravú retroaktivitu, ktorá je však ospravedlniteľná len v prospech subjektívnych práv jednotlivca. IV. Závery kasačného súdu
16. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal v medziach dôvodov kasačnej sťažnosti napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 139 ods. 4 k § 463 S.s.p.) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 S.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30.06.
18. Predmetom posudzovania kasačného súdu boli sťažnostné body, ktoré boli zamerané proti právnemu posúdeniu veci krajským súdom.
19. V administratívnom konaní i konaní pred správnymi súdmi boli medzi žalobcom a sťažovateľom sporné v podstate tri otázky: 1) či je možné eurokonformným výkladom alebo priamou aplikáciou úniového práva dovodiť pri chýbajúcej výslovnej vnútroštátnej právnej úprave do 31.12.2016 povinnosť správcu dane poskytnúť kompenzáciu v podobe úroku z omeškania za zadržaný nadmerný odpočet DPH, ak správca dane začal daňovú kontrolu do uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH; 2) či nárok na takýto úrok vzniká už uplynutím vyššie uvedenej všeobecnej lehoty alebo od neskoršieho okamihu (uplynutím tzv. primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly); 3) aká výška úrokovej sadzby by sa v takom prípade mala aplikovať - špecificky sa žalobca domáhal analogickej aplikácie úrokovej sadzby podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
20. Krajský súd v podstate odmietol dať odpoveď na tretiu otázku, keď odkázal na povinnosť zákonodarnej moci riešiť túto otázku.
21. Naopak, krajský súd vyhovel žalobcovi odpoveďami na otázky 1 a 2 v bodoch 38-42 odôvodnenia svojho rozsudku. Krajský súd v podstate zaviazal finančné orgány, aby priznali náhradu v podobe úroku už od uplynutia všeobecných lehôt, teda bez ohľadu na začatie daňovej kontroly, a to aj v prípade žalobcu, u ktorého sa daňová kontrola skončila pred 31.12.
22. Navyše krajský súd uviedol v bode 40, že ani nová právna úprava v § 79a zákona o DPH nie je v súlade s judikatúrnymi závermi Súdneho dvora EÚ.
23. S týmito závermi krajského súdu nesúhlasil sťažovateľ, ktorý sa dovolával aplikácie primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly namiesto všeobecnej lehoty, a tiež poukazoval na to, že nevie, podľa ktorého ustanovenia zákona by mal takýto úrok priznať, a to pokiaľ ide o právny základ ako i jeho výšku.
24. Kasačný súd súhlasí s pripomienkami oboch účastníkov konania, že právne názory Najvyššieho súdu v tejto otázke neboli v minulosti jednotné, hoci v prevažnej miere sa v rozhodnutiach v rôznych variáciách objavoval názor, že aj bez osobitného vnútroštátneho ustanovenia má daňová správa povinnosť takýto úrok poskytnúť.
25. Zákon o DPH účinný v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného už obsahoval ustanovenie § 79a, ktorého aplikáciu odmietol krajský súd (a vlastne aj obaja účastníci), v zmysle ktorého v prípade začatia daňovej kontroly patrí daňovému subjektu úrok v tam ustanovenej výške z nadmerného odpočtu po uplynutí 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na

§ 79ods.

1, 2 alebo

1. Ide tu o právnu úpravu nároku, ktorý si žalobca uplatňoval.
2. Podľa zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56, ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení účinnom od
4. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od
5. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od
6. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
7. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na

§ 79ods.

1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do

1. decembra 2016 vrátane", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.
2. Kasačný súd v súlade s týmto zjednocujúcim stanoviskom konštatuje, že krajský súd síce postupoval správnou právno-aplikačnou metódou, keď hľadal euro-konformný výklad príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď neaplikoval ustanovenie 79a zákona o DPH na súdenú vec.
3. Vo vzťahu k dôležitej námietke žalobcu, podľa ktorého nie je možné retroaktívne upravovať výšku úrokovej sadzby z nadmerného odpočtu zadržaného v minulosti (pred 01.01.2017), kasačný súd uvádza, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy ho treba priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko zároveň za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zákona o DPH ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Kasačný súd teda nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok.
4. S právnym posúdením krajského súdu (ktorým zaviazal aj žalovaného) sa kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah nemohol stotožniť, preto v snahe dosiahnuť dôsledné zjednotenie rozhodovacej praxe pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Ten bude povinný vecou sa opäť zaoberať a rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry i citované zjednocujúce stanovisko.
5. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 k § 463 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.