1, ods. 4 písm. a), b), e) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného S. D. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 26. októbra 2015, sp. zn. 4T/66/2012, bol obvinený S. D. uznaný za vinného v bodoch 1) a 5) obžaloby z pokračovacieho zločinu krádeže sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
1, ods. 4 písm. a), b),
l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zločinom poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia
1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona a s prečinom porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že - obvinení S. D., S. Š., O. S. a K. X. ako členovia organizovanej skupiny (§ 129 ods. 2 Trestného zákona) spolu s W. Ď. dňa
4 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), § 41 ods. 1, § 42 ods. 1, § 46 Trestného zákona úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov, na ktorého výkon ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne
2 Trestného zákona zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Čadca z 3. septembra 2014, sp. zn. 3T 83/2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň
D. spolu s obvinenými S. Š., O. S. a K. X. povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným: Prima banka Slovensko, a. s. škodu vo výške 63.510,- eur, obci Pliešovce škodu vo výške 333,- eur, PRINTEC SLOVAKIA spol. s r. o. škodu vo výške 8.182,22 eur a Slovak Telekom a. s. škodu vo výške 588,05 eura Naproti tomu prvostupňový súd obvineného S. D.
c) Trestného poriadku oslobodil spod bodov 2), 3) a 4) obžaloby prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 21. júna 2012, sp. zn. XIV Gv 16/11, právne kvalifikovaných v bode 2) ako zločin krádeže
1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v bode 3) ako zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm.
1 písm. a) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci
1 Trestného zákona a v bode 4) ako prečin krádeže
2 písm. a) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci
2 písm. a) Trestného zákona. Uvedený rozsudok okresného súdu napadli prokurátor a obvinený S. D. (spolu s ďalšími obvinenými) odvolaniami, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 8. novembra 2017, sp. zn. 4To/22/2016,
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému S. D. doručené
1 písm. c),
jeho názoru práva obvinených nemohli byť týmto postupom dotknuté z dôvodu, že obhajoba mala možnosť na hlavnom pojednávaní vypočuť tohto svedka a klásť mu otázky. S uvedeným názorom prvostupňového súdu však obvinený nesúhlasí, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. novembra 2012, sp. zn. 2 Tdo V 16/2011, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 4/2013, v zmysle ktorého „obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vždy reálnu možnosť uplatniť právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka. Iba všeobecné poučenie obvineného a jeho obhajcu o možnosti zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov
1, ods. 3 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné, lebo takéto poučenie nezohľadňuje povinnosť policajta, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por., ani podmienky čítania zápisnice o výpovedi svedka (spoluobvineného), vyplývajúce z § 263 ods. 3, ods. 4 Tr. por. Tieto ustanovenia úzko súvisia a musia byť aplikované v jednote a nie izolovane.“ Obvinený taktiež poukázal na to, že zákonným predpokladom pre prečítanie výpovede obvineného z prípravného konania v zmysle § 258 ods. 4 Trestného poriadku je to, aby bol skorší výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, čo však
jeho názoru vo vzťahu k predmetnému výsluchu splnené nebolo, pretože obvinení ani ich obhajcovia o výsluchu neboli upovedomení, z čoho je zrejmé, že výsluch nebol vykonaný zákonným spôsobom. Navyše, právo obhajoby vykonať výsluch obvineného K. X. na hlavnom pojednávaní bolo podstatne znížené z dôvodu, že tento obvinený si na hlavnom pojednávaní nepamätal na predmetný skutok a z tohto dôvodu súd vychádzal len z prečítanej zápisnice o jeho výsluchu z prípravného konania. Týmto postupom došlo
obvineného k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže výsluch obvineného X. reálne vykonávali len orgány činné v trestnom konaní a aj napriek tomu sa stal jedným z usvedčujúcich dôkazov, z ktorých vychádzali konajúce súdy (v tejto súvislosti obvinený poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu z 15. marca 2017, sp. zn. 3 Tdo 82/2016). Zároveň, v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2013, uverejneného v Zbierke pod č. 89/2014, mal prokurátor po tom, ako obvinený X. vyhlásil, že si nepamätá skutkové okolnosti prípadu, tohto obvineného opätovne vyzvať na súvislú výpoveď, pričom ak tak nekonal, mala tak
dovolateľa postupovať predsedníčka senátu. Ďalším dôvodom zakladajúcim nezákonnosť prečítanej výpovede obvineného X. je
obvineného aj to, že jemu, ani ostatným spoluobvineným nebolo postupom
1 Trestného poriadku umožnené vyjadriť sa k tomuto dôkazu, čím došlo zásadným spôsobom k porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj k tomu, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, čo napĺňa dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Za nezákonné dôkazy považuje dovolateľ aj dôkazy získané z (
neho nezákonne) uskutočnených domových prehliadok, pričom poukázal najmä na domovú prehliadku vykonanú u seba ako aj u ďalších obvinených a zdôraznil, že zápisnice z domových prehliadok, ako aj podnety na ich vydanie boli prečítané na hlavnom pojednávaní 30. apríla 2014, avšak na tomto hlavnom pojednávaní neboli prečítané návrhy prokurátora na vydanie príkazu na domové prehliadky (pričom na uvedenom
obvineného nič nemení ani to, že na hlavnom pojednávaní boli oboznámené podnety vyšetrovateľa na vydanie návrhu na vykonanie domových prehliadok, keďže podnet vyšetrovateľa je potrebné odlíšiť od návrhu prokurátora), a v tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie najvyššieho súdu z
obvineného zrejmé, že nakoľko príkazy na domové prehliadky nezohľadňujú ústavný princíp proporcionality, domové prehliadky vykonané na základe takýchto príkazov sú nezákonné, čím je daný dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Obhajoba na hlavnom pojednávaní taktiež namietala nedostatok súhlasu s prehliadkou osobného motorového vozidla obvineného S. Š., na čo prokurátorka reagovala tým spôsobom, že na hlavnom pojednávaní
Trestného poriadku a z tohto dôvodu nebolo obvineným umožnené postupom
1 Trestného poriadku vyjadriť sa k tomuto dôkazu. Obvinený zároveň nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, že súhlas prokurátora nemusí byť odôvodnený, keďže
jeho názoru by bolo v rozpore s logikou veci, ako aj cieľom sledovaným zákonodarcom, ak by súd musel spĺňať väčšie nároky pri zasahovaní do práva jednotlivcov než hierarchicky nižšie postavený orgán, ktorým je prokurátor. Na základe uvedeného považuje obvinený aj dôkazy získané z tejto prehliadky za nezákonné. Vo vzťahu k príkazu na prehliadku motorového vozidla Audi A8, ktorého užívateľom bol dovolateľ, doplnil, že uvedený príkaz mu nebol doručený zákonným spôsobom, čo je zrejmé z doručenky, ktorá neobsahuje dátum doručenia. Za nezákonne získané dôkazy považuje obvinený aj dôkazy získané z rekognícií oboznámených na hlavnom pojednávaní 30. apríla 2014, a to z dôvodu, že vykonané rekognície nemajú žiaden dôkazný význam, pretože stotožňujúce osoby najprv nepopísali vzhľad podozrivej osoby, táto im bola priamo ukázaná, z čoho je
obvineného zrejmé, že uvedené rekognície nemôžu slúžiť ako podklad pre uznanie jeho viny. Rovnako tak obvinený namieta aj zákonnosť získaných previerok výpovedí, keďže o niektorých z nich neboli upovedomení obhajcovia, ktorí sa na nich následne nemohli zúčastniť, čo z nich s poukazom na § 213 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku robí nezákonne získané dôkazy. Obvinený v podanom dovolaní osobitne namieta nezákonnosť výsluchov tzv. spolupracujúcich svedkov W. Ď. a K. J.Ľ., pričom v tejto súvislosti poukazuje na to, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z
obvineného robí túto výpoveď svedka nezákonnou. Rovnako tak aj vo vzťahu k svedkovi K. J. obvinený poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní boli prečítané zápisnice o výsluchu tohto svedka z prípravného konania, hoci v prípravnom konaní nebol zisťovaný pomer svedka k obvineným a ostatným procesným stranám (tento pomer bol zisťovaný len pri výsluchu svedka K. J. na hlavnom pojednávaním pričom svedok v tejto súvislosti uviedol, že v bližšom vzťahu s obvinenými nie je a vie čo je predmetom konania). Zásadné porušenie svojho práva na obhajobu vidí obvinený aj v tom, že na hlavnom pojednávaní navrhol znalecké skúmanie psychického stavu svedka W. Ď. za účelom posúdenia vierohodnosti tohto svedka, čomu však prvostupňový súd nevyhovel. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že len z výpovede tohto svedka bolo možné vyvodiť jeho účasť na skutkoch pod bodom 1) a 5) obžaloby, pričom bez súčinnosti súdu nemohol znalecké skúmanie iniciatívne zabezpečiť ani sám obvinený. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm.
čl. 54 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Dovolací dôvod
1 písm.
obvineného naplnený nesprávnym právnym posúdením skutku ako spáchaného organizovanou skupinou, pretože pojem „spáchaný organizovanou skupinou“ je právnym pojmom, ktorý musí byť uvedený v právnej vete, ale nesmie byť uvedený v tzv. skutkovej vete rozsudku. V tejto súvislosti obvinený poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 26. augusta 2014, sp. zn. 2 Tdo 38/2014, uverejnený v Zbierke pod č. 22/2015, v zmysle ktorého „skutková veta (popis skutku) nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety (teda terminológiu dotknutého zákonného ustanovenia), aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie.“ S poukazom na uvedené je obvinený toho názoru, že v prejednávanej veci neobsahuje skutková veta žiadne také skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že skutok bol spáchaný organizovanou skupinou, pretože zo skutkových okolností nevyplýva, že by medzi obvinenými existovala určitá deľba úloh ani to, že by sa činnosť skupiny vyznačovala plánovitosťou a koordinovanosťou, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu tak, ako to predpokladá § 129 ods. 2 Trestného zákona. Obvinený v tejto súvislosti doplnil, že podaná obžaloba obsahovala skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že skutok bol spáchaný organizovanou skupinou, avšak prvostupňový súd ich neprevzal do skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku, čo
obvineného znamená, že prvostupňový súd nemal tieto okolnosti vykonaným dokazovaním za preukázané, pretože v opačnom prípade by ich v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku obsiahol. Rovnako tak
obvineného zo skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva ani jeho organizovanie trestnej činnosti (toto vyplýva len z právnej vety rozsudku), pričom doplnil, že
jeho názoru je vylúčené, aby bol skutok súčasne kvalifikovaný
4 písm. b) Trestného zákona aj
4 písm. e) Trestného zákona. Obvinený v podanom dovolaní poukazuje aj na nesprávne právne posúdenie skutku
4 písm. a) Trestného zákona, pretože v skutkovej vete je použitý pojem „škoda“, ktorý je
neho pojmom právnym, definovaným ako reálny úbytok na majetku poškodeného, ujma na zisku, ktorý by poškodený získal alebo ujma na iných právach. Keďže bol pojem „škoda“ použitý v skutkovej vete rozsudku bez bližšieho určenia, o aký typ škody ide, nie je na základe neho možné kvalifikovať jeho konanie a on v podstate do dnešného dňa nevie, voči akej škode sa má brániť. Nesprávna je
jeho názoru aj právna kvalifikácia skutku ako prečinu poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože zákonným znakom je v tomto prípade spáchanie väčšej škody, t. j. škody presahujúcej čiastku 26.600,- eur, pričom súčet škôd na bankomatových zariadeniach, verejnom osvetlení a pod. túto škodu nedosahuje (dosahuje len škodu 18.324,85 eura). Rovnako tak
obvineného neobstojí ani právna kvalifikácia skutku
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože v právnej vete rozsudku sú uvedené obe alternatívy konania (neoprávnene vnikol a neoprávnene zotrval) a navyše, pri kvalifikovanej skutkovej podstate tohto trestného činu nie je uvedené, ktorou z foriem závažnejšieho spôsobu konania sa mal obvinený predmetného skutku dopustiť. Obvinený pritom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 22. októbra 2013, sp. zn. 2 Tdo 49/2013, v zmysle ktorého „ak ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona počíta pri popise objektívnej stránky s viacerými možnosťami spáchania trestného činu, v odsudzujúcom rozsudku musí právna veta obsahovať len tú časť citácie dotknutého ustanovenia, ktorá zodpovedá súdom zistenému skutku.“ Na základe uvedeného je obvinený presvedčený o tom, že právna veta rozsudku prvostupňového súdu je formulovaná chaoticky, čo samo osebe napĺňa dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku a je preto potrebné, aby bolo napadnuté rozhodnutie pre svoju zmätočnosť zrušené. V podstate z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby najvyšší súd rozsudkom vyslovil, že uznesením krajského súdu z
prokurátora všetko pre urýchlenie ukončenie predmetnej trestnej veci, pričom
jeho názoru ani samotné takmer dvojročné väzobné stíhanie obvineného nemôže mať samo osebe vplyv na výšku uloženého trestu (navyše doplnil, že táto doba bude obvinenému započítaná do uloženého trestu odňatia slobody). Na základe uvedených skutočností prokurátor navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného S. D.
c) Trestného poriadku odmietol. K dovolaniu obvineného S. D. sa písomným podaním z 24. júna 2018 vyjadril aj obvinený S. Ď., ktorý sa vo svojom vyjadrení v plnom rozsahu stotožnil s dovolacími námietkami a uplatnenými dovolacími dôvodmi obvineného S. D., keďže
jeho názoru plne zodpovedajú stavu predchádzajúceho konania a postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 27. marca 2019, sp. zn. 2 Tdo 56/2018, dovolanie obvineného S. D.
por. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. [rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012]. Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
por. Uvedeným sa najvyšší súd riadil aj pri posudzovaní dovolacích námietok, ktoré obvinený podradil pod dovolacie dôvody
1 písm.
1 písm. c) Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. práva
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
3 Tr. por. na tomto hlavnom pojednávaní odmietnutý a odmietnutie vykonania dokazovania prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní aj odôvodnil (čo je zrejmé zo zvukového záznamu z tohto hlavného pojednávania). Otázkou hodnovernosti svedka W. Ď. sa pritom podrobne zaoberal aj v odôvodnení svojho rozsudku (pozri najmä str. 38 a 39) a s touto otázkou sa vysporiadal aj odvolací súd (pozri str. 19 napadnutého uznesenia). Na základe uvedeného možno konštatovať, že s návrhom na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd náležite vysporiadali. A ako už bolo uvedené vyššie, len samotné odmietnutie dôkazného návrhu strany, nemôže zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por. Treba zároveň zdôrazniť, že ani súčasťou práva na obhajobu, ale ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo obvineného na rozhodnutie v súlade s jeho návrhom, predstavami alebo očakávaniami. Vo vzťahu k zvyšným dovolacím námietkam, ktoré obvinený podradil pod dovolacie dôvody
1 písm. c), g) Tr. por. a ktoré obsahovo spadajú pod dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por., je nutné skonštatovať nesplnenie podmienky
4 Tr. por. por.,
ktorej dôvody dovolania
1 písm.
4 veta prvá Tr. por. sa pritom posudzuje samostatne u každého obvineného a na konštatovanie jej splnenia je potrebné, aby bola v dovolacom konaní uplatnená okolnosť v skoršom priebehu konania skutočne vytýkaná, t. j. aby bola táto predostretá ako výhrada, a to samotným dovolateľom, nie napríklad iba jeho spoluobvineným či prokurátorom (pozri uznesenie najvyššieho súdu z
4 Tr. por. absentuje aj vo vzťahu k obvineným namietaným nezákonne vykonaným rekogníciam a nezákonne vykonaným previerkam výpovedí, ktoré boli oboznámené na hlavnom pojednávaní 30. apríla 2014 (č. l. 3363 spisu), rovnako tak aj vo vzťahu k obvineným namietaným nezákonne vedeným výsluchom svedkov W. Ď. a K. J. a nezákonne prečítaným výpovediam týchto svedkov z prípravného konania. Z uvedeného je zrejmé, že vzhľadom na nesplnenie podmienky
4 Tr. por. nemožno tieto námietky v posudzovanej veci úspešne použiť. Pokiaľ ide o námietky obvineného, ktoré uplatnil v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Tr. por., dáva najvyšší súd do pozornosti, že prejudiciálna otázka vedená na Súdnom dvore pod sp. zn. C-510/2017, predložená Okresným súdom Bratislava II, sa týka výkladu čl. 4 rámcového rozhodnutia 2004/757/SVV, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, čl. 82, 83 a 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 a 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie v kontexte § 172 ods. 3 Tr. zák., ktorý neumožňuje vnútroštátnemu súdu uložiť trest odňatia slobody v rámci spodnej hranice trestnej sadzby v nižšej výmere než 15 rokov. V prejednávanej veci však nebol obvinenému S. D. ukladaný trest v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 172 ods. 3 Tr. zák. (pre takto kvalifikovaný trestný čin sa voči nemu ani neviedlo trestné stíhanie), ale v rámci trestnej sadzby
4 Tr. zák. (trestná sadzba najprísnejšie trestného činu). Dovolateľ ale vo vzťahu k zločinu krádeže
4 Tr. zák. neoznačil žiadne ustanovenie primárneho práva Európskej únie, s ktorým by mala byť táto vnútroštátna úprava v rozpore, pričom len samotný ním namietaný nesúlad tohto ustanovenia s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie by nezakladal právomoc Súdneho dvora rozhodovať o takto formulovanej a predloženej prejudiciálnej otázke (porovnaj uznesenie Súdneho dvora zo 17. júla 2014, Široká, C-459/13, EU:C:2014:2120, body 14-27). Jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania a iniciovanie konania o prejudiciálnej otázke tak nie je vecne opodstatnený. K obvineným namietanej neprimeranej dĺžke trestného konania a jej nezohľadnení konajúcimi súdmi pri výmere trestu je potrebné uviesť, že neprimeraná dĺžka trestného konania môže odôvodňovať postup
1 Tr. zák. (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 10/2011). Primeranosť dĺžky konania sa vždy posudzuje s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, pričom súd pri posudzovaní berie do úvahy skutkovú, právnu a procesnú zložitosť prípadu, ako aj správanie štátnych orgánov a účastníkov konania (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Masár proti Slovenskej republike z
1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie
uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Tr. zák. resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod. Z uvedeného je zrejmé, že ani dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. por. nie je v predmetnej veci naplnený. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. obvinený namietal nesprávne právne posúdenie skutku ako spáchaného organizovanou skupinou z dôvodu použitia pojmu „spáchaný organizovanou skupinou“ v skutkovej vete rozsudku. K tomu je potrebné uviesť, že obvinený v rámci svojej argumentácie v podanom dovolaní neuviedol, ktoré ustanovenie Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iného právneho predpisu by vylučovalo používanie právnych pojmov v skutkovej vete rozsudku, pričom uvedené nevylučuje ani ním uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 22/2015, v ktorom sa práve naopak v tejto súvislosti uvádza „skutková veta (popis skutku) nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety (teda terminológiu dotknutého zákonného ustanovenia), aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú).“ V tejto súvislosti sa žiada dodať, že v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu je okrem použitia pojmu „spáchaný organizovanou skupinou“ opísané aj konanie organizovanej skupiny, vrátane rozdelenia úloh jednotlivým členom skupiny. Konkrétne W. Ď. a K. J. a obvinení K. X. a S. Ď. boli tzv. „stojky“ a obvinení S. D., S. Š., O. S.Á. a A. D. v skutku popísaným plánovitým a koordinovaným konaním vykonali samotnú krádež, resp. sa o ňu pokúsili. Takáto deľba úloh nepochybne zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu (§ 129 ods. 2 Tr. zák.). Preto ani táto dovolacia námietka obvineného nie je dôvodná a nemôže zakladať naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. i) Tr. por. Na druhej strane dovolacia námietka obvineného S. D. týkajúca sa právnej kvalifikácie skutku
4 písm. e) Tr. por. je dôvodná, keďže v popise skutkov, za ktoré bol dovolateľ odsúdený nie je žiadnym spôsobom vyjadrené, že by ich spáchanie mal zorganizovať práve on. Dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., pod ktorý namietané nesprávne právne posúdenie skutku
4 písm. e) Tr. por. obsahovo spadá, však nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Tr. por.). Vo vzťahu k dovolacej námietke obvineného týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia skutku ako zločinu krádeže
4 písm. a) Tr. por. z dôvodu, že v skutkovej vete je použitý pojem „škoda“ bez jeho bližšieho určenia, dovolací súd poukazuje na to, že v popise skutku je jednoznačne vyjadrené, aký druh škody poškodeným v dôsledku konania obvinených vznikol, konkrétne v bode 1) vznikla škoda krádežou hotovosti vo výške 61.010,- eur, poškodením zariadenia vo výške 2.500,- eur, poškodením vchodových dverí vo výške 33,- eur, poškodením 3 ks verejného osvetlenia a káblovej obecnej televízie škodu vo výške 300,- eur, poškodením bankomatu vo výške 8.182,22 eura, poškodením telekomunikačného vedenia vo výške 588,05 eura, krádežou rebríka vo výške 39,83 eura a poškodením visiaceho zámku vo výške 4,78 eura, a v bode 5) vznikla škoda na zariadení poškodením poplašného zariadenia vo výške 30,77 eura a na bankomate vo výške 6.640,20 eura. Je preto zrejmé, že ani táto dovolacia námietka obvineného nie je dôvodná a tvrdenie dovolateľa, že do dnešného dňa nevie, voči akej škode sa má brániť, je krajne účelové. Nedôvodná je i dovolacia námietka obvineného vzťahujúca sa k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku ako prečinu poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., v rámci ktorej obvinený tvrdil, že zákonným znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty je v tomto prípade spáchanie väčšej škody, t. j.
jeho názoru škody presahujúcej čiastku 26.600,- eur, pričom súčet škôd na bankomatových zariadeniach, verejnom osvetlení a pod. túto škodu nedosahuje (dosahuje len škodu 18.324,85 eura). Vo vzťahu k uvedenému treba zdôrazniť, že väčšou škodou sa
1 druhá veta Tr. zák. rozumie škoda dosahujúca najmenej desaťnásobok malej škody, t. j. prevyšujúca sumu 2.660,- eur, nie 26.600,- eur, ako to uvádza obvinený v podanom dovolaní. Ak by totiž škoda prevyšovala sumu 26.600,- eur, išlo by už o značnú škodu (§ 125 ods. 1 tretia veta Tr. zák.), ktorá by odôvodňovala kvalifikáciu konania obvineného ako zločinu poškodzovania cudzej veci
3 písm. a) Tr. zák. Konanie obvineného tak bolo správne právne kvalifikované
1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., keďže ním došlo k spôsobeniu (iba) väčšej škody. Napokon, obvinený v podanom dovolaní vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. namietal aj nesprávnu právnu kvalifikáciou skutku ako prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., pretože v právnej vete rozsudku sú uvedené obe alternatívy konania (neoprávnene vnikol a neoprávnene zotrval) a navyše pri kvalifikovanej skutkovej podstate nie je uvedené, ktorou z foriem závažnejšieho spôsobu konania sa mal obvinený predmetného skutku dopustiť. K tomu možno uviesť, že na jednej strane je pravdivé tvrdenie obvineného o tom, že právna veta musí obsahovať len tú časť citácie dotknutého ustanovenia, ktorá zodpovedá súdom zistenému skutku, avšak na strane druhej, aj zo samotného rozsudku najvyššieho súdu z
1 písm. i) Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 371 ods. 5 Trestného poriadku v súvislosti s „vypustením“ právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu
4 písm. e) Trestného zákona. [...] 60. Najvyšší súd sa so sťažovateľom namietanou nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku kladeného mu za vinu aj
4 písm. e) Trestného zákona, ktorú (námietku) subsumoval pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 vysporiadal tak, že túto vyhodnotil ako dôvodnú, keďže v popise skutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, nebolo žiadnym spôsobom vyjadrené, že by ich spáchanie mal zorganizovať práve on. Najvyšší súd však dodal, že dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, pod ktorý namietané nesprávne právne posúdenie skutku obsahovo spadá, nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného - sťažovateľa (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku). Z tohto pohľadu bolo
dovolacieho súdu v predmetnej veci podstatné, že ani prípadné vypustenie právnej kvalifikácie konania sťažovateľa
4 písm. e) Trestného zákona by zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie, keďže jeho konanie by bolo aj naďalej právne posudzované
kvalifikovanej skutkovej podstaty § 212 ods. 4 písm.
čl. 127 ods. 1 ústavy o ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie základného práva nie je jeho úlohou posúdiť a rozhodnúť (vysloviť), či vypustenie právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu
4 písm. e) Trestného zákona zásadným spôsobom ovplyvnilo alebo neovplyvnilo jeho postavenie v trestnom konaní, ale jeho úloha (úloha ústavného súdu) v okolnostiach danej veci spočíva v skúmaní, či odôvodnenie najvyššieho súdu o potrebe rozhodnutia v intenciách dovolacím súdom prijatého záveru v tejto otázke je dostatočne presvedčivé, jasné a zreteľné. 65. Po oboznámení sa s relevantnou časťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ sa z odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu dostatočne jasne a zreteľne nedozvedel, prečo vo vzťahu k jeho osobe v predmetnej trestnej veci nebolo možné použiť dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, keďže v argumentácii najvyššieho súdu absentuje adekvátne odôvodnenie prijatého záveru o splnení zákonných predpokladov upravených v § 371 ods. 5 Trestného poriadku vylučujúcich aplikáciu už označeného dovolacieho dôvodu [
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] na vec sťažovateľa. Dovolací súd na jednej strane uznal nesprávnosť kvalifikácie skutku okrem iných aj ako trestného činu
4 písm. e) Trestného zákona, avšak to, prečo
jeho názoru takto zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa, už z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé nie je. 66. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nerozvinul svoju úvahu o tom, prečo by prípadné vypustenie právnej kvalifikácie konania sťažovateľa
4 písm. e) Trestného zákona zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie. Sťažovateľovi pritom nemožno vyčítať jeho presvedčenie o opaku a ani uprieť mu legitímne očakávanie uvedenia regulárnych dôvodov s tým súvisiacich, zvlášť ak sa jeho argumentácia nejaví ako iracionálna. Napokon sťažovateľom uplatnené dôvody diskvalifikácie použitia § 371 ods. 5 Trestného poriadku v jeho prípade spočívajúce v možných dopadoch nielen na prípadnú výšku jemu uloženého trestu pri nezmenenej trestnej sadzbe, ale aj v okolnostiach dotýkajúcich sa jeho osobnosti (verejné vyhlásenie rozsudku a zápis do registra trestov), ktoré ho viedli aj k podaniu ústavnej sťažnosti, majú oporu v judikatúre súdnych orgánov rozhodujúcich na základe veľmi podobnej právnej úpravy (rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky) a tieto jednoznačne vyznievajú v prospech jeho názoru.
5 Trestného poriadku, zvlášť v prípade jednoznačného zistenia pochybenia súdov nižších stupňov vo vzťahu k uplatnenej právnej kvalifikácii skutku kladeného sťažovateľovi za vinu, sa javilo ako nevyhnutná súčasť odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní, ak toto malo spĺňať kritéria jeho ústavnej konformity. 70. Iba adekvátnym odôvodnením spôsobu interpretácie aplikovanej právnej normy, v danom prípade § 371 ods. 5 Trestného poriadku, mohol najvyšší súd rozptýliť akúkoľvek pochybnosť o nearbitrárnosti ním prijatého právneho názoru. [...] 72.
názoru ústavného súdu v aktuálnej veci nemožno vylúčiť, že v súvislosti s elimináciou aplikácie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, vzhľadom na dovolacím súdom uplatnený postup
5 Trestného poriadku, išlo o otázku, ktorá mohla mať pre sťažovateľa zásadný význam a v takom prípade nemôže zostať interpretácia použitej právnej normy nejasná, v rovine dohadov, ale s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu a nespochybniteľnú odpoveď. Podcenenie tejto povinnosti najvyššieho súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvolalo účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru. 73. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu týchto práv nedostatočným odôvodnením dovolacieho rozhodnutia v súvislosti s namietanou nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku aj ako prečinu porušovania domovej slobody
1 a 2 písm. a) Trestného zákona, keď v právnej vete rozsudku okresný súd nevyselektoval relevantnú časť znenia príslušného zákonného ustanovenia, ale uviedol obe alternatívy možného konania
1 Trestného zákona (neoprávnene vnikol a neoprávnene zotrval) a zároveň prvostupňový súd neuviedol, v čom spočíval závažnejší spôsob konania sťažovateľa, ak použil ustanovenie § 194 ods. 2 písm.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zákona vyžaduje,
1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.
3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.
5 Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm. i) a
odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie nie je koncipované ako univerzálny mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov, ktorý má slúžiť na nápravu akýchkoľvek chýb napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, ale toto je určené na nápravu len určitých - v zákone taxatívne vymedzených chýb. V konaní o dovolaní je totiž „v hre“ aj záujem na zachovaní právnej istoty a na stabilite trestnoprávnych vzťahov, ktoré vyplývajú z právoplatného rozhodnutia a ktoré sa nezriedka týkajú nielen páchateľa trestného činu ale i jeho obete. Spoločným menovateľom jednotlivých dovolacích dôvodov je to, že tieto predstavujú iba také chyby, ktoré sú spôsobilé zásadne ovplyvniť (zmeniť) výsledok konania, a teda záujem na ich náprave prevyšuje záujem na zachovaní stavu právnej istoty. Z tohto pohľadu možno rozlíšiť dôvody dovolania, pri ktorých sa takýto dôsledok bez ďalšieho (ex lege) predpokladá, a dôvody, pri ktorých je nutné túto otázku osobitne skúmať. Tým sa zároveň líši slovenská právna úprava od tej českej, ktorou dovolateľ sčasti argumentoval v ústavnej sťažnosti, keďže
1 písm. f) Trestného poriadku Českej republiky sa dovolanie odmietne aj vtedy, ak je „... zcela zřejmé, že projednání dovolání by nemohlo zásadně ovlivnit postavení obviněného a otázka, která má být z podnětu dovolání řešena, není po právní stránce zásadního významu,“ a to bez ohľadu na to, z akého dôvodu je podané. Do prvej skupiny dovolacích dô
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.