Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžfk/73/2019 Identifikačné číslo spisu: 1014200431 Dátum vydania rozhodnutia: 25.08.2020 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI

§ 74ods.

4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 4. Prvostupňovým rozhodnutím bol

§ 68ods.

6 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane (viď aj jeho IČ DPH) určil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“, resp. „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2009 v tam uvedenej sume.

§ 68ods.

6 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt

osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok

osobitných predpisov. 5. Určenie rozdielu dane pri aplikácii ustanovenia § 49 a nasl. ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 222/2004 Z.z.“) správca dane a žalovaný odôvodnili tým, že šetrením za zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané dôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobia rokov 2008 až 2009 ako aj január 2010, marec - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9104405/5/1113356/2013/Sia z 22.03.2013 (ďalej len „protokol“).

§ 49ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

§ 49ods.

2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

§ 51ods.

1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane

§ 49

môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane

§ 49ods.

2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú

§ 71

.

§ 19ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru

§ 8ods.

1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 6. Nehodnovernými majú byť

správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú nasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu:

1. a)opakovaná kúpa zariadenia pizzerie Pizza Pazza v Hypermarkete Tesco Martin (ďalej len „zariadenie pizzerie“) v prospech žalobcu v zmysle Kúpnej zmluvy z 08.07.2009 (ďalej len „kúpna zmluva“ - príloha č. 6 spisu správcu dane) od dodávateľa zariadenia SMOL MONT PLUS s.r.o., Smolenice (ďalej tiež „spoločnosť SMOL MONT“, alebo „dodávateľ zariadenia“; [hoc v rozhodnutiach a dôkazoch je táto spoločnosť označená ako SMOL-MONT PLUS s.r.o., kasačný súd ju musí označovať v súlade s obchodným názvom uvedeným v obchodnom registri, t.j. bez spojovníka]), za ktorých údajné vykonanie vystavil dodávateľ zariadenia spornú faktúru z 22.07.2009 (príloha č. 5 spisu správcu dane) na sumu 123 371,50 € (str. 3 prvostupňového rozhodnutia),
2. i)článok I. kúpnej zmluvy vymedzuje predmet zmluvy ako časť zariadení pizzerie vyznačený žltou farbou na architekton. projekte Ing. Arch. Y. P., t.j.

vyjadrenia žalobcu sa uskutočnil predaj spoločnosti PIZZA PAZZA s.r.o., - vo februári a marci 2010 žalobca opätovne (po tretí krát) kúpil prostredníctvom 3 čiastkových dodávok zariadenie pizzerie od dodávateľa PHOTOART s.r.o., o spoločnosť PHOTOART s.r.o. deklarovala, že zariadenie pizzerie kúpila od dodávateľov Forest media s.r.o., Prešov a METROPOLITAIN s.r.o., Trebišov a - v marci 2010 predaj zariadenia pizzerie spoločnosti PIZZA PAZZA s.r.o.

1. Ďalej žalovaný poukázal na odpoveď spoločnosti TESCO STORES SR a.s. z 18.10.2010, kde sa uvádza nasledovný historický zoznam nájomcov v priestoroch Hypermarket TESCO Martin - jednotka FU 01: - prvým nájomcom od 27.12.2001 bola spoločnosť DUET MB s.r.o., Banská Bystrica, - druhým nájomcom od 15.06.2004 do 15.06.2009 bola spoločnosť EUROTECH a - posledným a stávajúcim nájomcom od 15.06.2009 do 31.12.2011 je spoločnosť RODUR.
2. K odpovedi pripojila spoločnosť TESCO STORES SR a.s. fotokópiu čestného prehlásenia Ing. M. K. (od 29.06.2001 do 19.10.2005 spoločník a konateľ spoločnosti DUET MB s.r.o., Banská Bystrica) o vlastníctve stavieb a zariadenia prevádzok v Hypermarketoch TESCO Martin a Žilina. V priloženom čestnom prehlásení zo dňa 26.03.2009 je uvedené: „Ing. M. K., narodený XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX K. prehlasujem, že dňom 24.3.2009 sa výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Košická 3, Žilina v priestoroch Nákupné centrum TESCO Žilina a výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Obchodné centrum Turiec 1, Martin v priestoroch Nákupné centrum TESCO Martin, stal Oto Uram, narodený 14.06.1960, r.č. 600614/7301, trvalé bytom Jedlíkova 3425/21, 010 15 Žilina. Toto prehlásenie dávam pre účely použitia TESCO STORES SR, a.s., Kamenné námestie 1/A, 815 61 Bratislava.“
3. Žalovaný rovnako vyhodnocoval (str. 8 preskúmavaného rozhodnutia) tvrdenie konateľa žalobcu (pán Ing. Q. P. na ústnom pojednávaní dňa 18.07.2012) v konfrontácii k výpovedi konateľa spoločnosti H.T.KOV, pána O. C. na Daňovom úrade Košice, ktorý uviedol, že žalobcovi nič nedodal. Pán Ing. Q. P. k tomu uviedol, že po čase mal pochybnosti o rentabilite prevádzky pizzerie, a preto sa rozhodol zariadenie pizzerie predať. Spoločnosti RODUR to predal preto, že sa chcel zariadenia pizzerie zbaviť a pretože táto spoločnosť prejavila o kúpu záujem.
4. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku (najmä preverenie výpovede pána O. C. konateľa spoločnosti H.T.KOV, ktorý poprel akékoľvek činnosti spojené s predmetom zmluvy vrátane vystavovania faktúr pre žalobcu, a že spoločnosť SMOL MONT nebola vlastníkom stavby alebo zariadenia pizzerie a teda nemohla s nimi nakladať ako so svojím vlastníctvom) správca dane dospel k záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný (viď odôvodnenie uvedené žalovaným na str. 8 v spojení so str. 9 preskúmavaného rozhodnutia), že u vyššie uvedenej spoločnosti SMOL MONT ako u dodávateľa zariadenia pizzerie nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. nakoľko žalobca nepreukázal, či samotný zdaniteľný obchod dodávateľ zariadenia pizzerie uvedený ako platiteľ na faktúre zrealizoval, a tým nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane u žalobcu. III. Konanie na správnom súde
5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“, resp. „Občiansky súdny poriadok“) prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Bratislave žalobu zo 17.03.
7. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe požadoval odklad vykonateľnosti tak preskúmavaného rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, krajský súd uznesením zo dňa
8. júla 2014 (č.l. 77) v znení opravného uznesenia zo dňa
9. augusta 2014 návrhu žalobcu na odkladný účinok vyhovel a odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) na odvolanie žalobcu pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 54/2014-100 zo dňa
11. januára 2016, ktorým krajský súd žalobu zamietol, uznesením sp.zn. 1Sžf/75/2016-140 zo dňa
12. júna 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Následnou úlohou Krajského súdu v Bratislave ako správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postup daňových orgánov

§ 177ods.

1 S.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v preskúmavanej veci viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov

§ 134ods.

2 S.s.p. Po oboznámení sa so spisom správcu dane ako aj po vykonaní pojednávania za prítomnosti obidvoch procesných strán správny súd dospel k záveru (najmä č. 37 a č. 68 napadnutého rozsudku), že orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Preto postupom

Správneho súdneho poriadku prostredníctvom napadnutého rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta z nižšie uvedených dôvodov.

§ 190S.s.p.

v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

1. S poukazom na niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Správneho súdneho poriadku, Daňového poriadku, zák. č. 222/2004 Z.z. ako aj na početnú judikatúru Súdneho dvora a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného správny súd tiež zohľadnil právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/67/2016 zo dňa
2. júna 2017 alebo v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa
3. júna 2017 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 1Sžf/46/2016“), prostredníctvom ktorých uvedený súd v obdobných veciach žalobcu (zdaňovacie obdobie december 2008 alebo marec 2009) zmenil odvolacím konaním dotknuté rozsudky Krajského súdu Bratislava a žaloby zamietol.
4. Ďalej správny súd vychádzajúc (č. 47 napadnutého rozsudku) z toho, že medzi účastníkmi konania je sporné skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä vzhľadom na preukázanie existencie jeho predmetu, t.j. dodanie tovaru vo forme zariadenia pizzerie, s ktorým sa má spájať sporná faktúra údajne vystavená dodávateľom tohto zariadenia. Toto konštatoval správny súd na pozadí chronológie zakupovaného a následne predávaného zariadenia pizzerie medzi žalobcom a viacerými vyššie uvedenými spoločnosťami (viď rovnako aj body č. 7 a č. 8 tohto rozsudku) v období od októbra 2008 do marca
6. Pri vymedzovaní možných dôkazných prostriedkov správny súd poukázal na niektoré skutkové pochybnosti (č. 52 napadnutého rozsudku), ktoré sa týkali bankového účtu, ktorý bol uvedený na spornej faktúre.

zistenia správcu dane tento účet bol zrušený bankou dňa 16.01.2009, t.j. že v čase vyhotovenia predmetnej faktúry (júl 2009) už nebol v platnosti. Zároveň bolo správcom dane zistené, že účet, na ktorý bola

výpisu z banky úhrada faktúry poukázaná, nebol evidovaný na dodávateľa zariadenia pizzerie, t.j. spoločnosť SMOL MONT. 19. Tiež správny súd vyjadril závery hodnotiace opakovaný predaj a kúpu zariadenie pizzerie žalobcom (č. 56 až č. 63 napadnutého rozsudku) vo vzťahu k zásade poctivého obchodného styku a k zásade primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. Takto však

správneho súdu žalobca nepostupoval, čomu aj správca dane vytýkal tým, že napríklad absentovali dodacie listy, ktoré by zachytili podrobne, ktorý hmotný investičný majetok bol predmetom prevodu.

1. K judikatúre uvedenej žalobcom v jeho žalobe (č.l. 7 a 8), a ktorú správny súd aj uviedol v konštatačnej časti napadnutého rozsudku (č. 9, č. 16 a 17, ďalej č. 26 až č. 34 ako aj č. 67 napadnutého rozsudku), zaujal ten hodnotiaci úsudok, že nedospel k záveru o potrebe výkladu úniového práva vo vzťahu k aplikovaným vnútroštátnym predpisom. IV. Obsah kasačnej sťažnosti / vyjadrenia A)
2. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ povinne zastúpený advokátom v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej mal postupom

§ 445ods.

1 písm. c/ S.s.p., vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť

odseku 2, uviesť sťažnostné body, ktoré sú

sťažovateľa nasledujúce: k § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p.: - správny súd sa pri odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s právne záväznou judikatúrou Súdneho dvora citovanou v žalobe, a to o rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a C-142/11 (Dávid), ďalej tiež „rozsudok v spojených veciach C-80/11“, v nasledujúcom znení: § článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len pre tento rozsudok „smernica č. 2006/112“ - poznámka kasačného súdu) sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. § článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm.
2. a)a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry, o tým mal správny súd porušiť záväznú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu (uznesenie zo dňa 20. augusta 2014, sp.zn. 2Sžo/28/2013), k § 440 ods. 1 písm.
3. g)S.s.p.: - nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že o k zdaniteľnému obchodu (kúpa zariadenia pizzerie od fakturačne označeného dodávateľa) došlo tak, ako je opísané v spornej faktúre a tým nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu, o avšak na súdnom pojednávaní poverený pracovník žalovaného ako aj sám predseda konajúceho senátu správneho súdu uviedli (odkaz na zvukový záznam) zhodne s tvrdením žalobcu, že predmet zdaniteľného plnenia reálne existuje, o tvrdenie o realizácii podvodu zo strany spoločnosti SMOL MONT je vzhľadom na citovanú judikatúru Súdneho dvora irelevantné, § navyše správca dane ani žalovaný nezisťovali, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru, § viď tiež rozsudok ESĽP zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03, § nemožno od sťažovateľa rozumne očakávať, aby nútil spoločnosť SMOL MONT na dodržiavanie daňových povinností, - v obdobných veciach sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžfk/68/2016 už Najvyšší súd zamietol správne žaloby sťažovateľa, ktoré sú o založené na prakticky tom istom skutkovom základe, o avšak

záveru Najvyššieho súdu údajne nebol predmet zdaniteľného plnenia ako taký preukázaný zo strany žalobcu, - nesprávne vyhodnotil záver sťažovateľa o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bolo spochybnená zo zistenia, že dodávateľ žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť, k § 440 ods. 1 písm. h): - správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, o najmä v otázke daňového bremena (rozsudok sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa

1. novembra 2010, sp.zn. 3Sžf/l/2010 zo dňa
2. augusta 2010); - navyše sťažovateľ popri svojich sťažnostných bodoch týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia prezentoval o rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2 Afs 160/2016 zo dňa
3. mája 2017, o rozsudky Súdneho dvora vo veci sp.zn. C-18/13 - Maks Pen, sp.zn. C-80/11 - Mahagében a Dávid, sp.zn. C-285/11 - Bonik, rozsudok v spojených veciach C-354/03, sp.zn. C-439/04 - Kittel ako aj o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
4. januára 2009, sťažnosť č. 3991/
6. Najmä k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu (senát 1S a ním vyhlásené rozsudky v obdobných veciach pod sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016 - ďalej tiež „predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu“) sťažovateľ uviedol tieto niektoré výhrady: „Vyššie uvedené právo Európskej Únie a jej prislúchajúcu Judikatúru Súdneho Dvora popísanú v predchádzajúcich bodoch tejto kasačnej sťažnosti, ani samotný senát 1Sžf Najvyššieho súdu SR vo svojich rozhodnutiach nikdy nespochybňoval, ale ako uvádza žalobca vyššie, iba prekvapivo uviedol, že nebolo preukázané zo strany žalobcu existencia predmetu zdaniteľného plnenia ako takého. Žalobca znovu opakuje, že takýto úsudok senám 1Sžf Najvyššieho súdu SR je v príkrom rozpore s § 250i ods. 1 OSP, so skutkovými zisteniami správcu dane, s obsahom administratívneho spisu a so zhodnými tvrdeniami žalobcu a žalovaného. Z vyššie uvedeného, preto nemohol žalobca takýto úsudok senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR rozumne očakávať a predpokladať, nakoľko ho nepredpokladalo ani Finančné riaditeľstvo/žalovaný, čím bolo žalobcovi znemožnená reálna obrana voči takémuto úsudku, čo vo svojej podstate porušuje zásadu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov konania. [.]... Na základe vyššie uvedeného, uvedené rozsudky senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR možno považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov, teda predstavujú rozhodnutia per incuriam, ktoré konajúci senát kasačného súdu nemusí nasledovať alebo môže, pre svoju istotu, vec postúpiť na rozhodnutie do veľkého senátu,

§ 22ods.

1 písm.

1. a)SSP. “ 23. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súde v tom duchu, aby kasačný súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si sťažovateľ uplatnil právo na náhradu trov kasačného konania v celom rozsahu. 24. Ako prílohu kasačnej sťažnosti sťažovateľ priložil
2. a)1 x záznam zo súdnych pojednávaní z 05.12.2017 vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn.: 5s/54/2014 a 5S/56/2014 zachytené na CD - nosiči dát,
3. b)1 x právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
4. c)1 x odborný článok JUDr. Ing. Ondřeje Lichnovského - Podvody na DPH a jejich prokazování II, Wolters Kluver, Praha, 2017 B) 25. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení z 29.06.2018 (č.l. 197) ku kasačnej sťažnosti postupne vyjadril k jednotlivým sťažnostným bodom. Na prvom mieste nesúhlasil s dôvodom kasačnej sťažnosti, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko v preskúmavanej veci neboli mu odňaté možnosti konať pred správnym súdom, čo je zrejmé aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.12.2017. 26. Ďalej žalovaný prezentoval svoju argumentáciu, že sťažovateľ správcovi dane v priebehu výkonu daňovej kontroly vierohodnými, pre správcu dane overiteľnými dôkazmi reálnosť fakturovaných zdaniteľných obchodov deklarovaných na spornej faktúre, a relevantnými dôkazmi nepreukázal. Následne žalovaný podrobne zopakoval skutočnosti, ktoré ho viedli k vysloveniu záveru o nepriznaní práva na odpočítame dane, a to
5. a)hierarchický vývoj jednotlivých zdaniteľných plnení zistených počas daňovej kontroly vzhľadom kupovania a predávania zariadenia pizzerie pri vyššie uvedenej spoločnosti SMOL MONT, spoločnosti PHOTOART s.r.o. či spoločnosti Forestmedia s.r.o., Prešov a METROPOLITAIN s.r.o., Trebišov v uvedenom reťazci obchodných transakcií,
6. b)pochybnosti o uvedených obchodných transakciách vyplývajúce z listu spoločnosti TESCO STORES SR a.s. ale aj z zo skutočností zistených ohľadne prevádzkovania zariadení pizzerie spoločnosťami riadenými pánom U. F. a z čestného prehlásení Ing. M.G. K.,
7. c)deklarované zariadenie pizzerie mali v skutočnosti vo vlastníctve, resp. v nájme od 27.12.2001 do 31.12.2011 spoločnosti DUET MB s.r.o., Banská Bystrica, spoločnosti EUROTECH a spoločnosti RODUR, a preto „argumentácia sťažovateľa, že existencia predmetného zariadenia nikdy nebola sporná, a preto si sťažovateľ oprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane, je z jeho strany len fabulácia skutkového stavu “. 27. Tiež žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf/17/2011, v ktorom je spoločne vyslovené, že v danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. 28. Rovnako žalovaný upozornil na vybranú časť z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 4Sžf/39/2014, resp. predchádzajúceho rozsudku sp.zn. 5Sžf/66/2011 vo vzťahu k zásade poctivého obchodného styku, nakoľko bolo potrebné, aby sám sťažovateľ preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych plnení, zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. 29. Následne sa žalovaný vyjadril k judikatúre, na ktorú sťažovateľ poukazoval v súvislosti so svojou argumentáciou, že správca dane mu mal preukázať, že vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie skladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu. V uvedenej súvislosti žalovaný zdôraznil, že nie je udržateľný záver sťažovateľa o odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pretože z napadnutého rozsudku (najmä jeho č. 64 až č. 66) jednoznačne vyplýva, že tento sa naopak držal ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/67/2016 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27. júna 2017, ktoré patria do vyššie uvedenej skupiny predchádzajúcich rozsudkov Najvyššieho súdu) pri výklade preskúmavanou vecou dotknutých ustanovení § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. 30. Čo sa týka rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré sťažovateľ tiež poukazoval, žalovaný zdôraznil, že sa tieto nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každá vec má svoje individuálne špecifiká. Podstatou rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-354/03

žalovaného bolo to, že plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a konajúcou ako takou a hospodársku činnosť, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je časťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Navyše podstatným rozdielom bol skutkový stav v spojených veciach C-354/03, kedy na rozdiel od preskúmavanej veci išlo o intrakomunitárne dodanie. 31.

žalovaného je nesporné, že sťažovateľ neuviedol ani v rámci podanej kasačnej sťažnosti žiadne nové skutočnosti a taktiež nepredložil ani žiadne nové dôkazy, ktoré by preukázali prijatie fakturovaného tovaru od spoločnosti SMOL MONT a nebola ani preukázaná skutočnosť, žeby deklarované zdaniteľné obchody použil za účelom svojej podnikateľskej činnosti. Preto záverom žalovaný navrhol, aby kasačný súd sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť zamietol a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Súčasne navrhol, aby trovy kasačného konania neboli sťažovateľovi priznané. C) 32. Prostredníctvom svojej dupliky z 31.08.2018 (č.l. 210) k vyjadreniu žalovaného sa sťažovateľ postupne vyjadril k jednotlivým vyššie opísaným argumentom žalovaného, a to že

1. a)všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že správny súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, je nedôvodné,
2. b)v rámci daňového konania, nebolo preukázané zo strany sťažovateľa, že by jeho priamy dodávateľ, ktorý je uvedený na faktúrach, t.j. spoločnosť SMOL MONT, dodal predmet zdaniteľného plnenia,
3. c)sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že predmetne predmetné zdaniteľné plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu,
4. d)správny súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
5. e)judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukazuje sťažovateľ, nie je na preskúmavanú vec aplikovateľná,
6. f)v identickej veci už prijal právny záver. 33. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Žilina v trestnej veci sp.zn. 28T/199/2013 ohľadom zločinu neodvedenia dane a poistného obsiahnutý v priloženej zápisnici (ktorý ešte v tom čase nebol právoplatný - ďalej tiež „trestný rozsudok OS ZA“) sťažovateľ poukázal na to, že tento trestný súd oslobodil konateľa sťažovateľa (pána Ing. Q. P.), nakoľko skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nebol trestným činom, keďže okrem iného, absentovala subjektívna stránka údajného trestného činu. 34. Ďalej právny zástupca sťažovateľa označil (č.l. 213, resp. č.l. 215 v spojení s bodom č. 22 tohto rozsudku) názor senátu 1Sžf za úplne „absurdný, keď vo svojej podstate, znegoval právne a skutkové závery troch senátov Krajského súdu (1S, 2S, 6S), ktoré v prakticky identických veciach vyhoveli správnym žalobám sťažovateľa, pričom tento senát 1Sžf tak učinil na tom prekvapivom, absurdnom a nepredvídateľnom závere, že nebolo údajne preukázané, že predmety zdaniteľných obchodov existujú (t.j. že nebolo preukázané že by stavba, multifunkčný dvojsklad, billboardy, zariadenie pizzerie existujú) [.]..... Uvedený právny názor senátu 1Sžf úplne a paušálne ignoruje situácie, kedy bol daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočet dane zneužitý osobou vystavujúcou faktúru alebo iným subjektom dodávateľského reťazca, čím sa neprimeraným spôsobom zasahuje, okrem iného, do základného práva sťažovateľa na ochranu majetku v podobe odpočtu DPH za plnenie, ktoré nepochybne obdŕžal a zaplatil. Vyššie uvedený mylný právny názor senátu 1Sžf určite nie je v súlade s tým, čo chcel SD EÚ vo svojich rozsudkoch, na ktoré poukazuje sťažovateľ, povedať.“ D) 35. Prílohou podania sťažovateľa z 28.09.2018 (č.l. 237) označeného ako „Prípis - doloženie judikátu kasačného súdu, ktorý priamo vyvracia aj len potenciálnu vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (ďalej tiež „prípis sťažovateľa“), je rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31. januára 2018 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 6Sžfk/30/2017“) vo veci iného žalobcu (obchodná spoločnosť) proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. 36. V uvedenom prípise sťažovateľ v stručnosti zrekapituloval podstatu preskúmavanej veci, pričom ním uvádzaný právny názor (správca dane mal objektívne preukázať, že sťažovateľ mal vedieť alebo mohol vedieť alebo vedel, že je zapojený do podvodného reťazca) mal potvrdiť priložený rozsudok sp.zn. 6Sžfk/30/2017, z ktorého sťažovateľ citoval vybrané pasáže. 37. V prípise sťažovateľa bolo opakovane poukázané na závery uvedené v trestnom rozsudku OS ZA ako aj zopakovanie vyjadrenia poverenej pracovníčky žalovaného ako aj predsedníčky senátu správneho súdu z pojednávania zo dňa 05.12.2017 a z toho vyplývajúce závery. Súčasne sťažovateľ zdôraznil rozpor v konaní žalovaného, ktorý v obdobnom prípade, ktorý je uvedený v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/30/2017, zrušil rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že správca dane nedostatočne preveril existenciu fakturovaného tovaru. 38. Záverom prípisu sťažovateľ opätovne označil predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu, t.j. konkrétne senátu 1Sžf Najvyššieho súdu za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov. 39. Súčasťou dupliky sťažovateľa bol pod bodom č. 14 (č.l. 239) aj návrh na postúpenie veci v zmysle § 22 ods. 1 písm.
7. a)S.s.p. na veľký senát, a/alebo, aby kasačný súd položil Súdnemu dvoru nasledovnú prejudiciálnu otázku: „Má sa článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vyložiť tak, že zabraňujú vnútroštátnej praxi daňových orgánov nepriznávať právo daňovým subjektom na odpočet dani len z toho dôvodu, že nebolo dostatočne preukázané, že dodávateľ uvedený na faktúre skutočne aj predmet zdaniteľného obchodu dodal tomuto daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dani a to bez toho, aby tento daňový orgán objektívne preukázal, že tento daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane vedel, vedieť mal alebo mohol vedieť, že zdaniteľné plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je účasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, a to aj napriek tomu, že počas daňového konania nebolo medzi daňovým orgánom a daňovým subjektom uplatňujúci si právo na odpočítanie dani spochybňovaná hmotná existencia zdaniteľného obchodu, ale iba osoba dodávateľa uvedeného na faktúre? IV. Postup a právne názory kasačného súdu A) Úkony pred rozhodnutím vo veci 40. Najvyšší súd prípisom z 27.06.2018 vrátil preskúmavanú vec správnemu súdu ako predčasne predloženú s upozornením, že nebol zaplatený súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť. Pôvodné uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2019 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo na základe sťažnosti žalobcu bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.10.2019 zrušené, nakoľko bolo preukázané, že žalobca už pri prvom podaní odvolania súdny poplatok zaplatil. 41. Následne predseda senátu, ktorému bola obdobná vec rovnakých účastníkov (súdny spis sp.zn. 1Sžfk/8/2019) pridelená na konanie a rozhodnutie vo veci v zmysle rozvrhu práce, predložil uvedený súdny spis predsedovi Najvyššieho súdu postupom

§ 87ods.

1 S.s.p. na rozhodnutie z dôvodu odstránenia možných pochybností o jeho nezaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Predseda Najvyššieho súdu uznesením sp.zn. 1Sžfk/8/2019 zo dňa

1. júla 2020 rozhodol na základe tam uvedeného odôvodnenia, že predseda senátu 1S JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde pod sp.zn. 1Sžfk/8/
2. B) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci
3. Senát Najvyššieho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom

§ 452ods.

1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. augusta 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 43. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v preskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému rozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.

1. Pôvodná úprava súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov vrátanie inštitútu opravných prostriedkov sa od účinnosti Správneho súdneho poriadku podstatne zmenila s tým, že konanie o kasačnej sťažnosti má zabezpečiť tri rozdielne úlohy, a to rýchlu a efektívnu nápravu najpodstatnejších procesných pochybení, objasnenie otázok zásadného právneho významu ako aj zjednocovanie judikatúry. Je potom na zvážení sťažovateľa vrátane zvýšeného významu úlohy kvalifikovane právneho konania sťažovateľa (§ 5 ods. 5 v spojení s § 449 ods. 1 veta prvá S.s.p.), ktorú z uvedených úloh má ním podaná kasačná sťažnosť v správnom súdnictve plniť.
2. Na tomto mieste a s prihliadnutím na množstvo dodatočných podaní sťažovateľa predovšetkým kasačný súd musí pripomenúť, že jeho povinnosťou bolo preskúmať napadnutý rozsudok len v kontexte konkrétnych sťažnostných bodov tak, ako sú tieto vznesené a ktoré sú vymedzené v kasačnej sťažnosti v rámci lehoty vymedzenej

§ 443S.s.p.

Na doplňujúce sťažnostné body uvedené v neskorších podaniach sťažovateľa kasačný súd prihliadnuť nemohol. C) K dôvodu

§ 440ods.

1 písm. f) S.s.p.: nepreskúmateľnosť 46. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti musí kasačný súd vyhodnotiť dôvod

§ 440ods.

1 písm. f) S.s.p., t.j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým správny súd mal znemožniť účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou vykonania prieskumu

iného vyššie namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený dôvod kasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti (sťažovateľ konkrétne poukazuje na absenciu odpovede správneho súdu na jeho niektoré žalobné body) však v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol. 47. Iba v súvislosti s častou kolíziou rozsahu sťažnostných bodov podporujúcich argumentáciu, a tiež aj u sťažovateľa v preskúmavanej veci, o uplatniteľnosti dôvodu

písmena f) s dôvodom

písmena g) - nesprávne právne posúdenie veci, musí kasačný súd na úvod zdôrazniť (rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 28. júla 2020 sp.zn. 1Sžfk/23/2019), že nepreskúmateľné je také rozhodnutie správneho súdu, ktoré ho neumožňuje spochybniť na základe dôvodu

písmena g). To, že sa sťažovateľ v preskúmavanej veci pokúsil aj za pomoci dôvodu

písmena g) spochybniť rozhodnutie správneho súdu tým, že v ňom našiel prvky pre svoju argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení veci, to iba potvrdzuje nedôvodnosť predloženého dôvodu

písmena f).

1. Kasačný súd vychádza z toho, že sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok ako nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný vo vzťahu k uplatneným žalobným bodom, ktoré sa opierajú o rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora a že tento postup správneho súdu mu odňal právo na spravodlivý proces. S poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu (najmä rozsudok sp.zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa
2. januára 2020) kasačný súd zastáva naďalej názor, že sťažovateľom tvrdená nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej moci a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním absencie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Samotná subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s formou, štruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v tomto prípade nepostačujúca.
3. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku). 50. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)], t.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07). 51.

stanoviska č. R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015, ktoré je v zmysle konzistentnej judikatúry aplikovateľné aj na podmienky Správneho súdneho poriadku platí, že: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

1. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých skutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách ust. § 139 ods. 2 S.s.p., t.j. odôvodnenie napadnutého rozsudku umožňuje jeho preskúmateľnosť. Iba pre úplnosť kasačný súd k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje, že v úvode napadnutého rozsudku (č. 1 až 10 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný priebeh konania a stručné zhrnutie preskúmavaného rozhodnutia. Nasleduje podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného (č. 11 až 35 napadnutého rozsudku). Po všeobecnej časti odôvodnenia svojej právomoci a prehľade dotknutých právnych ustanovení (č. 36 až č. 46 napadnutého rozsudku) už správny súd prezentoval posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov (č. 47 až č. 66 napadnutého rozsudku).
2. V preskúmavanej veci je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov správny súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu preskúmavaného rozhodnutia. Najmä pod č. 16 a 17 napadnutého rozsudku správny súd opísal argumenty sťažovateľa týkajúce sa aplikácie úniového práva Súdnym dvorom a pod č. 26., č. 29 až 34 napadnutého rozsudku objasňoval stanovisko žalovaného, prečo nie je možné rozsudky Súdneho dvora citované sťažovateľom na preskúmavanú vec použiť. Následne pod č. 64 a č. 65 napadnutého rozsudku svoje úvahy uzavrel tak, že v obdobných veciach pizzerie (zdaňovacie obdobia október 2008 a marec 2009) boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu. Takisto z uvedených dôvodov nemohol kasačný súd potvrdiť argumentáciu sťažovateľa, že správny súd sa odklonil od záverov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/28/2013 (str. 3-4) zo dňa
3. augusta 2014.

§ 139ods.

2 S.s.p. v citovanom znení v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 54. Nakoľko však sťažovateľ proti záverom vysloveným v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu opakovane brojil (viď body č. 22, č. 34 alebo tiež č. 38 tohto rozsudku), musí sa kasačný súd s jeho sťažnostnými body zaoberať nižšie. D) K nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci - písm. g): 55. Sťažovateľ prostredníctvom ďalšieho dôvodu namieta, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec, t.j. meritum sporu [kasačný dôvod

§ 440ods.

1 písm. g) S.s.p.]. Uvedený druhý dôvod kasačnej sťažnosti v medziach sťažnostných bodov opätovne nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.

1. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa
2. septembra 2019) na to, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto zistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (a contrario písmeno h/ citovaného odseku 1).
3. Je nepochybné, že sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť najmä založil na argumentácii (viď bod č. 21 tohto rozsudku), že správny súd neprihliadol k záverom Súdneho dvora, t.j. konkrétne vyplývajúcich z rozsudku v spojených veciach C-80/
4. Kasačný súd pri tomto sťažnostnom bode zdôrazňuje účinky čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, ktoré transponujú, resp. implementujú ust. čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, obsahujúcu zásadu lojálnej spolupráce.

čl. 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

zmysle čl. 4 ods. 3 veta pododsek druhý a tretí Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

1. Tak žalovaný, ako aj sťažovateľ a následne správny súd v svojich argumentoch odkazovali na predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu (viď bod č. 16 tohto rozsudku). Avšak kasačný súd nemôže akceptovať ničím nepodloženú argumentáciu sťažovateľa (viď napríklad bod č. 22 tohto rozsudku), že ním uvedené rozsudky (sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016) možno považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov. Takýto právny záver môže autoritatívne vysloviť iba vyšší súd, ktorým je na slovenskej úrovni alebo veľký senát alebo Ústavný súd Slovenskej republiky, čo v prvom prípade aj sťažovateľ od kasačného súdu požadoval vykonať.
2. V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) Súdneho dvora, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených Najvyšším súdom, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napríklad rozsudky 2Sžf/l 9/2011 zo dňa
3. januára 2012 alebo sp.zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa
4. novembra 2012).
5. Je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Potom pre správne posúdenie preskúmavanej veci

názoru kasačného súdu nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec.

1. Čo sa týka judikatúry Súdneho dvora, ktorá je použiteľná na preskúmavanú vec, je tiež nepochybné, že Súdny dvor v nej striktne rozlišuje medzi situáciu, ktorá nastane pred (napríklad nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa služby či tovaru) alebo po splnení podmienok potrebných na vznik práva na odpočítanie dane (zamietnutie tohto práva). Napríklad v rozsudku sp.zn. C-324/11 zo dňa
2. septembra 2012 vo veci Gábor Tóth sa Súdny dvor zaoberal možnosťou zamietnuť právo na odpočítanie DPH, ale súčasne celkom logicky vychádzal z premisy, že zároveň boli splnené aj vecné, aj formálne podmienky na výkon daného práva, ktoré vzniklo v súlade s týmito podmienkami

smernice č. 2006/

1. S týmto napríklad polemizuje sťažovateľ vo svojej duplike z 31.08.2018 pod písmenom f).
2. Sťažovateľ od počiatku súdneho prieskumu (napríklad aj jeho argumentácia v kasačnej sťažnosti - viď bod č. 21 tohto rozsudku) zotrváva na názoroch, resp. konkrétne cituje právne závery o dôkaznom bremene správcu dane pre prípady možného podvodného konania v obchodnom reťazci vyslovené prostredníctvom rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/
3. Avšak pozornosti sťažovateľa zrejme uniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine qua non), že neexistujú pochybnosti o tom, že služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t.j. aj takto označeným dodávateľom priamo alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril Súdny dvor v prvom výroku formuláciou „ktoré jej boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené. Je nepochybné, že bez naplnenia vecných a formálnych podmienok, ktoré sú nevyhnutné na vznik samotného práva na odpočítanie DPH, nie je ani prestaviteľné jeho uplatnenie voči správcovi dane.
4. Navyše v rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11 Súdny dvor v marginálnom bode č. 44 tohto rozsudku zdôraznil, že mu z podkladov vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne otázky sa zakladajú na predpoklade,

ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet boli splnené. Toto však v preskúmavanej veci sťažovateľa nebolo preukázané, ako je explicitne uvedené nielen v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/46/2016) a opakovane v preskúmavanom rozhodnutí (viď bod č. 11 tohto rozsudku obsahujúci právny titul pre neuznanie vzniku práva na odpočítanie dane) ale aj odôvodnené nižšie. Pokiaľ sa však sťažovateľ za tejto situácie domnieval, že tak správca dane ako aj žalovaný vychádzal z preukázania jeho podvodného konania (najmä formulácia na str. 12 preskúmavaného rozhodnutia, že v rozporných obchodných prípadoch bolo správcom dane preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami a daňovým subjektom, ktorých jediným účelom bolo získanie daňovej výhody), potom nepostrehol, že nemohlo ísť o právny dôvod nepriznania práva na odpočítanie DPH ale naopak o možný cieľ zdaniteľného obchodu dedukovaný správcom dane z dôkaznej pasivity sťažovateľa. 64. Najvyšší súd už viackrát zdôraznil (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/76/2016 zo dňa 26. októbra 2017), že práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielenže na seba preberá daňovú povinnosť ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej, ako správne tvrdí žalovaný, nepostačuje. Podnikateľ, ktorý je obchodnou spoločnosťou založenou

zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej“ listiny) prostredníctvom štatutárneho orgánu (v prípade sťažovateľa ako spoločnosti s ručením obmedzeným ide o konateľa alebo viacerých konateľov) alebo ním splnomocneného zástupcu, prípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej organizačného členenia.

1. Na tomto mieste musí kasačný súd opakovane zdôrazniť judikatúru Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp.zn. 5Sžf 97/2009 zo dňa
2. júla 2009 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf 61/2016 zo dňa
3. decembra 2017), že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno pri naplnení predpokladov požadovaných v § 49 zák. č. 222/2004 Z.z. (vznik daňovej povinnosti u dodávateľa a vôľa nadobudnutý tovar používať na svoje dodávky tovaru a poskytnutie služieb ako platiteľ) u podnikateľov (viď napríklad § 135a Obchodného zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou poctivého obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť o získanie všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa zdaniteľného obchodu (napríklad preventívne overenie spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie požadovaných prác, resp. reklamačné konanie ohľadne nesprávnych údajov na dodávateľskej faktúre), tak táto pozitívne pôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie podlieha priamej či nepriamej dani.
4. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 Daňového poriadku) si sťažovateľ ako daňový subjekt „a priori“ zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.
5. S prihliadnutím na uvedené bolo základnou úlohou sťažovateľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv pri tvrdenom dodaní tovaru na správne určenie dane vzhľadom na údaje, ktoré uviedol v daňovom priznaní na DPH, vrátane vierohodnosti, správnosti a úplnosti účtovnej a inej evidencie (napríklad skladovej evidencie alebo evidencie prepravných služieb).
6. Na základe uvedeného sa javí ako nutné zdôrazniť, že v uvedenej súvislosti Najvyšší súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/61/2016 zo dňa
7. decembra 2017) konštatoval, že : „
8. Najmä z rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a C-142/11 (Dávid), konkrétne jeho marginálny bod 66, pre Najvyšší súd vyplýva, že smernica č. 2006/112 bráni vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej správca dane zamietne uplatnenie práva na odpočítanie dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa uplatňuje (požaduje) právo na odpočítanie dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, napriek tomu, že vecné (hmotnoprávne) a formálne (procesnoprávne) podmienky vzniku a výkonu práva na odpočítanie dane (ďalej tiež len „vecné a formálne podmienky“) upravené v smernici č. 2006/112 (I.) boli splnené a že (II.) zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane svojho dodávateľa ako vystaviteľa faktúry.
9. V súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami Súdny dvor pod pojmom vecné podmienky najmä rozumie: a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi, bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-414/10 vo veci Véleclair) - tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku jednou zmluvnou stranou, ktorá opravní druhú stra