jej vyjadrenia je pre ňu cudzí človek, že dňa 5.8.1996 notár JUDr. Jozef Kreml spísal notársku zápisnicu - závet, ktorým poručiteľ H. E., pre prípad svojej smrti celý svoj majetok hnuteľný tak i nehnuteľný, kdekoľvek sa nachádzajúci, ktorý bude v čase jeho smrti jeho vlastníctvom, odkazuje ustanovenému závetnému dedičovi E. E., svojmu synovi ako dedičovi jedinému a výlučnému. Napokon nesporné bolo aj to, že notár JUDr. Jozef Kreml spísal dňa 6.10.2006 v Skalici notársku zápisnicu - závet, ktorým poručiteľ H. E., zrušil v celom rozsahu závet zo dňa 5.8.1996 a pre prípad svojej smrti zriaďuje nový závet tak, že celý svoj majetok ako hnuteľný tak i nehnuteľný, kdekoľvek sa nachádzajúci, ktorý bude v čase jeho smrti jeho vlastníctvom, odkazuje závetnému dedičovi E. E., svojmu synovi ako dedičovi jedinému a výlučnému v celosti. V prípade, že by jeho syn predumrel ustanovuje náhradného dediča S. E., svojho vnuka v celosti. Zároveň je v tejto listine konštatované, aby bola listina o vydedení zo dňa 5.8.1996 v plnom rozsahu rešpektovaná. Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako dcéra poručiteľa prichádzajúca do úvahy ako jeho zákonná dedička, má naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. na ňou podanej žalobe.
okresného súdu listina o vydedení spĺňa po formálnej stránke zákonom predpokladané požiadavky (§ 476 OZ) ako aj všeobecné náležitosti ustanovené pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ), pričom v listine je náležite uvedený aj dôvod vydedenia. Nedostatok týchto zákonom stanovených požiadaviek, nemôže byť preto dôvodom neplatnosti listiny o vydedení.
okresného súdu, ak by boli naplnené dôvody uvedené poručiteľom v listine o vydedení, takéto správanie žalobkyne by bolo možné jednoznačne subsumovať pod skutkovú podstatu dôvodu vydedenia uvedenú v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, t. j., že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Vychádzal z právneho názoru, že dôvody vydedenia musia existovať v čase spísania listiny o vydedení (v tomto prípade ku dňa 5.8.1996), pričom pri tomto dôvode vydedenia je potrebné skúmať vždy aj to, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, aký by ako potomok prejaviť mal, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Pritom nemožno opomenúť ani okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo a či zo strany potomka nejde o (ne)zavinené neprejavovanie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Vzájomné vzťahy žalobkyne a poručiteľa posudzoval preto v kontexte s celkovými vzájomnými vzťahmi v rodine v rozhodnom období. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že v rodine strán sporu boli najmenej od roku 1992 zlé vzťahy medzi ich rodičmi, členovia rodiny mali medzi sebou komplikované vzťahy pre spory o majetok a podnikateľské aktivity. Žalobkyňa sa pri sporoch rodičov zastávala matky a naopak žalovaný držal stranu otcovi (poručiteľovi). Správanie žalobkyne, ktorá sa v rámci konfliktov ich rodičov snažila chrániť matku, zhoršovalo vzťah jej otca (poručiteľa) k nej a to minimálne počas rozvodového konania a následne konania o vyporiadanie BSM, ktoré sa skončilo až v roku 1997. Napokon, v konaní nebolo preukázané, konkrétne k akému vážnemu nedorozumeniu malo dôjsť (
dôvodov uvedených poručiteľom v listine o vydedení) medzi ním a jeho manželkou v septembri, resp. v októbri 1992, odkedy sa žalobkyňa mala prestať s poručiteľom úplne stýkať. Žiadna zo strán neuviedla, o aké vážne nedorozumenie a konflikt sa malo jednať. Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že vzťah medzi poručiteľom a žalobkyňou, v rámci ktorého žalobkyňa neprejavovala kvalifikovaný záujem o poručiteľa nebol zavinený výlučne žalobkyňou. Žalobkyňa teda nemala možnosť v rozhodnom období prejavovať o poručiteľa ozajstný záujem, lebo poručiteľ sám tento záujem z jej strany odmietal, resp. ho podmieňoval tým, že žalobkyňa ostane v rámci nezhôd v rodine na jeho strane a nie na strane matky, čo žalobkyňa odmietala. Okresný súd na základe uvedeného uzavrel, že v danom prípade neboli splnené podmienky vydedenia žalobkyne poručiteľom v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) OZ. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel.
údaju uvedeného v listine o vydedení, žalobkyňa mala prestať stýkať s poručiteľom. Vzhľadom na preukázané konfliktné vzťahy v rodine žalobkyne a poručiteľa, bolo správanie sa žalobkyne k poručiteľovi iba zrkadlovým odrazom správania sa samotného poručiteľa vo vzájomnom vzťahu s manželkou, ktoré nakoniec vyvrcholili rozvodom ich manželstva v roku 1993. Žalobkyňa ako aj žalovaný boli v čase rozvodu manželstva svojich rodičov už dospelí (samostatní), mali už založené vlastné rodiny. Obaja sa pri rozhodovaní riadili vlastným úsudkom, a teda nebolo im možné bez ich vlastného súhlasu, vnútiť akékoľvek požiadavky (prípadne aj majetkové) zo strany ich rodičov.
odvolacieho súdu nemožno dať žalobkyni za vinu rozvod manželstva jej rodičov v súvislosti s jej neprimeranými majetkovými požiadavkami, tak ako to tvrdí žalovaný v tomto konaní, keď rozvod rodičov strán sporu bol ich výlučnou záležitosťou. Je len prirodzené a uvedené vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, že žalobkyňa mala bližší vzťah so svojou matkou (už počas rozvodu) a žalovaný so svojím otcom (až do jeho smrti), čo vyplýva aj z ich vlastných vyjadrení a následne sa to premietlo aj do ich vzájomných vzťahov vrátane žalobkyne a poručiteľa, pokiaľ ide o formu ich komunikácie a aj frekvenciu ich vzájomných stretnutí. Možno teda prisvedčiť záveru okresného súdu, že žalobkyňa za existencie konfliktov rodičov do 5.8.1996 nemala aj z dôvodu správania sa samotného poručiteľa riadnu možnosť prejavovať o neho skutočný záujem. Neprejavovanie záujmu žalobkyne o poručiteľa nebolo tak zavinené výlučne žalobkyňou, ale sa na tom podieľal významnou mierou aj sám poručiteľ. Za tejto situácie nemožno
odvolacieho súdu od žalobkyne spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli dané zákonné dôvody vydedenia žalobkyne
1 písm. b) OZ. Dospel preto k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže z obsahu návrhu žalobkyne je zrejmé, že sa v konaní domáhala určenia, že neboli dané zákonné dôvody vydedenia, bolo potrebné iba formálne zmeniť napadnutý výrok súdu prvej inštancie. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 C. s. p. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, v ktorom uplatnil dovolací dôvod
1 C. s. p. a prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku vymedzenia rozhodujúceho obdobia pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia za situácie, ak poručiteľ v neskoršom závete z 6.10.2006 výslovne uviedol požiadavku, aby listina o vydedení z 5.8.1996 bola v plnom rozsahu rešpektovaná. Bol toho názoru, že týmto konaním poručiteľ nielen potvrdil existenciu dôvodu vydedenia, ale jasne prejavil svoju vôľu zotrvať na vykonanom jednostrannom právnom úkone, a to na vydedení svojej dcéry. Vzhľadom na túto poručiteľom prejavenú vôľu, ktorou potvrdil existenciu dôvodov vydedenia až ku dňu 6.10.2006, bol súd povinný zaoberať sa existenciou dôvodov vydedenia až do tohto momentu. Hoci tento prejav vôle nie je síce explicitne označený ako listina o vydedení, z hľadiska formálnych predpokladov i z hľadiska materiálnych predpokladov je potrebné takýto prejav vôle rešpektovať ako právne relevantný a vyvolávajúci právne účinky v tom smere, že poručiteľ osvedčuje existenciu daného dôvodu vydedenia aj v deň vyhotovenia tejto notárskej zápisnice. Konajúce súdy sa mali preto zaoberať jeho právnou relevanciou a keďže jednoznačne obsahuje prejav vôle smerujúci k vydedeniu žalobkyne, mali na túto skutočnosť prihliadnuť a následne zohľadniť aj okolnosti vzťahu žalobkyne k svojmu otcovi až do dňa 6.10.2006, t. j. do momentu právne relevantného potvrdenia svojej poslednej vôle. Keďže odvolací súd tak neurobil, nesprávne posúdil právnu otázku ohľadne vymedzenia rozhodujúceho obdobia pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia. Vzhľadom na spôsob, akým poručiteľ potvrdil svoju vôľu vydediť žalobkyňu, ide o vec ktorá doposiaľ nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolanie je preto
1 písm. b) C. s. p. prípustné a zároveň aj dôvodne podané. Okrem toho namietal nesprávnosť záveru odvolacieho súdu, že z dôvodu vydedenia uvedeného v listine z 5.8.1996, keďže je formulovaný len všeobecne, nemožno vyvodiť trvalý nezáujem žalobkyne o poručiteľa.
dovolateľa neobstojí tvrdenie, že žalobkyňa nemala príležitosť prejavovať svoj vzťah k poručiteľovi, keďže sa o to nesnažila a ani nevyužila množstvo príležitostí ponúknutých samotným poručiteľom. Za nelogický považoval záver odvolacieho súdu, že vzťah žalobkyne aj sám poručiteľ považoval za skutočný (nie predstieraný), keďže poručiteľ mal oň aj naďalej záujem. Navrhol preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň požiadal aj o odloženie právoplatnosti napadnutého rozsudku.
dovolacieho súdu dovolateľom nastolenú otázku, treba považovať za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie je preto
1 písm. b) C. s. p. prípustné. 9. Dovolací súd pristúpil preto k posúdeniu dôvodnosti dovolania v dovolateľom nastolenej právnej otázke a po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolanie dovolateľa dôvodné nie je. 10.
1 OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak
2 OZ pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2. 12.
3 OZ o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a § 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.
názoru dovolacieho súdu uvedené vyplýva zo samotnej povahy veci. Pre všetky zákonom stanovené dôvody vydedenia je totiž charakteristické určité negatívne správanie sa potomka. Aby poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť ako dôvod vydedenia v listine o vydedení, musí dôjsť k takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním listiny o vydedení. Poručiteľ nemôže ako dôvod vydedenia uviesť konanie potomka, ktorého by sa mal dopustiť v budúcnosti. Poručiteľ musí teda dôvod vydedenia poznať ešte pred spísaním listiny o vydedení. Z uvedeného následne možno vyvodiť, že pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, včítane správania sa potomka (poručiteľa), ku ktorým došlo v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, resp. v čase, ktorý predchádzal spísaniu listiny o vydedení. Občiansky zákonník v časti, v ktorej sa nachádza právna úprava vydedenia (§ 496a OZ), priamo neupravuje spôsobom, akým poručiteľ môže zmeniť alebo zrušiť svoje rozhodnutie o vydedení potomka, ale odkazuje na ustanovenie § 480 OZ upravujúce zmenu, resp. spôsoby zrušenia závetu. Tieto ustanovenia treba primerane použiť aj pokiaľ ide o zmenu alebo zrušenie listiny o vydedení. Poručiteľ teda môže listinu o vydedení zrušiť aj tým, že zriadi novú listinu o vydedení. 14.
dovolacieho súdu na uvedených záveroch nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, ak poručiteľ v závete spísanom niekoľko rokov po listine o vydedení, vyslovene uvedie požiadavku, aby listina o vydedení bola v plnom rozsahu rešpektovaná. Takýmto prejavom vôle poručiteľ v podstate len potvrdzuje, že zotrváva na svojej pôvodnej listine o vydedení, včítane tam uvedeného dôvodu vydedenia. Nejde o prejav vôle smerujúci k zriadeniu „novej“ listiny o vydedení, ktorou by bola zrušená ním pôvodne spísaná listina o vydedení. Nemožno síce vylúčiť, že poručiteľ urobí v jednej listine závet a súčasne do neho zahrnie aj rozhodnutie o tom, že svojho potomka vylučuje z dedenia, no aj vtedy musia byť splnené formálne aj materiálne náležitosti vydedenia, čo označený prejav vôle nespĺňa. Takýto prejav vôle poručiteľa nemožno vykladať tak, že by vyvolával právne účinky v tom smere, že poručiteľ osvedčuje existenciu daného dôvodu vydedenia aj v deň vyhotovenia neskoršie zriadeného závetu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že k platnosti a účinnosti listiny o vydedení nie je potrebné jej neskoršie potvrdenie poručiteľom. S takýmto prejavom vôle poručiteľa nemožno spájať právne následky v tom zmysle, že by pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, boli rozhodujúce aj okolnosti vzťahu potomka k poručiteľovi až do momentu právne relevantného potvrdenia poslednej vôle poručiteľa zotrvať na vydedení potomka v neskoršie spísanom závete. V preskúmavanej veci bolo preukázané, že poručiteľ zriadil listinu o vydedení, ktorou vydedil žalobkyňu a aj osoby uvedené v § 473 ods. 2 OZ, formou notárskej zápisnice dňa 5.8.1996. Pokiaľ ide o výslovne uvedenú požiadavku poručiteľa uvedenú v neskoršom závete zo 6.10.2006, „aby bola listina o vydedení zo dňa 5.8.1996 v plnom rozsahu rešpektovaná“, ide len o prejav vôle poručiteľa, ktorým potvrdzuje, že zotrváva na svojej pôvodnej listine o vydedení, včítane tam uvedeného dôvodu vydedenia. Tento jeho prejav vôle nie je možné považovať za novú listinu o vydedení, ktorou by bola zrušená ním pôvodne spísaná listina o vydedení (napokon túto skutočnosť dovolateľ vo svojom dovolaní ani netvrdí). Vo vzťahu k pôvodnej listine o vydedení nevyvoláva žiadne také právne účinky, aké s týmto prejavom vôle spája dovolateľ, včítane, že by pre posúdenie, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia, boli rozhodujúce okolnosti vzťahu potomka k poručiteľovi až do momentu právne relevantného potvrdenia poslednej vôle poručiteľa vydediť žalobkyňu v závete spísanom dňa 6.10.2006. 15. Odvolací súd preto nevymedzil rozhodujúce obdobie pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia nesprávne, ak dospel v súlade s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu k právnemu názoru,
ktorého dôvod vydedenia musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení a teda pri posúdení, či sú dané dôvody pre vydedenie sú rozhodujúce len okolnosti, ku ktorým došlo v čase pred spísaním listiny o vydedení. Dovolateľovi sa nepodarilo spochybniť, že rozsudok odvolacieho súdu v ním nastolenej právnej otázke spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ teda napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Dovolací súd preto ním podané dovolanie ako nedôvodné
p zamietol. 16. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalovanému zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.). 17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.