Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/60/2020 Identifikačné číslo spisu: 6111227954 Dátum vydania rozhodnutia: 24.06.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Ľalík Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6111227954.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D. J., bývajúceho v T. T., B. XX, zastúpeného JUDr. Luciou Fabriciusovou, advokátkou v Banskej Bystrici, J. A. Komenského 18B, proti žalovanej Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., so sídlom v Bratislave, Dúbravská cesta 14, IČO: 35 919 001, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 230/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- augusta 2019, sp. zn. 13 Co 48/2018, takto rozhodol: Rozsudok krajského súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odôvodnenie
- Žalobca sa žalobou podanou na okresný súd dňa
- novembra 2011 domáhal voči žalovanej náhrady škody v sume 3 636,- eur s príslušenstvom, spôsobenej znehodnotením jeho nehnuteľnosti v dôsledku zanedbania technickej údržby cestného telesa v správe žalovanej.
- Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
- septembra 2016 žalobe vyhovel, lebo ju považoval za dôvodnú a nárok za nepremlčaný, lebo žalobca si ho uplatnil v objektívnej i subjektívnej lehote podľa § 106 Občianskeho zákonníka.
- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo
- mája 2017 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou dôslednejšie skúmať predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu a jej skutočnú výšku, vrátane možnosti premlčania tohto práva.
- Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
- septembra 2017, č. k. 14 C 230/2011-371, žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobca už dňa
- novembra 2009 mal vedomosť o škode a kto za ňu zodpovedá, lebo v tento deň adresoval žalovanej „žiadosť o obhliadku poškodenej záhrady a návrh na odškodnenie“. Preto ak žaloba bola podaná na súd až dňa
- novembra 2011, bola podaná po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a keď okresný súd prihliadol na námietku premlčania žalovanej, žalobu zamietol.
- Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu rozsudkom z
- augusta 2019, sp. zn. 13 Co 48/2018, napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi vyslovil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Dodal, že subjektívna vedomosť poškodeného o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu, nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody, ale stačí, že má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za ktorých sa javí zodpovednosť určitej osoby dostatočne pravdepodobná; uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia najvyššieho súdu z
- augusta 2008, sp. zn. 3 Cdo 35/
- Žalobca podal proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Navrhol tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, pretože spomínané rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 3 Cdo 35/2008 nesprávne interpretoval a ďalšie existujúce rozhodnutie publikované pod č. 16/2014 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky hovorí v jeho prospechm takže úsudok o zodpovednej osobe si žalobca mohol urobiť až na základe znaleckého posudku o príčinách poškodenia jeho nehnuteľnosti, o ktorom sa dozvedel až
- augusta 2011, odkedy bolo možné počítať začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody na súde.
- Žalovaná vo vyjadrení navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie žalobcu bolo podané včas, oprávnenou osobou, zastúpenou advokátom a dovolanie rovnako nie je z hľadiska § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. neprípustné. Najvyšší súd dôvodnosť dovolania posudzoval iba k záverom krajského súdu ohľadne otázky premlčania práva na náhradu škody a zistil, že je opodstatnené.
- Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí pre tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, že „právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá“. Najvyšší súd k citovanému ustanoveniu predovšetkým uvádza, že základným zmyslom tohto ustanovenia je dosiahnutie istoty právnych vzťahov; t. j. kedy poškodený nadobudne skutočnú (nie pravdepodobnú) vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby mohol svoj nárok uplatniť na súde voči konkrétnemu škodcovi (porov. rozhodnutie č. 3/1984 Zbierky rozhodnutí a stanovísk).
- Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej (nie predpokladanej) vedomosti poškodeného o vzniknutej škode. Dozvedieť sa o škode znamená, že sa poškodený dozvie o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. Rozhodujúcim okamihom teda nie je škodná udalosť - protiprávny úkon či právne kvalifikovaná udalosť, ktoré viedli k vzniku škody - ale vznik škody samotnej v uplatniteľnej výške voči konkrétnemu zodpovednostnému subjektu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09).
- Občiansky zákonník tak viaže začiatok plynutia dvojročnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. „Vedomosť“ o škode je subjektívna kategória, ktorá však vychádza z objektívneho stavu; v tejto súvislosti s poškodenou nehnuteľnosťou, ktorá musí byť natoľko ustálená (nemenná), aby bolo možné hovoriť o vedomosti o škode tak, aby mohla začať plynúť dvojročná premlčacia doba (určenie okamihu tzv. natae actionis), čo bolo až po oboznámení sa žalobcu so znaleckým posudkom, t. j.
- augusta 2011, a nie dňa
- novembra 2009, ako uzatvorili nižšie súdy po takmer 9 rokoch od podania žaloby.
- S ohľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že formalistickým či len mechanickým prístupom krajský súd svojím rozsudkom naplnil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., lebo sa dostatočne nevysporiadal s námietkami žalobcu a s údajmi v znaleckom posudku a dospel k zákonne nekonformnému záveru o premlčaní žalobcovho práva na odškodnenie znehodnoteného majetku.
- Z individuálnych a špecifických okolností preskúmavanej veci sa najvyšší súd nevyjadroval k vzniku škody, jej výške či zodpovednému subjektu; to už bude úlohou krajského súdu, ktorému sa vec vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 390 C.s.p.
- Ako obiter dictum najvyšší súd dodáva, že každé rozhodovanie súdov v obdobnej majetkovej veci musí rešpektovať ústavný princíp proporcionality odvíjajúci sa z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru, čo sa tiež v tejto veci nestalo; tým krajský súd zasiahol aj do základného práva žalobcu na legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a v dôsledku toho mu neposkytol jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru), čím naplnil ďalší dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p., uplatnený žalobcom v podanom dovolaní.
- Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C.s.p.), v ktorom rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.