1 písm. a/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnuté uznesenie v celom rozsahu.
1 Trestného poriadku v spojení s § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona návrh odsúdeného H. B., narodeného XX. H. XXXX v J. L., trvale bytom G. XXX, okres J. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu rozsudkom Krajinského súdu Wiener Neustadt z
1 Trestného poriadku v spojení s § 12 ods. 2 zákona číslo 549/2011 Z. z. sa odsúdený H. B. (ďalej aj „odsúdený")
1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona podmienečne prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody vo výmere štyroch rokov uloženého mu rozsudkom Krajinského súdu Wiener Neustadt z
1 Trestného zákona súd prvého stupňa napadnutým uznesením určil odsúdenému skúšobnú dobu na 3 (tri) roky, zároveň nariadil probačný dohľad nad odsúdeným vo výmere 2 (dvoch) rokov a
4 písm. j) Trestného zákona a § 51 ods. 4 Trestného zákona uložil odsúdenému aj povinnosť spočívajúcu v príkaze v skúšobnej dobe sa zamestnať alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie a povinnosť spočívajúcu v príkaze v priebehu probačného dohľadu jedenkrát za 1 (jeden) mesiac preukazovať zdroje svojho živobytia. Proti tomuto uzneseniu podala prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín (ďalej aj „prokurátorka") v zákonom stanovenej lehote, riadne a včas, sťažnosť. V písomných dôvodoch podanej sťažnosti, po zrekapitulovaní napadnutého rozhodnutia namietala, že pri posudzovaní splnenia materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je potrebné skúmať celú dobu výkonu trestu, teda aj na území Slovenskej republiky. Za týmto účelom bola vyžiadaná správa z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, z ktorej plynie, že správanie odsúdeného v uvedenom ústave nie je ničím špecifickým, svoje povinnosti si síce plní na požadovanej úrovni, avšak bez disciplinárnych odmien či potrestaní. Resocializačnú prognózu odsúdeného hodnotí dotknutý ústav ako menej priaznivú, vzhľadom na jeho nezamestnanosť pred výkonom trestu odňatia slobody, nedostatočne kritický postoj k trestnej činnosti, počet odsúdení a závažnosť trestného činu. Z uvedených dôvodov hodnotí spomínaný ústav aj riziko sociálneho zlyhania odsúdeného ako stredné a jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neodporúča. Na tomto závere zotrval zástupca dotknutého ústavu aj na verejnom zasadnutí konanom o návrhu odsúdeného na jeho podmienečné prepustenie
1 písm. b) Trestného poriadku zrušil a súdu prvého stupňa uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Odsúdený prostredníctvom svojho obhajcu, vo vyjadrení k sťažnosti prokurátorky uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za zákonné a správne a podanú sťažnosť za nedôvodnú. Namietal, že
jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvého stupňa len pre formálne procesné pochybenia a pokiaľ ide o materiálne podmienky, v tomto smere žiadne chyby nevidel. Krajský súd v novom konaní vytýkané nedostatky odstránil a zistil splnenie tak formálnych, ako aj materiálnych podmienok pre jeho (odsúdeného) podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Súd prvého stupňa vyhodnotil, a to najmä s ohľadom na hodnotenie správania sa odsúdeného v Rakúskej republike, že polepšenie preukázal a negatívne hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom nepovažoval za prekážku podmienečného prepustenia v prejednávanej veci. Naposledy spomínané hodnotenie považoval odsúdený za formálne, v mnohých otázkach diskriminačné, vypracované nie kvalifikovaným psychológom. Vzhľadom na to, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody má zabezpečené bývanie, prácu, rodinné zázemie, nie je
názoru odsúdeného predpoklad, že sa v budúcnosti trestnej činnosti dopustí. Namietal, že zo spomínaného hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom nevyplýva žiaden konkrétny poznatok svedčiaci o opaku. Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody spĺňa, a preto navrhol sťažnosť prokurátorky ako nedôvodnú zamietnuť. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým prokurátorka podala sťažnosť, ako i konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce a zistil, že podaná sťažnosť je dôvodná.
1 písm. b) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
1, veta prvá, Trestného poriadku o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje súd na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon väzby alebo riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva, záujmového združenia občanov alebo na návrh odsúdeného na verejnom zasadnutí. Súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej sankcie, vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody (§ 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov). Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť len ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného boli splnené zákonom stanovené podmienky, a to tak formálneho, ako aj materiálneho charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. O podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody najvyšší súd v sťažnostnom konaní už raz rozhodoval, keď uznesením zo
cudzieho rozhodnutia (a týmto rozhodnutím kvalifikačne použitého zákona iného štátu), ktoré bolo uznané príslušným súdom Slovenskej republiky, a to z hľadiska kritérií uvedených v § 10 a v § 11 Trestného zákona (forma zavinenia a trestná sadzba trestu odňatia slobody). Ak však súd upravil (znížil) trvanie trestu postupom
3 zákona č. 549/2011 Z. z. v znení zákona č. 344/2012 Z. z. alebo postupom
1 Trestného poriadku, pri kategorizácii trestného činu je rozhodujúca trestná sadzba spojená s použitým ustanovením osobitnej časti Trestného zákona [publikované rozhodnutie č. 13 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") č. 2/2016]. Použijúc vyššie uvedené kritériá v prípade odsúdenia rozsudkom Krajinského súdu Wiener Neustadt z
1 č. 5, § 129 ods. 1 č. 1, č. 3, ods. 2 č. 1, § 130 ods. 1 prvý prípad, ods. 2 prvý prípad, ods. 3, 15 Trestného zákona Rakúskej republiky, teda ako úmyselný trestný čin, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od jedného do desiatich rokov. To potom znamená, že v prejednávanej veci sa pre naplnenie formálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody vyžaduje výkon dvoch tretín, teda dvoch rokov a ôsmich mesiacov. Túto formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený splnil k
hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom), krajský súd ju považoval za eliminovanú odsúdeným deklarovanou možnosťou sa zamestnať, pravidelnými stykmi s rodinou a dospel k záveru, že nie je dôvod neveriť odsúdenému, že zmenu svojho života chce docieliť aj založením si vlastnej rodiny. Vo vzťahu k názoru najvyššieho súdu o potrebe zváženia využitia kontroly technickými prostriedkami súd prvého stupňa uviedol, že tento účel splní aj dohľad probačného a mediačného úradníka, vrátane povinnosti mesačného opakovaného preukazovania zdrojov svojho živobytia pri súčasnej povinnosti zamestnať sa. S týmito závermi súdu prvého stupňa však s ohľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie nie je možné súhlasiť. Vo vzťahu k posúdeniu splnenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, súd skúma, či u odsúdeného došlo k polepšeniu, teda, či uňho prebehol proces vnútornej premeny jeho osobnosti oprávňujúci „nádej", že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, v rámci čoho musí zvážiť aj závažnosť a povahu trestných činov, ktorých sa vykonávaný trest týka, plnenie si povinností a správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody v kontexte jeho doterajšieho spôsobu života, charakteru jeho osoby, povahových vlastností a jeho postoja k spáchanej trestnej činnosti, ktoré je možné zistiť z hodnotenia odsúdeného ústavom, v ktorom vykonáva alebo vykonával trest odňatia slobody, väzbu, z jeho charakteristík, posudkov a podobne. Polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody však samé osebe automaticky neznamená, že sa odsúdený polepšil, pretože môže byť aj len prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice, nie náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Dosiahnutý stupeň nápravy je preto potrebné posudzovať nielen
správania sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, ale je nutné skúmať, či sa odsúdený zbavil záporných vlastností, charakterových čŕt, sklonov a zlých návykov, ktoré ho viedli k spáchaniu trestného činu, za ktorý bol odsúdený, alebo ktoré okrem ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu trestný čin spáchať (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom R 37/1973). Materiálnu podmienku možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život v zmysle § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona je potrebné skúmať aj pri zohľadnení okolností predchádzajúceho života odsúdeného, vrátane jeho skorších odsúdení (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom R 5/2017). Z ustálenej súdnej praxe teda vyplýva, že len dobré správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody samé osebe ešte nemusí byť prejavom, že sa odsúdený polepšil, pretože môže ísť len o prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody prípadne o účelové konanie motivované výlučne snahou byť podmienečne prepustený, ktoré po odpadnutí motivácie dobrého správania nedáva záruku, že odsúdený povedie riadny život. K splneniu materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody teda dôjde až vtedy, keď vykonané dokazovanie predstavuje spoľahlivý podklad pre záver, že odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody dobre správa, pretože si uvedomuje nesprávnosť svojho doterajšieho konania spočívajúceho v páchaní trestnej činnosti, je odhodlaný viacej takto nekonať, došlo uňho k zmene škodlivých návykov a nevhodných charakterových vlastností, ktoré viedli k páchaniu trestnej činnosti. Len pasívne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody pre podmienečné prepustenie z výkonu takéhoto trestu zjavne nestačí. Vychádzajúc z vyššie uvedeného pri posudzovaní splnenia materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je potrebné brať zreteľ na správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, na ním získané disciplinárne odmeny počas výkonu trestu odňatia slobody, na jeho doterajší život (pred výkonom trestu) vrátane predchádzajúcich odsúdení, na skutočnosť, či už v minulosti podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody bol, na jeho postoj k trestnej činnosti a na stupeň zmeny jeho negatívnych vlastností, ktoré ho k spáchaniu trestnej činnosti, ohľadom ktorej trest vykonáva, viedli, či k jej spáchaniu aspoň prispeli. Z predloženého spisu je zrejmé, že odsúdený sa v zásade rovnakej trestnej činnosti, ohľadom ktorej v súčasnosti trest odňatia slobody vykonáva, v minulosti už dopustil. Z odpisu registra trestov totiž plynie, že odsúdený bol rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 2. septembra 2013, sp. zn. 2T/156/13, právoplatným 5. septembra 2013, uznaný vinným z trestného činu krádeže (aj vlámaním)
2 písm. a), písm. f), ods. 3 písm. a) Trestného zákona a iné, za čomu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Z výkonu uvedeného trestu bol podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Žilina z
1 č. 5, § 129 ods. 1 č. 1, č. 3, ods. 2 č. 1, § 130 ods. 1 prvý prípad, ods. 2 prvý prípad, ods. 3, 15 Trestného zákona Rakúskej republiky šestnástimi skutkami. Zo správy Justičnej inštitúcie Sonnberg z 2. mája 2019 plynie, že správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej republike bolo vzorové s tým, že odsúdený si svoje úlohy plnil usilovne, rýchlo, samostatne, k úplnej spokojnosti, pričom jeho pracovný výkon bol vynikajúci. Odsúdený v priebehu konania o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tvrdil, že jeho odmenu za prácu počas výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej republike v sume 20,- eur (pričom takto bol odmenený dvakrát, ako to plynie z vyššie spomínanej správy Justičnej inštitúcie Sonnberg) je potrebné považovať za disciplinárnu odmenu. Aj keď krajský súd si v novom konaní informácie o rakúskej právnej úprave týkajúcej sa podmienok podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody zabezpečil, nevyplýva z nich, či právny systém Rakúskej republiky pozná disciplinárne odmeňovanie odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, na ktoré sa prihliada pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti potom od Justičnej inštitúcie Sonnberg súd prvého stupňa ani nežiadal doplňujúce informácie v tom smere, či odsúdený disciplinárne odmenený bol, prípadne, či ním spomínané finančné odmeny je možné zároveň považovať za disciplinárne odmeny odsúdeného. Ďalšie doplnenie dokazovania v tomto smere by si však,
názoru najvyššieho súdu, vyžiadalo už neúmerné predĺženie konania, preto najvyšší súd tvrdenie odsúdeného, že počas výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej republike bol dvakrát disciplinárne odmenený, v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obvineného", akceptoval. Zo správy Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom z
názoru najvyššieho súdu, ani deklarované zabezpečenie bývania a zamestnania a ani dohľad probačného a mediačného úradníka, či povinnosť v jednomesačných intervaloch preukazovať zdroj svojho príjmu, obavu z možného opätovného spáchania trestnej činnosti odsúdeným v prípade jeho podmienečného prepustenia neeliminuje. V tejto súvislosti nie možné prehliadnuť, že aj Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, v ktorom odsúdený vykonával trest odňatia slobody viac ako rok, hodnotí jeho resocializačnú prognózu ako menej priaznivú a podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody ho neodporúča. Najvyšší súd dospel teda k záveru, že odsúdený materiálne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nespĺňa, a preto ho nie je možné z výkonu trestu, ktorý momentálne vykonáva, podmienečne prepustiť. Na základe uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom
1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil a sám rozhodol tak, že odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne neprepustil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.