Obsah (7)

§ 255§ 396§ 429§ 419§ 420§ 431§ 440

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/254/2019 Identifikačné číslo spisu: 3615201014 Dátum vydania rozhodnutia: 27.05.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Ľalík Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 255ods.

2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“).

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na základe podaného odvolania žalobcom rozsudkom z
2. júna 2019 sp. zn. 4 Co 65/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Stotožnil sa so skutkovým i právnym záverom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením. K uplatneným odvolacím námietkam uviedol, že ich nepovažoval za opodstatnené. Zostatok na vkladnej knižke č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v S. S., W.. S.. v sume 5 816,29 eura nepatrí do masy BSM, lebo na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že tieto finančné prostriedky patrili G. Š., ktorá sumu 4 519 eur použila na vlastné pohrebné poistenie, časť vložila na svoj druhý osobný účet a zvyšok použila na úhradu jej životných nákladov. Uvedené skutkové okolnosti boli potvrdené aj výpoveďou svedkyne A. Ž.. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom výberov, vkladov a prevodov na účte žalovanej č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v S. S., W.. S.. Poukázal na svedecké výpovede A. Ž., čestné prehlásenie W. Ž., ako aj výpisy z účtu s tým, že konštatoval, že s účtom okrem žalovanej disponovali aj dcéry strán sporu. Výbery realizované žalovanou aj

názoru odvolacieho súdu predstavovali bežnú správu majetku v rámci BSM. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nezahrnutia sumy 5 000 eur do masy BSM z titulu neoprávnených výberov z vkladnej knižky č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v S. S., W.. S.., lebo uvedenú sumu vybrala žalovaná pre svoju potrebu, ktorý výber považoval za oprávnený vzhľadom k tomu, že strany sporu spolu nehospodárili a každý si hradil svoje potreby sám. Odvolací súd sa stotožnil aj s nezahrnutím sumy 4 505,07 eura zo stavebného sporenia č. účtu XXXXXXXXXX do masy BSM, ktoré finančné prostriedky boli prevedené na účet žalovanej č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v S. S., W.. S.. dňa

1. marca 2012, ktoré žalovaná postupne spotrebovala na domácnosť a investície do bytu. Ďalej odvolací súd súhlasil aj s nezahrnutím do masy BSM, žalobcom požadovanej náhrady za zaplatenie úveru č. Q. z
2. apríla 2013, lebo bol použitý výlučne na refinancovanie troch úverov v ktorých bol dlžníkom len žalobca a jedného úveru, kde boli dlžníkmi obe strany sporu. Navyše suma 2 699,92 eura bola prevedená na účet žalobcu, ktorý ju použil pre vlastnú potrebu. Zároveň poukázal aj na spoločný úver zo zmluvy o poskytnutí úveru ,,HypoPôžičke“ č. Q. z
3. marca 2010 poskytnutý vo výške 6 000 eur obom stranám sporu s tým, že bol spotrebovaný výlučne žalobcom. Podotkol, že z úverov neboli kúpené žiadne veci, ktoré by mohli byť predmetom vyporiadania BSM ako spoločný majetok. K nezahrnutiu záväzku vo výške 5 700 eur voči dcéram a záväzku žalobcu vo výške 906 eur z titulu zmluvy o bezúčelovom úvere č. XXX/XXXX z
4. decembra 2013 odvolací súd uviedol, že dlh vzniknutý na základe zmluvy o úvere alebo pôžičke uzavretej jedným z manželov samostatne nie je spoločným záväzkom, ale záväzkom len toho z manželov, ktorý zmluvu uzavrel. Iba v prípade, že by tieto finančné prostriedky boli vynaložené na kúpu určitej veci, by hodnota za splnenia ostatných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka patrila do masy BSM. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, žeby záväzok voči dcéram s ktorými uzavrel zmluvu o pôžičke na sumu 5 700 eur, ako záväzok zo zmluvy o bezúčelovom úvere č. XXX/XXXX z
5. decembra 2013 s veriteľom Ľ.Q. K. ĽUBYT so sídlom Č., k zaplateniu ktorého bol zaviazaný v konaní vedenom na Okresnom súde Partizánske, sp. zn. 3C/43/2015, mali by patriť do masy BSM. Z týchto záväzkov neboli získané žiadne majetkové hodnoty týkajúce sa nadobudnutia spoločného majetku. V súvislosti s predajom bytu na základe kúpnej zmluvy z
6. júla 2014 za kúpnu cenu 23 500 eur, uviedol, že sa jedná o platný právny úkon. V prípade platnej dispozície s bytom po zániku BSM, nemožno byt zahrnúť do masy BSM, ale len sumu 23 500 eur, ktorú strany odpredajom získali a ktorá bola po zaplatení zostatku úveru poukázaná na účet žalobcu. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol

§ 396ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p., pretože mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že v konaní nebol dodržaný princíp rovnosti strán sporu, lebo

jeho názoru žalovaná bola napadnutým rozhodnutím značne zvýhodnená, hoci sa na spoločnom majetku podieľali rovnakým spôsobom. Rozhodnutia súdov nižších inštancií považoval za zmätočné a nevychádzajú z vykonaných dôkazov. Namietal, že súdy nevykonali ním navrhnutý dôkaz - zmluvu o vecnom bremene v prospech žalovanej, ktorý žiadal vykonať za účelom posúdenia hodnoty predmetu prevodu, trojizbového bytu, v čase predaja. Uviedol, že kúpna cena za predmetný byt nemohla zodpovedať skutočnej hodnote a v danej výške bola dohodnutá len z dôvodu, že žalovaná mala v byte zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania. Žalobca zároveň namietal, že nie je zrejmé, z akého dôvodu odvolací súd zahrnul zostatok v sume 5 816,29 eura na vkladnej knižke č. XXXXXXXXX/XXXX do masy BSM a tento prikázal do vlastníctva žalovanej, keď táto vkladná knižka mala byť vlastníctvom svedkyne G. Š., čo však

jeho názoru nebolo preukázané. Podotkol, že nevie logicky pochopiť prečo on z titulu vyporiadania BSM neobdržal nič, ale žalovaná má právo byt užívať, ako aj ešte jej má vyplatiť 10 541,49 eura. Navrhol zrušiť rozsudky súdov nižších inštancií a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

1. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca v dovolaní nešpecifikoval, ktoré konkrétne procesné práva a akým spôsobom mali byť porušené, a preto ho v celom rozsahu považovala za nedôvodné. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, z ktorých jednoznačne vyplynul skutkový stav, a najmä výška kúpnej ceny. Konštatovala, že nemala v predmetnom byte nikdy zriadené žiadne vecné bremeno, pričom žalobca svoje tvrdenia nijako nepreukázal. Navrhla dovolanie zamietnuť v celom rozsahu.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C. s. p.) a či sú splnené podmienky

§ 429C. s.

p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné, a preto bolo odmietnuté. 6.

§ 419C. s.

p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p. 7.

§ 420písm.

f) C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.

§ 431C. s.

p. dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 9.

§ 440C. s.

p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní.

1. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces.
2. Do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie je výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer, lebo vyplýva z princípu nezávislosti súdov a sudcov (čl. 46 ústavy). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne posudzovaných skutkových okolností bez toho, aby dostatočným spôsobom odôvodnili ich irelevantnosť.
3. V preskúmavanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci s tým, že sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Uvedený postup je v súlade s § 387 ods. 2 C. s. p., ktoré ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdí. Pod vecnou správnosťou je potrebné rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu a interpretáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva.
4. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv žalobcu, nezistil nedostatky v postupe súdov nižších inštancií, aby ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné, z ktorého obsahu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
5. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (napr. sp. zn. IV. ÚS 150/03, sp. zn. I. ÚS 301/06).

1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z
4. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
5. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30). Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Súdy nižších inštancií správne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 C. s. p.), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 C. s. p.
6. K číselnému vyjadreniu podielu na vyrovnanie masy zaniknutého BSM na základe zásady rovnosti podielov (tzv. parity) v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka dovolací súd dodáva, že súdy nižších inštancií správne postupovali, ak po určení vecí patriacich do masy BSM a ich rozdelení, vyčíslili celkovú hodnotu spoločne nadobudnutého majetku strán vo výške 25 917,02 eura pozostávajúcu z hodnôt, ktoré nadobudla žalovaná vo výške 2 417,02 eura a hodnoty, ktorú nadobudol žalobca v sume 23 500 eur. Na vyrovnanie podielu uložili žalobcovi povinnosť vyplatiť žalovanej 10 541,49 eura, ktorá suma predstavuje hodnotu na vyrovnanie jej zákonného podielu vo výške 12 958,51 eura po odpočítaní hodnoty získanej z rozdelenia masy BSM súdom vo výške 2 417,02 eura. Žalobca v rámci vyporiadania masy BSM taktiež nadobudol hodnotu predstavujúcu sumu 12 958,51 eura, ale tým, že kúpna cena z predaja spoločného bytu strán v sume 23 500 eur bola sčasti poukázaná vo výške 12 680,07 eura na úhradu dlhov, a v sume 10 819,93 eura na jeho účet. Žalobcovi preto bola uložená povinnosť na vyrovnanie podielov z titulu zaniknutého BSM, lebo zo spoločného majetku nadobudol viac ako predstavuje jeho zákonný podiel vo výške 12 958,51 eura. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania dôkazu súdmi nižších inštancií a to nevyžiadaním si, ani neposúdením kúpnej zmluvy týkajúcej sa predaja ich spoločného bytu, dovolací súd uvádza, že ju nepovažoval za relevantnú. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné, že došlo k predaju spoločného bytu za kúpnu cenu vo výške 23 500 eur. Zároveň sa účastníci kúpnej zmluvy z
7. júla 2014 (č. l. 42 - 44 spisu) dohodli aj o následnej dispozícii s finančnými prostriedkami a to v článku V zmluvy. Predloženou kúpnou zmluvou z
8. júna 2014 žalobcom v dovolacom konaní nedošlo k prevodu vlastníckeho práva bytu č. XX na 2.p. bytového domu súpisné č. XXXX, vchod XX, na ulici K. F., nachádzajúci sa v k. ú. Z., kúpna zmluva nebola schválená Z. S. S., W.. S.. Bratislava. Z uvedeného teda vyplýva, že v prospech žalovanej nebolo zriadené vecné bremeno, ktorého hodnota by mala byť zohľadnená v rámci vyporiadania BSM.
9. Z týchto dôvodov dovolací súd nepovažoval uplatnený dovolací dôvod

§ 420písm.

1. f)C. s. p. za opodstatnený, a preto dovolanie odmietol, lebo smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému nie je dovolanie prípustné v zmysle § 447 písm.
2. c)C. s. p. 18. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 veta druhá v spojení s § 262 ods. l a § 255 ods. l C. s. p. tak, že v súlade so zásadou úspechu priznal žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.