1, ods. 2 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku takto rozhodol: Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej tiež len „Tr. zák.“), a to na tom skutkovom základe, že dňa 19. marca 2013 v čase okolo 14.20 hod. F. R. P., v budove Obvodného úradu životného prostredia v R. P. (ďalej tiež len „OÚŽP R.“), na ulici Á. XXX, počas osobného stretnutia s Ing. T. W., ktorý si osobne prišiel prevziať písomné vyjadrenie OÚŽP R.
223/2001 Z. z. o odpadoch (ďalej len „zákon o odpadoch“) vo veci žiadateľov Y. a J. B., za ktorých konal ich otec Š. B., po otázke Ing. T. W., že „prečo odmieta podpísať žiadosť“, si od neho vyžiadal jeho mobilný telefón s užívateľských číslom XXXX XXX XXX, ktorým zavolal na telefónne číslo XXXX XXX XXX, kde sa mu ozval S. T. ako osoba spolupracujúca s obžalovaným, ktorý si s Ing. T. W. dohodol stretnutie na deň
2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere päť rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. bol obvinenému uložený tiež peňažný trest vo výmere 2.000 eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto mu bol
3 Tr. zák. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov.
1, ods. 2 Tr. zák. bol obvinenému napokon uložený i trest zákazu činnosti - výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie s rozhodovacou právomocou v orgánoch verejnej moci na dobu päť rokov. Odvolanie obvineného Ing. J. D. proti prvostupňovému rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) uznesením z 12. januára 2017, sp. zn. 5 To 4/2016,
por.“) ako nedôvodné zamietol. Z hľadiska komplexnosti sa žiada uviesť, že ide o v poradí už druhé vo veci vydané uznesenie odvolacieho súdu, keď tým prvým z
1 písm. a) Tr. zák., a to na inom skutkovom základe, ako bolo citované úvodom odôvodnenia daného rozhodnutia]
1 písm. b) Tr. por. zrušený v celom rozsahu a
1 Tr. por. bola vec vrátená ŠTS na opätovné prejednanie a rozhodnutie v potrebnom rozsahu. II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Dňa 10. júla 2017 bolo súdu prvého stupňa doručené dovolanie obvineného Ing. J. D., podané prostredníctvom ním zvoleného obhajcu a smerujúce proti naposledy označenému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo neskôr tiež kvalifikovaným spôsobom doplnené, a to písomnými podaniami doručenými 21. decembra 2017 a 1. júna 2020 už priamo dovolaciemu súdu. Za súčasť dovolania možno potom nepochybne považovať i skoršie stanovisko obhajoby (ide konkrétne o podanie z 15. októbra 2017, spísané rovnako obhajcom obvineného) k zaslanému vyjadreniu prokurátora k podanému dovolaniu. Ak ide o uplatnené dovolacie dôvody, obvinený v podanom dovolaní (formálne) označil dôvody uvedené pod písm.
zákona o odpadoch), na ktoré bol príslušný práve OÚŽP. Zmieňované stanovisko, v ktorom správny orgán len poukazuje na novú právnu úpravu, v zmysle ktorej už nie je oprávnený vo veci konať, a ktorým sa v dôsledku toho nerozhodovalo o žiadnych subjektívnych právach žiadateľa či iných osôb a tiež sa ním ani nezasiahlo do žiadnych práv tretích osôb, nemôže byť zároveň považované ani za taký objekt, ktorý by mal byť trestnoprávne chránený prostredníctvom trestného činu
zák. (objektom tohto trestného činu je ochrana spoločenského záujmu na čistote verejného života prostredníctvom riadneho, nestranného a zákonného obstarania veci všeobecného záujmu), rovnako ako je tomu v prípade, ak predstaviteľ orgánu verejnej moci príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok za to, že vydá rozhodnutie zjavne mimo svojej pôsobnosti alebo vydá obyčajné oznámenie bez akéhokoľvek zásahu do subjektívnych práv (len ťažko si možno predstaviť uznanie trestnoprávnej zodpovednosti v prípade, ak napr. riaditeľ daňového úradu príjme úplatok za to, že daňový úrad vydá stavebné povolenie, t. j. ničotný akt
správneho práva, resp. za to, že písomne oznámi daňovému subjektu otváracie hodiny daňového úradu). Inými slovami povedané, vydanie nie každého aktu správneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vôbec je možné kvalifikovať ako obstaranie veci všeobecného záujmu, a to len preto, že ho vydal orgán verejnej moci. V praxi totiž orgány vykonávajú rôzne úkony, ktorými nedochádza k žiadnemu rozhodovaniu a ani k zásahu do subjektívnych práv. Určitým vodítkom tu pritom môže byť to, či daný akt je preskúmateľný v rámci správneho súdnictva správnym súdom, keďže správne súdy konštantne prijímajú záver, že nepreskúmavajú také akty orgánov verejnej správy (rozhodnutia, faktické zásahy, nečinnosti a pod.), ktorými nedochádza k zásahu do subjektívnych práv žiadneho subjektu [napr. ustanovenie § 7 Správneho súdneho poriadku zo súdneho prieskumu vylučuje nasledovné akty: písm.
zák. - a teda pri ustaľovaní toho, či ide o obstaranie veci všeobecného záujmu alebo nie - nie je dôležitý subjektívny postoj páchateľa (t. j. jeho predstava o tom, že ide o správne rozhodnutie alebo iný akt zasahujúci do subjektívnych práv), ale objektívne okolnosti prípadu (t. j. či objektívne ide o obstaranie veci všeobecného záujmu alebo nie). Takéto skutkové okolnosti by mohli byť relevantné len pre posúdenie prípadnej inej právnej kvalifikácie, napr. či ide o podvodné konanie alebo len o neetické správanie štátneho zamestnanca. Obvinený v podanom dovolaní osobitne vytýkal i nesplnenie ďalšieho normatívneho znaku, a síce nedostatku súvislosti medzi úplatkom a obstaraním veci všeobecného záujmu (s odkazom na R 1/1978 - I.), a to práve z dôvodu absencie veci všeobecného záujmu. Ako ďalší nepreukázaný normatívny znak, majúci za následok nesprávnu právnu kvalifikáciu, bol potom namietaný kvalifikačný znak uvedený v odseku 2 § 329 Tr. zák. Obvinený zdôraznil, že vo všeobecnosti síce niet pochýb, že ako prednosta OÚŽP R. mal postavenie verejného činiteľa, sporné však je, či pri vydávaní inkriminovaného stanoviska využíval prvok moci a prvok rozhodovania a teda, či v tejto súvislosti mal postavenie verejného činiteľa (platí totiž, že nie pri každom vystupovaní v úradnom styku má úradná osoba štatút verejného činiteľa, ale vždy je potrebné dôsledne skúmať, či je tu daný prvok moci a rozhodovania). On je pritom názoru, že žiadny takýto prvok moci a rozhodovania v jeho prípade prítomný nebol, keďže dotknuté stanovisko nepredstavovalo žiadne správne rozhodnutie, toto tiež nebolo podkladom pre nejaké iné konania a vôbec sa ním nezasahovalo do subjektívnych práv tretích osôb. Odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že postavenie verejného činiteľa je precizované v skutkovej vete napadnutého prvostupňového rozsudku, avšak s týmto súhlasiť rozhodne nemožno, keď rovnako ani listiny zabezpečené v spise nepreukazujú, že by mal kompetenciu v danej veci konať. Konkrétne v zmysle organizačného poriadku je dotknutý správny orgán gestorom i na úseku odpadového hospodárstva, pričom v stanovisku OÚŽP A. zo 4. júla 2013 sa o. i. uvádza, že „prednosta v mene OÚŽP koná a rozhoduje ako správny orgán v administratívnych veciach a je osobou oprávnenou na podpis rozhodnutia v správnom konaní“. I z týchto listín teda vyplýva, že pri vydávaní spomínaného stanoviska nemohol vykonávať žiadnu svoju právomoc, keďže úrad mal pôsobnosť len pri zákone o odpadoch, ktorý sa
obsahu stanoviska na vec B. nevzťahoval. Už len na základe tohto (konštatovaného nedostatku právomoci o žiadosti B. konať) nemohol tak v danej veci vystupovať ako verejný činiteľ. Pokiaľ ide o samotné odôvodnenia súdov prvého i druhého stupňa poznamenal, že tieto neobsahujú žiadne relevantné úvahy ohľadom posúdenia dotknutého stanoviska ako veci všeobecného záujmu, keď zároveň ani jeden z konajúcich súdov neuviedol žiadne také zákonné ustanovenie, na základe ktorého by mal v danom prípade vykonávať svoju právomoc, čo potom samo o sebe porušuje jeho právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (z dôvodu teda nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia). V súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Tr. por. obvinený v prvom rade namietal (tak, ako i v odvolacom konaní - podaním z
2 Tr. por. Toto konštatovanie však nie je pravdivé, keďže zo zvukového záznamu vyhotoveného z dotknutého pojednávania jasne vyplýva, že svedok bol poučený v tom smere, že je „oprávnený vypovedať, ak by ...“, čo nezodpovedá zákonnému zneniu naposledy uvedeného ustanovenia (poučenie teda nebolo formulované ako právo odoprieť vypovedať, ale ako právo vypovedať, v čom je podstatný rozdiel). Ako nezákonná bola označená tiež aj výpoveď už zmieňovaného svedka S. T. z prípravného konania, konkrétne z 11. novembra 2013, keď v jej priebehu sám vyšetrovateľ skonštatoval nespôsobilosť svedka vypovedať v slovenskom jazyku a na jeho podnet tak bol v priebehu výsluchu prizvaný tlmočník. Z dotknutej zápisnice však nie je zrejmé, že by sa úkon opakoval od začiatku (práve naopak), a to predovšetkým v tom ohľade, že by menovanému bolo pretlmočené tak poučenie, ako i úvodné časti výpovede do jazyka maďarského. Uvedená zápisnica o výsluchu svedka, ktorý prebiehal v rozpore s Trestným poriadkom čiastočne bez tlmočenia a čiastočne s tlmočením, bola pritom čítaná na hlavnom pojednávaní v rámci odstraňovania rozporov
por., keď potom práve z týchto odstraňovaných rozporov vychádzal odvolací súd pri ustaľovaní viny. Predmetnú časť dovolacej argumentácie uzavrel obvinený tým konštatovaním, že na základe skôr uvedeného je nepochybné, že svedok S. T. nebol poučený v zmysle prvej vety § 130 ods. 2 Tr por. o svojom práve odoprieť vypovedať, a preto jeho výpoveď (ktorú súdy považovali za jeden z podstatných usvedčujúcich dôkazov) na hlavnom pojednávaní nie je zákonne získaným dôkazom, a teda nemohla ani predstavovať podklad pre rozhodnutie o jeho vine. Aj keby pritom bolo toto poučenie vykonané v súlade so zmieňovaným ustanovením, osobitne už v priebehu odvolacieho konania bolo namietané tiež aj to, že uvedený svedok bol objektívne nespôsobilý svedeckej výpovede v slovenskom jazyku, keď túto nespôsobilosť zaregistroval už vyšetrovateľ pri výsluchu realizovanom v prípravnom konaní. Vyššie popísaným postupom súdu prvého stupňa a vyšetrovateľa boli tak porušené ustanovenia § 2 ods. 20 a § 28 ods. 1, ods. 2 Tr. por. V neskoršie doručenom doplnení odôvodenia dovolania bola napokon uvedená argumentácie rozšírená o poukaz na rozsudok najvyššieho súdu zo
por. Zdôraznil, že odvolací súd tomuto dôkazu - na rozdiel od súdu prvého stupňa - pripisoval mimoriadnu dôležitosť pri uznaní jeho viny, a to napriek tomu, že z povahy veci vyplýva, že trestné oznámenie nemôže slúžiť ako dôkaz, keďže sa ním nahrádza výsluch svedka. V zmysle ustálenej judikatúry (rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 3Tz 31/2002) zároveň platí, že výsluch svedka (poškodeného), ktorý bol síce ukončený v deň začatia trestného stíhania, ale ktorý začal deň pred začatím trestného stíhania, nie je získaný zákonným spôsobom, a preto nemôže byť dôkazom, pokiaľ nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Okrem už uvedeného však za podstatnú chybu spôsobujúcu nezákonnosť daného dôkazu je potrebné považovať i to, že predmetné trestné oznámenie nebolo prečítané na hlavnom pojednávaní ako celok, ale (ako je to zrejmé zo zvukového záznamu) predseda senátu si selektívnym spôsobom vyberal len niektoré časti a niektoré dokonca len reprodukoval. A ak teda bolo trestné oznámenie prečítané len v časti, nemohlo následne byť s poukazom na § 278 ods. 2 Tr. por. v celosti podkladom pre závery súdu o jeho vine. Ako k tomu napokon poznamenal obvinený, vyššie uvedené nebolo možné z jeho strany namietať skôr, keďže súd prvého stupňa nepripisoval predmetnej listine žiadnu relevanciu a nepoukazoval na konkrétne pasáže z nej, takto postupoval až súd odvolací v napadnutom rozhodnutí. Platí pritom, že ak súd chce vychádzať z určitej skutočnosti obsiahnutej v listine, tak práve túto musí oboznámiť a nie prečítať iné časti listiny, ktoré sú nepodstatné pre jeho záver, keď zároveň po uvedenom prečítaní je následne povinný umožniť stranám vyjadriť sa k takto vykonanému dôkazu. Pokiaľ ide o zápisnicu z príslušného pojednávania, tak z tejto navyše vôbec nevyplýva, či uvedená listina, obsahujúca trestné oznámenie, bola prečítaná v časti alebo v celom svojom rozsahu, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť takto vykonaného dôkazu. Ako v poradí ďalší nezákonný dôkaz namietal potom v podanom dovolaní obvinený i samotnú výpoveď svedka Ing. T. W. (agenta). Konkrétne podstata jeho námietky spočíva v tom, že odvolací súd prihliadal na výpoveď menovaného z prípravného konania (zo 4. septembra 2013) ako celok a priznal jej váhu usvedčujúceho dôkazu, hoci táto bola na hlavnom pojednávaní čítaná len v časti, a to v rámci odstraňovania rozporov
por. na návrh obhajkyne. Predmetnú skutočnosť pritom opäť nemohol objektívne namietať už skôr, keďže sa o nej dozvedel až z napadnutého druhostupňového rozhodnutia (súd prvého stupňa z výpovede vyššie menovaného z prípravného konania ako celku nevychádzal). Okrem zrejmého porušenia zásady bezprostrednosti zo strany odvolacieho súdu vyššie uvedeným postupom došlo potom v danej súvislosti tiež aj k nezákonnému odstraňovaniu rozporov predsedom senátu ŠTS vo výpovedi dotknutého svedka na hlavnom pojednávaní konanom 14. októbra 2015, ktorý totiž ak chcel bez návrhu procesnej strany odstraňovať rozpory, tak rovnako musel dodržiavať postup
1, ods. 2 Tr. por. Záverom v kontexte vyššie uvedeného obvinený poukázal tiež na to, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení nedôsledne vysporiadal i s ďalšou jeho odvolacou námietkou, a síce, že svedok Ing. T. W. v pozícii agenta provokoval, a teda zasahoval do skutkového deja. To vyplýva predovšetkým z prepisu obrazovo-zvukového záznamu, z ktorého je zrejmé, že menovaný sa dotazoval u svedka S. T., pre koho sú peniaze určené, hoci už pri podaní trestného oznámenia uvádzal, že tieto majú byť práve pre neho. Je teda nesporné, že ako agent už musel byť inštruovaný políciou, čo a ako má v monitorovanom rozhovore so S. T. hovoriť, a polícia preto aktívne vstúpila do skutkového deja. A napokon nezákonnými dôkazmi sú,
názoru obvineného, aj dôkazy získané z nezákonne uskutočnených zvukových záznamov, obrazovo-zvukových záznamov, ako i záznamov telekomunikačnej prevádzky (vrátane SMS správ) a správ o vyhotovení týchto záznamov, z ktorých súd vychádzal pri ustaľovaní jeho viny. Presnejšie v zmysle záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 114/2012 a obdobne i uznesenia najvyššieho súdu z 29. apríla 2015, sp. zn. 4 To 10/2013, upozornil na to, že pri zásahu do práva na súkromie je potrebné skúmať o. i. jeho legálnosť, legitímnosť a proporcionalitu, keď v jeho prípade je nedostatok požiadavky proporcionality celkom zjavný už so samotných príkazov, v odôvodeniach ktorých absentuje akákoľvek konkrétna úvaha sudcu o tom, či neexistoval nejaký šetrnejší spôsob zásahu do práva na súkromie. Okrem ostatne spomínaného existuje zároveň dôvodná pochybnosť, či vôbec boli na hlavnom pojednávaní prečítané návrhy prokurátora na vydanie dotknutých príkazov (oboznamovanie utajovanej prílohy trvalo totiž len 8 minút, a je teda prakticky vylúčené, aby predseda senátu stihol oboznámiť tak všetky príkazy, ako i návrhy prokurátora na ich vydanie), z ktorého dôvodu potom ani súd nemohol spoľahlivo ustáliť zákonnosť dôkazov na základe nich získaných. V uvedenej súvislosti potom obvinený podporne citoval súvisiacu pasáž z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. júna 2013, sp. zn. 4 To 3/2012, v súlade s ktorou je povinnosťou súdu prvého stupňa okrem vydaných príkazov sudcu pre prípravné konanie na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom oboznámiť aj návrhy prokurátora na ich vydanie a až po takto vykonanom dokazovaní následne hodnotiť ich zákonnosť a obsah. V zmieňovaných súvislostiach považoval obvinený za potrebné poukázať i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matanovič proti Chorvátsku zo 4. apríla 2017, č. 2742/12, v ktorom tento vyslovil porušenie práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) práve z dôvodu nedostatočne odôvodneného príkazu, pričom súčasne uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu selektívnym spôsobom určovať, ktoré zo získaných odposluchov zaradia do spisu a oboznámia s nimi obhajobu. V tomto duchu preto potom obvinený osobitne uplatnil aj ďalší dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. e) Tr. por., keď jeho výtka tkvie v tom, že v predmetnej veci rozhodoval v prvom stupni trestný senát v tom istom zložení ako v prípade svedka S. T., ktorý bol - v zásade na tom istom skutkovom základe - rozsudkom ŠTS z 20. novembra 2013, sp. zn. BB-3T/34/2013, uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. vo forme pomoci
1 písm. d) Tr. zák. V tomto kontexte následne poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu zo
1 písm. d), § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v plnom rozsahu korešpondovalo s dovtedy existujúcou dôkaznou situáciou.“
obvineného tento poukaz odvolacieho súdu je možné vnímať ako súčasť pokynu (resp. pripomenutie) pre súd prvého stupňa, že senát rozhodujúci v tom istom zložení už raz ustálil právnu kvalifikáciu toho istého skutku, čo mu zrejme nemalo umožňovať pri nezmenenej dôkaznej situácii prijať inú právnu kvalifikáciu žalovaného skutku. Uvedený postup však narušil právo na zákonného, no predovšetkým nestranného sudcu. Ako k tomu tiež obvinený poznamenal, uvedenú skutočnosť nemohol objektívne namietať už skôr, keďže o tom, že senát konal v totožnom zložení i v prípade S. T. nemal žiadnu vedomosť, a to aj napriek tomu, že rozsudok vo veci posledne menovaného bol súčasťou spisu. Tento bol tiež zároveň oboznamovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa
jeho názoru je už spomínané stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu s tam uvedeným názorom v rozpore, čo by malo zohľadnené v dovolacom konaní. Jeho právo na prezumpciu neviny garantované čl. 4 ods. 1 smernice č. 2016/343/EÚ bolo verejným vyhlásením rozsudku týkajúceho sa S. T. porušené, a preto je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť primerané opatrenie
čl. 4 ods. 2 uvedenej smernice. Keďže ale naše vnútroštátne právo neustanovuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by toto iné vhodné opatrenie ustanovovalo, tak takýmto primeraným opatrením bolo v súlade so zásadou prednosti práva Európskej únie práve vylúčenie členov senátu, ktorí rozhodovali v prípade S. T. (zo strany odvolacieho súdu teda postup
por.) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obvinený dovolaciemu súdu navrhol, aby tento rozsudkom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 19, ods. 20, § 28 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 2, § 317 ods. 1, § 319 Tr. por. a čl. 6 ods. 1, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho neprospech, aby toto uznesenie zrušil a tiež aj jemu predchádzajúci rozsudok ŠTS a ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad, a napokon aby súdu prvého stupňa prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Rovnako je potrebné na danom mieste zmieniť, že v súvislosti s naposledy uvedenou námietkou obvinený dovolaciemu súdu navrhol prerušiť konanie a vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom položenia nasledovnej predbežnej otázky: „Je v súlade s čl. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ..., ktorý zaručuje právo na prezumpciu neviny, ako i s právom na spravodlivé súdne konanie
čl. 47 Charty základných práv EÚ, právom na rešpektovanie prezumpcie neviny
čl. 48 ods. 1 Charty základných práv EÚ, ako i s článkom 82 Zmluvy o fungovaní Európskej únie taký postup vnútroštátneho súdu, v zmysle ktorého sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala
skutkovej vety dohody a rozsudku
4 Tr. por. podieľať na trestnej činnosti obvineného, nie je vylúčený z rozhodovania o veci obvineného, a to i napriek tej skutočnosti, že sa jedná o totožný skutok a sudca schválil dohodu o vine a treste?“ Obvinený zároveň k tomu dodal, hoci k uvedenému dňu (podania dovolania) ešte neuplynula lehota na prebratie uvedenej smernice (pozn. dovolacieho súdu: v zmysle čl. 14 bod 1 bola transpozičná lehota stanovená do
c) Tr. por. odmietnuť. Dovolací súd považuje za žiaduce poznamenať, že prokurátor tiež podrobnejšie reagoval na jednotlivé obvineným uvedené tvrdenia, niektoré tieto jeho vyjadrenia budú pritom „reflektované“ nižšie, v rámci odôvodnenia spôsobu rozhodnutia dovolacím súdom. Pokiaľ ide o úvodom spomínané stanovisko obhajoby k vyjadreniu prokurátora, tak v rámci tohto bola navyše oproti už skôr uvedenému v kontexte odôvodnenia dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 Tr. por. Zároveň dospel k záveru, že jeden z obvineným tvrdených dôvodov dovolania je zjavne preukázaný a že vytýkané nedostatky povedú k postupu
1 Tr. por., a preto v zmysle § 382a Tr. por. nariadil neverejné zasadnutie, v rámci ktorého bolo zistené, že dovolanie bolo, v ďalej vymedzenom rozsahu, podané dôvodne. Úvodom rozhodnutia o dovolaní je nutné vo všeobecnosti zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, keď nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., k tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). Už na danom mieste sa žiada vzhľadom na obsah posudzovaného dovolania tiež poukázať na podmienku uvedenú v (v prvej vete) § 371 ods. 4 Tr. por. pre použiteľnosť dôvodov dovolania písm.
1 písm. i) Tr. por.], pri niektorých však naopak, ako to napokon celkom zjavne vyplýva už zo skôr uvedeného. Už tu možno poukázať na to, že v priebehu celého predchádzajúceho konania obvinený ani raz nenamietal porušenie práva na obhajobu, či právo na nestranného (nezaujatého) sudcu. Pokiaľ ide o otázku zákonnosti dôkazov, tejto sa týka už skôr zmieňovaná „výnimka“, keď jediné v tomto smere relevantné námietky sú obsahom písomného podania z
1 písm. c) Tr. por., bola prvýkrát predložená až v rámci podaného dovolania, keď však uvedená okolnosť - t. j. čo všetko získané na základe vydaných príkazov, resp. príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (z obsahu dovolania nie je celkom zrejmé, či obhajoba namieta nesprístupnenie materiálov zabezpečených na základe všetkých vo veci vydaných príkazov
por., alebo len tých, ktoré boli získané na základe príkazu
por.) bolo obhajobe dostupné - bola nepochybne známa obhajobe už v pôvodnom konaní. Pre zjavné nesplnenie zákonnej podmienky
4 Tr. por. sa preto samotnou vecnou opodstatnenosťou danej námietky nemohol dovolací senát zaoberať. III. 2 Námietka zaujatosti konajúceho senátu ŠTS Ako bolo uvedené vyššie, obvinený v podanom dovolaní namietal tiež v prvom stupni konajúci senát, ktorý mal v rovnakom zložení skôr rozhodnúť aj o vine (pôvodne spoluobvineného) S. T., pre ktorú okolnosť mal byť následne v jeho veci zaujatý. Obvinený pritom odkazoval v tejto súvislosti podporne na právnu argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu zo 6. februára 2017, sp. zn. 4 To 6/2016, s ktorou v plnom rozsahu súhlasí. Keďže ide o námietku spadajúcu rozsahovo pod dôvod dovolania
1 písm. e) Tr. por. (treba podotknúť, že uvedené konštatovanie nemá nič spoločné s otázkou samotnej vecnej ne/opodstatnenosti námietky), bolo opäť potrebné primárne sa zo strany dovolacieho súdu zaoberať otázkou splnenia (resp. nemožnosťou jej splnenia) podmienky uvedenej § 371 ods. 4 časť vety prvej pred bodkočiarkou Tr. por. Dovolateľ sa snažil argumentovať, prečo nebolo možné uvedenú okolnosť namietať z jeho strany už v pôvodnom konaní s tým, že podstata jeho súvisiacich tvrdení tkvie v tom, že o konkrétnych menách sudcov ŠTS konajúcich vo veci S. T. údajne skôr nevedel (napriek tomu, že dotknutý rozsudok bol súčasťou predmetného spisu a bol aj oboznamovaný na hlavnom pojednávaní), avšak mimo to, že uvedené tvrdenie nie je zjavne pravdivé (ad 1/ sám dovolateľ v podanom dovolaní cituje časť z prvého vo veci vydaného uznesenia odvolacieho súdu z 24. septembra 2015, kde sa rovnaké zloženie výslovne konštatuje, ad 2/ z na č. l. 254 sa nachádzajúceho záznamu o nazretí do vyšetrovacieho spisu
1 Tr. por., ku ktorému došlo dňa 3. decembra 2013 zo strany obhajkyne obvineného JUDr. Evy Bubniakovej, vyplýva, že menovaná si dala vyhotoviť o. i. fotokópiu predmetného rozsudku, vydaného pod sp. zn. BB-3T/34/2013 o rozsahu 3 strán), aj keby pravdivé bolo, platila by vyššie spomínaná prezumpcia vedomosti na predmetnú okolnosť, keďže s využitím obhajobných práv išlo o informáciu zistiteľnú. Pre zjavné nesplnenie zákonnej podmienky
4 Tr. por. sa preto ani vecnou opodstatnenosťou danej námietky nemohol dovolací senát zaoberať. III. 3 Námietka zákonnosti dôkazov, na ktorých bolo rozhodnutie zložené Opätovne je nevyhnutné i tu sa najskôr vyjadriť k otázke správneho podradenia uplatnených dovolacích (vecných) námietok pod príslušný (formálny) dôvod dovolania s tým, že je treba zdôrazniť, že ani tu nemožno dovolateľovi (až na malú výnimku, uvedenú nižšie) nič vytknúť, keďže všetky údajné pochybenia, na ktoré tento poukázal v kontexte dôvodu
1 písm. g) Tr. por., sú skutočne aj potencionálne podraditeľné pod uvedený dôvod dovolania. Následne bolo preto úlohou dovolacieho súdu zistiť, či v prípade všetkých týchto vytýkaných okolností bola splnená i už spomínaná zákonná požiadavka uvedená v § 371 ods. 4 Tr. por., pretože v opačnom prípade by nebolo možné konštatovať naplnenie posledne uvedeného dôvodu dovolania. Ako už bolo naznačené vyššie, z obsahu predloženého spisu vyplýva, že obvinený v pôvodnom konaní namietal „len“ časť z námietok uplatnených aktuálne a i to čiastočne odlišne. Dovolateľ vedomý si spomínanej podmienky požadovanej pre „účinné“ namietanie niektorých okolností sa v podanom dovolaní znovu venuje i vysvetleniu toho, prečo tú-ktorú námietku nemohol uplatniť skôr (pre nevedomosť o nej). In concreto, prvá časť príslušnej dovolacej argumentácie obvineného sa týka svedeckej výpovede S. T., keď tento jednak namietal jej nezákonnosť z viacerých dôvodov a jednak poukazoval tiež na jej nevierohodnosť. Dovolacie tvrdenia uvádzané v súvislosti s hodnotením výpovede z pohľadu vierohodnosti sú pritom práve tou vyššie spomínanou výnimkou, kde podradenie pod dôvod dovolania
1 písm. g) Tr. por., ale ani pod akýkoľvek iný pre obvineného dostupný dôvod dovolania neprichádza do úvahy, a to pre tzv. skutkovú „povahu“ námietky ( dovolaním obvineného je možné napadnúť hodnotenie dôkazov len z pohľadu zákonnosti). Treba však hneď zároveň k tomu poznamenať, že zo spôsobu, akým dovolateľ danú námietku predložil vyplýva, že tento si bol uvedeného zjavne vedomý. Napokon vo vzťahu k bezprostredne súvisiacim námietkam smerujúcim voči (údajne nezákonnému) postupu použitému v prípade S. T. sa žiada uviesť iba toľko, že dovolací súd nie je oprávnený sa zaoberať postupom alebo rozhodnutím ním v aktuálnom konaní nepreskúmavanom. Pokiaľ ide potom o „zvyšné“ dovolacie tvrdenia uvedené v súvislosti s výpoveďou skôr zmieňovaného svedka, tak tu možno ich porovnaním s tými, ktoré boli uvedené vyššie - ako vyplývajúce z odvolacieho podania z 9. decembra 2016, uviesť, že tieto sa v celom svojom rozsahu neprekrývajú, pričom je nepochybné, že pre splnenie podmienky predchádzajúceho vytýkania (§ 371 ods. 4 Tr. por.) nestačí uviesť, že ten-ktorý dôkaz je nezákonný, ale rozhodujúci je tu práve konkrétne uvádzaný dôvod pre takýto záver. Odhliadnuc ale od uvedeného, v prvom rade, ak obvinený upozorňuje na nedostatky poučenia svedka S. T. o jeho práve odmietnuť vypovedať v súdnom konaní, tak k tomu dovolací súd uvádza, že menovaný svedok bol na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. októbra 2015 poučený, o. i. aj
2 Tr. por., v slovenskom jazyku s tým, že následne vyhlásil, že poskytnutému poučeniu v slovenčine porozumel, svoje právo odmietnuť vo veci vypovedať nevyužíva a vypovedať bude. Z obsahu predloženého spisu (presnejšie príslušného zvukového záznamu) je ďalej zistiteľné potom i to, že predseda senátu špecializovaného trestného súdu pri čítaní ustanovenia § 130 Tr. por. skutočne raz uviedol, že ako svedok je „oprávnený vypovedať“, avšak išlo o zjavné nedopatrenie bez rozhodného významu, keďže bolo celkom zrejmé, že dané poučenie sa týkalo práva svedka odoprieť výpoveď - o. i. to bolo samým úvodom zdôraznené a jednak pri čítaní obsahu uvedeného zákonného ustanovenia sa slovné spojenie „ako svedok ste oprávnený odoprieť vypovedať“ ešte niekoľkokrát zopakovalo. V súhrne tak dovolací súd uzatvára, že tento nemá pochýb o tom, že svedok S. T. sa rozhodol vypovedať napriek tomu, že mal (predchádzajúcu) vedomosť o svojom práve výpoveď odoprieť. S následkami, ktoré v tejto súvislosti vyvodil dovolateľ, sa teda nemožno stotožniť. Čo sa týka skoršej výpovede svedka S. T. - z 11. novembra 2013 a čítania niektorých jej častí na hlavnom pojednávaní na odstránenie rozporov, tak k tejto časti dovolacích námietok treba rovnako uviesť niekoľko skutočností. Predovšetkým to, že tak ako boli obaja obhajcovia obvineného prítomní pri uvedenej výpovedi prebiehajúcej v prípravnom konaní, bola obhajoba rovnako prítomná aj na príslušnom hlavnom pojednávaní, keď bola predmetná zápisnica o skoršej výpovedi svedka tomuto
por. predložená na odstránenie rozporov, pričom nič až do právoplatného skončenia veci v tejto súvislosti nenamietali. Okrem tohto procesného hľadiska považuje pritom dovolací súd za žiaduce dať do pozornosti i ďalšiu okolnosť- a síce, že všetko, čo bolo čítané zo skoršej výpovede svedka, bolo zároveň S. T. na hlavom pojednávaní aj tlmočené (po celý čas) prítomnou tlmočníčkou, čím potom aj z materiálneho hľadiska dovolacia námietka stráca opodstatnenie. Napokon, na čítané „rozpory“ poukazoval už prvostupňový súd v rámci svojho rozsudku, pričom odvolací súd potom vo vzťahu k samotnej dôležitosti výpovede svedka S. T. v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) uznesenia uviedol nasledovné: „ ... najmä zo strany S. T. už v procesnom postavení svedka došlo k prezentácii faktov spôsobom, ktorý mal nielen minimalizovať jeho zavinenie, ale hlavne zavinenie spriaznenej osoby, a tou bol jednoznačne obžalovaný Ing. J. D.. Tieto jeho neskoršie výpovede už boli kontaminované a bezpochyby produkované v snahe minimalizovať ich zavinenie a toto čo najviac prispôsobiť dovtedy zabezpečeným dôkazom, najmä pokiaľ išlo o obžalovaného Ing. J. D.. V tomto smere však treba dodať, že primárnym usvedčujúcim dôkazom bola predovšetkým výpoveď svedka Ing. T. W. a listinné dôkazy dokumentujúce časovú os konania obžalovaného Ing. J. D. 19. marca 2013.“ Tu sa žiada uviesť, že na prípadné vyslovenie dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm. g) Tr. por., podrobne sumarizovaných na iných miestach daného rozhodnutia (ide o tvrdenie dovolateľa týkajúce sa údajného nezákonného odstraňovania rozporov vo výpovedi svedka Ing. T. W. predsedom senátu ŠTS na hlavnom pojednávaní a tiež rôznych „nezákonností“ spomínaných v kontexte dôkazov získaných použitím inštitútov
por.), tak pre tieto platí zhodný záver, už tiež aj v súvislosti s inými vyššie uvedenými námietkami konštatovaný, a síce, že nie je v kompetencii dovolacieho súdu sa nimi zaoberať, keďže išlo o skutočnosti celkom nepochybne namietateľné už skôr, v pôvodnom konaní, pričom však prvýkrát boli uplatnené až v aktuálne preskúmavanom dovolaní. Dovolací súd v súlade s
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.