Obsah (10)

§ 74§ 77§ 44§ 35§ 431§ 420§ 447§ 421§ 432§ 428

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/69/2018 Identifikačné číslo spisu: 2108207113 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Mederová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

článku IV kúpnej zmluvy kupujúci vyhlásil, že ho správca oboznámil s fyzickým, ako i právnym stavom kupovanej nehnuteľnosti a tento berie na vedomie. Predaj uskutočnil správca konkurznej podstaty úpadcu (ďalej aj „správca úpadcu“) so súhlasom súdu a za podmienok ním určených, veci nadobudnuté z podstaty sa previedli na žalobcu bez tiarch. Súd prvej inštancie sa v zmysle právnych záverov ústavného súdu zameral na dokazovanie smerujúce k (ne)preukázaniu dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností a to s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, a to najmä spôsob predaja, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti predávala a stav evidovaný v katastri nehnuteľností, bol dobromyseľný a nemal vedomosť o prípadnom spochybňovaní vlastníctva, či už jeho právnych predchodcov, ako aj jeho, k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaný sa bránil spochybňovaním žalobcovej dobrej viery vzhľadom k existencii poznámky na rozhodnom liste vlastníctva (ďalej aj „LV“), ktorá znela: „Poznámka na celok Y.-N. žiadosť zo dňa 30.11.1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 19.11.1999 podaný na OS Trnava dňa 29.11.1999 navrhovateľ - TAZ š.p. v likvidácii v Trnave“. Z obsahu citovanej poznámky súd prvej inštancie uzavrel, že nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní daných nehnuteľností, keď z nej bez ďalšieho nemohol poňať pochybnosť o vlastníctve predávajúceho FARMATEX s.r.o. a jeho právnych predchodcov. Nie je z nej zrejmé, aké súdne konanie by malo prebiehať na súde, čo by malo byť predmetom tohto konania, či ide napr. o určenie vlastníctva prevádzaných (evidovaných) nehnuteľností a pod. Zároveň z nej vyplýva, že ide len o „návrh“ na vydanie predbežného opatrenia, nie rozhodnutie a nevyplýva z neho ani to, ako bol tento návrh posúdený a či mu bolo vyhovené alebo nie. Poznámka má len informatívny charakter, nezakazuje, neobmedzuje dispozíciu vlastníka evidovaného a zapísaného na liste vlastníctva a aj z tohto dôvodu (neexistencie žiadneho zákonného obmedzenia - plomby) sa žalobca mohol dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo nie je spochybnené. Žalobca zároveň nadobúdal nehnuteľnosti od úpadcu zastúpeného osobou, u ktorej sa predpokladá náležitá odbornosť starostlivosť a kvalifikácia pri predaji a speňažovaní prevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu). O spôsobe prevodu nehnuteľností bolo rozhodnuté naviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave, ako súdu dozorujúceho správnosť konkurzného konania. Zo svedeckej výpovede bývalého správcu V.. X. nebolo preukázané, že by žalobcu správca upozorňoval na poznámku zapísanú na liste vlastníctva alebo upozorňoval na to, že vôbec niekto spochybňuje vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, nakoľko

jeho tvrdení ani on sám nemal o takýchto skutočnostiach vedomosť. Žalovaný v konaní tvrdil, že správca V.. X. mal o poznámke vedomosť, nakoľko mu on sám predložil z konkurzného spisu úpadcu FARMATEX s.r.o. list vlastníctva s poznámkou, na ktorú žalovaný pri svojej argumentácii odkazuje. V.. X. potvrdil, že žalovanému predložil na jeho požiadanie potrebné doklady, ako je kúpna zmluva a LV. List vlastníctva v znení s poznámkou predložený žalovanému však mohol byť do konkurzného spisu založený až dodatočne, teda neskôr ako bola uzatvorená kúpna zmluva, pred uzatvorením ktorej mohol mať k dispozícii iný výpis z LV bez danej poznámky, a preto svedok zotrval na svojom vyjadrení, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy o poznámke vedomosť nemal. Všetky uvedené skutočnosti

súdu prvej inštancie nespochybňujú žalobcovu dobrú vieru v to, že nadobudol nehnuteľnosti od vlastníka, ale skôr naopak jeho dobrú vieru umocňujú v tom, že žalobca vlastníctvo nadobudol od skutočného vlastníka a vlastníctvo predávajúceho nebolo v čase prevodu spochybnené. Súd prvej inštancie preto mal v konaní preukázanú dobrú vieru žalobcu ako nadobúdateľa nehnuteľností, čo zakladá poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu k daným nehnuteľnostiam v zmysle záverov vyslovených ústavným súdom v jeho kasačnom náleze.

1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 31CoKR/7/2017-843 z
2. apríla 2018 (v poradí štvrté rozhodnutie odvolacieho súdu) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, plne sa stotožňujúc so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
3. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uviedol, že vo vykonávacej Vyhláške Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), účinnej v čase zápisu predmetnej poznámky dňa 19.11.1999 (ďalej len „vyhláška“), sa v ustanovení § 44 uvádza, že v prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa píše do LV poznámka, na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom „poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva“. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedenej poznámky „zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia“ vôbec nevyplýva a ani z nej nemožno usudzovať, že ide o konanie o určenie vlastníckeho práva tak, ako to namietal žalovaný. Žalovaný nepreukázal, že žalobca musel mať vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko to zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia vôbec nevyplýva. Žalovaný mal dať zapísať poznámku v súlade s ustanovením § 44 vyhlášky v znení napr. začatie konania o určenie vlastníckeho práva, čo však neurobil a uvedené nemôže byť na ťarchu žalobcu. Zdôraznil, že svedok V.. X. vypovedal, že žalobcu neupozorňoval na to, že by niekto spochybňoval vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam. Práve okolnosť, že žalobca neuzatváral predmetnú kúpnu zmluvu s fyzickou osobou, ale so správcom konkurznej podstaty úpadcu, umocňuje dobromyseľnosť žalobcu, keď tento ho o spornosti vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam neinformoval. S ohľadom na uvedené potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dňa
5. júla 2018 dovolanie, ktorým žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania dovolateľ vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“). 5.
6. Dovolateľ podanie dovolania a jeho prípustnosť v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. žiadnym spôsobom neodôvodnil. 5.
7. Žalovaný vytýkal vo veci konajúcim súdom nesprávne právne posúdenie (§ 421 ods. 1 C.s.p.) otázky nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a právnymi názormi dovolacieho súdu v obdobných prípadoch. Zároveň súdy mali nesprávne právne posúdiť aj otázku dobrej viery žalobcu v čase nadobúdania predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, keď neposudzovali dostatočne prísne otázku dobrej viery žalobcu, čo má byť zároveň aj v rozpore s nálezom sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý zdôraznil použitie prísneho výkladu dobrej viery na okolnosti daného prípadu.
8. V rámci odôvodnenia prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3Cdo/223/2016, 3Cdo/144/2010, 5MCdo/12/2011, 2MCdo/20/2011, z ktorých vyplýva, že právny nástupca nemôže platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol platne ani previesť. Právne názory dovolacieho súdu vyslovené v obdobných prípadoch považuje dovolateľ za ustálené, pričom dovolací súd akcentuje princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, teda že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám (ďalej aj „nemo plus iuris“), čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou. Prijatie právneho názoru, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (zápis vlastníctva v katastri zodpovedá právnemu stavu) by viedlo k obsolentnosti tých ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú vydržaciu dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutý princíp nemo plus iuris. So zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí súdov by k zmene náhľadu na tak významný princíp súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci. 6.
9. Vo vzťahu k odklonu vo veci konajúcich súdov od názoru, že princíp ochrany dobrej viery nového vlastníka môže prelomiť princíp ochrany práva pôvodného vlastníka iba celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nový vlastník je dobromyseľný, pričom v tomto prípade sa musí dobrá viera hodnotiť veľmi prísne s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci, poukázal dovolateľ na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/
10. 6.
11. Dovolateľ odklon v rámci právneho posúdenia veci videl najmä v tom, že súdy neposudzovali dobromyseľnosť žalobcu dostatočne prísne, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy bola preukázateľne na výpise z predmetného LV zapísaná poznámka o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 19.11.1999 na Okresnom súde Trnava v nasledovnom znení: „Poznámka na celok Y.-N. žiadosť zo dňa 30.11.1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 19.11.1999 podaný na OS Trnava dňa 29.11.1999 navrhovateľ - TAZ š.p. v likvidácii v Trnave“. Z obsahu citovanej poznámky je zrejmé, že ide o poznámku, ktorá sa týka vecného práva k predmetným nehnuteľnostiam a ďalej z nej možno usudzovať, že po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia si oprávnený subjekt ďalej bude svoje nároky uplatňovať prostredníctvom žaloby. Žalobca teda už v čase pred uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (15.02.2000) mohol mať vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vyplývajúceho zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia. V zmysle § 44 vyhlášky sa prostredníctvom poznámky zapisovali nasledovné skutočnosti: V prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva poznámka na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom textom: "Poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva". Poznámka mala informatívny charakter, z obsahu tejto poznámky bolo v danom čase zrejmé, že na súde bude iniciované súdne konanie o vecných právach k nehnuteľnostiam. V zmysle ustanovenia § 44 vyhlášky účelom poznámok zapisovaných na príslušné listy vlastníctva sú len sporové konania o vecných právach k nehnuteľnostiam. V danom prípade išlo výhradne o poznámky týkajúce sa prebiehajúcich konaní, ktorých predmetom boli vecné práva, v konkrétnom prípade právo o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Argumentácia žalobcu o uistení zo strany V.. X. neobstojí, pretože neznalosť zákona žalobcu neospravedlňuje a žalobca mal mať vedomosť o aký druh poznámky, resp. o aký obsah poznámky sa v danom prípade jedná. Navyše žalobca a V.. X. museli vedieť o zápise poznámky na predmetný list vlastníctva aj z dôvodu, že tento je uvedený aj ako príloha znaleckého posudku č. 14/1999 zo dňa 06.12.1999 na ocenenie sporných nehnuteľností, ktorý dal vyhotoviť V.. X. na účely speňažovania majetku v konkurznom konaní a tento znalecký posudok mohol mať k dispozícii aj žalobca, ako úspešný súťažiteľ o kúpu predmetných nehnuteľností z konkurzu vyhláseného na spoločnosť FARMATEX, s.r.o. v konkurze, kde správcom konkurznej podstaty úpadcu bol práve V.. X.. Z toho vyplýva, že V.. X. vo funkcii správcu úpadcu mal k dispozícii predmetný list vlastníctva, na ktorom bola zapísaná uvedená poznámka a zároveň musel byť následne oboznámený aj s obsahom tohto znaleckého posudku, ktorého prílohou bol predmetný list vlastníctva. Z obsahu poznámky, ako aj z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že dovolateľ sa bezprostredne pred prevodom nehnuteľností domáhal ochrany svojich práv návrhom na vydanie predbežného opatrenia na príslušnom súde a je zrejmé, že mala nasledovať žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorú dovolateľ aj v skutočnosti podal. Dovolateľ má s ohľadom na všetko uvedené za to, že dobromyseľnosť žalobcu mali súdy posudzovať s prihliadnutím na objektívny skutkový stav. Konajúce súdy mali teda vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca musel mať vedomosť o existencii poznámky na predmetnom LV, čo zakladá nedostatok dobrej viery v zmysle prísneho výkladu dobrej viery uvedenej ako v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, tak aj v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/
12. 6.
13. Dovolateľ zároveň zastával názor, že ústavný súd v obdobných prípadoch nedospel k ustáleniu rozhodovacej praxe, keď rovnaký senát v rovnakom časovom období posudzoval princíp nemo plus iuris ako relevantný na právne posúdenie vlastníckych práv dotknutých účastníkov a v inom prípade tento princíp nepovažuje za relevantný (sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo
14. marca 2016 a I. ÚS 239/2016 z
15. apríla 2016).
16. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného v súdom prvej inštancie určenej lehote písomne vyjadril, že všetky skutočnosti a dôvody, ktoré žalovaný uplatňuje ako dovolacie dôvody boli racionálne, logicky a presvedčivo vyargumentované jednak v rozsudku súdu prvej inštancie, ako i v rozsudku odvolacieho súdu, no najmä v náleze ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo
17. marca 2016, ktorým boli oba tieto súdy viazané (rovnako ako je ním viazaný aj najvyšší súd). Obidva súdy sa vo svojich rozsudkoch vysporiadali s predmetným nálezom a tento vhodne aplikovali v okolnostiach daného skutkového stavu. Žalovaný v rámci dovolania nepredložil žiadne argumenty, na ktoré by už nedostal odpoveď v rozhodnutí súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu. Vzhľadom k tomu, že existencia dobrej viery sa prezumuje, žalovaný bol povinný tvrdenie o tom, že žalobca nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľný, preukázať relevantnými dôkazmi. Žalovanému sa však túto skutočnosť preukázať nepodarilo, pričom

názoru žalobcu dovolateľ opakovane úmyselne manipuluje fakty, keď neuvádza, že poznámka, ktorá bola na liste vlastníctva zapísaná, nebola poznámkou na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva, ale na základe návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom tento rozdiel je markantný. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia nebol totožný s návrhom na začatie konania.

§ 74ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy žalobcom (ďalej len „O.s.p.“), návrh na nariadenie predbežného opatrenia bolo možné podať pred začatím konania vo veci samej, pričom

§ 77ods.

1 písm. a/ O.s.p. predbežné opatrenie zaniklo, ak návrh na začatie konania nebol podaný v súdom stanovenej lehote. Ak by bol žalovaný vo svojej argumentácii dôsledný, čo zjavne nebol, všimol by si, že poznámka

§ 44

vyhlášky mala znieť "Poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva". Nič také však na predmetnom liste vlastníctva poznamenané nebolo. Žalobca teda ani pri viac ako obvyklej možnej miere obozretnosti nemohol vedieť o tom, že by bolo vlastnícke právo jeho predchodcu (úpadcu FARMATEX, s.r.o. v konkurze v zastúpení V.. Š. X.) spochybnené. Z poznámky, ktorá sa na predmetnom liste vlastníctva nachádzala, teda žalobca nemohol za žiadnych okolností dedukovať začatie konania o určenie vlastníckeho práva a ani jeho pokračovanie a to ani v prípade, ak by bol o jej existencii vedel, čo nebolo v konaní preukázané. Dobromyseľnosť žalobcu navyše vyplývala z výpovede V.. X., ktorý vypovedal, že žalobcu o spornosti vlastníckeho práva žalobcu neupovedomoval, nakoľko o nej sám nemal vedomosť. K problematike prelomenia princípu nemo plus iuris žalobca uviedol, že nie je možné opomenúť skutočnosť, že princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám, nie je explicitne formulovaný v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ide o princíp súkromného práva, ktorý je však prelomený viacerými ustanoveniami niekoľkých právnych predpisov ( § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii; § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku; § 446 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka). Nie je teda možné prisvedčiť názoru žalovaného, že ústavný súd v danej veci tvoril právny poriadok Slovenskej republiky a prevzal na seba úlohu normotvorcu, ktorá mu neprináleží. Právne normy a právo ako také sú totiž objektom interpretácie a reinterpretácie (s ohľadom na dynamiku vyvíjajúcich sa spoločenských vzťahov) a ústavný súd využil svoje oprávnenie reinterpretovať už raz interpretované pravidlá správania sa, čo nie je nijak neobvyklé a dokonca ide o žiadúci jav. Takto nepostupuje iba ústavný súd, ale aj všeobecné súdy na čele s Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Tieto závery ústavného súdu následne všeobecné súdy prevzali v zmysle ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalovaný, je potrebné poukázať, že tieto boli vydané v čase pred vydaním nálezu v tejto veci. Ústavný súd tak predmetným nálezom prelomil jednak judikatúru najvyššieho súdu, ako aj svoju vlastnú dovtedajšiu rozhodovaciu prax. Uvedeným nálezom a právnym názorom v ňom vysloveným je zároveň viazaný aj samotný najvyšší súd v tomto konaní. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobca žiadal dovolací súd, aby dovolanie žalovaného zamietol. 8. Najvyšší súd ako súd dovolací (

§ 35

C.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie (§ 429 ods. 2 písm. a/ C.s.p.) pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania. 9.

ust. § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 9.1.

ust. § 420 písm. f/ C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2.

§ 431ods.

1, 2 C.s.p., dovolanie prípustné

§ 420C.s.p.

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 9.3.

§ 447písm.

c/ C.s.p., dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 9.4.

§ 447písm.

f/ C.s.p., dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §

2. Dovolateľ prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku síce pojmovo vymedzil v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., avšak dovolací súd je nútený konštatovať, že ani pri posudzovaní podania

jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) nie je možné určiť, v čom má spočívať vyššie uvedená vada zmätočnosti. S ohľadom na uvedené dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom v zmysle § 431 C.s.p. 11.

§ 421ods.

1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11.1.

§ 432ods.

1, 2 C.s.p., dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 12. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podaného

§ 421ods.

1 C.s.p. dovolací súd uvádza, že napriek tomu, že dovolateľ vo svojom dovolaní úvodom tvrdí, že podáva dovolanie

§ 421ods.

1 písm. a/, b/ aj c/ C.s.p., zo samotného obsahu dovolania vyplýva, že namieta jedine odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v dvoch otázkach. Prvou je samotné prelomenie princípu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet a druhou je vymedzenie, nakoľko prísne je potrebné posudzovať dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností a teda akú mieru obozretnosti pri nadobúdaní nehnuteľnosti nadobúdateľom je možné považovať za dostatočnú, aby jej bolo možné priznať ochranu a prednosť pred princípom ochrany vlastníckeho práva a prelomiť tak princíp nemo plus iuris. 12.1. Prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. b/ C.s.p. nie je možné dovodiť z obsahu dovolania, preto vo vzťahu k nevymedzenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 432 ods. 1, 2 C.s.p. je nevyhnutné skonštatovať, že prípustnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná. 12.2. Prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p. z obsahu dovolania rovnako tak nie je zrejmá. Jediný rozpor judikatúry dovolateľ uvádza vo vzťahu k rozhodovacej praxi ústavného súdu, čo je vo vzťahu k vymedzeniu dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p. irelevantné. Najvyššiemu súdu neprináleží zjednocovať rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, pričom ústavný súd má na takýto postup svoje vlastné inštitúty. Z uvedeného je zrejmé, že vymedzenie dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p. nemožno považovať za súladné s ustanovením § 432 ods. 1, 2 C.s.p.

1. S ohľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 10 a 12 sa dovolací súd môže zaoberať nesprávnym právnym posúdením vymedzeným žalovaným len vo vzťahu k otázkam uvedeným v bode
2. 13.
3. Dovolateľ uviedol, že jeho dovolanie má byť v tejto časti prípustné

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., pričom ním uvedenú judikatúru dovolacieho súdu považoval za ustálenú. Dovolací súd uvádza, že problematika nastolená dovolateľom bola už predmetom posudzovania zo strany dovolacieho súdu, a to ako v období pred vydaním nálezu ústavného súdu v predmetnej veci, tak aj po jeho vydaní. Konkrétne dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/223/2016, 3Cdo/144/2010, 5MCdo/12/2011, 2MCdo/20/2011, 6Cdo/71/2011 uvedené aj samotným dovolateľom, ako aj na judikatúru neuvádzanú dovolateľom, ale dovolaciemu súdu známu z jeho činnosti, a to konkrétne na rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/115/2016, 4Cdo/102/2017, 2Cdo/231/2017, 8Cdo/169/2017, 6Cdo/792/2015, 1Cdo/239/2017, 1Cdo/160/2018, 1Cdo/84/2018 (z obdobia po vydaní predmetného nálezu). Dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že väčšina z uvedených rozhodnutí (vydaných po náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015) určitým spôsobom reflektovala práve predmetný nález, v ktorom sa nazeranie na bezvýhradné aplikovanie princípu nemo plus iuris v prípadoch, kedy došlo k prevodu nehnuteľnosti z prevodcu, ktorý nebol skutočným vlastníkom veci, hoci jeho vlastníckemu právu svedčil zápis v katastri nehnuteľností, na nadobúdateľa, ktorý spoliehajúc sa na zápis v evidencii nehnuteľností bol dobromyseľným nadobúdateľom takejto nehnuteľnosti, prelomilo v prospech pripustenia možnosti posudzovania dobrej viery nadobúdateľa súdmi, v kontexte možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti aj od neoprávneného, a to práve a len na základe jeho dobrej viery v to, že nehnuteľnosť nadobudol od jej skutočného vlastníka.

1. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/144/2010 z
2. marca 2011 najvyšší súd potvrdil uvedený princíp nemo plus iuris, keď uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a nemožno preto uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoci aj dobromyseľného nadobúdateľa. 14.
3. Vo veci sp. zn. 3Cdo/223/2016 dovolací súd vychádzal zo záverov uvedených v predchádzajúcich rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011, 5MCdo/12/2011, na základe ktorých nemôže právny nástupca platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. K odlišným záverom nevedie

dovolacieho súdu de lege lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Právny priestor pre zmenu náhľadov v tak kľúčovej zásade súvisiacej s ďalšou zásadou „ius ex iniuria non orfitur“ (právo nevzniká z bezprávia), videl vec prejednávajúci senát len (alebo až) v prípadnej budúcej hmotnoprávnej úprave. 14.

1. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 z
2. februára 2013 možno vo viacerých ohľadoch považovať za špecifické. Dovolací súd v ňom uviedol, že aj keď dôsledkom vyplývajúcim z princípu nemo plus iuris je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V tejto súvislosti dovolací súd uviedol, že ochranu skutočného vlastníka možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne

práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú mohol od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. V danej veci však dovolací súd uzavrel, že v predmetnom konaní žalovaní mohli mať pochybnosti o platnom nadobúdacom titule svojho právneho predchodcu už zo samotnej skutočnosti, že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti bol predmetom prevodov v čase prebiehajúceho sporu.

1. V uznesení dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/231/2017 z
2. júla 2018 dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti. Tento nedostatok spočíval predovšetkým v tom, že odvolací súd v rámci argumentácie uvedenej v odôvodnení rozhodnutia nedal odpoveď na námietku žalovaného týkajúcu sa nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, napriek tomu, že išlo o podstatnú otázku, ktorú uviedol dovolateľ aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., napadnuté rozhodnutie preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15.
3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/169/2017 z
4. novembra 2018 vyplýva, že namietané odchýlenie sa odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (sp. zn. 2Cdo/34/2008, sp. zn. 6Cdo/71/2011) pripúšťajúcej prelomenie princípu nemo plus iuris ochranou dobrej viery nadobúdateľa, čím mala byť daná prípustnosť ich dovolania

§ 421ods.

1 písm. a/ C. s. p. vyhodnotil tak, že v napadnutom rozsudku sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011. V preskúmavanej veci totiž odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky kolízie uvedených princípov [riešenia ktorej kolízie sa týka rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/71/2011 (žalobcami označené rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/34/2008 sa týka inej otázky než kolízie uvedených princípov)] a preferovaní princípu ochrany vlastníckych práv pôvodného vlastníka na úkor princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, ale na nedostatku dobrej viery na strane právnej predchodkyne žalobcov aj ich samotných. Na právnej otázke vymedzenej žalobcami, ktorá mala byť

ich názoru v konflikte uvedených princípov vyriešená v ich prospech ako dobromyseľných nadobúdateľov sporných nehnuteľností, rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo. Dovolací súd napriek uvedenému záveru (premietnutému do výroku odmietajúcemu podané dovolanie) uviedol, že dobrá viera nadobúdateľa vyjadruje jeho vnútorný (psychický) stav. Dobrá viera ako psychický stav nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť, že sa nadobúdateľ dôvodne považuje za vlastníka veci. Skúmanie a posúdenie týchto okolností je preto otázkou skutkovou, a nie otázkou právnou, iba ktorá otázka, za splnenia ďalších predpokladov, môže byť relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 C. s. p. 15.2. Zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu vydaného vo veci sp. zn. 6Cdo/792/2015 vyplynul záver dovolacieho súdu, že bude povinnosťou súdov nižšieho stupňa zaoberať sa vecou aj z hľadiska možnej dobromyseľnosti žalovaných ako nadobúdateľov sporného pozemku na základe zámennej zmluvy uzavretej so Slovenskou republikou. V tejto súvislosti dovolací súd dal súdom nižšej inštancie do pozornosti nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015,

záverov ktorého, ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. 15.3. Z odmietajúceho uznesenia dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 1Cdo/239/2017 vyplýva, že dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, keď v prípade vzájomnej kolízie dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu, kedy vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

názoru dovolacieho súdu dovolatelia definovali právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., no v danom prípade tvrdenú rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej otázke vyvodzovali z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, čo je pre dovolací prieskum neprípustné, nakoľko musí ísť o právnu otázku, ktorá je v praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. Vo vzťahu k dovolateľmi uvedeným rozhodnutiam najvyššieho súdu, dovolací súd skonštatoval, že dovolatelia neoznačili také rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú právnu otázku z hľadiska obsahovej (materiálnej) stránky riešia rozdielne a preto v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. nebol daný dôvod prípustnosti dovolania. 15.4. Zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 1Cdo/84/2018 vyplýva, že

dovolateľky princíp, že nikto nesmie previesť na iného viac práv než sám má, bol síce najvyšším súdom viackrát judikovaný, napr. v judikátoch sp. zn. 4Cdo/274/2006, 4Obdo/24/2014, avšak dovolateľka mala za to, že doteraz rozhodnutím najvyššieho súdu nikdy nebola riešená otázka porovnania vlastníckeho práva žalobcov ako pôvodných vlastníkov na jednej strane (princíp nemo plus iuris) a ochrany dobrej viery dovolateľky ako novej nadobúdateľky vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na strane druhej (a teda v predmetnej veci vymedzila dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b/ C.s.p.). Súčasne rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo nikdy judikované, ktoré z uvedených práv má pri vzájomnej kolízii prednosť. S tým úzko súvisí aj otázka porovnania princípu „nikto nemôže previesť viac práv ako sám má", ktorý svedčil v prospech žalobcov ako pôvodných vlastníkov, s právom na ochranu majetku, princípom ochrany nadobudnutých práv a princípom legitímnych očakávaní dovolateľky, ako dobromyseľnej nadobúdateľky sporných nehnuteľností. Súčasne najvyšší súd doposiaľ neposúdil otázku nadobudnutia nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností od neoprávneného nadobúdateľom konajúcim v dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľností. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu považovala aj za nepreskúmateľné, keď sa súdy vôbec nezaoberali okolnosťou, že vlastníctvo predávajúceho bolo riadne zavkladované v katastri nehnuteľnosti a odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo uprednostnil princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov pred princípom dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ako aj záložného veriteľa, hoci uvedené namietala v odvolaní. Žalované od začiatku konania argumentovali, že zmluvu o prevode nehnuteľnosti ako aj zmluvu o záložnom práve uzatvárali v dobrej viere, keď si preverili pre nich v možnom rozsahu všetky skutočnosti a okolnosti relevantné pre platný prevod, ako napríklad list vlastníctva a výpis z katastrálneho úradu, na ktorom nebola žiadna poznámka, naznačujúca akýkoľvek problém s vlastníctvom predávajúceho k nehnuteľnosti. Zmluvu o prevode nehnuteľnosti uzatvárala žalovaná prostredníctvom realitnej kancelárie, pričom predávajúci vyhlásil, že na nehnuteľnosti nie sú žiadne ťarchy. Konajúce súdy na túto okolnosť nevykonali dokazovanie a v odôvodnení k tomu nevysvetlili dôvody. Dovolací súd napokon v predmetnom rozhodnutí skonštatoval existenciu vady zmätočnosti, keď sa súdy nevysporiadali s námietkami dovolateľky vznesenými v priebehu konania, napadnuté rozhodnutie zrušil a nezaoberal sa právnym posúdením veci. 15.

1. V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/115/2016 z
2. júna 2017 dovolací súd zotrval na svojich záveroch o nemožnosti prekonania princípu nemo plus iuris len prostredníctvom princípu dobrej viery, avšak ďalej uviedol aj to, že v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011, na ktoré žalovaný v dovolaní poukázal, sa najvyšší súd mierne odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti, kedy pripustil (vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, na ktorú dovolateľka poukazovala), že za výnimočných okolností ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú princípom „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa. Vec prejednávajúci senát bol toho názoru, že i keď v tomto prípade išlo o ojedinelý názor, ktorý nevyplýva z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v konečnom dôsledku by žalovaná nesplnila kritériá kladené uvedeným rozhodnutím na dobromyseľného nadobúdateľa. Pod potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nej požadovať za daných okolností je nutné zahrnúť aktívny záujem o zistenie stavu súvisiaceho konania, najmä s prihliadnutím na jeho dĺžku a tým opodstatnený predpoklad, že mohol byť podaný mimoriadny opravný prostriedok. Preto sa možno stotožniť s odvolacím súdom, keď od žalovanej vyžadoval, aby v záujme zachovania svojej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva zisťovala, či právoplatný rozsudok vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam prípadne nebol napadnutý mimoriadnym opravným prostriedkom, resp. ústavnou sťažnosťou. Vzhľadom na to, že v kontexte rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/71/2011 musí byť dobrá viera hodnotená veľmi prísne, dovolací súd považoval obranu žalovanej poukazujúcu na jej dobrú vieru pri nadobúdaní sporných nehnuteľnosti za nedôvodnú a dovolanie zamietol. 15.
3. V uznesení sp. zn. 7Cdo/139/2019 z
4. januára 2020 dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) ohľadom právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od neoprávneného dobromyseľným kupujúcim. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/223/2016 a 6Cdo/71/2011 a rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/
5. Dovolací súd k predloženým rozhodnutiam najvyššieho súdu uviedol, že všetky tieto rozhodnutia pri ich zovšeobecnení vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a ako výnimku pripúšťajú aj úspech princípu „bona fides“. Dokonca aj dovolateľkou predložené rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/2016), ktoré nie je možné považovať za „dovolacie rozhodnutia“ inak neriešia nastolenú právnu otázku, ako ju riešil odvolací súd. Ústavný súd v oboch veciach na základe individuálnych okolností konkrétneho rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Aj pre tento prípad má platiť, že otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd v súvislosti s preferenciou princípu „nemo plus iuris“ akcentoval okolnosti (bod 25 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia), ktoré skutkovo ani právne v prípade uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu v hre neboli. Na základe vyššie uvedeného dovolateľkou označené rozhodnutia najvyššieho súdu nepredstavovali v okolnostiach posudzovanej veci rozdielne rozhodnutia (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.), a preto dovolací dôvod nebol žalovanou 2/ vymedzený spôsobom uvedeným v ustanovení § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a § 432 C.s.p.; absenciu takýchto náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania.
6. Dovolací súd v rámci prehľadu judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa konkrétnej problematiky považuje za potrebné poukázať najmä na uznesenie sp. zn. 4Cdo/102/2017 z
7. júna 2019, z ktorého však už vyplýva pomerne jednoznačný záver (a to s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010, I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), že je nutné prisvedčiť dovolateľom v tom, že napadnutými rozhodnutiami nižších súdov došlo nielen k porušeniu práv na spravodlivý proces, ale v jeho dôsledku i k porušeniu vlastníckeho práva nadobúdateľa, lebo bol bez ďalšieho (a teda neopodstatnene) uprednostňovaný iba žalobcami špekulatívne prezentovaný záujem na ochrane ich práv, ktorých sa dobrovoľne zriekli prevodnou zmluvou. Tento postup nižších súdov tak má fakticky predstavovať aplikáciu nesprávnej právnej normy, či opomenutie iného pravidla (vyplývajúceho z ústavných princípov), ktoré na danú vec všeobecne tiež dopadali, čiže išlo o zjavne nesprávne právne posúdenie veci s konotáciou na zisťovaný skutkový stav veci. V tomto prípade totiž platí, že vlastníkom veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri nehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere v oprávnenie druhej zmluvnej strany vlastnícke právo previesť na základe riadneho titulu. Dobrá viera tu nie je formulovaná ako výnimka zo základného pravidla, ale ako znak skutkovej podstaty základnej normy (§ 123 Občianskeho zákonníka). Preto nadobúdateľ svoju dobrú vieru nebude musieť preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať. 16.
8. Rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4Cdo/102/2017 je špecifické najmä v tom, že dovolatelia (žalovaní III/ a IV/) prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. 16.
9. Najvyšší súd posudzujúc dovolanie z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p. v spojení s čl. 11 Základných princípov C.s.p.) však dospel k záveru, že ak aj dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p., ich argumentácia týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ak sa súd prvej inštancie a následne ani odvolací súd nezaoberali otázkou ochrany ich dobrej viery pri nadobudnutí vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, smerovala k tomu, že tým došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý proces. V danom prípade tak dovolatelia uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. 16.
10. Princípu práva na spravodlivý proces

názoru senátu 4 C zodpovedá povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať s námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Jeho porušením je teda aj stav, kedy v hodnotení skutkových záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ boli stranami sporu namietané, ale odvolací súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností právne nezhodnotil bez toho, že by zhodnotil ich irelevantnosť. Pokiaľ takto odvolací súd postupoval, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), čím založil nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. 16.

1. Dovolací súd preto skonštatoval, že je nutné prisvedčiť dovolateľom, že napadnutými rozhodnutiami súdov nižších inštancií došlo nielen k porušeniu práv na spravodlivý proces, ale v jeho dôsledku i k porušeniu vlastníckeho práva nadobúdateľa, lebo bol bez ďalšieho (a teda neopodstatnene) uprednostňovaný iba žalobcami špekulatívne prezentovaný záujem na ochrane ich práv, ktorých sa dobrovoľne zriekli prevodnou zmluvou. Tento postup nižších súdov tak fakticky predstavuje aplikáciu nesprávnej právnej normy, či opomenutie iného pravidla (vyplývajúceho z ústavných princípov), ktoré na danú vec všeobecne tiež dopadali, čiže išlo o zjavne nesprávne právne posúdenie veci s konotáciou na zisťovaný skutkový stav veci. Dovolací súd aj na základe vyššie uvedených záverov napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil, a to až na súd prvej inštancie, keďže mal za to, že iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno dosiahnuť v tejto veci adekvátnu nápravu.
2. Najvyšší súd tak v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2017 z
3. júna 2019 vyvodil niekoľko záverov, ktoré ovplyvňujú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a ktoré sú pre senát najvyššieho súdu rozhodujúci v tejto veci relevantné najmä z hľadiska posúdenia, či týmto rozhodnutím došlo k odklonu od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Vo vzťahu k uvedenému je teda potrebné identifikovanie, či samotná rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu je ustálená alebo rozdielna, a to vo vzťahu k vyriešeniu otázky prípustnosti dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p., pretože dovolateľ relevantným spôsobom vymedzil prípustnosť dovolania len v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a nie v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. (argumentujúc rozdielnou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu a nie dovolacieho súdu). 17.
4. Jedným z takýchto záverov je ten, že napriek tomu, že dovolatelia jednoznačne určili za jeden z dovolacích dôvodov aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke zotrvávania na zásade nemo plus iuris vo veci konajúcimi súdmi, dovolací súd ho vo svojej podstate vyhodnotil ako vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. (ktorú dovolatelia namietali taktiež), pričom však malo napadnutými rozhodnutiami dôjsť nielen k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale v jeho dôsledku i k porušeniu vlastníckeho práva nadobúdateľa, lebo bol bez ďalšieho uprednostňovaný iba žalobcami špekulatívne prezentovaný záujem na ochrane ich práv. Tento postup nižších súdov tak má fakticky predstavovať aplikáciu nesprávnej právnej normy, či opomenutie iného pravidla (vyplývajúceho z ústavných princípov), ktoré na danú vec všeobecne tiež dopadali, čiže ísť o zjavne nesprávne právne posúdenie veci s konotáciou na zisťovaný skutkový stav veci. Z tohto záveru dovolacieho súdu teda vyplýva, že napriek tomu, že dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie a domáhali sa tak vyvolania dovolacieho prieskumu aj s ohľadom na ustanovenie § 421 ods. 1 C.s.p., dovolací súd ich námietku vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci konajúcimi súdmi subsumoval pod ustanovenie § 420 písm. f/ C.s.p., no zároveň skonštatoval, že zo strany konajúcich súdov došlo práve k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uvedené je veľmi podstatné si uvedomiť najmä s ohľadom na to, že týmto nesprávnym právnym posúdením malo byť práve nesprávne zotrvávanie na aplikácii princípu nemo plus iuris a otázka prednosti tohto princípu pred princípom ochrany dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Druhým záverom, ktorý teda vyplýva z uvedeného rozhodnutia, je samotné prelomenie relatívne ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ohľadne preferencie princípu nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od neoprávneného pred možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od neoprávneného na základe dobrej viery nadobúdateľa.
5. Aj vzhľadom k situácii, ktorá vznikla tým, že najvyšší súd zrušoval rozhodnutia všeobecných súdov v prípadoch, keď neskúmali (v rámci zisťovania skutkového stavu veci) stranou namietanú dobrú vieru pri nadobúdaní nehnuteľností od neoprávneného a to pre nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť takýchto rozhodnutí a najmä s poukazom na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/102/2017 z
6. júna 2019, sa javí byť nejednoznačným, či je v konkrétnej otázke rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu stále ustálená (v prospech nemožnosti prelomenia nemo plus iuris), alebo rozdielna. 18.1.

názoru vec prejednávajúceho senátu však už zrušujúcimi uzneseniami najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 6Cdo/792/2015, 2Cdo/231/2017, 1Cdo/84/2018) došlo k posunu v nazeraní najvyššieho súdu na túto problematiku a vyjadrenie právneho názoru v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2017 z 27. júna 2019 to jednoznačne potvrdilo. Vzhľadom k uvedenému nepovažuje dovolací súd rozhodovaciu prax dovolacieho súdu za ustálenú (čomu by zodpovedalo vymedzenie prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. a/ C.s.p.), ale naopak, riešenie dovolateľom vymedzených právnych otázok dovolacím súdom považuje za rozdielne, čo je pojmovým znakom prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p. I. Posúdenie otázky prípustnosti podaného dovolania, pri vymedzení prípustnosti dovolania

nesprávneho písmena ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p., trojčlenným senátom 4 O obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 19. Vo veci konajúci senát dovolacieho súdu v tomto smere zastáva názor, že záver o prípustnosti dovolania (a o naplnení zákonných predpokladov pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu) patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu a prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia písmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. (napr. nesprávne uvedené písm. a/ namiesto správneho písm. c/) by za splnenia náležitostí dovolania

§ 428C.s.p.

a za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu

§ 432C.s.p.

predstavovalo neprípustné odmietnutie spravodlivosti.

1. Senátu rozhodujúcemu v tejto veci sú známe rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré otázku vymedzenia dovolacích dôvodov a posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. posudzujú rozdielnym spôsobom. 20.
2. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie sp. zn. 1Obdo/44/2018 z
3. októbra 2019, z ktorého vyplýva, že dovolanie žalobcu

§ 447písm.

f/ C.s.p. odmietol, hoci skonštatoval, že obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu a vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C.s.p.) je zrejmá otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu a posúdením ktorej došlo

názoru žalobcu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe. Žalobca tvrdil, že sa odvolací súd odklonil od právnych záverov najvyššieho súdu, ktoré už zaujal v stanovisku Cpj 20/2000, rozsudku sp. zn. MCdo/182/2002 a ústavného súdu, ktoré zaujal v nálezoch sp. zn. III. ÚS 334/07, sp. zn. I. ÚS 119/2012 a sp. zn. II. ÚS 583/

1. Dovolací súd však poukázal na odlišné rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/340/2013, sp. zn. 2Cdo/32/2010, sp. zn. 3Cdo/206/2011, sp. zn. 2Cdo/215/2015, sp. zn. 5MCdo/9/2010 vzťahujúce sa k riešeniu dovolateľom vymedzenej právnej otázky. Následne skonštatoval, že pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Má ísť teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu dospel senát 1 O k záveru, že pri riešení relevantnej právnej otázky v predmetnej veci sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, navonok prejavená v odlišných právnych názoroch. S ohľadom na uvedené skonštatoval, že žalobca síce označil právnu otázku, neopodstatnené je však jeho tvrdenie, že odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.). 20.
2. V uznesení sp. zn. 3Obdo/11/2019 zo
3. júla 2019 však senát 3O dospel k odlišnému názoru na otázku posudzovania prípustnosti dovolania pri nesprávnom vymedzení dovolacieho dôvodu

iného písmena v rámci ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že dovolateľom nastolená právna otázka v danej veci nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená, pričom dovolací dôvod bol vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C.s.p. Táto právna otázka bola pritom významná pre rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu dovolací súd skonštatoval, že dovolanie žalobcu bolo

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. procesne prípustné. Na predmetnom konštatovaní nezmenila nič ani skutočnosť, že žalobca v texte dovolania uviedol, že prípustnosť jeho mimoriadneho opravného prostriedku má byť daná

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p. Záver o prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. sp. zn. I. ÚS 438/2017 a III. ÚS 474/2017) a prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia písmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. (napr. nesprávne uvedené písm. c/ miesto správneho písm. b/) by za splnenia náležitostí dovolania

§ 428C.s.p.

a za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia

§ 432C.s.p.

(obidve tieto podmienky boli v predmetnej veci splnené - pozn. dovolacieho súdu) predstavovalo neprípustné odmietnutie spravodlivosti. 20.

1. V obdobnom duchu sa nesie aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/102/2018 z
2. septembra 2019, rozsudok sp. zn. 3Obdo/49/2018 z
3. júna 2019 a uznesenie sp. zn. 3Obdo/65/2019 z
4. októbra
5. 20.
6. Napokon senát 4 O si dovoľuje poukázať aj na vyjadrenie najvyššieho súdu obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 43/2020 z
7. mája 2020, kde je v bode 9 uvedené, že najvyšší súd zastáva názor, že „Z náležitostí dovolania, ktorými je dovolací súd viazaný, zákon uvádza dovolací dôvod a dovolací návrh. Dovolací súd je teda viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením ( § 419 CSP - ak to zákona pripúšťa). To znamená, že ak dovolací súd vyhodnotí, že dovolaním nastolená právna otázka bola už riešená, tak posúdi, či došlo k odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu, a v tomto smere posúdi prípustnosť dovolania, teda nielen jeho prípustnosť.“ 20.
8. Vzhľadom k uvedenému dovolací súd konštatuje rozdielnosť názorov jednotlivých senátov najvyššieho súdu na posudzovanie otázky prípustnosti dovolania pri nesprávnom vymedzení dovolacieho dôvodu

konkrétneho písmena ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p.

1. Vo veci rozhodujúci senát najvyššieho súdu 4 O dospel k odlišnému záveru o prípustnosti dovolania, resp. relevantnom vymedzení dovolacieho dôvodu, ako senát 1 O vo veci sp. zn. 1Obdo/44/2018 a prikláňa sa k názoru senátu 3 O vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/11/2019 zo
2. júla
3. 21.
4. Senát 4 O sa nestotožňuje s názorom,

ktorého v prípade, ak je zrejmá otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. a dovolanie obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu

§ 432ods.

2 C.s.p. (čo je zároveň jediný zákonom vymedzený spôsob definovania tohto dovolacieho dôvodu pre potreby posúdenia jeho prípustnosti), možno dospieť k záveru o odmietnutí podaného dovolania pre jeho neodôvodnenie prípustným dovolacím dôvodom

§ 447písm.

f/ C.s.p. len z dôvodu, že dovolateľ mal za to, že prípustnosť dovolania je daná § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. (za súčasného uvedenia ním dohľadanej judikatúry dovolacieho súdu vzťahujúcej sa k predmetnej veci) a dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dospeje k záveru, že existujú aj rozhodnutia opačného názoru (predpoklad prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p.). Naopak zastáva názor, že v takomto prípade nie je možné postupovať striktne formalisticky a odmietnuť takéto dovolanie, pričom pre takýto postup nenachádza oporu v právnej úprave týkajúcej sa prípustnosti dovolania a vymedzenia dovolacieho dôvodu tak, aby bol spôsobilým predmetom dovolacieho konania. 21.2. Uvedený záver podporuje aj skutočnosť, že najmä najvyšší súd má dôkladne poznať svoju rozhodovaciu činnosť a zároveň, zo žiadneho ustanovenia C.s.p. nevyplýva možnosť odmietnuť podané dovolanie v zmysle § 447 písm. f/ C.s.p. len pre nesprávne označenie dôvodu prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 C.s.p. priliehavým zákonným ustanovením, pokiaľ je dovolací dôvod vymedzený v zmysle § 432 ods. 2 C.s.p. a je zrejmá právna otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu

ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok prípustnosti je na dovolacom súde. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že vo veci sp. zn. 1Obdo/44/2018 išlo o problém s vymedzením dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a/ C.s.p., resp. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a vo veci sp.zn. 3Obdo/11/2019 išlo o problém s vymedzením dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. c/ C.s.p., resp. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. 21.3. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd poukazuje aj napr. na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 206/2019, z ktorého vyplýva, že súd musí poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá od