162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s. p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa
názoru krajského súdu sa žalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Uviedol, že žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Poukázal na to, že žalobca na str. 6 až 11 cituje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), daňový poriadok, Ústavu SR, Nálezy Ústavného súdu SR a judikatúru Súdneho dvora EU. Správny súd sa stotožnil so závermi žalovaného v jeho rozhodnutí, že žalobca okrem citácii uvedených právnych noriem neuviedol, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného, ktoré právne predpisy zo strany žalovaného sú nesprávne interpretované a ktoré závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Žalobca skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, o právnych záveroch, ktorého sú dôvodné pochybnosti, alebo sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniam, z ktorých v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplývajú. Z uvedeného zhrnutia žalobcom nie je
názoru krajského súdu možné vyvodiť, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa. 3. Krajský súd ďalej odôvodnil neopodstatnenosť námietky žalobcu,
ktorej žalovaný vychádzal z nesprávneho výkladu ust. § 24 ods. 4, § 46 ods. 10 daňového poriadku a jeho závery nezodpovedajú skutkovému priebehu kontroly a zisteniam z nej získaných.
správneho súdu správca dane neprekročil lehotu stanovenú ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2012 bola u žalobcu začatá dňa 20.11.2012, na základe oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9102408/5/3167945/2012/BieM zo dňa 31.10.
názoru krajského súdu správne rozhodli, keď nepriznali žalobcovi nárok na odpočítanie dane vo výške 100.000,- eur z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 03.04.2012 so spoločnosťou Craselix s. r. o. Bratislava. 5. Krajský súd ďalej konštatoval, že základným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb platiteľom dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH je preukázanie toho, že platiteľ dane prijaté tovary a služby použije na dodávky tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. Túto skutočnosť pri plnení prijatom od spoločnosti Craselix s. r. o. Bratislava žalobca nepreukázal. Zo spisového materiálu vyplýva a bolo preukázané, že žalobca prijaté plnenie použil na dodávky služieb prenájmu, ktoré sú od dane v zmysle § 38 ods. 3 zákona o DPH oslobodené. Žalobca nepreukázal, že by dané nehnuteľnosti použil na iný účel. Žalobca odpočítal daň z tovaru, ktorý použil na dodávky služieb, ktoré sú
3 zákona o DPH od dani oslobodené, porušil tým ust. § 49 ods. 3 zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
Správny súd tiež uviedol, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, s článkami Ústavy SR ako aj s rozsudkami Európskeho súdneho dvoru, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní. 6. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že orgány verejnej správy pri svojom rozhodovaní vychádzali z riadne a úplne zisteného skutkového stavu veci a všetky dôkazy vo svojich rozhodnutiach riadne odôvodnili.
názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí, žalobu v celom rozsahu
p. zamietol. II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia 7. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca kasačnú sťažnosť
1 písm. g/ S. s. p., v ktorej uviedol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
názoru sťažovateľa právnemu záveru krajského súdu o preukázaní daňového úniku a zneužitia absentuje zistenie subjektívnej stránky konania žalobcu, t. j. predstieranie vôle vykonávať ekonomickú činnosť, ktorá mala viest' k získaniu daňovej výhody. V tomto smere dokazovanie žalovaným a správcom dane nebolo vôbec vykonané a odôvodnené v nimi vydaných rozhodnutiach. Vykonané dokazovanie nepreukázalo splnenie ani druhej kumulatívnej podmienky, ktorou je získanie daňovej výhody, ako hlavného cieľa predmetného plnenia. V tomto smere dokazovanie žalovaným a správcom dane nebolo tiež vôbec vykonané a odôvodnené v nimi vydaných rozhodnutiach. Záver krajského súdu, žalovaného a správcu dane, že žalobca nenadobudol investičný majetok pre potreby svojej ekonomickej činnosti, je založený na dohadoch, na ľubovôli bez akejkoľvek racionálnej opory v zistenom skutkovom stave, lebo žalovaný a správca dane v odôvodneniach vydaných rozhodnutí konštatujú zhodne, že materiálne neboli dodania nehnuteľností spochybnené.
sťažovateľa krajský súd v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou, ktorá je vo svojej podstate komplikovaná a neujasnená a pripúšťa viaceré interpretačné výsledky. Ďalej tiež uviedol, že krajský súd sa pri výklade odchýlil od platných zásad interpretácie právnych noriem požadovaných právnou teóriou i praxou a neprimeraným extenzívnym výkladom v niektorých momentoch nesledujúcich účel právnej úpravy dospel k takým rigoróznym záverom, že tieto odporujú základnej právnej logike a s ňou súvisiacou právnou úpravou. 10. Právne závery krajského súdu, žalovaného a správcu dane, že z argumentácie žalobcu v podanej žalobe nie je možné vyvodiť, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, že zo spisového materiálu vyplýva a bolo preukázané použitie prijatého plnenia žalobcom na dodávky služieb prenájmu, ktoré sú od daní v zmysle § 38 ods. 3 zákona o DPH oslobodené, že žalobca nepreukázal použitie kúpených nehnuteľností na iný účel, že žalobca odpočítal daň z tovaru, ktorý použila dodávky služieb, ktoré sú
3 zákona o DPH od daní oslobodené, čím porušil ustanovenie S 49 ods. 3 zákona o DPH, v zmysle ktorého si nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
2 zákona o DPH, ktoré použil na dodávky tovarov a služieb oslobodených od dane
28 až § 42 zákona o DPH, sú
sťažovateľa založené na ľubovôli bez akejkoľvek racionálnej opory v zistených skutočnostiach, na ktoré pri zisťovaní skutkového stavu prihliadali, avšak ich vyhodnotili ako právne nepodstatné a bezvýznamné. Týmto svojim postupom zaťažil krajský súd vydané rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia
1, písm. g) S. s. p.. 11.
sťažovateľa sú právne závery krajského súdu, žalovaného a správcu dane v rozpore s výkladom článku 168 písm. a) DPH smernice, ktorý je
jeho názoru potrebné vykladať tak, že zdaniteľná osoba konajúca ako taká, ktorá nadobudla investičný majetok a zaradila ho do svojho obchodného majetku, je oprávnená odpočítať DPH zaplatenú pri nadobudnutí tohto majetku v zdaňovacom období, v ktorom bol dodávateľ povinný platiť túto DPH, a to bez ohľadu na okolnosť, že sa tento majetok ihneď nevyužíval na podnikateľské účely. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či zdaniteľná osoba nadobudla investičný majetok pre potreby svojej ekonomickej činnosti, prípadne posúdiť existenciu zneužitia. Sťažovateľ pritom poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ: 268/83 Rompelmen, C-118/11 Eon Aset Menidjmunt, C-97/90 Lennartz, C-25/03 HE, C-378/02 Waterschap Zeeuws Vlaanderen, C-291/92 Armbrecht, C-434/03 Charles a Charles-Tijmens, C-460/07 Puffer, C-400/98 Breitsohl, C-255/02 Halifax a i., C-396/98 Schloßstrasse, C-385/09 Nidera Handelscompagnie. 12. S poukazom na vyššie uvedené, právne posúdenie veci krajským súdom, žalovaným a správcom dane ide
sťažovateľa zjavne nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie zabezpečenia správneho výberu daní a predchádzaniu daňovým únikom, čím spochybnili základný princíp neutrality DPH. 12. Krajský súd a orgány verejnej správy vykonali
názoru sťažovateľa v prerokovávanom prípade výklad čl. 2 ods. 1 písm. a, písm. b), čl. 167, čl. 168 písm. a) DPH smernice, 38 ods. 3, ods. 5, § 49 ods. 2, ods. 3 zákona o DPH, § 3 ods. l, ods. 2, ods. 3, ods. 6, 24 ods. 1, ods. 2, ods. 3 daňového poriadku spôsobom zjavného a neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný a predstavuje tak nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Sťažovateľ konštatoval, že právny záver krajského súdu vychádzajúci z právnych záverov orgánov verejnej správy v prerokovávanom prípade je zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces vychádzajúci z čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru. 13. S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a priznal mu náhradu trov konania. 14. Ku kasačnej sťažnosti podal písomné vyjadrenie žalovaný.
jeho názoru krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu veci a z jeho riadneho právneho posúdenia. V danom prípade sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol v čom spočíva nesprávne právne posúdenie zo strany správcu dane, žalovaného resp. správneho súdu. Opakovane poukazuje len na skutočnosti, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a v správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného. Žalovaný uviedol, že sa s argumentami žalobcu podrobne vysporiadal v rozhodnutí o odvolaní s ktorým rozhodnutím sa Krajský súd v Bratislave v plnom rozsahu stotožnil. Ďalej konštatoval, že daňové orgány ako aj krajský súd v priebehu posúdenia veci vychádzali zo skutočností, ktoré boli zistené v priebehu daňovej kontroly a následného ďalšieho konania a svoj záver v danej veci podložili nielen právnou normou (zákon o DPH, DPH smernica, rozsudky ESD), ale aj relevantnými dôkazmi, ktoré majú reálny podklad vo vykonanom dokazovaní a sú súčasťou priloženého spisového materiálu. Preto navrhol, aby kasačný súd
p. kasačnú sťažnosť zamietol. III. Konanie na kasačnom súde
1 a 2 S. s. p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18.
1 S. s. p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
6 daňového poriadku nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane vo výške 100 000 eur z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 03.04.2012 so spoločnosťou CRASELIX s. r. o., Trenčianska 57, Bratislava, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností (bytu a nebytových priestorov) v celkovej výške 600 000 eur. Predmetná kúpna zmluva bola spísaná formou notárskej zápisnice pred notárom dňa 03.04.2012 a zaevidovaná pod č. N231/2012, Nzl 1873/2012, NCRIs 12182/2012. Uvedená notárska zápisnica bola predložená správcovi ako daňový doklad - faktúra, na základe ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane. Správca dane z uvedenej notárskej zápisnice (kúpnej zmluvy) žalobcovi nárok na odpočítanie dane nepriznal z dôvodu, že dospel k záveru, že predmetnú notársku zápisnicu nie je možné uznať za faktúru oprávňujúcu odpočítať daň, nakoľko neobsahuje náležitosti faktúry
2 zákona o DPH a tým žalobca nesplnil základnú podmienku na uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH. Nárok na odpočítanie dane správca dane neuznal aj z dôvodu, že šetrením zistil, že žalobca predmetné nehnuteľnosti používa na dodávky služieb, ktoré sú od dane oslobodené
zákona o DPH (prenájom nehnuteľností nezdaniteľnej osobe - občanovi), a preto nemá právo na odpočítanie dane pri ich kúpe, nakoľko ustanovenie § 49 ods. 3 zákona o DPH ustanovuje, že platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
ods. 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
21. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný v rámci odvolacieho konania rozhodnutím č. 1100302/1/213847/2014/4885 zo dňa 12.05.2014 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/274796/2014/BieM zo dňa 23.01.2014 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že okolnosti, na základe ktorých správca dane rozhodoval, neboli postačujúce na prijatie ním prezentovaného záveru. Žalovaný sa so závermi správcu dane, že predloženú notársku zápisnicu nie je možné uznať za faktúru oprávňujúcu odpočítať daň, nakoľko neobsahuje náležitosti faktúry
2 zákona o DPH, nestotožnil. Plne by sa však bol stotožnil so záverom správcu dane, že žalobcovi nárok na odpočítanie dane pri kúpe nehnuteľností definovaných v notárskej zápisnici nevznikol, a to v prípade, ak žalobca predmetné nehnuteľnosti použil na plnenia oslobodené od dane v zmysle § 38 ods. 3 zákona o DPH, s ktorými nie je spojený nárok na odpočítanie dane, nakoľko ust. § 49 ods. 3 zákona o DPH takýto nárok vylučuje. Žalovaný akceptoval námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že správca dane účel použitia nehnuteľností žalobcom v čase od ich nadobudnutia (03 04.2012) do dňa podpisu zmluvy o nájme s pani O. (15.01.2013) neskúmal, a preto jeho záver o porušení ustanovenia § 49 ods. 2 v nadväznosti na ods. 3 zákona o DPH v kontrolovanom zdaňovacom období bol predčasný a nepreskúmateľný. Na základe uvedeného žalovaný zaviazal správcu dane v ďalšom konaní preveriť, za akým účelom žalobca predmetné nehnuteľnosti, pri kúpe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, nadobudol, ako ich následne použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a to aj so zreteľom na uplatnenie ustanovenia § 54 zákona o DPH. Zaviazal správcu dane preveriť, na aké zdaniteľné obchody boli nehnuteľnosti žalobcom využívané v časovom období medzi uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 03.04.2012 a nájomnej zmluvy zo dňa 15.0l.
3 zákona o DPH od dane oslobodené, porušil ustanovenie § 49 ods. 3 zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
23. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa 15.05.2015 potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane si zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním prezentovaného záveru, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane pri kúpe tovaru (nehnuteľnosti), ktorý použil na dodávky služieb, ktoré sú
3 zákona o DPH od dane oslobodené, a tým nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane uvedených v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH, na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže.
p. zamietol. 26.
1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
ods. 2 uvedeného ustanovenia daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 27.
3 zákona o DPH ( účinného do 31.12.2012) oslobodený od dane je nájom nehnuteľnosti alebo jej časti s výnimkou
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 29.
2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré používa na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
ods. 3 a 7. 30.
3 zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
ods. 2, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
31.
1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 32.
2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iný návrhmi daňových subjektov. 33.
3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 34.
4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 35.
10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane
osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu
prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.
článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice; pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a/ daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník. 39.
článku 168 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006; pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: a/ DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou.
odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
S poukazom na uvedenú právnu úpravu Najvyšší súd konštatuje, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodanie tovaru alebo služby), je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. Následne aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa dane, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý už v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. 42. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby však bolo možné odpočítať daň z pridanej hodnoty, musia plnenia uskutočňované na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty odpočítateľná (pozri rozsudky C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00 ako aj C-4/94 BLP Group plc., C-98/98 Midland Bank plc). Z týchto rozsudkov vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých služieb vzniká iba v situácii, ak sú tieto takéto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe. Vzhľadom na konštrukciu zákona o dani z pridanej hodnoty je v záujme daňového subjektu , t. j. žalobcu aby si zaobstaral dostupné dôkazy, pretože je na jeho strane povinnosť preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane - § 49 Zákona o DPH, ktoré boli do zákona o DPH transformované Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. 43.
názoru kasačného súdu žalobca pri plnení prijatom od spoločnosti CRASELIX, s. r. o., nepreukázal, že v zmysle § 49 ods. 2 Zákona o DPH, toto plnenie použije na dodávky tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. Bolo preukázané, že prijaté plnenie od spoločnosti CRASELIX, s. r. o. použil na dodávky služieb prenájmu nezdaniteľnej osobe - občanovi, ktoré sú od dane v zmysle § 38 ods. 3 Zákona o DPH oslobodené. Iné využitie prijatého plnenia v čase od jeho kúpy, do času jeho prenájmu správcovi dane žiadnym spôsobom nepreukázal i napriek skutočnosti, že bol na to správcom dane vyzvaný výzvou zo dňa 08.10.2014. 44.
názoru kasačného súdu nebola presiahnutá ani lehota daňovej kontroly s poukazom na ustanovenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku, čo správne aj konštatoval správny súd. Daňová kontrola v predmetnej veci netrvala viac ako 12 kalendárnych mesiacov. Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia a to dňa 20.11.2012, ukončená bola doručením protokolu o daňovej kontrole vo vzťahu k žalobcovi dňa 23.10.2013. Taktiež je možné vyhodnotiť ako nedôvodnú kasačnú námietku žalobcu, že nebolo možné použiť zistenia z inej daňovej kontroly a to z daňovej kontroly žalobcu z obdobia za december 2013 s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku,
ktorého ako dôkaz možno použiť všetko čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zistené skutočnosti z kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobie 2013 a ich použitie v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2012, ktoré boli použité v rámci vyrubovacieho konania aj
názoru kasačného súdu bolo možné použiť vzhľadom na uvedené ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania zo zákona neprislúcha, len ak to možno spravodlivo očakávať.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.