Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2TdoV/7/2018 Identifikačné číslo spisu: 9513100171 Dátum vydania rozhodnutia: 25.05.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Hatala Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Tr. por. navyše oproti obvinenému Ing. I. I. argumentoval tým, že na hlavnom pojednávaní konanom 16. mája 2014 využil svoje zákonné právo a odmietol vypovedať. Napriek námietkam obhajoby predseda senátu, na návrh prokurátora, nedôvodne a v rozpore so zákonom umožnil v zmysle ustanovenia § 258 ods. 4 Tr. por. prečítať zápisnicu o výsluchu zo 17. apríla 2013 (č. l. 130 až 140), t. j. z výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie v súvislosti s konaním o väzbe. Keďže išlo o vyjadrenia obvineného výlučne k väzbe, takúto výpoveď nebolo možné čítať. Tým boli porušené jeho práva. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Tr. por. ešte uviedol, že obžaloba a rozsudky mu nesprávne dávali za vinu relatívne aktívne konanie v spolupáchateľstve. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že nemohol mať relevantný vplyv na priebeh skutku opísaného v obžalobe. Súdy ignorovali, že v jeho prípade neexistuje dôkaz, že by mal Ing. K. U. niečo sľúbiť. Zavinenie obvineného malo spočívať asi iba v tom, že mal sumarizovať vrátené finančné prostriedky z nadmerných odpočtov DPH a tieto sumy potom diktovať otcovi a tak sa podieľať neurčitou a nestotožnenou formou na poskytnutí úplatku. Takáto konštrukcia skutkového deja a zavinenia bola zjavne nesprávna a nemala oporu v dokazovaní. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, konaním a rozhodnutiami, ktoré tomuto rozsudku predchádzali, v časti týkajúcej sa dovolateľa, z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), e), g),
3. i)a § 374 Tr. por., bol najmä v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 10, ods. 12, ods. 14, § 31 ods. 3, § 119 ods. 2, § 168, § 244 ods. 1 písm. k), § 258 ods. 4, § 263 ods. 5, § 319 Tr. por., čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1 ústavy porušený zákon v neprospech obvineného O. I.. Zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa, oba v časti, ktoré sa týkajú obvineného O. I., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozsudky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a v zmysle ustanovenia § 388 Tr. por. Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolaní na vyjadrenie prokurátorovi, ktorý na ne nereagoval. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaniach skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že dovolania sú prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
4. h)Tr. por.], boli podané oprávnenými osobami prostredníctvom zvoleného obhajcu [§ 369 ods. 2 písm.
5. b)Tr. por., § 373 ods. 1 Tr. por.], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.), spĺňajú obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., avšak dovolací súd zistil, že dovolania obvinených je potrebné odmietnuť, pretože nie sú dôvodné. Najvyšší súd na úvod poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (bližšie viď R 120/2012). K namietanému porušeniu práva na obhajobu je potrebné uviesť, že konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
6. c)Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
7. c)Tr. por. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvinených Ing. I. I. a O. I. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
8. c)Tr. por. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedli obvinení v písomných dôvodoch dovolaní. Pokiaľ ide o obvinenými namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov, takúto námietku nemožno úspešne podať

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Tr. por. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Tr. por.), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. por.) [bližšie R 116/2014-I]. V nadväznosti na to je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinení počas konania predložili viacero návrhov na dokazovanie, resp. doplnenie dokazovania, pričom niektorým bolo vyhovené [napr. výsluch svedkov S. J. (č. l. 6279 - 6280), Ing. K. K. (č. l. 6300 rub - 6301), O. X. (č. l. 6302 rub - 6303), Ľ. I., O. T., O. J., X. C. (č. l. 6304 - 6307 rub), Ing. Ľ. J. (č. l. 6841 - 6842), zaobstaranie a oboznámenie trestného spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 7T/95/2012 (č. l. 6835)], pri ďalších navrhnutých dôkazoch obvinení netrvali na ich vykonaní, resp. ich vzali späť [napr. výsluch svedkov Q. I. (č. l. 6300), D. U. (č. l. 6121), všetkých ostatných skôr navrhnutých svedkov, ktorých výsluch súd prvého stupňa ešte nevykonal (č. l. 6852)], čo súd vzal uzneseniami na vedomie. Návrh na vykonanie dôkazu predložený na hlavnom pojednávaní konanom 27. mája 2014 (zápisnica o výsluchu svedka Ľ. I.) súd prvého stupňa neprijal, pretože išlo o zápisnicu v inej trestnej veci (č. l. 6084). Na výzvu súdu obvinení na hlavnom pojednávaní konanom 25. júna 2014 uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie, okrem už skôr navrhnutých (č. l. 6308 rub). Na hlavnom pojednávaní konanom 11. novembra 2014 obvinení prostredníctvom svojich obhajcov predniesli aktuálne návrhy na doplnenie dokazovania s tým, že na ostatných návrhoch netrvajú (č. l. 6861 - 6862), preto súd následne uznesením vzal na vedomie späťvzatie návrhov na vykonanie dôkazov predložených obhajcom JUDr. Milanom Šulvom dňa 8. októbra 2013. Zvyšné navrhnuté dôkazy na doplnenie dokazovania odmietol podľa § 272 ods. 3 Tr. por. a dokazovanie vyhlásil za skončené (č. l. 6863). Súd na hlavnom pojednávaní konanom 28. novembra 2014 z dôvodu neaktuálnosti registra trestov obvineného O. I. rozhodol o pokračovaní v hlavnom pojednávaní v zmysle ustanovenia § 276 ods. 1 Tr. por. per analogiam a doplnil dokazovanie o aktuálne potvrdenia o zaplatení peňažného trestu obvineného v inej trestnej veci. Následne na dotaz predsedu senátu strany uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd podľa § 274 ods. 1 Tr. por. vyhlásil dokazovanie za skončené (č. l. 7088 rub). Obvinení navrhli ďalšie doplnenie dokazovania v rámci odvolaní. Odvolací súd sa k dôvodom nevyhovenia návrhom vyjadril na stranách 38 - 39 a 43 rozsudku z 28. apríla 2015, sp. zn. 2 To 6/2015. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. c)Tr. por. (R 116/2014-III). V súlade so zákonom bol aj postup odvolacieho súdu, ktorý formálne neodmietol návrhy na doplnenie dokazovania, ale sa s nimi vyrovnal v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a odvolací súd, konajúci na verejnom zasadnutí, jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne (s odrazom v zápisnici o verejnom zasadnutí) odmietol (na rozdiel od súdu prvého stupňa konajúceho na hlavnom pojednávaní). Z hľadiska zachovania práv obhajoby [čomu zodpovedá aj dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Tr. por.] je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal; k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018-II). Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku dostatočným spôsobom vyrovnal s nevyhovením návrhu na doplnenie dokazovania, pričom bližšie rozviedol, prečo by výsluchy svedkov nemohli priniesť odlišné skutkové zistenia alebo významné pozmenenie skutku. V súvislosti s dokazovaním obvinení taktiež namietali neurčenie rozsahu dokazovania súdom na prvom hlavnom pojednávaní, čo bolo v rozpore s uznesením najvyššieho súdu z 2. apríla 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014, nerozhodnutie o prípustnosti dôkazu (sťažnosti na správanie sa prokurátora počas výsluchu svedkyne Mgr. Art. Q. I.), nevykonanie dôkazov navrhnutých obhajobou a z toho plynúce narušenie rovnosti strán, ako aj dotlačenie obhajoby k ústupkom z dokazovania. Obvinení tieto námietky rozviedli

§ 371ods.

1 písm. g) Tr. por., pod ktorý však nespadajú, preto sa s nimi dovolací súd vyrovnal

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Tr. por. Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného 16. mája 2014 vyplýva, že vzhľadom na nekonanie predbežného prejednania obžaloby, súd podľa § 244 ods. 1 písm.
2. k)Tr. por. per analogiam určil rozsah dokazovania s tým, že dokazovanie bude vykonané v rozsahu návrhu prokurátora uvedeného v obžalobe, okrem bodu č. 6 (prehratie CD a DVD nosičov predložených svedkom Ľ. I.), ku ktorému si súd vyhradil právo rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania počas hlavného pojednávania, rovnako ako aj o ďalších návrhoch na vykonanie dôkazov predložených stranami v konaní. Súd do rozsahu dokazovania zahrnul aj výsluch D. U., ktorý zhodne navrhli obe procesné strany. Súd ďalej skonštatoval, čo bude skúmať predtým, ako rozhodne o prípustnosti a vykonaní nahrávky (č. l. 6000 - 6001). Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia obvinených sú v rozpore so skutočnosťou. Pokiaľ ide o sťažnosť na správanie sa prokurátora, súd predložené listiny zaradil do spisu s tým, že o ich prípustnosti rozhodne neskôr. Aj keď súd o nich formálne nerozhodol, platí vyššie uvedené o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a späťvzatí návrhov. Porušením práva na obhajobu nie je ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
4. i)Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (bližšie viď R 7/2011). Z uvedeného teda vyplýva, že pod porušenie práva na obhajobu nepatrí hodnotenie a rozsah vykonaného dokazovania súdmi nižšieho stupňa. Je iba na úvahe súdov nižšieho stupňa posúdiť, či pre rozhodnutie vo veci potrebujú vykonať konkrétny dôkaz. Dovolací súd do toho zasahovať nemôže. Tendenčne vyznievajú aj tvrdenia obvinených o donútení k ústupkom z dokazovania. Pokiaľ mala obhajoba za to, že skôr navrhnuté dôkazy sú podstatné pre rozhodnutie vo veci, mala na nich trvať. Späťvzatie návrhov, resp. odstúpenie od nich bolo na slobodnej vôli obhajoby. Zmena postoja súdu prvého stupňa oproti uzneseniu o odmietnutí obžaloby taktiež nemala dopad na práva obvinených. V rámci predbežného prejednania obžaloby súd len posudzoval obžalobu z hľadiska, či sú splnené podmienky na postavenie obvinených pred súd alebo je potrebné postupovať niektorým zo spôsobov uvedeným v ustanovení § 244 ods. 1 písm.
5. a)až
6. j)Tr. por. V tejto fáze konania súd nehodnotil dôkazy po obsahovej stránke, keďže účelom predbežného prejednania obžaloby nie je riešenie otázky viny rozborom a hodnotením dôkazov ako na hlavnom pojednávaní. Následne súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal jednotlivé dôkazy, ktoré považoval za podstatné pre spravodlivé rozhodnutie, a na ich základe dospel k záveru o vine oboch obvinených. Odklon teda nepredstavoval svojvôľu súdu, ani nekritickú akceptáciu alebo nepochopenie rozhodnutia najvyššieho súdu z 2. apríla 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014 (uznesenie o zrušení rozhodnutia o odmietnutí obžaloby), ale vychádzal z vykonaného dokazovania, založeného na zásade bezprostrednosti v súlade s ustanovením § 2 ods. 19 Tr. por. Najvyšší súd v uvedenom uznesení pritom neinštruoval súd prvého stupňa, ako má rozhodnúť vo vzťahu k obvineným, ale mu vytkol nedôvodnosť odmietnutia obžaloby a zasahovanie do prípravného konania z pozície „prieskumného vyšetrovateľa“, ktorá však patrí prokurátorovi. Sankciou za porušenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností nie je odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, ale neunesenie dôkazného bremena a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Zároveň najvyšší súd zdôraznil nutnosť vyrovnania sa súdu s ne/zákonnosťou a ne/použiteľnosťou dôkazov, pričom naznačil aj ďalšie problematické aspekty a v obmedzenom rozsahu sa k nim vyjadril. Na margo argumentácie obvinených k citovanému uzneseniu dovolací súd ešte uvádza, že najvyšší súd sa návrhom prokurátora na prejednanie veci v inom zložení senátu (obvinenými označenom ako faktická námietka zaujatosti) zaoberal na str. 16 rozhodnutia, keď nezistil prekážku nestranného rozhodovania senátu, ktorému bola vec pridelená. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nešlo o „klasickú“ námietku zaujatosti podľa § 31 Tr. por., o ktorej je potrebné rozhodnúť samostatným výrokom, ale o návrh v zmysle ustanovenia § 194 ods. 4 Tr. por. Ako bolo naznačené vyššie, pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm.
7. c)Tr. por. sa vyžaduje porušenie práv zásadným spôsobom. Takéto pochybenia dovolací súd k namietanému prípravnému konaniu nezistil. Obvinení boli počas celého prípravného konania zastúpení viacerými obhajcami, ktorí boli včas upovedomovaní o jednotlivých úkonoch, a teda mali možnosť sa ich zúčastniť. Orgány činné v trestnom konaní v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva obvinených na obhajobu a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý, a to nielen účasťou na úkonoch, ale aj aktívnym prístupom k výsluchom svedkov prostredníctvom kladenia otázok, predkladaním rozsiahlych návrhov na dokazovanie, resp. jeho doplnenie a podávaním sťažností proti rozhodnutiam. Na margo uvedeného vyznievajú námietky obvinených o nedostatočnom priestore pre obhajobu tendenčne. Navyše medzi práva obvinených nepatrí vyhovenie všetkým návrhom na vykonanie dokazovania. Je na orgánoch činných v trestnom konaní zvážiť, či navrhnutý dôkaz považujú za relevantný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Ak dospejú k negatívnemu výsledku, sú povinné rozhodnúť o odmietnutí dôkazu. Dovolací súd z predloženého vyšetrovacieho súdu pritom zistil, že orgány činné v trestnom konaní sa zaoberali všetkými navrhnutými dôkazmi, pričom v prípade ich nevykonania boli návrhy zákonným spôsobom odmietnuté s náležitým odôvodnením. Dôvodnosť odmietnutia však dovolací súd nebol oprávnený skúmať. Zároveň vytýkaná nesprávnosť právnej kvalifikácie a nezákonnosť dôkazov nespadá pod daný dovolací dôvod a dovolací súd sa nimi bude zaoberať nižšie. Jedným zo spôsobov uplatňovania obhajobných práv obvinených bolo a