Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžfk/53/2019 Identifikačné číslo spisu: 3019200139 Dátum vydania rozhodnutia: 18.06.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 49ods.

2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b)

§ 49ods.

2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c)

§ 49ods.

2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d)

§ 49ods.

2 písm.

1. d)má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 30. Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu kasačný súd zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 1Sžf/51/2016 rozhodol rozsudkom zo dňa 28.11.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13 S 240/2014-40 zo dňa 20. januára 2016 potvrdil. Predmetom konania pred najvyšším súdom bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/240/2014-40 zo dňa 20.januára 2016, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100306/327108/2014/5050 zo dňa 21.7.2014 z dôvodov podľa § 250j ods. 2 pís.
2. d)OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 31. Najvyšší súd v predmetnej veci v bode 28 a nasl. odôvodnenia rozhodnutia zdôraznil, že pokiaľ daňové orgány hodlajú postaviť svoju argumentáciu o nepriznaní práva na odpočítanie dane z posudzovaného zdaniteľného obchodu na zneužití práva, s odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora, musia byť zneužívajúce prvky alebo skutočnosti na ktoré sa pri rozhodovaní daňovej povinnosti nebude prihliadať, pomenované najneskôr v protokole z daňovej kontroly. Zneužitie práva ako hlavný účel skúmanej transakcie musí byť daňovému subjektu preukázané, keďže dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje výlučne správcu dane. Správca dane nemôže súčasne s argumentáciou o zneužití práva tvrdiť, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ako boli deklarované. Správca dane si teda musí včas ujasniť, či sa daňovým subjektom tvrdeným zdaniteľný obchod uskutočnil a či plnenie poskytol platiteľ dane uvedený na faktúre. Ďalej uviedol, že ak orgán správy dane akceptuje, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako bol deklarovaný, potom je možné nepriznať právo na odpočítanie dane z tohto obchodu prakticky len pre zneužitie práva alebo pre účasť na daňovom podvode. V takomto prípade však už správca dane nemôže tvrdiť, že odpočítanie dane nepatrí daňovému subjektu pre porušenie § 49 a § 51 Zákona o DPH, keďže pripúšťa, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil a že ho daňový subjekt použil na svoje zdaniteľné plnenie na vstupe. Skutočnosť, že spoločníci resp. konatelia dodávateľskej spoločnosti žalobcu spolu v minulosti podnikali a teda sa musia poznať, nepreukazuje, že žalobca, ktorý si prenajal zamestnancov zo spoločnosti Dow Slovak Group,s.r.o., musel vedieť že tento dodávateľ neodvedie zaplatenú daň z faktúry za predmetnú službu a už vôbec to neznamená, že práve neodvedenie dane zo strany dodávateľa bolo hlavným účelom poskytnutia služby prenájmu zamestnancov žalobcovi. To napokon žalovaný ani netvrdí. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuvádza akým spôsobom žalobca zneužil právnu reguláciu DPH, keď si ako platiteľ daní prenajal zamestnancov od spoločnosti Dow Slovak Group,s.r.o., a túto službu použil na svoje zdaniteľné obchody, čo žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespochybnil. Premyslené účelové konanie, ktorého výsledkom mal byť nedovolený daňový únik na strane dodávateľa, z účasti na ktorom žalovaný podozrieva žalobcu nebolo v daňovom konaní preukázané a najmä argumentačne podložené do tej miery, aby bolo možné za daných okolností žalobcovi nepriznať právo na odpočítanie dane pre jeho vedomú účasť na tomto daňovom úniku. 32. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 22.03.2018 pod č. 166786/2018 zrušil rozhodnutie daňového úradu Trenčín č. 9312401/5/1567998/204/MLI a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 Sžf/51/2016 ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom žalovaný je týmto právnym názorom súdu viazaný. Z uvedeného dôvodu žalovaný zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko správca dane je viazaný právnym názorom súdu, v ďalšom konaní bude postupovať v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR 1 Sžf/51/2016 zo dňa 28.11.2017. 33. Správca dane, ktorý vykonal dokazovanie, a to výsluchom niektorých zamestnancov uvedených v mennom zozname žalobcu, dopytom na Sociálnu poisťovňu, výsluchom svedkov - prenajímaných zamestnancov, konkrétne vypočul svedka N. K., ktorý so sebou nepriniesol žiadne pracovné zmluvy. Sám však uviedol, že mal uzavretú zmluvu so žalobcom, celý čas nezmenil miesto výkonu práce, ale jeho zamestnávatelia sa menili takmer každého polroka. Na pracovnej porade mal riaditeľ žalobcu uviesť, že podpis zmluvy s iným zamestnávateľom nebude nič meniť. Kto chcel podpísal a kto nie mohol odísť. Zástupca inej firmy na poradách nebol prítomný. Nevedel sa vyjadriť k tomu, kto mu posielal mzdu na účet. Pohovor pri vstupe do zamestnania absolvoval s p. H., s inými firmami nikdy nejednal. Nové zmluvy mu odovzdal vedúci prevádzky alebo boli na vrátnici žalobcu. 34. I. W. J., X.. W. O. K. J. správcovi dane predložili pracovné zmluvy uzavreté so spoločnosťou Dow Slovak Group s.r.o. spolu s dodatkom uzavretým so spoločnosťou FUKSIA s.r.o.. I. J. pracuje pre žalobcu nepretržite od roku 2002 na tom istom pracovnom mieste, avšak od roku 2012 ako zapožičaný zamestnanec. Prácu jej zadával a kontroloval ju p. H.. Bez ohľadu či bola (predtým) riadny zamestnanec žalobcu alebo zapožičaný zamestnanec, vždy robila pre žalobcu účtovníctvo. Nestretla sa pritom s nikým od nového zamestnávateľa. Správca dane na základe pohybov na účte tejto svedkyne v roku 2012 zistil, že na jej účet boli dňa 24.01.2012 vložené finančné prostriedky v sume 27 000 eur, pričom z pohybov na účte je zrejmé, že následne W. H. poukazovala mzdy 31 zamestnancom zo zoznamu. Vloženiu prostriedkov na účet N.. H. predchádzal výber v hotovosti v sume 45 000 eur z účtu žalobcu. Z uvedeného správca dane a žalovaný dovodili, že mzdy zapožičaným zamestnancom v skutočnosti vyplácal žalobca. 35. Taktiež svedkyňa X.. W. vo svojej výpovedi uviedla, že nevie prečo bola zapožičaným zamestnancom. Na výberové konanie prišla na základe inzerátu, kde s ňou spravil N.. H. pohovor. Od prvého dňa pracovala u žalobcu. Dodatok k pracovnej zmluve bol prichystaný v zasadačke žalobcu, s nikým so spoločnosti Dow Slovak Group s.r.o. a ani FUKSIA s.r.o. nikdy nejednala a s nikým sa nestretla. Ako obchodný referent žalobcu pracovala od roku 2011, teda aj predtým ako mala byť k žalobcovi dočasne pridelená. 36. Svedkyňa K. J. uviedla, že jej nadriadeným bol p. H., s ním robila aj pohovor do zamestnania. On jej dal na podpis aj zmluvu so spoločnosťou Dow Slovak Group s.r.o. a povedal jej o zlúčení tejto spoločnosti so spoločnosťou FUKSIA s.r.o.. Súhlasila s tým, aby bola zapožičaným zamestnancom, žiadne zmeny pred takýmto pridelením a potom nepocítila, stále bola na tom istom mieste. 37. Svedok Q. A. vo svojej výpovedi uviedol, že nevie prečo mal uzavretú pracovnú zmluvu so spoločnosťou Dow Slovak Group s.r.o.. Inzerát, na ktorý reagoval bol pod hlavičkou žalobcu a pohovor robil s p. H.. Predložil správcovi dane dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 16.02.2012 a jej skončenie zo dňa 29.02.2012, pracovnú zmluvu zo dňa 01.03.2012 s Dow Slovak Group s.r.o. a skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.03.2012, výplatnú pásku od spoločnosti Dow Slovak Group s.r.o., dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca a pracovnú zmluvu uzavretú s agentúrou dočasného zamestnávania Lugera Maklér Temps s.r.o. zo dňa 01.10.2012. Poukázal na to, že keď chcel skončiť pracovný pomer, tak to oznámil najbližšiemu nadriadenému u žalobcu. S nikým zo spoločnosti Dow Slovak Group s.r.o. sa nestretol. Uvedenú výpoveď svedka považoval správca dane za podstatnú aj z toho hľadiska, že svedok spolupracoval aj s „inou pracovnou agentúrou“ a sám poukázal na to, že v tomto prípade bol od začiatku v kontakte s danou agentúrou, a tá mu oznámila čo, kedy, u koho a za akú mzdu by mal vykonávať. 38. Správca dane ďalej zistil, že personalistka žalobcu vystavovala potvrdenie o príjmoch FO zo závislej činnosti, o preddavkoch na daň, o daňovom bonuse na vyživované deti za rok 2011 za žalobcu, za mesiace január až marec 2012 za Dow Slovak Group s.r.o. a mesiace apríl až december 2012 za FUKSIA s.r.o.. Na všetkých potvrdeniach od zamestnávateľov Dow Slovak Group s.r.o. a FUKSIA s.r.o. je uvedené, že ich vystavila „N.“, teda personalistka žalobcu. K. N. aj vkladala v hotovosti na účet v banke výplatu napríklad K. J. C. dňoch 24.01.2012, 23.02.2012, 23.03.2012, 26.04.2012 24.05.2012 za všetkých troch zamestnávateľov, a to žalobcu, Dow Slovak Group s.r.o. a FUKSIA s.r.o.. 39. Z pohybov na účte žalobcu bolo zistené, že v období od 01.01.2012 do 24.05.2012 boli realizované výbery v hotovosti, a to dňa 24.01.2012 vo výške 45 000 eur, 23.02.2012 vo výške 34 000 eur, 23.03.2012 vo výške 35 000 eur, 25.04.2012 vo výške 35 000 eur a 24.05.2012 vo výške 35 000 eur. Podľa výpisov z účtov vybraných zamestnancov boli výplaty za mesiace január, február a marec 2012 vkladané v hotovosti na účet zamestnancov pod názvom Dow Slovak Group s.r.o. na základe výberu v hotovosti z účtu žalobcu. Následne boli z účtov niektorých zamestnancov vyplácané mzdy zamestnancom, vrátane niektorých zo zoznamu zapožičaných zamestnancov. Z uvedeného správca dane dovodil, že žalobca zabezpečoval vo svojom sídle prostredníctvom svojich zamestnancov pre zapožičaných zamestnancov personalistiku a mzdovú agendu a to vrátane výplaty. 40. Okrem toho správca dane vykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu, ktorá mu oznámila, že žalobca bol v pobočke Považská Bystrica registrovaný od 01.01.2001 do 29.02.2012. Do 31.12.2011 bolo do Sociálnej poisťovne týmto zamestnávateľom prihlásených 49 z 52 tých zamestnancov, ktorí sú uvedení v zozname zapožičaných zamestnancov. Na dlžnom poistnom a povinných príspevkoch na starobnom dôchodkovom sporení eviduje poisťovňa pri žalobcovi nezaplatený nedoplatok na odvodoch a penále vo výške 501 461,74 eur, a to za obdobie od 01.01.2009 do 29.02.2012. Spoločnosť FUKSIA s.r.o. taktiež nemá splnené svoje odvodové povinnosti, nakoľko od marca 2012 do decembra 2012 nebolo vôbec zaplatené poistné na sociálne poistenie. Suma nedoplatku predstavuje v jej prípade sumu 145 600,32 eur. Táto spoločnosť pritom prihlásila do registra poisťovne 51 zamestnancov. 41. Konateľ žalobcu uviedol, že si robil nábor pracovníkov sám, následne so spoločnosťou Dow Slovak Group s.r.o. pripravili všetky dokumenty a spoločnosť Dow Slovak Group s.r.o. nachystala zmluvy, ktorých podpísanie zabezpečil žalobca. 42. Kasačný súd je toho názoru, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrou z dodávateľskej faktúry č. 12001 zo dňa 14.02.2012 od dodávateľa Dow Slovak Group, s.r.o. so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. 43. Kasačný súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodané (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z.z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. 44. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. 45. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb. ). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 46. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

§ 49ods.

2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §

2. Ustanovenie § 51 tiež vymedzuje, akým spôsobom platiteľ dane vykoná odpočítanie dane. V súlade s čl. 18 šiestej smernice Rady o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (č. 2006/112/ES z 28.11.2006) odpočítanie dane vykoná platiteľ dane v tom zdaňovacom období, v ktorom bude môcť nárok na odpočítanie dane aj formálne preukázať príslušným dokladom, pričom samo odpočítanie sa vykoná tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie (podľa doterajšej terminológie daň na „výstupe“) odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za to isté zdaňovacie obdobie (podľa doterajšej terminológie daň na „vstupe“).
3. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a aby boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane.
4. Len pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že obchodné transakcie nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou). Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. vyššie spomínaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011).
5. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, no v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017 , 4Sžfk/38/2017 , 1Sžfk/1/2017 , 6Sžfk/43/2017 , 1Sžf/82/2016 , ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 .
6. Zákon o DPH č. 222/2004 vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.
7. Kasačný súd vyhodnotil kasačné námietky žalobcu ako nedôvodné a kasačnú sťažnosť s poukazom na § 461 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
8. Žalobca v kasačnej sťažnosti konkrétne netvrdí v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. Kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, že v danom prípade žalovaný a aj správca dane vykonali rozsiahle dokazovanie po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného, ktorým preverovali reálnosť zdaniteľného plnenia a to konkrétne či bolo realizované tak, ako bolo deklarované v spornej faktúre vystavenej spoločnosťou Dow Slovak Group,s.r.o. V tomto smere odkazuje kasačný súd na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu na bod
10. Kasačný súd zdôrazňuje, že aj podľa neho vykonanými dôkazmi a ich vyhodnotením správny súd dospel k správnemu právnemu záveru, že k dodaniu služby tak ako ju deklaroval žalobca nedošlo a preto nemohlo byť priznané právo na odpočítanie dane vo výške 13.075,34 Eur z dodávateľskej faktúry č. 12001 zo dňa 14.02.2012 od dodávateľa Dow Slovak Group,s.r.o. k „zapožičaniu“ zamestnancov. Bolo teda preukázané, že obchod tak ako bol uvedený na spornej faktúre prebehol len formálne, podľa formálne vypracovaných dokladov, aj kasačný súd poukazuje na to, že časť zamestnancov už pred zapožičaním pracovala pre žalobcu, pričom od roku 2012 došlo hromadne k zmene zamestnávateľa a to bez toho, aby sa pre tieto osoby zmenilo ich pracovné zaradenie. Iná časť zamestnancov reagovala na inzerát žalobcu, u žalobcu robili pohovor, alebo prijímacie procedúry, u žalobcu došlo následne k uzavretiu pracovnej zmluvy s iným subjektom, a to Dow Slovak Group,s.r.o., ktorá bola v minulosti so žalobcom personálne prepojená. Pre všetky tieto osoby bolo spoločné, že nikdy neprišli do styku s nikým zo spoločnosti Dow Slovak Group,s.r.o, respektíve neskôr Fuksia,s.r.o., zmluvy respektíve ich zmeny a dodatky boli predkladané priamo zo strany žalobcu. Vždy tieto osoby boli v kontakte len so žalobcom, respektíve s jeho pracovníkmi. Taktiež bolo zistené, že personálnu agendu takto zapožičaných zamestnancov taktiež vybavovala personalistka žalobcu, keď im vystavovala potvrdenia a podobne. Rovnako mzdy zamestnancom boli vyplácané neštandardným spôsobom a to zo súkromných účtov niektorých zamestnancov, pričom platby boli označené ako Dow Slovak Group. K realizácii týchto platieb predchádzali výbery hotovosti z účtu žalobcu. Zo Sociálnej poisťovne pobočka Považská Bystrica bolo zistené, že žalobca mal dlh na poistnom a povinných príspevkoch a rovnako aj právny nástupca spoločnosti Dow Slovak Group,s.r.o. je dlžníkom Sociálnej poisťovne.
11. Spoločnosť Dow Slovak Group bola rizikovým subjektom ktorého konateľ bol cudzinec, bezdomovec a spoločnosť nepodávala daňové priznania. Nebolo zistené, že by táto spoločnosť vykonávala nejakú ekonomickú činnosť. Sporná faktúra mala byť zaplatená v hotovosti čo je sama o sebe v obchodnom styku a pri výške fakturovanej sumy neštandardné a k samotnej úhrade nezodpovedajú ani žiadne výbery z účtu žalobcu. V tejto súvislosti správne orgány poukazujú aj na to, že k takejto úhrade v hotovosti malo dôjsť v sídle spoločnosti Dow Slovak Groupe,s.r.o., ktorá v tom čase žiadne reálne sídlo nemala. Aj podľa najvyššieho súdu správne orgány vyslovili správny právny záver, že v danom prípade zistené skutkové okolnosti poskytujú objektívne skutočnosti, ktoré odôvodňujú prijatie záveru, ktorý žalovaný uviedol na strane 18 svojho rozhodnutia, že išlo o simuláciu transakcie, pričom samotné doklady na ktoré žalobca poukazoval predstavujú vo svetle ostatných zistených skutočností prostriedok prostredníctvom ktorého sa realizovala simulácia. V danom prípade, teda došlo k správnemu právnemu záveru, že k dodaniu služby zapožičania zamestnancov, tak ako to bolo deklarované na spornej faktúre č. 120001 zo dňa 14.02.2012 reálne nedošlo.
12. Čo sa týka námietky o nerešpektovaní záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, kasačný súd uvádza v zhode so správnym súdom, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/51/2016 zo dňa 28.11.2017 nevyplynulo, že by správne orgány nerešpektovali rozhodnutie predchádzajúceho krajského súdu a vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Z bodu 28 rozsudku najvyššieho súdu 1Sžf/51/2016 z poslednej vety vyplynulo, že správca dane si musí najprv včas ujasniť, či sa daňovým subjektom tvrdený zdaniteľný obchod uskutočnil, a či plnenie poskytol platiteľ dane uvedený na faktúre. Ďalej v bode 30 uvedeného rozsudku je uvedené, že ak orgán správy dane akceptuje, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako bol deklarovaný, potom je možné nepriznať právo na odpočet dane z tohto obchodu, prakticky len pre zneužitie práva alebo pre účasť na daňovom podvode.
13. V zmysle vyššie uvedeného, keď správca dane respektíve aj žalovaný napokon dospeli k záveru, že na základe doplneného dokazovania k dodaniu služby „zapožičanie zamestnancov“ tak, ako to bolo deklarované na spornej faktúre reálne nedošlo, čiže deklarovaná služba zapožičanie zamestnancov nebola reálne platiteľovi spoločnosťou Dow Slovak Groupe,s.r.o. dodaná, preto nemohlo byť priznané právo na odpočítanie dane vo výške 13.075,34 Eur z dodávateľskej faktúry č. 12001 zo dňa 14.02.2012 od dodávateľa Dow Slovak Groupe,s.r.o. za zapožičanie zamestnancov, správne bolo konštatované, že žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 Zákona o DPH a to tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane zo služby pri ktorej nevznikla daňová povinnosť.
14. Kasačný súd dospel na základe vyššie uvedeného rovnako ako krajský súd k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetnej služby v zmysle zákona č. 222/2004 a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľ) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v nadväznosti na §
15. Najvyšší súd má na základe vyššie uvedených záverov za preukázané, že krajský súd vec správne právne posúdil, keď žalobu zamietol. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku , pričom vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a v súlade so zákonom riadne právne posúdený. Uvedené možno konštatovať aj o rozhodnutí krajského súdu, ktoré spĺňa atribúty rozhodnutia zaručujúceho právo na spravodlivý proces a v konaní sa rozhodovaní krajského súdu nebolo zistené porušenie zákona (§ 440 S.s.p. ).
16. Kasačný súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
17. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho konania nezaoberal.
18. Námietky sťažovateľa uplatnené v kasačnej sťažnosti sú obsahovo totožné so žalobnými námietkami a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
19. O náhrade trov konania kasačný súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania zo zákona neprislúcha len ak to možno spravodlivo očakávať.
20. Tento rozsudok bol prijatý v pomere hlasov 3 :
21. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.