Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Sk/38/2018 Identifikačné číslo spisu: 6017200496 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Judita Kokolevská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS
§ 174
nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. To znamená podľa predpisov účinných do 21.12.1999. Takýmto predpisom bol zákon č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 107/1999 Z. z., ktorý v § 174 ods. 2 stanovil, že podmienkou vzniku
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. a II. kategórii funkcií trvali k 31.12.
- Z uvedeného právneho rámca vyplýva, že žalovaný správne právne posúdil všetky rozhodné skutočnosti, keď dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením 58 roku podľa § 174 ods. 1 zákona č.100/1988 Zb., pretože žalobca nesplnil podmienku uvedenú v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.. Skutočnosť, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná, a to, že žalobca ukončil službu v SIS, a tým zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie funkcií dňa 25.10.1998, bola preto správne právne posúdená ako dôkaz o nesplnení podmienky podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb..
- Ustanovenie § 174 je zaradené v desiatej časti zákona č.100/1988 Zb., je teda ustanovením prechodným, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií po 31.12.1999, pôvodne po 31.12.
- Krajský súd správne uviedol, že ustanovenie malo za cieľ, v dôsledku zániku zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie po 31.12.1992, postupne predlžovaného až do 31.12.1999, odstrániť tvrdosť zákona spočívajúcu v nemožnosti splnenia podmienok podľa § 21 tohto zákona po 31.12.1992, resp. po 31.12.1999 a zachovať iba určeným skupinám zamestnancov, ktorí vykonávali zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 zákona, resp. v I. a II. kategórii funkcií, skorší vznik nároku na starobný dôchodok.
- Uvedené ustanovenie kasačný súd nepovažuje za retroaktívne alebo diskriminačné, naopak malo umožniť zamestnancom, ktorí vykonávali také zamestnanie k 30.06.1992 dosiahnuť v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej kategórie v tam určenom období (najskôr len do 31.12.1992, naposledy a v súvislosti s predlžovaním zaraďovania zamestnaní do zvýhodnených kategórií), teda do 31.12.1999 potrebný počet rokov v tejto kategórii pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok v rozsahu nižšom, ako je upravený v § 21, resp. § 132 zákona č. 100/1988 Zb..
- Pokiaľ sťažovateľ namietal ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., túto jeho námietku kasačný súd nepovažoval za dôvodnú. Zákonom č. 355/1999 Z. z. bolo totiž predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I a II. pracovnej kategórie a do I. kategórie funkcií až do 31.12.1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona) a zákonodarca v ustanovení § 175g ustanovil len to, že v konaniach o
§ 174
, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (22.12.1999), sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Konanie o nároku sťažovateľa na starobný dôchodok sa však začalo na základe jeho žiadosti z 30.05.2016 (§ 184 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda nezačalo pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z.). 20. Aj kasačný súd mal z uvedených dôvodov preukázané, že sťažovateľ podľa žiadosti nespĺňa podmienky pre vznik
§ 65ods.
2 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. a § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., resp. v spojení s § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb..
- Pokiaľ sťažovateľ v podrobnostiach svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd svojim rozhodnutím a postupom porušil princípy počnúc nedodržaním spravodlivého procesu cez princíp legitímneho očakávania, právnej istoty, až po materiálnu ochranu zákonnosti, kasačný súd uvádza, že z predložených listín a záznamov výpovedí takéto tvrdenie nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Rovnako o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným v danom prípade krajským súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (viď. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06), a tým by boli jeho závery aj z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Krajský súd v priebehu celého konania sa pridržiaval ako procesnoprávnych tak aj hmotnoprávnych ustanovení a vo veci zákonne rozhodol, tak ako z vyššie popísaných skutočností vyplýva.
- Vzhľadom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu v prejednávanej veci nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
- O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, a účastníkom nepriznal náhradu trov konania, pretože sťažovateľ v konaní nebol úspešný a žalovanej nárok na náhradu trov v zásade zo zákona neprináleží.
- Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:
- Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.