1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 24. apríla 2018, sp. zn. PK - 1 T 3/2016, takto rozhodol:
por. odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s a z a m i e t a . Odôvodnenie V poradí druhým rozsudkom samosudcu Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „súd prvého stupňa") z 24. apríla 2018, sp. zn. PK-1 T 3/2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok" alebo „oslobodzujúci rozsudok"), bol obžalovaný Ing. R. X.
b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") zo dňa 29. januára 2016, č. k. VII/2 Gv 164/15/1000-16, pre prečin podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., aj s doplnením skutku prokurátorom na hlavnom pojednávaní dňa
1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. zrušil v poradí prvý rozsudok v predmetnej veci, a to rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 19. apríla 2016, sp. zn. PK - 1 T 3/2016, a
1 Tr. por. vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom samosudcu Špecializovaného trestného súdu z 19. apríla 2016, sp. zn. PK - 1 T 3/2016 (ďalej aj „odsudzujúci rozsudok"), bol obžalovaný Ing. R. X. pôvodne uznaný vinným z prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa 14. januára 2015 v čase okolo 10:21:28 hod. v miestnosti zvanej G. Y. stavebného úradu so sídlom Obecný úrad v D. S., H. XXX/X, v súvislosti so stavebným konaním vedeným na Y. stavebnom úrade pod číslom konania XXXX/XXXX, v ktorom ako stavebníci vystupujú J. E. a X. E., pri osobnom stretnutí poskytol Ing. H. X., pracovne zaradenému ako K. Y. stavebného úradu, finančnú hotovosť vo výške najmenej 50 eur ako úplatok za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia vedeného na Y. stavebnom úrade pod číslom konania XXXX-XXX-DL-XX-Kš v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, na vydanie ktorého rozhodnutia bol Ing. H. X. príslušný, za čo mu pôvodne súd
1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon tohto trestu podmienečne odložil so skúšobnou dobou
jeho názoru svedok Ing. H. X. i obrazovo-zvukové záznamy obžalovaného jednoznačne usvedčujú z toho, čo mu bolo obžalobou kladené za vinu, teda že v súvislosti so stavebným konaním poskytol finančnú hotovosť ako úplatok. K rozpornosti výpovede svedka Ing. H. X. poukázal na to, že od spáchania skutku uplynuli viac ako tri roky a od jeho výpovede pred súdom takmer dva roky, preto sa treba zamyslieť nad tým, či si svedok po takom dlhom čase dokáže pamätať všetky detaily. Ak súd zaznamenal nejaké odchýlky medzi výpoveďami, tieto nemožno hodnotiť ako podstatné rozpory. Zo znenia skutkovej podstaty trestného činu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. je možné konštatovať, že sa preukazuje len súvislosť a nie ostatné okolnosti viažuce sa napríklad na kladné a urýchlené vybavenie. Skutková podstata
prokurátora neurčuje ani štádium odovzdania a prevzatia úplatku, čo znamená, že nie je rozhodujúce, či bol úplatok odovzdaný pred vykonaním protislužby, počas úkonu alebo až po takomto úkone. Z pohľadu zákonných znakov skutkovej podstaty súdeného trestného činu boli konaním obžalovaného Ing. R. X. všetky tieto znaky naplnené. Odvolateľ dodal, že pri nulovej tolerancii korupcie predstaviteľ verejnej moci v súvislosti s výkonom svojich kompetencií nesmie prijímať úplatky, resp. akékoľvek iné finančné prostriedky a odôvodňovať prijímanie peňazí akýmsi poradenstvom, čo by fakticky potvrdzovalo legalizáciu korupcie. Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci sa jedná o korupciu vo verejnom sektore, pri ktorej sa preukazuje obstarávanie veci všeobecného záujmu, pod ktorú sa rozhodovanie v stavebnom konaní priraďuje, nie je potrebné v trestnom konaní preukazovať eventuálne pochybenie v procesnom postupe K. obecného úradu. S poukazom na starostom obce prenesenú právomoc vyhotovovať rozhodnutia ako podklad pre podpis starostu, je
prokurátora možné priznať K. postavenie verejného činiteľa tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa v pôvodnom odsudzujúcom rozsudku. Doplnil, že Ing. X. poberal pravidelný mesačný príjem z obecného úradu, nebolo v jeho právomoci poskytovať poradenskú činnosť v súvislosti s kolaudačným konaním a nemal právny nárok na prijímanie odmeny od žiadateľa kolaudačného rozhodnutia. Nedisponoval ani živnostenským oprávnením, ktorým by eventuálne takúto činnosť legalizoval. Na dôvažok dodal, že zaoberať sa materiálnym korektívom je v danom prípade nevhodné, pretože obžalovaný mal poskytnúť úplatok dvakrát po 50 eur, čo
odvolateľa zvyšuje závažnosť konania obžalovaného, pretože sa nejedná o zanedbateľnú sumu a posudzovanie veci cez materiálny korektív by bolo popieranie legitímneho celospoločenského záujmu na potieraní korupcie ako negatívneho a neželaného javu v spoločnosti. Vzhľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd
1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a
1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. prvostupňový súd odôvodnenie odvolania prokurátora doručil na vyjadrenie obžalovanému a jeho obhajcovi JUDr. Michalovi Mandzákovi. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu podal k odvolaniu stanovisko (podanie doručené Najvyššiemu súdu 8. júla 2019). Odvolanie považoval za zjavne nedôvodné. Poukázal na to, že vo vzťahu k materiálnemu korektívu nebolo napadnuté rozhodnutie založené na jeho aplikácii, preto sú úvahy prokurátora v tomto smere irelevantné. Nedôvodnosť úvah je
obžalovaného daná aj tým, že prokurátor poukazuje na dva úplatky, pričom súd prvého stupňa tzv. „druhú päťdesiatku" zo skutkovej vety vypustil ešte vo svojom prvom, odsudzujúcom rozhodnutí s odôvodnením, že sa nejedná o poskytnutie úplatku v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu, ale o neetické správanie svedka X.. Voči tomuto prvému odsudzujúcemu rozsudku prokurátor odvolanie nepodal, preto
obžalovaného nemožno s ohľadom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu prihliadať na „druhú päťdesiatku" ako na úplatok. Za tejto procesnej situácie nie je možné poskytnutie „druhej päťdesiatky" považovať za úplatok a argumentovať ním v súvislosti s aplikáciou materiálneho korektívu, ktorý navyše nebol ani aplikovaný. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú prax Najvyššieho súdu a na jeho rozhodnutia, v ktorých bol formulovaný okrem iného aj záver o nemožnosti zmeny skutkovej vety v neprospech obžalovaného za situácie, ak prokurátor nepodal odvolanie v jeho neprospech, resp. záver, že v neprospech obžalovaného nemôže byť relevantne zmenený žiaden z výrokov rozsudku, vyhláseného v novom konaní, pričom z hľadiska skoršieho odsudzujúceho výroku o vine je zmenou k horšiemu nielen zmena, ktorá by viedla k prísnejšej právnej kvalifikácii, ale aj zmena, ktorá mení popis skutku, nezodpovedajúci použitej právnej kvalifikácii, na taký popis skutku, ktorý už takej kvalifikácii zodpovedá. Obžalovaný poznamenal, že uvedené úvahy sú významné i preto, že sám prokurátor po zrušení prvého rozsudku navrhol úpravu skutkovej vety. Skutkovú vetu však upravil neprípustným spôsobom, lebo došlo k doplneniu subjektívnych okolností na strane obžalovaného, ktoré vôbec neboli predmetom pôvodnej skutkovej vety. Táto úprava vyznieva zjavne v neprospech páchateľa. Ťažiskom upravenej skutkovej vety je nedostatok v kolaudačnom rozhodnutí, ktorý si mal obžalovaný uvedomovať a ktorý by mal spôsobiť oddialené vydanie kolaudačného rozhodnutia alebo jeho nevydanie. Takto upravená skutková veta vylučuje takú skutkovú verziu, v zmysle ktorej by kolaudačný objekt nemal žiaden nedostatok. Prokurátorovi ako nositeľovi dôkazného bremena sa nepodarilo preukázať, že kolaudačný objekt mal vady a údajné vady neboli špecifikované ani v skutkovej vete, ani v odvolaní prokurátora. Už len táto okolnosť
obžalovaného preukazuje, že napadnutý rozsudok je správny a zákonný. Vo vzťahu k výpovedi svedka X. a časovému odstupu, ktorý má
prokurátora odôvodňovať rozpornosť jeho výpovede, obžalovaný uviedol, že svedok vypovedal odlišne s časovým odstupom štyri dni, pričom vo vlastnej veci vypovedal, že prijal úplatok dvakrát, a v tejto veci tvrdil, že len „prvá päťdesiatka" predstavovala úplatok, „druhá päťdesiatka" už bola za poradenstvo. Je nepochybné, že svedok X. v štvordňovom odstupe produkoval rozporné skutkové verzie a tieto nemôžu byť odôvodňované časovým odstupom, ktorý je mimoriadne krátky. Svedok X. v predmetnej veci nevedel ani uviesť, v čom spočívala kladnosť a rýchlosť vybavenia kolaudačného rozhodnutia, a prezentoval nedôveryhodné verzie priebehu skutkového deja, ktoré boli navyše v rozpore s vykonaným dokazovaním. Takáto výpoveď nemôže stačiť pre ustálenie viny, berúc do úvahy i to, že sa jedná o výpoveď tzv. kajúcnika. Navyše prokurátor ani v súčasnom štádiu konania neuvádza, v čom konkrétne spočívajú vady kolaudačného rozhodnutia, t. j. za čo konkrétne mal svedok X. prijať od obžalovaného „prvú päťdesiatku". S poukazom na logické a skutkové rozpory vo výpovedi svedka možno preto ustáliť, že obžalovaný poskytol finančné čiastky za poradenstvo, a na uvedených záveroch nič nemení ani poukaz prokurátora na to, že svedok X. nie je oprávnený prijímať finančnú hotovosť za poradenstvo, ani nedisponuje živnostenským oprávnením. V zmysle prvého, odsudzujúceho rozsudku taktiež nebola za poskytnutie „druhej päťdesiatky" obžalovaným vyvodená žiadna trestnoprávna zodpovednosť a toto konanie bolo vyhodnotené len ako neetické správanie zamestnanca. Obžalovaný v stanovisku vyjadril nesúhlas i s názorom prokurátora na postavenie svedka X. ako na verejného činiteľa, keďže svedok mal len právomoc zhromažďovať doklady a pripravovať návrhy textov budúcich rozhodnutí. Príprava zo strany svedka nebola nevyhnutná pre budúce rozhodnutie, keďže toto mohlo byť vydané aj bez jeho činnosti. Právomoc vydať kolaudačné rozhodnutie mal len starosta obce, ktorý bol zároveň verejným činiteľom. Svedok X. nemal ničím výnimočné postavenie, pretože jeho činnosť mohol vykonať ktorýkoľvek iný zamestnanec pracujúci na stavebnom úrade. Navyše obžalovaný o postavení svedka X. ani nemal vedomosť. V tejto časti zároveň obžalovaný upozornil na súladnosť uvedených záverov s rozhodnutím Najvyššieho súdu z 22. februára 2018, sp. zn. 1 Tdo V 8/2017,
ktorého osoba, ktorá pripravuje podklady pre rozhodovanie verejného činiteľa, sama verejným činiteľom nie je. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd odvolanie prokurátora
por. zamietol. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 315 veta druhá Tr. por.) v zmysle § 326 Tr. por. vo veci dňa
1 Tr. por., Najvyšší súd ex offo pristúpil k preskúmaniu existencie podmienok pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa
3 Tr. por. Zistil pritom, že Špecializovaný trestný súd rozhodol samosudcom v súlade s § 11 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 349 ods. 1 Tr. por. (§ 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por.) a obžalovaný Ing. R. X. udelil v priebehu prípravného konania plnú moc na zastupovanie obhajcovi JUDr. Michalovi Mandzákovi (plná moc udelená 13. júla 2015), ktorý ho zastupoval i počas celého konania pred súdom, pričom zároveň nebol daný dôvod povinnej obhajoby
por. (§ 316 ods. 3 písm. b/ Tr. por.). Pokiaľ ide o prítomnosť obžalovaného na hlavnom pojednávaní (§ 316 ods. 3 písm. c/ Tr. por.), táto bola zabezpečená v celom jeho priebehu, aj po zrušení prvostupňového rozhodnutia Najvyšším súdom, a to dňa 7. marca 2018 a 24. apríla 2018, dôvod na postup
3 Tr. por. teda Najvyšší súd nevzhliadol. V zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Vychádzal pritom z odvolaním určeného rozsahu prieskumu, keď odvolateľ napadol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, v neprospech obžalovaného. Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
Trestného poriadku, a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní a za súčasného rešpektovania pokynov Najvyššieho súdu ho doplnil v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o zákonnosť dôkazov, odvolací súd ani v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Dôkazy získané a vykonané zákonným spôsobom následne súd prvého stupňa hodnotil
svojho vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a vyvodil z nich skutkové zistenia, ktoré sú správne, pričom v dôvodoch rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ako sa vyrovnal s podstatnými skutočnosťami a akými právnymi úvahami sa spravoval, ako to predpokladá ustanovenie § 168 Tr. por. Súd prvého stupňa dospel k správnym skutkovým zisteniam a správnym právnym záverom, keď obžalovaného Ing. R. X. spod obžaloby oslobodil
b/ Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom. Najvyšší súd zastáva názor, že rozhodnutie ako celok je vecne správne a nevzhliadol dôvod na jeho zmenu ani zrušenie. Trestného činu podplácania
1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe. O prísnejšie trestnú, kvalifikovanú skutkovú podstatu ide v prípade, ak je takýto čin spáchaný voči verejnému činiteľovi [§ 333 ods. 2 písm. b) Tr. zák.].
1 Tr. zák. vecou všeobecného záujmu sa na účely tohto zákona rozumie záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti.
3 Tr. zák. úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Objektom trestného činu podplácania
zák. je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Objektívna stránka spočíva v ponúknutí, poskytnutí alebo sľúbení úplatku inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, pričom subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek (všeobecný subjekt). Pod obstarávanie veci všeobecného záujmu spadá plnenie úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem buď to celá spoločnosť alebo určitá sociálna skupina. Ide teda predovšetkým o činnosť v oblasti štátu a samosprávy, ale aj v oblasti uspokojovania všeobecne dôležitých ekonomických, zdravotných, sociálnych, kultúrnych a iných potrieb zásadného významu. Obstarávaním veci všeobecného záujmu je nielen rozhodovanie, ale aj iná činnosť, ktorá s plnením úloh týkajúcich sa veci všeobecného záujmu priamo súvisí. Súvislosť medzi prijímaním úplatku a obstarávaním veci všeobecného záujmu tu bude vtedy, ak úplatok má vzťah k činnosti, ktorá spadá pod obstarávanie veci všeobecného záujmu (R 1/1978). Pri výklade pojmu obstarávanie veci všeobecného záujmu treba predovšetkým rešpektovať, že zákonný pojem všeobecného záujmu je na ústavnej úrovni stotožnený s pojmom verejného záujmu, ktorý prináša prospech (majetkový alebo iný) všetkým občanom alebo mnohým občanom (I. ÚS 402/08). Pre uznanie viny na základe podanej a upravenej obžaloby v tomto konaní bolo potrebné dokázať, že obžalovaný poskytol úplatok verejnému činiteľovi v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, premietnuté na obžalobou vymedzené skutkové okolnosti, že obžalovaný poskytol Ing. H. X. ako verejnému činiteľovi úplatok vo výške 50 eur v súvislosti so stavebným (kolaudačným) konaním za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia. Vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. V konaní pred zrušením rozsudku súdu prvého stupňa sa hlavné pojednávanie uskutočnilo
obžalovaného nedošlo a rozhodnutie bolo vydané dokonca až po zákonom stanovenej lehote. V súlade s výpoveďou obžalovaného je i výpoveď svedka Mgr. Art. J. E., uskutočnená na hlavnom pojednávaní
1 Tr. por. so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítaná, z tejto vyplynulo, že svedkyňa nikdy nebola oslovená Ing. X., aby konala v niekoho prospech v súvislosti so zabezpečovaním súpisného čísla, teda ani v súvislosti s obžalovaným.
svedkyne sa dokonca stávalo, že konkrétny zamestnanec sa poznal so žiadateľom a uhradil za neho príslušný poplatok na jeho meno. Túto výpoveď rovnako možno považovať za dôkaz v prospech obžalovaného, pretože potvrdzuje, že ani pri vybavovaní súpisného čísla nebolo konanie ovplyvňované (rozhodnutie o určení súpisného čísla bolo J. E. a X. E. vydané
svedka dĺžka kolaudačného konania na stavebnom úrade je veľmi individuálna a závisí od stavebníka ako predloží požadované potvrdenia a doklady. Na hlavnom pojednávaní
2 Tr. por. na návrh strán oboznámené len názvy súborov identifikujúcich deň a čas nahrávania zvukovo - obrazových záznamov zachytených na CD nosičoch v počte 14 kusov. Relevantným v súvislosti so skutočnosťami dokazovanými v tomto konaní bol záznam zo
jeho názoru peniaze od obžalovaného dostal za to, že rozhodnutie bolo rýchlejšie napísané, s tým, že neskôr upresnil a zotrval na predchádzajúcej výpovedi, že prvých 50 eur zobral za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia, čo aj následne opakovane potvrdil, pričom na prejavy obžalovaného v tejto súvislosti si už nepamätal. V kontraste s týmito subjektívnymi závermi svedka však vyznievajú tie časti jeho výpovede, v ktorých uvádza, že sa s obžalovaným nedohodol, že za urýchlené vybavenie dostane nejakú odmenu, obžalovanému v kolaudačnom konaní len povedal, aké doklady treba predložiť a tým „oldomášom" (ktorý je predmetom rozhovoru medzi ním a obžalovaným, zachyteným na jednom z prehratých zvukovo - obrazových záznamov) myslel, že obžalovaný donesie fľašku. Svedok vypovedal, že obžalovaný príslušné doklady, ktoré boli potrebné, predložil, a tie, ktoré chýbali, doložil priebežne a nedostatky zistené na mieste boli odstránené. Kolaudačné rozhodnutie vypísal, až keď boli doklady pohromade, pričom rýchlosť
neho spočívala v tom, že keď mal všetky doklady, rozhodnutie vypísal hneď. Doklady museli byť predložené všetky, ktoré vyžaduje stavebný zákon, inak by kolaudačné rozhodnutie nenapísal. Ak chce niekto kolaudačné konanie rýchlejšie, musí predložiť doklady rýchlejšie. Kľúčom k poradiu vybavovania žiadosti o kolaudačné rozhodnutie bola vždy kompletnosť dokladov. Svedok sa výslovne vyjadril, že skutočnosť, že žiadosť, ktorú doručil obžalovaný, je treba vybaviť neodkladne a urýchlene, vyplývala z toho, že bola podaná kompletná. Sumu mu obžalovaný odovzdal spontánne. Intervenovať svedok nebol ani v súvislosti so súpisným číslom, obžalovanému v tejto súvislosti len radil. Výpoveď svedka Ing. H. X. ako jediný priamo usvedčujúci dôkaz
názoru odvolacieho súdu neobstojí. Je vnútorne rozporná, keďže na jednej strane svedok tvrdí, že išlo o úplatok s cieľom zabezpečiť kladné a urýchlené vydanie kolaudačného rozhodnutia, na druhej strane bližšie vysvetľuje, že obžalovanému len povedal, aké doklady má predložiť, pričom ak by neboli kompletné, rozhodnutie by nevydal. Rýchlosť
neho mala spočívať v tom, že rozhodnutie vydal ihneď po skompletizovaní zákonom predpísaných podkladov, čo však de facto predstavovalo viac než osemdesiat dní. Z jeho výpovede vo všeobecnosti vyplýva, že ak stavebník mal záujem urýchliť konanie, musel zabezpečiť správne a úplné predloženie všetkých podkladov, z čoho možno usudzovať, že ovplyvniť rýchlosť konania mohol takýmto spôsobom v podstate ktokoľvek. Popísaný postup nejaví známky nadštandardnosti vo vzťahu ku konkrétnemu stavebníkovi a na prvý pohľad nevykazuje ani znaky protiprávnosti, resp. kolízie so zákonom. Pokiaľ ide o nedostatky či iné zásadné vady, ktoré by bol spôsobilé ovplyvniť kladné rozhodnutie vo veci, tie sa nezistili, preto nebol dôvod, aby si kladné rozhodnutie obžalovaný zabezpečoval poskytnutím úplatku. Navyše aj sám svedok X. prezentoval, že obžalovaný mu peniaze odovzdal spontánne a žiadna predchádzajúca dohoda medzi nimi neexistovala. Obžalovaný vedel, že kolaudačné rozhodnutie podpisuje starosta a svedok X. má oprávnenie ho len vyhotoviť. V konaní nebol ustálený ani motív konania obžalovaného. Na jednej strane ním mala byť protislužba svedkovi E., ktorý mal mať záujem na umiestnení jeho dieťaťa do miestnej školy alebo škôlky, ku ktorému však napokon nedošlo, na druhej strane tu figurovala skutočnosť, že svedok E. nehnuteľnosť obýval, ako sám priznal. Sám však uviedol, že jeho podmienkou nebolo vybavenie rozhodnutia do konca roka, a išlo hlavne o to, aby nemusel na stavebný úrad „často behať". Ak svedok X. vnímal prijaté peniaze ako úplatok za kladné a urýchlené vybavenie rozhodnutia, resp. ako protihodnotu za neoprávnené zvýhodnenie stavebníka (obžalovaného), táto okolnosť nebola vykonanými dôkazmi preukázaná, preto svedkom prezentovaný záver možno označiť len za subjektívne hodnotenie, prípadne pozitívny skutkový omyl, ktorý síce mohol ovplyvniť jeho vlastné konanie, nemal však dopad na posudzovanie trestnej činnosti obžalovaného. Napokon treba dodať, že výpoveď svedka X. v mnohých smeroch, tak, ako bolo uvedené, dokonca potvrdzuje samotnú výpoveď obžalovaného, líši sa od nej len hodnotiacimi, nie skutkovými závermi. Na tom nič nemení ani odsúdenie svedka X. rozsudkom Špecializovaného trestného súdu zo 14. apríla 2016, sp. zn. PK - 2 T 5/2016, za pokračovací zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák., v rámci ktorého jedným z čiastkových útokov bol aj skutok stíhaný v tomto konaní. Práve naopak, toto rozhodnutie vzhľadom na to, za akých okolností bolo vydané, potvrdzuje, že svedok Ing. X. celý skutok vnímal odlišne. Vo všeobecnosti, rozhodnutie o vine vychádza z dôkazov, ktorých vyhodnotením nie je možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú pravdepodobný alternatívny a pre obžalovaného priaznivejší záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Platí pritom, že obžalovaný nie je povinný vo vzťahu k svojej nevine dokazovať žiadnu skutočnosť, čo vyplýva zo zásady prezumpcie neviny a s ňou súvisiacim princípom, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina, keďže dôkazné bremeno v trestnom konaní nesie obžaloba. Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) obžalovaného spod podanej obžaloby oslobodiť. Z vykonaných dôkazov, ktorých obsah bol prezentovaný v predchádzajúcich častiach rozhodnutia, možno jednoznačne uzavrieť, že verzia obžalovaného o tom, že v konaní nebol poskytnutý úplatok za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia, ale len odmena (pozornosť) za poradenstvo súvisiace s kolaudačným konaním, je dôkazne podložená a pravdepodobnejšia ako verzia opačná, preto jej uveril i odvolací súd. Vyplývajúci skutkový stav potom vedie k záveru právnemu, a to, že neboli naplnené základné znaky skutkovej podstaty trestného činu jednak vo vzťahu k subjektívnej stránke, teda úmyslu obžalovaného, jednak vo vzťahu k objektívnej stránke, spočívajúcej v poskytnutí úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Odvolací súd si osvojil záver, že obžalovaný predmetnú sumu svedkovi X. odovzdal ako odmenu, resp. z vďaky, za poradenstvo, ktoré mu poskytol v súvislosti s kolaudačným konaním, a suma 50 eur aj bola ako odmena za poradenstvo zo strany obžalovaného mienená. Je preto správny záver súdu prvého stupňa, že skutok nie je trestným činom a že je potrebné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť
b) Tr. por. Vo vzťahu k odvolacím námietkam Najvyšší súd osobitne uvádza: ak prokurátor namieta, že zo znenia skutkovej podstaty predmetného trestného činu vyplýva, že sa preukazuje predovšetkým súvislosť s obstarávaním veci všeobecného záujmu, toto tvrdenie je pravdivé, treba však dodať, že pri výklade takejto súvislosti, zákonom nedefinovanej a nekonkretizovanej, nemožno uplatniť rozširujúci princíp, t. j. zahrnúť pod ňu čokoľvek. Medzi úplatkom a obstarávaním veci všeobecného záujmu musí byť priama príčinná súvislosť, pričom existencia tohto vzťahu je viazaná na okolnosti konkrétneho prípadu. Vzťah príčiny a následku je vzťahom tzv. kauzality, keď jedna skutočnosť/jav (príčina) a jej pôsobenie vyvoláva inú skutočnosť/jav (následok, účinok), v tomto prípade úplatok ako príčina musí vyvolávať následok v podobe želaného výsledku určitého procesu pri obstarávaní veci všeobecného záujmu (a v súvislosti s ním) alebo k takémuto následku aspoň (vedome) smerovať. Samotnou podstatou poskytnutia úplatku, teda výhody, ktorá by inak podplácanej osobe neprináležala, je totiž dosiahnutie určitého stavu, ktorý je z hľadiska podplácajúcej osoby žiaduci a ktorý by zrejme iným spôsobom, bez úplatku, zákonným spôsobom, nebola dosiahla (výhoda za výhodu). Takéto prepojenie je nielen logické, ale nadväzuje i na vôľu zákonodarcu, ktorý sa dotknutým ustanovením Trestného zákona zaviazal chrániť riadne, nestranné a zákonné obstarávanie vecí všeobecného záujmu (objekt trestného činu). Premostiac úvahy, ak sa v konaní nepreukáže porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, teda ak obstarávanie vecí všeobecného záujmu prebehlo riadne, nestranne a zákonne, nemožno hovoriť o prítomnosti základného znaku trestného činu, ktorým je jeho protiprávnosť v materiálnom slova zmysle (§ 8 Tr. zák.). Nedá sa preto súhlasiť s názorom odvolateľa, že pri tomto trestnom čine sa nepreukazujú ostatné okolnosti, konkrétne v danom prípade okolnosti viažuce sa na kladné a urýchlené vybavenie veci, keďže tieto mali byť príčinou poskytnutého úplatku a sú aj súčasťou skutkovej vety tak, ako bola vymedzená obžalobou. Dokazovaním sa preukázalo, že odovzdaný finančný obnos bol poskytnutý v priamej príčinnej súvislosti s poradenstvom a pomocou pred aj počas kolaudačného konania a tento nemal vplyv na jeho riadny priebeh. Z výpovedí svedkov i z listinných dôkazov je evidentné, že podmienky pre vydanie kolaudačného rozhodnutia boli (po dodatočnom doplnení podkladov) splnené a žiadateľom (stavebníkom) neboli poskytnuté žiadne úľavy, či výhody oproti iným účastníkom kolaudačného konania, čo do jeho rýchlosti alebo výsledku. Okolnosť, či Ing. X. bol oprávnený prijímať odmeny za činnosť neviazanú na jeho pracovnoprávne vzťahy (výkon funkcie samostatného odborného pracovníka stavebného úradu), teda za poradenskú činnosť v súvislosti s vydávaním kolaudačných rozhodnutí, a ak áno, z akého titulu, prípadne s akými ďalšími povinnosťami vo vzťahu k príslušným orgánom (živnostenské oprávnenie, daňová povinnosť) a dopadom na jeho pracovnoprávny vzťah [
7, bod 3., písm. a) Pracovného poriadku obce D. S. z 30. decembra 2011 prijímanie darov alebo iných výhod od tretích osôb v súvislosti s výkonom svojho zamestnania bolo považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým skončením pracovného pomeru], resp. legálnosť takéhoto konania, nemá na posúdenie naplnenia znakov trestného činu vplyv. S ohľadom na uvedené Najvyšší súd nevzhliadol existenciu prokurátorom uplatneného dôvodu na zrušenie prvostupňového rozhodnutia
1 písm.
1 alebo
2 Tr. zák., a to pre absenciu zákonom požadovaného atribútu - právomoci osoby, ktorá je (má byť) predmetom pôsobenia (R 49/2017 - III). Ing. X. ako samostatný odborný pracovník stavebného úradu obce D. S. mal v opise pracovnej činnosti okrem procesných úkonov (vykonávanie miestneho šetrenia, ústneho pojednávania, kolaudácie stavieb a miestnych komunikácií a iné) aj prípravu a vydanie (vyhotovenie) kolaudačného povolenia (rozhodnutia). Oprávnenie podpisovať rozhodnutia (vrátane kolaudačných rozhodnutí) však prináležala výlučne starostovi obce ako štatutárnemu orgánu, ktorý rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, a vo vzťahu k stavebnému konaniu v oblasti preneseného výkonu štátnej správy (§ 117 ods. 1 veta druhá stavebného zákona). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že starosta obce nebol len osobou, ktorá rozhodnutie podpisovala a zabezpečila tým jeho perfektnosť, ale ako štatutár zodpovedný za vydanie rozhodnutia vykonával minimálne vizuálnu kontrolu nehnuteľností, ktorých sa rozhodnutia týkali, predovšetkým z pohľadu bezpečnostných požiadaviek a predpisov, a formálne aj kontrolu obsahu spisového materiálu. V tejto súvislosti starosta obce T. H. vyhlásil, že keby pri ohliadke nehnuteľnosti zistil nezrovnalosti, kolaudačné rozhodnutie by nepodpísal. Svedok Ing. X. ako radový zamestnanec preto nemohol prijať úplatok ako verejný činiteľ, keďže nemal vlastnú rozhodovaciu právomoc, svoj postup musel prejednať so starostom, resp. prípadné nedostatky vysvetliť, a tento musel následne obžalovaným vyhotovené rozhodnutie schváliť, čo vyjadril svojím podpisom. Opatrenie kolaudačného rozhodnutia podpisom štatutára obce teda v tejto veci nepredstavovalo len formálny akt, ale bolo osvedčením jeho správnosti. Právomocou verejného činiteľa disponoval len starosta, pričom z jeho strany nebolo udelené poverenie inej osobe na jeho zastupovanie v týchto otázkach. Nemožno uznať argument prokurátora, že s poukazom na prenesenú právomoc starostom obce vyhotovovať rozhodnutia ako podklad pre podpis starostu možno K. priznať postavenie verejného činiteľa. Ak by sa takýto výklad pojmu verejný činiteľ strpel, znamenalo by to neprípustné rozšírenie okruhu osôb s takýmto postavením, čo by znamenalo zároveň i rozširovanie podmienok trestnej zodpovednosti a zvyšovanie závažnosti trestných činov ad absurdum, čo by bolo v rozpore so samotným účelom trestnoprávnej normy a cieľom zákonodarcu vyjadreným v § 1 Tr. por., ktorým je spravodlivé potrestanie páchateľov. Uzavrúc predchádzajúce úvahy má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky
1 písm. b) Tr. por. a napadnutý rozsudok je vecne správny. V konaní odvolací súd nezistil ani nedostatky, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania (§ 317 ods. 1 Tr. por.). Na základe vyjadreného Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.