2 C. s. p. v časti náhrady škody na odchodnom konanie zastavil. V súvislosti s nárokom na zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku vzniknutom žalobcovi nezákonným prepustením z policajného zboru uviedol, že nemal vo vzťahu k tomuto nároku právomoc konať. Poukázal na to, že žalobca dňa
záverov ktorého v prípade nárokov zo služobného pomeru policajtov ide o vzťah upravený normami verejného práva založeného na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov, ktorý sa výrazne odlišuje od súkromnoprávneho pracovného pomeru, kde majú účastníci rovnaké postavenie. Keďže v prípade výsluhového dôchodku ide o takýto nárok, v tejto časti konanie pre nedostatok právomoci súdu
1 C. s. p. zastavil. Pokiaľ žalobca žiadal priznať náhradu trov trestného konania v sume 5.427,97 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.250 eur uviedol, že MV SR nie je ohľadne požadovaných nárokov orgánom oprávneným konať za štát. Vychádzal zo zistenia, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov z 18.8.2016 podanú na MV SR, ministerstvo vnútra v časti týkajúcej sa týchto nárokov listom z 22.8.2016 postúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre SR.
jeho názoru, pokiaľ by sa generálna prokuratúra nepovažovala za príslušný orgán, postúpila by žiadosť na iný príslušný orgán, čo neurobila, ale žiadosť žalobcu v časti, ktorá jej bola postúpená, prerokovala. Týmto postupom nepochybne potvrdila, že je príslušným orgánom za štát v tejto veci konať. Stotožnil sa s právnym názorom žalovanej, že MV SR koná vo veci náhrady škody v mene štátu len v prípade, ak sú kumulatívne spojené obe zákonné podmienky
1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade bola Generálnou prokuratúrou SR zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru, a preto nie je splnená jedna zo zákonných požiadaviek. Ak preto žalobca označil v časti týkajúcej sa náhrady škody - trov trestného konania a nemajetkovej ujmy, za orgán konajúci za štát MV SR, ide o orgán, ktorý nemá oprávnenie
1 zákona č. 514/2003 Z. z. za štát konať. Preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že ak je v konaní o náhradu škody
citovaného zákona označená za žalovanú Slovenská republika, označenie orgánu, ktorý v mene štátu koná nie je rozhodujúce, keďže súd má povinnosť konať s orgánom štátu, ktorý je na to oprávnený
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Na opätovnú žiadosť zástupcu žalobcu o „rozšírenie“ žalovanej strany o Generálnu prokuratúru SR neprihliadol, keďže žalobca vzal voči nej žalobu späť a súd konanie zastavil.
súdu prvej inštancie opačný postup by bol v rozpore s článkom 5 a článkom 11 ods. 3 C. s. p. O náhrade trov konania rozhodol
1 C. s. p.
1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky“. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj neexistenciu dôvodov pre rozšírenie subjektov na strane žalovaných. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny
1 C. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Uplatnil dovolací dôvod
1 zákona č. 514/2003 Z. z. ako náhradu škody, ktorá spočíva v ušlom zisku. Na uvedenú skutočnosť odvolací súd vôbec neprihliadol a preto dospel k nesprávnemu záveru, že v časti nároku o zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku, nie je daná právomoc súdu vo veci konať. Z tohto dôvodu si potom konajúce súdy nezabezpečili ani ním navrhnutý dôkaz (správu od MV SR o rozsahu ušlého zisku za roky 2009-2015) a teda nezaobstarali si dostatočný podklad pre správne zistenie právne významnej skutočnosti. Týmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Konajúce súdy nepostupovali správne ani v súvislosti s označením orgánu, ktorý mal za štát konať. Uviedol, že v žalobe označil za žalovanú Slovenskú republiku a aj z iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu. Ak označil nesprávny orgán, ktorý má za štát konať, súd prvej inštancie ho mal v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p. vyzvať na odstránenie vady žaloby a nie žalobu z tohto dôvodu zamietnuť.
dovolateľa zamietnutie žaloby výlučne s odôvodnením nesprávneho označenia orgánu oprávneného konať v mene štátu, nie je v súlade s princípom spravodlivého procesu a právom na súdnu ochranu v materiálnom zmysle. Išlo o postup príliš formalistický v rozpore so zmyslom a účelom zákona. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 43/2017, 1 Sžf 63/2016, 4 Cdo 143/2006. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že z platných právnych predpisov vyplýva, že štát zodpovedá za škodu a teda, že vecne legitimovanou osobou je len jeden právny subjekt, ktorým je štát - Slovenská republika. Problém konkurencie orgánov verejnej moci rieši § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z .z. v zmysle ktorého koná vo veci ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade je nepochybné, že ako prvé o jeho nároku (nároku na odchodné) začalo konať MV SR. V mene štátu preto mal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konať práve tento orgán. Nie je pritom rozhodujúce, že ním uplatnený nárok o zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku
súdu nepatrí do jeho právomoci a že ohľadom jeho ďalších nárokov mala konať generálna prokuratúra SR. Keďže ani jeden z orgánov štátu (MV SR a GP SR) neuspokojil dobrovoľne ním uplatnené nároky, podal ju dôvodne voči štátu. Odkázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2009, 1 Cdo 53/93, 1 Cz 6/90, od záverov ktorých sa odvolací súd odklonil. Žiadal preto rozsudok krajského súdu a nadväzujúci rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. až IV. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
f) C. s. p. prípustné a súčasne tiež dôvodné. 6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci dovolateľ uplatnil jednak dovolací dôvod
p., ktorý vymedzil existenciou vady
f) C. s. p. a jednak dovolací dôvod
1 C. s. p., pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Najvyšší súd v prvom rade posudzoval prípustnosť dovolania žalobcu z hľadiska ním tvrdenej procesnej vady zmätočnosti . 7.
f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 13.
p. iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. 14.
p. ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 15.
1 C. s. p. ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. 16. Citované ustanovenia určujú právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t. j. právomoc civilných súdov a tiež procesné následky s tým spojené, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu (prípadne patrí do právomoci iného orgánu).
ustanovenia § 3 C. s. p. sa právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú a rozhodujú súdy. Ide o spory a iné veci, ktoré majú povahu súkromnoprávnych sporov, medzi ktoré patria najmä občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné spory. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t. j. práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva. Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu, je preto nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje ním uplatnený nárok, pričom tento je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Posúdenie zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu je úlohou súdu (iura novit curia). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod hmotnoprávnu normu, je jeho povinnosťou
príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť; nie je pritom významné to, či je alebo nie je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia. Žalobca nie je povinný v žalobe uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2007). Pritom platí, že ak súd zistí nedostatok svojej právomoci (a ak nejde o prípad právomoci cudzozemského orgánu) musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je povinný súd vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov (pozri R 82/2002).
p. do právomoci súdov. Za týchto okolností by opačný názor v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 18. Súd prvej inštancie postupoval preto nesprávne, pokiaľ v tejto časti konanie pre nedostatok právomoci súdu
p. zastavil, hoci zákonné podmienky pre takéto rozhodnutie splnené neboli. Keďže odvolací súd nezjednal nápravu a jeho rozsudok v tomto výroku potvrdil, došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Pokiaľ dovolaním napáda túto časť rozsudku odvolacieho súdu, treba považovať dovolanie za prípustné a súčasne aj dôvodné. 19.
dovolacieho súdu treba považovať dovolanie dovolateľa za opodstatnene podané aj pokiaľ dovolateľ v dovolaní napadol rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie v časti nároku o náhradu škody na trovách trestného konania a nemajetkovej ujmy. Žalobca prípustnosť a súčasne dôvodnosť svojho dovolania vyvodzuje jednak z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a (zároveň) aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., keď konajúce súdy postupovali nesprávne, ak v tejto časti žalobu zamietli len z dôvodu nesprávneho označenia orgánu konajúceho za štát. 20.
p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva. 21.
p. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát.
rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená
osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. 27. Ďalej uviedol, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom
p. V prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená
osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. 28.
dovolacieho súdu sú názory vyslovené v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu naďalej aj po prijatí Civilného sporového poriadku aktuálne, dovolací súd sa s nimi stotožňuje, nemá žiaden dôvod ich meniť. Názor vyslovený v predchádzajúcom bode platí o to viac, že Civilný sporový poriadok výslovne v ustanovení § 135 ods. 1 C. s. p. ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje práve označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Ak preto fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného štát (t. j. Slovenskú republiku), ale uvedie názov štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti uplatnený nárok nepatrí (prípadne neuvedie ďalší taký orgán), je vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.
názoru dovolacieho súdu nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby.
osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí. Prípadne, vzhľadom na to, že žalobca v žalobe, za orgán konajúci za štát (hoci nie celkom správne), označil aj Generálnu prokuratúru SR, mal v prípade označeného nároku konať s týmto štátnym orgánom. Je totiž vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. Ak súd prvej inštancie za tohto stavu žalobu žalobcu v tejto časti zamietol výlučne z dôvodu nesprávne označeného štátneho orgánu konajúceho za štát a odvolací súd túto časť rozsudku potvrdil, išlo o postup nesprávny, príliš formalistický, ktorý nie je v súlade s princípom spravodlivého procesu a s právom na súdnu ochranu. Týmto postupom, keďže súd vec neprejednal a o nej nerozhodol v merite, došlo nielen k zmareniu účelu požadovanej súdnej ochrany, ale sa aj zabránilo dovolateľovi v prístupe k súdnej ochrane z dôvodu, ktorý nemožno v právnom štáte pričítať strane sporu domáhajúcej sa tejto ochrany. Za nesprávny treba v tejto súvislosti považovať názor súdu prvej inštancie,
ktorého ak by prihliadol na žiadosť zástupcu žalobcu, aby na žalovanej strane vystupovala ako orgán konajúci za štát Generálna prokuratúra SR, išlo by o postup v rozpore s článkom 5 a článkom 11 ods. 3 C. s. p. 30. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že naznačený nesprávny postup konajúcich súdov dosiahol takú mieru porušenia procesných práv dovolateľa, ktorá nadobudla intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Navyše, zamietnutie žaloby, ak žalovanou stranou je štát, výlučne z dôvodu nesprávneho označenia orgánu konajúceho za štát, znamená aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke. Dovolanie dovolateľa je vo vzťahu k nároku, ktorého predmetom je náhrada škody vo forme trov trestného konania a nemajetkovej ujmy, prípustné a dôvodné nielen
f) C. s. p., ale (zároveň) aj
1 písm. a) C. s. p. Najvyšší súd SR preto zrušil v označených výrokoch rozsudok odvolacieho súdu a keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením jeho rozhodnutia, zrušil v označených výrokoch aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) a vrátil vec v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.