1 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného M. C. podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Juraja Friča a o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 5. februára 2019, sp. zn. 1To/96/2018, a konaniu, ktoré mu predchádzalo, takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku uznesením Krajského súdu v Žiline z 5. februára 2019, sp. zn. 1To/96/2018, a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie krajského súdu sa zrušuje v časti týkajúcej sa zamietnutia odvolania prokurátora. Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Ružomberok z 11. júna 2018, sp. zn. 1T/85/2017, v oslobodzojúcom výroku. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Trestného poriadku Okresnému súdu Ružomberok sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.
1 Trestného poriadku dovolanie obvineného M. C., sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 11. júna 2018, sp. zn. 1T/85/2017, bol obvinený M. C. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že na presne nezistenom mieste v presne nezistenú dobu bez povolenia sebe zadovážil a následne bez povolenia držal najneskôr do 10. januára 2017 v budove autodielne, nehnuteľnosti umiestnenej na parcele č. XXX/XX, súpisného čísla XXX, ktorá sa nachádza v obci W. U., k. ú. W. U., zapísaná na LV č. XXX, - 1 ks náboj so stredovým zápalom, českej výroby, kalibru 9 mm Luger, laborovaný mosadznou nábojnicou s dnovou signatúrou: "S & B 9 x 19 08" a celoplášťovou tombakom plátovanou strelou, v zmysle zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive v platnom znení ide
1 písm.
1 písm.
1 písm.
1 písm.
1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona bol za to obvinený M. C. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov nepodmienečne.
2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň,
b) Trestného poriadku súd prvého stupňa oslobodil obvineného M. C. spod obžaloby pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby do 19.10 hod. dňa
C. a prokurátorky ako nedôvodné zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený M. C. prostredníctvom obhajcu Mgr. Juraja Friča dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
obvineného celý úkon zmaril a náboje pri ňom nájdené by nemohli byť použité ako dôkaz ani v prípade, ak by sa príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov vzťahoval i na stavbu, v ktorej boli nájdené, keďže úlohou nezúčastnenej osoby nie je aktívna účasť na prehliadke, ale dozor nad dodržaním zákonnosti pri jej vykonávaní. 4. Náboje nie sú uvedené v zápisnici o prehliadke iných priestorov a pozemkov, hoci je nepochybné, že boli zaistené v čase o 20.10 hod., teda v priebehu prehliadky iných priestorov a pozemkov, ktorá sa uskutočnila v čase od 19.30 do 20.45 hod. Vychádzajúc z uvedeného, obvinený vylúčil, že išlo o "vydanie veci", ako to má na mysli § 89 ods. 1 Trestného poriadku, keďže uvedené ustanovenie
neho dopadá iba na prípady, keď k dobrovoľnému vydaniu veci dôjde pred samotným vykonaním prehliadky iných priestorov a pozemkov. V danom prípade však pred vykonaním samotnej prehliadky iných priestorov a pozemkov výslovne uviedol „nemám nič“, ako je to uvedené aj v zápisnici o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov. Obvinený obvinil odvolací súd i súd prvého stupňa z toho, že ignorovali fakt, že k "vydaniu nábojov" došlo po neoprávnenom vstupe osôb vykonávajúcich prehliadku do budovy, na ktorú sa príkaz na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov nevzťahoval. Zároveň sa vymedzil voči ich dogmatickým tvrdeniam o údajne dobrovoľnom vydaní nábojov. Zdôraznil, že policajti sa ho nepýtali, či do druhej budovy môžu vstúpiť, hoci na vykonanie prehliadky v tejto budove nemajú príkaz. Skutočnosť, že sa k vykonávaniu prehliadky iných priestorov a pozemkov v druhej budove, na ktorú sa príkaz nevzťahoval, nevyjadroval, označil za bez právneho významu. Považoval za evidentné, že v danom prípade bolo porušené ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Mal za to, že osoby vykonávajúce prehliadku vyvolali stav, ktorý by v prípade rešpektovania príkazu na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov nenastal. S poukazom na skutočnosť, že náboje nájdené o 20.10 hod. boli nájdené v priebehu prehliadky trvajúcej od 19.30 hod. do 20.45 hod., trval na tom, že vyhotovením zápisnice o vydaní veci bol "zlegalizovaný" nezákonne získaný dôkaz, ktorý by policajti pri rešpektovaní obsahu príkazu na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov nikdy nezískali. Zhrnul, že k vydaniu nábojov by v prípade, ak by osoby vykonávajúce prehliadku neoprávnene nevošli do budovy, na ktorú sa príkaz na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov nevzťahoval, nedošlo. Záverom pripomenul, že na hlavnom pojednávaní nebolo zistené naplnenie niektorej zo zákonných výnimiek ustanovených v § 101 ods. 3 Trestného poriadku, kedy je možné vykonať prehliadku bez príkazu, respektíve súhlasu
ods. 1, o čom napokon svedčí i samotná skutočnosť, že policajt žiadal o vydanie príkazu na vykonanie prehliadky. Vychádzajúc z uvedeného, obvinený konštatoval, že konaním policajtov vykonávajúcich prehliadku iných priestorov a pozemkov došlo k porušeniu ustanovenia § 99 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 101 ods. 3 Trestného poriadku, § 105 ods. 2 Trestného poriadku, § 105 ods. 4 Trestného poriadku, a preto súdy nemali prihliadnuť na zaistenie nábojov. Keďže tak urobili, postupovali v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2 Trestného poriadku, založiac svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli získané a vykonané zákonným spôsobom, čím
obvineného došlo k naplneniu uplatneného dovolacieho dôvodu. Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov napadnutých rozsudkov (pozn. súdu: správne napadnutého uznesenia a rozsudku) a správnosti postupu konania, ktoré rozhodnutiam predchádzalo (so zameraním na dôvody podaného dovolania), rozsudkom vyslovil, že rozsudkom (pozn. súdu: správne uznesením) Krajského súdu v Žiline z
1 písm.
ktorej III. štádium závislosti obvineného na omamných látkach, dlhodobé užívanie pervitínu a vypestovaná tolerancia na jeho účinky odôvodňuje, so zreteľom na množstvo zaistenej látky, použitie materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona a oslobodenie obvineného spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Záver znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatrie, MUDr. Ruženy Mojžišovej,
ktorého droga zaistená u obvineného nemohla ovplyvniť jeho psychiku, keďže dlhodobým užívaním tejto drogy si vypestoval toleranciu, a teda užívanie drog ho výraznejšie neovplyvňuje, o čom svedčí aj to, že bol schopný chodiť do práce a opravovať autá, označil za irelevantný pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. Mal za to, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne konštatoval, že obvinený prechovával drogy pre osobnú potrebu v množstve hmotnostne menšom ako je jedna obvykle jednorazová dávka, pretože bol u neho zaistený metamfetamín, ktorý hmotnostne zodpovedá minimálne jednej bežnej dávke a vzhľadom na koncentráciu účinnej látky dvom bežným jednorazovým dávkam. V tejto súvislosti odkázal na výklad právneho pojmu "obvykle jednorazová dávka", vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení zo 16. decembra 2014, sp. zn. 2 Tdo 56/2014 (zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 87/2015),
ktorého „"obvykle jednorazovou dávkou na použitie" v zmysle § 135 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona sa rozumie dávka omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne (u väčšiny užívateľov) konzumuje pri jednom použití a takto vyjadruje konzumný priemer.“ V zhode s týmto právnym záverom poukázal na judikát R 74/2017, ako aj na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 25/2017, sp. zn. 3 Tdo 33/2017, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
koncentrácie účinnej látky dvom bežným jednorazovým dávkam). Zároveň pripomenul, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že obvinený prechovával pre vlastnú potrebu metamfetamín v množstve, ktoré
hmotnostného kritéria zodpovedá minimálne jednej dávke (
koncentrácie účinnej látky dvom bežným jednorazovým dávkam). Súčasne vyjadril presvedčenie, že znaleckým skúmaním preukázaná závislosť obvineného na pervitíne nemôže byť dôvodom na použitie materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Skutočnosť, že obvinený dlhodobo užíva drogy, v dôsledku čoho sa u neho vyvinula závislosť III. stupňa, ktorá
znalkyne znamená stratu kontroly nad užívaním drogy, respektíve s tým súvisiaca dobrá tolerancia drogy, nemôže byť
generálneho prokurátora vyhodnotená ako poľahčujúca okolnosť v prospech obvineného ani nemôže odôvodňovať záver o nepatrnej závažnosti jeho konania. Vyslovil hypotézu, že o použití § 10 ods. 2 Trestného zákona by bolo možné uvažovať, pokiaľ by bolo uvedené množstvo drogy zaistené u prvokonzumenta, avšak skutočnosť, že obvinený užíva, a teda si zadovažuje a prechováva drogu pravidelne už niekoľko rokov, nemôže znižovať závažnosť jeho konania, ale práve naopak. Argumentáciu súdov oboch stupňov, že obvinený vzhľadom na dlhodobé užívanie drogy potrebuje na ovplyvnenie svojej psychiky väčšie množstvo drogy, ako bolo u neho nájdené, a preto je závažnosť jeho konania nepatrná, považoval za nemajúcu oporu v zákone ani v elementárnej logike. Závažné pochybenie súdov oboch stupňov nadväzujúce na oslobodzujúci výrok predstavovalo
generálneho prokurátora neuloženie ochranného protitoxikomanického liečenia obvinenému. Obom súdom vyčítal, že ignorovali závery znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie,
ktorých je pobyt obvineného na slobode z psychiatrického hľadiska potenciálne nebezpečný pre spoločnosť, pretože pri ďalšom užívaní pervitínu existuje nebezpečenstvo vzniku toxickej psychózy. Vzhľadom na III. vývojové štádium syndrómu závislosti na pervitíne znalkyňa uviedla, že je potrebné obvinenému nariadiť ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Generálny prokurátor zastával názor, že práve skutok v bode 2/ obžaloby, spočívajúci v prechovávaní drog, je podstatne závažnejší ako skutok v bode 1/ obžaloby, spočívajúci v prechovávaní niekoľkých nábojov, a že dôležitejšie v danom trestnom konaní bolo uložiť obvinenému ochranné ústavné protitoxikomanické liečenie než nepodmienečný trest odňatia slobody. Preto ak súd pri použití materiálneho korektívu
2 Trestného zákona argumentoval zdravotným stavom obvineného, prichádzalo jeho použitie do úvahy skôr vo vzťahu k prečinu
1 Trestného zákona s tým, že obvinenému mohlo byť namiesto trestu odňatia slobody uložené ochranné liečenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval generálny prokurátor napadnuté uznesenie krajského súdu za nezákonné a založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia - § 10 ods. 2 Trestného zákona, a tým za naplnený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Žiline z 5. februára 2019, sp. zn. 1To/96/2018, bol porušený zákon v § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanoveniach § 10 ods. 2 Trestného zákona, § 171 ods. 1 Trestného zákona a § 285 písm. b) Trestného poriadku, a to v prospech i neprospech obvineného; súčasne
2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline z
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Ružomberok, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolania obvineného M. C. i generálneho prokurátora doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. V písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného prokurátorka Okresnej prokuratúry Ružomberok zotrvala na presvedčení, že dôkazy, na základe ktorých prvostupňový súd uznal obvineného za vinného zo spáchania prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 Trestného zákona, boli zadovážené zákonným spôsobom. K námietke obvineného, že náboje boli nájdené v inej budove, nachádzajúcej sa na inej parcele než bola uvedená v príkaze na prehliadku, uviedla, že v danom prípade sa jedná o jeden stavebný objekt, a nie samostatné stavby, pričom tento stavebný objekt bol jednoznačne identifikovaný tak, aby nemohol byť zamenený s inými nebytovými priestormi. Poukázala na to, že Trestný poriadok v § 101 nekonkretizuje, akým spôsobom má byť nebytový priestor, ktorý má byť prehliadnutý, označený, respektíve identifikovaný. Označiac za zrejmé, že sa vyžaduje uvedenie takých údajov, na základe ktorých je nebytový priestor identifikovaný tak, aby boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, ktorý konkrétny nebytový priestor a z akého dôvodu má byť prehliadnutý, považovala tieto podmienky v danom prípade za splnené. Zároveň, s odkazom na zápisnicu o vydaní veci, vyhodnotila postup uplatnený
1 Trestného poriadku ako zákonný a odôvodnený. K doručenému dovolaniu generálneho prokurátora zaujal písomné stanovisko prostredníctvom obhajcu obvinený M. C.. S názormi prezentovanými generálnym prokurátorom a z nich vyvodenými závermi sa nestotožnil. Za nesprávny považoval predovšetkým záver, že vzhľadom na koncentráciu účinnej látky sa jednalo o dve bežné jednorazové dávky, dôvodiac tým, že prvoradé je hmotnostné kritérium, keďže užívateľ nemôže poznať koncentráciu účinnej látky. V nadväznosti na to tvrdil, že súdna prax akceptuje, že aby išlo o minimálne jednu obvykle jednorázovú dávku predmetnej psychotropnej látky, táto musí mať hmotnosť väčšiu ako 100 mg (0,1 g), pričom obsah účinnej látky musí byť vyšší ako 10 mg, t.j. v percentuálnom podiele viac ako 10 %. Zároveň sa domnieval, že vzhľadom na zistenú hmotnosť 0,14 g (140
ktorého je v zmysle § 171 ods. 1 Trestného zákona trestné neoprávnené prechovávanie akéhokoľvek množstva omamnej alebo psychotropnej látky, a to aj v množstve menšom ako je jedna obvykle jednorázová dávka na použitie, ak s ohľadom na toto množstvo drogy a jej účinok možno vysloviť, že ide o návykovú látku v zmysle § 130 ods. 5 Trestného zákona. Naopak, trval na tom, že v zmysle § 171 ods. 1 Trestného poriadku (pozn. súdu: správne Trestného zákona) je trestné iba neoprávnené prechovávanie omamnej a psychotropnej látky, ktorá je spôsobilá nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie, pričom
súdnej praxe ide o dávku s minimálnou hmotnosťou 100 mg. Obvinený vyslovil, že z rozhodnutí okresného a krajského súdu vyplýva, že prechovával množstvo metamfetamínu, ktoré nebolo spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť jeho psychiku alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo jeho sociálne správanie. Dodal, že pri spodnej hmotnosti 0,09 g nebolo spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť ani bežného konzumenta metamfetamínu. Záverom konštatoval, že formulovaním záveru o nepatrnej závažnosti ním spáchaného skutku, ktorý viedol k jeho oslobodeniu, súdy na jeho osobu správne aplikovali materiálny korektív vyplývajúci z dikcie § 10 ods. 2 Trestného zákona, a tento postup označil za zodpovedajúci súdnej praxi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podané generálnym prokurátorom
1 Trestného zákona (pozn. súdu: správne Trestného poriadku) ako nedôvodné zamietol. K predmetným vyjadreniam, vzájomne doručeným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté, už žiadna z nich nezaujala písomné stanovisko. Následne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu. Najvyšší súd zistil, že dovolania proti napadnutému uzneseniu sú prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
a), písm. b), písm. d), písm.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm.
1 Trestného zákona. Nezákonnosť získania uvedených dôkazov, popierajúc ich dobrovoľné vydanie, o ktorom má svedčiť zápisnica o vydaní veci, bola
neho spôsobená ich nájdením počas prehliadky stavby, na ktorú sa nevzťahoval príkaz na prehliadku, a to osobou pribratou ako nezúčastnenou k prehliadke iných piestorov a pozemkov, ako aj ich neuvedením v zápisnici o prehliadke iných priestorov a pozemkov, a nebola odstránená ani spomínanou zápisnicou o vydaní, argumentujúc tým, že dobrovoľné vydanie veci v režime
1 Trestného poriadku, ktoré má táto preukazovať, by prichádzalo do úvahy len pred samotným vykonaním prehliadky iných priestorov a pozemkov. S prezentovanými výhradami obvineného, ním uplatňovanými v priebehu celého doterajšieho konania pred súdom, sa rovnako ako už súd prvého stupňa a odvolací súd nemohol stotožniť ani najvyšši súd. Dovolacie námietky obvineného, napádajúce zákonnosť získania usvedčujúcich vecných dôkazov, smerujú vo svojej podstate k spochybneniu správnosti a pravdivosti jednak zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov z 10. januára 2017 (č. l. 48-51 spisu), ale predovšetkým zápisnice o vydaní veci z 10. januára 2017 (č. l. 154 spisu). V tejto súvislosti preto dovolací súd považuje za dôležité pripomenúť, že o každom úkone trestného konania, vrátane prehliadky iných priestorov a pozemkov či vydania veci, o ktoré išlo v danom prípade, sa spíše zápisnica
1 Trestného poriadku, ktorá okrem iných všeobecných náležitosti uvedených pod písmenami a) až c) odseku 1 § 58 Trestného poriadku musí
písm. d) odseku 1 tohto paragrafu obsahovať stručné, ale výstižné opísanie priebehu úkonu, z ktorého je zrejmé i zachovanie zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie úkonu, ďalej podstatný obsah rozhodnutí vyhlásených pri úkone, a ak bol pri úkone doručený rovnopis rozhodnutia, osvedčenie o tomto doručení.
1 písm. e) Trestného poriadku musí zápisnica obsahovať návrhy strán, poskytnutie poučenia, prípadne vyjadrenie poučených osôb a
písm. f) citovaného ustanovenia musí zápisnica obsahovať aj námietky strán alebo vypočúvaných osôb proti obsahu zápisnice. V danom prípade zápisnica o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov, ako aj zápisnica o vydaní veci, obe
1 Trestného poriadku okrem nezúčastnenej osoby, vyšetrovateľa a (v prípade zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov) príslušníkov Policajného zboru vykonávajúcich prehliadku bez výhrad podpísané aj samotným obvineným, poskytujú dostatočný prehľad o priebehu v nich zachytených zaisťovacích úkonov. Zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov z
Trestného poriadku, odozvou na ktorú bola jeho odpoveď „nemám nič“, ako aj poučenie obvineného
1 Trestného poriadku a § 106 Trestného poriadku a doručenie rovnopisu príkazu na vykonanie prehliadky č.p.: ORPZ-RK-OKP-V-7/2017. V zmysle predmetnej zápisnice sa prehliadka začala o 19.35 hod. a skončená bola o 20.45 hod., pričom z prehľadu vecí pri nej zaistených je zrejmé, že prítomnosť nábojov, zákonnosť získania ktorých dovolateľ namietal, nebola v priestoroch, ktoré boli predmetom vykonávanej prehliadky, zistená osobami vykonávajúcimi prehliadku. Zápisnica obsahuje aj údaje o tom, kto a v akom procesnom postavení (vyšetrovateľ Policajného zboru, kriminalistický technik, operatívni pracovníci OKP) prehliadku vykonal, ako aj identifikačné údaje ďalších osôb prítomných pri prehliadke (t.j. obvineného a nezúčastnenej osoby pribratej k výkonu prehliadky
2 Trestného poriadku). Správnosť a pravdivosť informácií zachytených v dotknutej zápisnici osvedčujú podpisy nielen všetkých osôb podieľajúcich sa na vykonaní predmetnej prehliadky, ale aj osôb, ktoré boli pri nej prítomné, a to vrátane samotného dovolateľa. S poukazom na uvedené považoval dovolací súd za zrejmé, že zo zápisnice, ktorá je rozhodujúca pri preskúmavaní postupu polície, vytýkaného podaným dovolaním, a ktorá nebola spôsobom predpokladaným v § 58 ods. 1 písm. f) a § 60 ods. 1 Trestného poriadku žiadnou zo strán spochybnená, nemožno vyvodiť žiadnu z dovolateľom tvrdených skutočností, ktoré mali mať za následok nezákonnosť získania namietaných dôkazov. V zmysle zápisnice o vydaní veci z 10. januára 2017 (č. l. 154 spisu) obvinený počas prehliadky iných priestorov a pozemkov vykonanej v W. U. na základe príkazu č.p.: ORPZ-RK-OKP-V-7/2017 po výzve a poučení
1 Trestného poriadku o 20.00 hod. vyhlásil, že dobrovoľne vydáva 17 kusov nábojov pre účely trestného konania, čo následne potvrdil aj svojím podpisom. Uvedený procesný úkon bol v zmyle zápisnice skončený o 20.10 hod. Aj v tomto prípade platí, že samotný dovolateľ zápisnicu o vydaní veci vlastnoručne a bez pripojenia akýchkoľvek výhrad k jej obsahu podpísal a neuplatnil voči nej ani postup predvídaný § 58 ods. 1 písm. f) a § 60 ods. 1 Trestného poriadku, pričom táto neposkytuje priestor pre pochybnosti o zákonnosti získania predmetných vecných dôkazov. Vychádzajúc z uvedeného, popretie dobrovoľnosti vydania predmetných nábojov obvineným neobstojí. Dovolateľ bez akýchkoľvek pripomienok či výhrad podpísal zápisnicu, v ktorej vyhlásil, že dotknuté náboje dobrovoľne vydáva, pričom nepožadoval jej doplnenie o opis ním tvrdených okolností, za akých
neho malo dôjsť k vydaniu predmetných nábojov, t.j. že k ich vydaniu pristúpil len v dôsledku ich nálezu osobou pribratou k prehliadke iných priestorov a pozemkov ako nezúčastnenou osobou v stavbe, na ktorú sa príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov nevzťahoval. Hoci obvinený predmetnými tvrdeniami spochybnil správnosť a úplnosť zápisnice o vydaní veci, ako aj zápisnice o prehliadke iných priestorov a pozemkov, za účelom preukázania ich opodstatnenosti neoznačil ani nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, pričom ani z predloženého spisového materiálu nevyplýva (s výnimkou jeho výpovedí) žiadna skutočnosť, ktorú by bolo možné interpretovať ako nasvedčujúcu dôvodnosti jeho dovolacích námietok. Dovolací súd preto nemohol nevyhodnotiť obhajobu dovolateľa, napádajúcu zákonnosť získania predmetných dôkazov voči jeho osobe, ako výlučne tendenčnú a majúcu za cieľ dosiahnutie oslobodzujúceho rozhodnutia výhradne na podklade tvrdených procesných nedostatkov, ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky v postupe orgánov činných v trestnom konaní nevzhliadol a na záver o ktorých sa v predloženom spisovom materiáli nenachádza žiadny relevantný podklad. Žiaden z dôkazov produkovaných v priebehu trestného konania v danej trestnej veci, s výnimkou obhajobných tvrdení obvineného, nepoukazuje na to, že by k vydaniu nábojov došlo nedobrovoľne či v dôsledku ich nálezu nezúčastnenou osobou v stavbe, na ktorú sa príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov nevzťahoval. Napokon, v samotnej skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa je ako skutkové zistenie vyjadrená skutočnosť, že dovolateľ držal predmetné náboje v budove autodielne - nehnuteľnosti umiestnenej na parcele č. XXX/XX, súpisného čísla XXX, ktorá sa nachádza v obci W. U., k. ú. W. U., zapísaná na LV č. XXX, t.j. v priestoroch, na ktoré sa príkaz na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov z 9. januára 2017, č.p.: ORPZ-RK-OKP-V-7/201, vzťahoval, a nie v stavbe bez súpisného čísla, postavenej na parcele registra C-KN č. XXX/XX a evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a k. ú. W. U., ako to tvrdil dovolateľ. Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že s pripomienkou dovolateľa o nenaplnení žiadnej zo zákonných výnimiek ustanovených v § 101 ods. 3 Trestného poriadku pre prípadné vykonanie prehliadky stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele registra C-KN č. XXX/XX, bez príkazu, respektíve súhlasu
ods. 1, sa nemožno stotožniť. Príkaz na vykonanie prehliadky priestorov autodielne bol obstaraný vopred, a teda z tohto hľadiska ich prehliadka nepredstavovala neodkladný úkon. Avšak prípadné vykonanie prehliadky priestorov, ktoré obvinený užíval ako kanceláriu autodielne a ktoré sa nachádzali v stavbe bez súpisného čísla, postavenej na parcele registra C-KN č. XXX/XX, by za taký bolo potrebné považovať. Možno totiž dôvodne predpokladať, že o prepojení priestorov tejto stavby s priestormi stavby autodielne a ich využívaní obvineným ako kanceláriou autodielne nemali orgány činné v trestnom konaní v čase podania návrhu na vydanie príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov vedomosť (dovolací súd nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by inak nepožiadali o vydanie príkazu aj na prehliadku týchto priestorov) a túto nadobudli až počas vykonávania prehliadky na mieste samom. V takom prípade, vzhľadom na nálezy vecí zaistených u obvineného a v priestoroch autodielne, na ktoré sa príkaz na prehliadku vzťahoval, by celkom legitímne vzniklo dôvodné podozrenie, že aj v s nimi prepojených a obvineným užívaných priestoroch stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele registra C-KN č. XXX/XX, sa môže nachádzať vec dôležitá pre trestné konanie, čo je jeden z dôvodov, z ktorých možno prehliadku iných priestorov a pozemkov vykonať (§ 99 ods. 2 v spojení s ods. 1 Trestného poriadku), pričom celkom nepochybne by šlo o situáciu, kedy by príkaz nebolo možné dosiahnuť vopred a vec by nezniesla odklad, respektíve kedy by úplne jednoznačne šlo o osobu pristihnutú pri trestnom čine (§ 101 ods. 3 Trestného poriadku). Za daných okolností bolo pritom na rozhodnutí orgánu činného v testnom konaní (prítomného vyšetrovateľa), či sa v tomto konkrétnom prípade uspokojí s dobrovoľným vydaním vecí dôležitých pre trestné konanie zo strany obvineného alebo (za podmienok vymedzených v § 101 ods. 3 Trestného poriadku) vykoná prehliadku aj dotknutých priestorov. Napokon, s poukazom na § 104 ods. 1 Trestného poriadku sa žiada poznamenať, že aj ak by bol žiadaný a vydaný príkaz na vykonanie prehliadky aj dotknutej stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele registra C-KN č. XXX/XX, táto by v konečnom dôsledku aj tak nemusela byť zrealizovaná, a to práve v prípade dobrovoľného vydania veci. Na druhej strane, z posúdenia obsahu predmetných zápisníc v ich súhrne je zrejmé, že skutočnosti zodpovedajú výhrady dovolateľa, že k vydaniu nábojov došlo počas prehliadky iných priestorov a pozemkov, že na ich vydaní sa ako nezúčastnená osoba zúčastnil operatívny pracovník, ktorý vykonával prehliadku iných priestorov a pozemkov, a že náboje neboli ako nález uvedený v zápisnici o prehliadke. Napriek uvedenému však má dovolací súd za to, že žiadna z konštatovaných okolností nemala vplyv na zákonnosť získania dôkazov. Ich vydanie zo strany obvineného sa realizovalo v režime predvídanom § 89 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý z časového hľadiska žiadnym spôsobom neobmedzuje osobu, ktorá má v držbe vec dôležitú pre trestné konanie, v prejave jej vôle takú vec vydať orgánom činným v trestnom konaní. Rovnako tieto, na rozdiel od výzvy na dobrovoľné vydanie veci realizovanej
1 Trestného poriadku výlučne pred pristúpením k vykonaniu prehliadky (domovej, osobnej, iných priestorov a pozemkov), nie sú pri výzve na plnenie edičnej povinnosti ustanovením § 89 ods. 1 Trestného poriadku limitované časom mimo vykonávania iných procesných úkonov. Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené vyzvať osobu, ktorá má v držbe vec dôležitú pre trestné konanie, na jej vydanie, počas realizácie iných procesných úkonov, rovnako ako z nej nevyplýva, že taká osoba nesmie takýto prejav vôle uskutočniť počas realizácie iných procesných úkonov. Takýto postup nie je contra legem postupu v intenciách § 89 ods. 1 Trestného poriadku. Práve naopak, je len rozumné, ba priam žiadúce k výzve na splnenie edičnej povinnosti
1 Trestného poriadku pristúpiť vždy, keď z okolností realizácie iného procesného úkonu vyvstane taká potreba a zároveň sú na to splnené zákonom požadované podmienky a jej operatívnemu vzneseniu nebráni žiadna zákonná prekážka. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že práve takáto situácia nastala aj v danom prípade. Treba dodať, že nie je vôbec ojedinelé, ak v rámci výkonu domovej prehliadky či prehliadky iných priestorov a pozemkov, realizovaných za účelom zaistenia dôkazov majúcich vzťah k určitej trestnej činnosti, dôjde zo strany osoby, u ktorej sa takáto prehliadka realizuje, respektíve zo strany iných osôb prítomných na takejto prehliadke, aj k vydaniu veci dôležitej pre iné než už vedené trestné konanie tak, ako k tomu došlo aj v prejednávanom prípade. Ako to už dovolací súd naznačil vyššie, vydanie veci vykonané v režime
1 Trestného poriadku je vo vzťahu k iným procesným úkonom, prehliadku iných priestorov a pozemkov nevynímajúc, potrebné vnímať ako samostatný procesný úkon, ktorého realizácia je oddelená a nezávislá od vykonania akéhokoľvek iného procesného úkonu. Z uvedeného dôvodu sa o ňom a jeho priebehu spisuje samostatná zápisnica, ktorá v danom prípade, ako na to bolo poukázané vyššie, obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a spoľahlivo preukazuje dodržanie na úkon sa vzťahujúcich zákonných ustanovení. Výzva na plnenie edičnej povinnosti, upravená v § 89 ods. 1 Trestného poriadku, predstavuje osobitný a samostatný procesný inštitút, účelom ktorého je zabezpečenie veci dôležitej pre trestné konanie, teda aj predmetov, ktoré môže byť vecnými dôkazmi, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. V zmysle ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, ktorú možno analogicky aplikovať i v prejednávanej veci, platí, že procesné inštitúty Trestného poriadku, zamerané na získavanie dôkazov na účel ich následného vykonania, sa vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu nekumulujú, ak to nie je vzhľadom na povahu veci procesne nevyhnutné (R 47/2017). V danom prípade niet pochýb, že keďže k zabezpečeniu dôkazov došlo na základe procesného postupu upraveného v § 89 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý predstavuje samostatný a v porovnaní s ostatnými rovnocenný a plnohodnotný procesný inštitút získavania dôkazov, je bez právneho významu, že k jeho realizácii došlo počas toho, ako sa vykonával iný procesný úkon. Rovnako, vzhľadom na skutočnosť, že o jeho priebehu ako o samostatnom procesnom úkone bolo nevyhnutné vyhotoviť samostatnú zápisnicu, požiadavka obhajoby na duplicitné uvádzanie v nej zachytených skutočností aj v zápisnici o ďalšom, hoci v rovnakom čase realizovanom, ale od neho nezávislom, procesnom úkone vyznieva ako nadbytočná. S ohľadom na konštatovanú povahu tohto procesného úkonu nie je právne relevantná ani námietka dovolateľa, že ako nezúčastnená osoba sa na ňom zúčastnil operatívny pracovník. Zo zápisnice o vydaní veci je zrejmé, že do jeho priebehu žiadnym spôsobom nezasiahol a samotný obvinený proti jeho priebehu ani nevzniesol žiadne námietky, keď príslušnú zápisnicu bez výhrad vlastnoručne podpísal. Zhrnúc uvedené zistenia, dovolací súd mal za jednoznačne preukázané, že náboje boli orgánmi činnými v trestnom konaní zaistené v súlade so zákonom, keď ich obvinený postupom
1 Trestného poriadku po náležitom poučení dobrovoľne vydal, o čom spoľahlivo svedčí ním vlastnoručne podpísaná zápisnica o vydaní veci. Zároveň je nepochybné, že policajti vstúpili do priestorov užívaných dovolateľom na legálnom základe, t.j. na podklade riadne vydaného a odôvodneného príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov. Námietky dovolateľa, ktorými sa tento snažil presvedčiť (aj) dovolací súd, že dotknuté náboje policajtom nevydal, ale tieto našla nezúčastnená osoba aktívne sa zapájajúca do prebiehajúcej prehliadky, a to v priestoroch, na ktoré sa príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov nevzťahoval, vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako účelovú obranu obvineného, majúcu za cieľ vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Napokon, miesto, kde mal obvienný strelivo pred jeho dobrovoľným vydaním uložené, t.j. či v priestoroch, na ktoré sa príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov vzťahoval, alebo v priestoroch, ktoré v ňom neboli zahrnuté, je pre účely vydania veci absolútne irelevantné, pretože každý, kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju vydať. S ohľadom na uvedené musel dovolací súd konštatovať, že v prejednávanej veci dovolací dôvod uplatnený obvineným
1 písm. g) Trestného poriadku nebol naplnený. Na druhej strane, s dovolaním generálneho prokurátora smerujúcim voči výroku, ktorým bol obvinený M. C. oslobodený spod obžaloby pre skutok uvedený v bode 2/ obžaloby a právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil. Generálny prokurátor videl naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku v použití materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktoré bolo súdmi nižších stupňov odôvodnené vysokou mierou tolerancie obvineného na účinky pervitínu, vyvolanou jeho dlhodobým užívaním a spôsobujúcou neschopnosť zaisteného množstva látky ovplyvniť jeho psychiku. Na podklade dovolania generálneho prokurátora preto dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav ustálený súdom prvého stupňa a potvrdený odvolacím súdom v napadnutom uznesení bolo možné právne posúdiť tak, že nejde o prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona pre jeho nepatrnú závažnosť v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor.
1 Trestného zákona sa prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú spotrebu. Z konštrukcie skutkových podstát trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
a § 172 Trestného zákona v spojení s § 135 Trestného zákona vyplýva, že trestným je neoprávnené prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora (ďalej tiež "droga"), prípadne ďalšia forma nakladania s takými látkami uvedená v § 172 ods. 1 Trestného zákona, bez ohľadu na ich množstvo. Zákonodarca miernejším trestným postihom privileguje len neoprávnené prechovávanie drog pre vlastnú potrebu, respektíve ich prechovávanie pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu (§ 171 Trestného zákona). Zákon teda výslovne stanovuje, v akom množstve najviac možno mať neoprávnene v držbe omamnú látku, aby jej prechovávanie bolo možné právne posúdiť ako prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu v zmysle § 171 ods. 1 Trestného zákona. Z toho ale v žiadnom prípade nevyplýva, že by prechovávanie drogy - teda látky, ktorá vo všeobecnosti vyvoláva návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú zmenami správania sa so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami [§ 2 ods. 1 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 139/1998 Z.z.")] - v množstve menšom, než v hmotnostnom vyjadrení zodpovedá obvykle jednorazovej dávke na použitie, malo byť automaticky beztrestným, pokiaľ je takáto látka v konkrétnom prípade prechovávaná v množstve, ktoré je po jeho užití (vzhľadom na obsah účinnej látky) spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného zákona). Uvedený záver je v zhode s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súhrnne vyjadrenou v rozhodnutí R 74/2017, v zmysle ktorej prechovávanie omamnej látky alebo psychotropnej látky nie je na účel aplikácie § 171 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm.
množstva tzv. účinnej látky v posudzovanom materiáli. Z uvedeného vyplýva, že pri určení počtu obvykle jednorazových dávok na použitie, zaistených v danom prípade, bude potrebné použiť hmotnostné kvantifikačné kritérium, a tento nevyvodzovať z koncentrácie účinnej látky či závislosti obvineného. Odhliadnuc od uvedeného, vzhľadom na skutkový záver súdov nižších stupňov, že skutok tak, ako bol popísaný v bode 2/ obžaloby sa stal, a o trestný čin nejde len z dôvodu ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, sa dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti dovolacieho dôvodu uplatneného generálnym prokurátorom
1 písm. i) Trestného poriadku nezaoberal otázkou naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, voči ktorej námietky generálneho prokurátora ani nesmerovali, ale majúc na zreteli judikovaný imperatív (R 74/2017) posudzovať pri prečine
Trestného zákona aj materiálny korektív
kritérií § 10 ods. 2 Trestného zákona, nesprávne použitie ktorého bolo hlavnou ideou dovolania generálneho prokurátora, pristúpil v súlade s rozhodnutím R 121/2014, vyjadrujúcim oprávnenie dovolacieho súdu pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané (bez toho, aby skúmal a menil správnosť a úplnosť zisteného skutku), k posúdeniu správnosti použitia dotknutého hmotnoprávneho ustanovenia, t. j. § 10 ods. 2 Trestného zákona.
2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že základným predpokladom trestnej zodpovednosti obvineného za skutok uvedený v bode 2/ obžaloby a kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona je nielen naplnenie všetkých formálnych znakov daného trestného činu, ale i jeho materiálnych znakov, a teda aj to, že ide o prečin aj v intenciách § 10 ods. 2 Trestného zákona. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (tzv. materiálny korektív). Právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa pritom musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako ako záver o naplnení či nenaplnení formálnych znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu. V ustanovení § 10 ods. 2 Trestného zákona je zakotvená výnimka z formálneho chápania kategórie trestných činov, a to vo vzťahu k prečinu. Citované ustanovenie podáva taxatívny výpočet skutočností, ktoré sú určujúce pre posúdenie závažnosti prečinu. Ide o nasledovné skutočnosti:
1 písm. i) Trestného poriadku bol naplnený. Navyše, ako vyplýva z už vyššie uvedeného a ako na to správne poukázal aj generálny prokurátor, rezistencia získaná predchádzajúcou opakovanou aplikáciou omamnej alebo psychotropnej látky nemôže byť dôvodom na priaznivejšiu právnu kvalifikáciu (napríklad
namiesto § 172 Trestného zákona, respektíve
1 namiesto § 171 ods. 2 Trestného zákona), o to menej na beztrestnosť páchateľa. Taký prístup by popieral zmysel a zameranie dotknutej trestnoprávnej úpravy, ktorá má prechovávaniu a iným formám disponovania s drogou (a sprostredkovane jej konzumácii) zabrániť. Možno preto len súhlasiť so záverom generálneho prokurátora, že argumentácia súdov oboch stupňov, že obvinený vzhľadom na dlhodobé užívanie drogy potrebuje na ovplyvnenie svojej psychiky väčšie množstvo drogy, ako bolo u neho nájdené, a preto je závažnosť jeho konania nepatrná, nemá oporu v zákone ani v elementárnej logike. Naproti tomu, z rovnakých dôvodov sa dovolací súd nemohol stotožniť s hypotézou generálneho prokurátora, že o použití § 10 ods. 2 Trestného zákona by bolo možné uvažovať, pokiaľ by bolo uvedené množstvo drogy zaistené u prvokonzumenta, keďže aj taká okolnosť by sa vzťahovala výlučne na subjekt daného skutku. Ako už bolo uvedené, pri posúdení závažnosti prečinu, a teda rozhodnutí o použití alebo nepoužití označeného zákonného ustanovenia, sú rozhodujúce kritériá týkajúce sa spôsobu vykonania činu, jeho následkov, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, miery zavinenia a pohnútky páchateľa, pričom uvedené kritériá nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne, bez toho, aby niektoré boli preceň
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.