1 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c) Tr. por. dovolanie obvineného U. G. sa o d m i e t a . Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „súd“) rozsudkom z
2 Trestného zákona účinného do
2 písm. c) Trestného zákona obvineného zaradil na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
por. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal obvinený, prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jozefa Sabóa, dovolanie a doplnenie dovolania, ktoré oprel o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), e), g), h), i) Tr. por., teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por. obvinený namietol, že mu bol uložený trest s použitím tzv. asperačnej zásady, keď vo výrokovej časti rozsudku z
1 písm. c), g), h), i) Tr. por. malo dôjsť uložením výnimočného súhrnného trestu odňatia slobody na doživotie v rozpore s § 29 ods. 3 Trestného zákona, keď súdy vyhodnotili v neprospech obvineného, že sa odmietol priznať k spáchaniu skutkov, pričom z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že o miernejšom treste možno uvažovať iba za predpokladu, že sa páchateľ prizná. Nepriznanie sa a neoľutovanie skutku nepatrí medzi priťažujúce okolnosti. Špecializovaný trestný súd vnucoval obvinenému postoj, ktorý nemá oporu v Trestnom zákone, konštatujúc, že v opačnom prípade mu bude uložený doživotný trest. Pritom obžalovaným U., U. a R. znížil tresty napriek tomu, že sa k spáchaným skutkom nepriznali. Prístup Špecializovaného trestného súdu preto obvinený považoval za diskriminačný, svojvoľný a arbitrárny. Aj odvolací súd porušil právo obvineného na spravodlivé súdne konanie, pretože mu nedal žiadnu odpoveď na vyššie uvedené argumenty. V ďalšej časti poukázal na rozporné závery súdov oproti záverom znalkyne doc. PhDr. Gažiovej, PhD., ktorá na pojednávaní konanom 9. novembra 2015 uviedla, že u obvineného vidí určitý priaznivý vývoj a zvýšený rešpekt pred poriadkom a pripustila možnosť jeho priaznivej resocializácie v rozsahu od 60% do 70%. Obvinený mal tiež pozitívne hodnotenia z výkonu trestu odňatia slobody a z miesta trvalého bydliska, navyše výraznou mierou pomohol stabilizovať dvoch odsúdených s epileptickým záchvatom. Napriek tomu, že Špecializovaný trestný súd v rozsudku z 9. novembra 2015 konštatoval plnenie účelu trestu, obvinenému uložil exemplárny doživotný trest bez splnenia zákonných podmienok
3 písm. c) Trestného zákona. Špecializovaný trestný súd odôvodnil uložený trest aj nevytváraním precedensu, na základe ktorého by sa doživotne odsúdení mohli domáhať obnovy konania z dôvodu priaznivého vplyvu výkonu trestu na možnosti resocializácie. Odvolací súd si osvojil závery súdu prvého stupňa o nemožnosti nápravy obvineného s tým, že obvinený má terapeuticky neovplyvniteľnú osobnosť. Znalkyňa Gažiová však do zápisnice z
ktorého obvinený netrpí duševnou chorobou ani poruchou a z psychiatrického hľadiska jeho pobyt na slobode nie je nebezpečný. Z vykonaných dôkazov nevyplývajú závery o nemožnosti nápravy obvineného trestom kratšieho trvania. Pritom aj pre posudzovanie podmienok pre ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie platí zásada in dubio pro reo.
obvineného sa súdy dopustili pochybenia i dvojnásobným pričítaním rovnakej okolnosti. Špecializovaný trestný súd v rozsudku z 9. novembra 2015 odôvodnil prvú podmienku uloženia doživotného trestu
3 písm.
obvineného je takýto výklad ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného zákona vo vzťahu k § 29 ods. 3 písm.
1 písm. c), g), i) Tr. por. obvinený vzhliadol aj v neprihliadnutí na neprimerane dlhú dobu od spáchania skutkov do uloženia trestu (od vraždy poškodeného Q. do rozhodnutia súdu prvého stupňa uplynulo 11,5 roka a od vraždy poškodeného X. viac ako 15 rokov). Nakoľko rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní boli v zmysle nálezu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vydané v rozpore s ústavou, nepovažoval ich na účely plynutia času za konečné rozhodnutia. Z tohto dôvodu bol postup súdu prvého stupňa, ktorý sa preniesol v čase do roku 2009 a konštatovanie odvolacieho súdu, že stav právnej istoty vo veci už nastal konečným právoplatným rozhodnutím, za svojvoľný a arbitrárny. Za konečné rozhodnutie pokladal až uznesenie najvyššieho súdu z
1 Tr. por., čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 14 ods. 3 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Medzinárodný pakt“), práva na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na prejednanie veci v primeranej lehote
7, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva na osobnú slobodu
čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru a doživotný trest bol uložený v rozpore s účelom trestu
K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Tr. por. obvinený uviedol, že po právoplatnom povolení obnovy konania vzniesol podaním z
obvineného pritom postup predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu v konaní a k osobe obvineného preukazuje jeho zaujatosť. Nepriateľský postoj predsedu senátu sa prejavil v tom, že najvyšší súd v uznesení z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, že napadnutým uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), g), h),
2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie, rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Tr. por. Špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V doplnení dovolania obvinený uviedol, že priznanie a oľutovanie spáchaných skutkov ako podmienka pre neuloženie doživotného trestu je bez právnej relevancie, keďže obnova konania sa netýkala výroku o vine. Svoje tvrdenie podporil poukazom na stanovisko najvyššieho súdu, Tpj 55/2016, uverejneného pod č. 44/2007 (správne má byť 44/2017 - pozn. dovolacieho súdu), z ktorého vyplýva, že priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou. Súčasne súd prvého stupňa porušil zákaz dvojnásobného pričítania rovnakej okolnosti
3 Trestného zákona. Ak za použitia tzv. asperačnej zásady
2 Trestného zákona zvýšil trestnú sadzbu, nemohol spáchanie viacerých trestných činov považovať za priťažujúcu okolnosť
i) Trestného zákona. Pričítanie danej priťažujúcej okolnosti je v rozpore so zákonom a judikátom najvyššieho súdu R 1/
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom do dĺžky trestného stíhania započítal aj rozhodovanie v dovolacom konaní a pred Ústavným súdom Španielska. Najvyšší súd považoval za dôvod na zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby dĺžku času, ktorá uplynula od spáchania skutku, ako aj dĺžku trestného stíhania. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolania na vyjadrenie prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) a odsúdeným H. U., J. R. a N. U.. Odsúdenému J. R. sa zásielku nepodarilo doručiť. Nakoľko súd prvého stupňa podanie zaslal na inú adresu, akú odsúdený uviedol pri prepustení, najvyšší súd pochybenie napravil a dovolanie odsúdenému doručil na správnu adresu. Doplnenie dovolania bolo doručené priamo najvyššiemu súdu, ktorý ho v súlade so zavedenou praxou (z dôvodu absencie beneficium cohaesionis v dovolacom konaní) zaslal na vyjadrenie už len prokurátorovi. Prokurátor vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v pôvodnom konaní súd ukladal trest v zákonnej trestnej sadzbe bez využitia tzv. asperačnej zásady. Rovnako v obnovenom konaní bol obvinenému uložený trest v rámci trestnej sadzby určenej v ustanovení § 219 ods. 2 Trestného zákona, pričom súd zvážil všetky relevantné skutočnosti, a to predchádzajúcu trestnú činnosť obvineného, spôsob spáchania vraždy poškodeného Q., znalecké posudky z odboru psychológia a psychiatria, postoj obvineného k trestnej činnosti. Tresty niektorým iným odsúdeným boli znižované z dôvodu predchádzajúceho uplatnenia asperačnej zásady, so zohľadnením ich postoja k spáchanej trestnej činnosti. Tresty boli ukladané v rámci zákonných trestných sadzieb. Súd sa nestotožnil s hypotetickými vyjadreniami znalcov o možnej prevýchove obvineného, nakoľko v priebehu súdneho konania po povolení obnovy konania obvinený svojím prístupom k veci a vystupovaním na pojednávaniach nepreukázal najmenší náznak sebareflexie a ľútosti nad úmyselným a bezdôvodným zmarením dvoch ľudských životov. Vraždy spáchal z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky a v prípade poškodeného Q. aj obzvlášť trýznivým spôsobom.
prokurátora neobstojí námietka ohľadne porušenia práva obvineného na spravodlivý proces, keďže obvinený mal počas celého prípravného a súdneho konania ustanovených a zvolených obhajcov, bránil sa tiež sám a
výpovede jednej zo svedkýň na hlavnom pojednávaní sa jeden z jeho obhajcov snažil vplývať na svedkov v jeho prospech. Rovnako dĺžka trestného konania zodpovedala rozsahu prípravného a súdneho konania, keď od vznesenia obvinenia do právoplatného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu z 13. septembra 2010, sp. zn. 2 Toš 5/2009) uplynuli 4 roky. Opakované otvorenie procesu podmienila zmena aplikácie práva vyvolaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú bežné súdy nemali žiadny dosah. Osobnú zaujatosť predsedu senátu, prokuratúry a súdu obvinený namietal v priebehu súdneho konania a o jeho námietkach bolo rozhodnuté včas, pričom dôvody zaujatosti neboli zistené. Z uvedených dôvodov prokurátor dovolaciemu súdu navrhol odmietnuť dovolanie obvineného, pretože nie sú splnené dôvody dovolania
por. a nemožno predpokladať, že by súd zistil, že sú preukázané a zrejmé také nedostatky, ktoré by mohli viesť k postupu
1 Tr. por. Vyjadrenie prokurátora bolo zaslané obvinenému a jeho obhajcovi. Obvinený na vyjadrenie reagoval podaním, v ktorom nesúhlasil s tvrdením prokurátora, že pri ukladaní trestu nebola použitá tzv. asperačná zásada, keďže vo výrokovej časti rozsudku z 24. februára 2009 sa uvádza, že obvinenému bol uložený výnimočný súhrnný trest odňatia slobody na doživotie s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona. Prokurátor proti povoleniu obnovy konania nepodal sťažnosť. Podporne poukázal na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 772/2016-31, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie zákona, ak bola povolená obnova konania len jednému zo spoluobvinených. Vo vzťahu k nepriznaniu sa, obvinený upriamil pozornosť na rozpory vo vyjadreniach prokurátora, ktorý sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu, že priznanie sa nie je zákonnou podmienkou na uloženie nižšieho trestu, avšak navrhoval dovolanie odmietnuť.
obvineného predstavovalo osvojenie si skutočností odlišných od záverov znalkyne o možnostiach jeho resocializácie popretie dôkaznej sily odborného znaleckého skúmania, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu. K dĺžke konania uviedol rovnakú argumentáciu ako v rámci dovolania. Dovolaciemu súdu navrhol neprihliadnuť na stanovisko prokurátora, pretože je zmätočné a zavádzajúce. Replika obvineného bola zaslaná prokurátorovi, ktorý na ňu ďalej nereagoval. Prokurátor sa naopak vyjadril k doplneniu dovolania s tým, že sa nestotožnil s tvrdením obvineného o dvojnásobnom pričítaní rovnakých okolností. Obvinený bol okrem iného odsúdený pre trestný čin vraždy
1, ods. 2 písm. b), i), j) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Trestný zákon umožňuje za daný trestný čin uložiť výnimočný trest, a to trest odňatia slobody vo výmere od 15 rokov do 25 rokov alebo na doživotie. Súd prvého stupňa uložil obvinenému trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, pričom zvážil všetky okolnosti svedčiace v prospech aj v neprospech obvineného. Ani odvolací súd nezistil pochybenia pri ukladaní trestu. Ku kompenzácii za dlhú dobu od spáchania skutku uviedol, že v čase vynesenia pôvodného rozsudku súdom prvého stupňa a uznesení najvyššieho súdu uplynulo od vraždy poškodeného Q. 5, resp. 6 rokov. Súdy pritom nekonštatovali neodôvodnené prieťahy v konaní. K obnoveniu konania došlo na základe Špecializovaného trestného súdu. Najvyšší súd v uznesení z 23. februára 2016, sp. zn. 2 To 3/2016 konštatoval, že o obnove konania u obvineného nebolo možné ani uvažovať. Z týchto dôvodov považoval prokurátor argumentáciu obvineného k extrémnej dĺžke konania a požiadavku na zníženie trestu za nedôvodnú. Dovolaciemu súdu preto navrhol dovolaniu obvineného nevyhovieť. Vyjadrenie prokurátora k doplneniu dovolania bolo zaslané obvinenému a jeho obhajcovi. V následnej replike obvinený prostredníctvom obhajcu poukázal na nepreskúmateľnosť vyjadrenia prokurátora k zákazu dvojnásobného pričítania rovnakej okolnosti, keďže neodpovedá na podstatu námietok z doplnenia dovolania. Ak za použitia tzv. asperačnej zásady
2 Trestného zákona bola zvýšená trestná sadzba, nemohlo byť spáchanie viacerých trestných činov v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného zákona považované za priťažujúcu okolnosť
i) Trestného zákona. Vo vzťahu k argumentácii prokurátora o nezistení pochybení odvolacím súdom obvinený opätovne upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 1250/12, z ktorého vyplýva, že tú istú okolnosť nemožno pričítať v neprospech páchateľa, a to ani okolnosť svedčiacu o veľmi vysokej závažnosti zločinu. Súčasne uviedol, že prokurátor na verejnom zasadnutí z 26. januára 2015 navrhol povoliť obnovu konania aj u obvineného U. G., pričom proti rozhodnutiu nepodal sťažnosť. Pokiaľ by súd obnovu konania nepovolil, došlo by k porušeniu práv obvineného
čl. 46 ods. 1 ústavy. Prokurátor naopak zrejme účelovo nepoukázal na argumentáciu najvyššieho súdu zo str. 16 uznesenia z 23. februára 2016, že po právoplatnom povolení obnovy konania bolo povinnosťou súdov aj u obvineného opätovne posúdiť podmienky pre uloženie výnimočného trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 3. septembra 2015, sp. zn. 2 To 10/2015 nielenže povolenie obnovy konania u obvineného nespochybnil, ale súdu prvého stupňa prikázal pribrať do konania znalca za účelom zistenia resocializačnej prognózy obvineného. Vzhľadom na extrémne dlhú dobu konania na všetkých stupňoch dovolaciemu súdu navrhol rozhodnúť v zmysle dovolania z 2. júna 2017. Replika obvineného bola zaslaná prokurátorovi, ktorý na ňu ďalej nereagoval. Dovolaciemu súdu bolo 26. marca 2020 doručené oznámenie obvineného o vypovedaní plnomocenstva obhajcovi JUDr. Jozefovi Sabóovi. Dovolací súd následne vyzval obvineného na zvolenie si obhajcu, prípadne preukázanie nedostatku finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby za účelom ustanovenia obhajcu. Dňa 14. apríla 2020 predložil novozvolený obhajca JUDr. Milan Kuzma plnomocenstvo, preto mu najvyšší súd zaslal relevantné podania, ktoré prevzal 22. apríla 2020. Obhajca na prípis nereagoval. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
por. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (bližšie viď R 120/2012). K namietanému porušeniu práva na obhajobu je potrebné uviesť, že konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného U. G. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama osebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o konkrétne námietky, ktoré obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania, tieto spadajú pod iné dovolacie dôvody a dovolací súd sa nimi bude zaoberať nižšie. Na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Tr. por. sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený (§ 31 Trestného poriadku), pričom o jeho vylúčení nebolo rozhodnuté. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu vzhliadol obvinený v pochybnostiach o nestrannosti a nezaujatosti predsedu senátu súdu prvého stupňa JUDr. Jána Hrubalu.
1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
5 Tr. por. námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.
čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Na úvod považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada zákonného trestného procesu, ktorá vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednania veci nezávislým a nestranným súdom. Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby postupovali nezaujato a neutrálne, bez nadŕžania a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre zaujatosť. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti. Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (III. ÚS 16/00). Objektívna nestrannosť sa posudzuje
vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania,
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo
subjektívneho postoja sudcu, ale
objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05). Pomerom k prejednávanej veci pritom treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci procesne činného orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu (alebo iného procesne činného orgánu - vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci procesne činný orgán, resp. jeho príbuzní, rodinní príslušníci, osoby jemu blízke a podobne, boli činom poškodení, eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne. Pomerom procesne činného orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por., ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. To znamená, že vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti by mohol len pomer JUDr. Jána Hrubalu k prejednávanej veci alebo osobám vymenovaným v § 31 ods. 1 Tr. por. v dôsledku jeho pozitívneho alebo negatívneho vzťahu, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie vo veci a tým aj zasiahnuť do postavenia a práv obvineného U. G.. Žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskoprávnom súdnom konaní proti predsedovi senátu, ktorý pojednáva trestnú vec obžalovaného, sama osebe nespĺňa zákonné podmienky uvedené v § 31 ods. 1 Tr. por. na jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci. Nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takejto žalobe, podanej so zjavným zámerom, rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo v trestnej veci, ktorá mu bola pridelená na rozhodnutie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky do jednotlivých senátov, v ktorej sa stal zákonným sudcom na prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy (bližšie viď R 22/2011). Obdobný názor zaujal ESĽP vo veci Tanner a Malminen proti Fínsku, keď uviedol, že podanie občianskoprávnej žaloby na ochranu osobnosti nie je dostatočným dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Dôvodom na vylúčenie sudcu JUDr. Hrubalu nebolo ani jeho disciplinárne potrestanie za pochybenia nesúvisiace s prejednávanou vecou (spôsobenie nehody a odmietnutie sa podrobiť dychovej skúške), resp. závery znaleckého posudku, vypracovaného pre účely disciplinárneho konania, nakoľko absentovala príčinná súvislosť medzi potrestaním a aktuálnym trestným konaním vedeným proti obvinenému. Navyše JUDr. Hrubala nebol v dôsledku disciplinárneho konania alebo výsledkov znaleckého posudku z odboru psychiatrie zbavený funkcie sudcu [odvolací disciplinárny súd mu uložil disciplinárne opatrenie - zníženie funkčného platu o 50% na obdobie 8 mesiacov (č. l. 9159 - 9170)], a preto bol oprávnený a povinný naďalej s plnou vážnosťou vykonávať funkciu sudcu aj vo vzťahu k obvinenému. Zároveň dovolací dôvod
1 písm. e) Tr. por. nie je v takýchto prípadoch ani aplikovateľný, pretože sa týka vylúčenia sudcu alebo prísediaceho na základe okolností uvedených v § 31 ods. 1 až ods. 3 Tr. por. Ide o nezaujatosť spochybňujúci pomer (sudcu) k prejednávanej veci, osobám, ktorých sa úkon priamo týka, obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo orgánu činnému v trestnom konaní (odsek 1), inú procesnú pozíciu v predchádzajúcom priebehu konania (odsek 2), alebo predchádzajúcu účasť na rozhodovaní vo veci na súde vyššieho stupňa a naopak (odsek 3). Nejde teda o nemožnosť sudcu vykonávať svoju funkciu (bližšie viď S 95/2015 - B.III.). Negatívny postoj sudcu JUDr. Hrubalu nemožno vyvodiť ani z údajného prejudikovania viny v trestnej veci obžalovaného R., zaslania utajovanej prílohy obvinenému, odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k podmienkam uloženia trestu odňatia na doživotie a konštatovania porušenia práva na obhajobu a spravodlivý proces v súvislosti s ustanovením náhradného obhajcu obvinenému. Obvinený primárne napáda názory sudcu a jeho postup. Odlišné posúdenie určitých skutočností v rozpore s predstavami obvineného však nie je námietkou spôsobilou privodiť vylúčenie sudcu, nakoľko v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por. nie je možné namietať procesný postup súdu v konaní alebo uplatňovať námietky založené na iných dôvodoch ako dôvodoch
por. Na uvedené nemalo vplyv ani vyslovenie porušenia zákona odvolacím súdom v uznesení z 3. septembra 2015, sp. zn. 2 To 10/2015, ktorý sa nestotožnil s osobou náhradného obhajcu (obhajca už obhajoval obžalovaných Q. R. a F. F., ktorých záujmy boli v konflikte so záujmami iných obžalovaných). Ak by dovolací súd pripustil, že konštatovanie porušenia práva na obhajobu a spravodlivý proces je dôvodom na vylúčenie sudcu, založil by bezdôvodný precedens, na základe ktorého by vždy po zrušení rozhodnutia súdom vyššieho stupňa pre zistené pochybenia bolo možné namietať zaujatosť sudcu. Tým by došlo k absurdnej situácii možných opakovaných vylučovaní zákonných sudcov, čo by viedlo k prieťahom v konaní. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti voči danému sudcovi z dôvodu odsúdenia na doživotie protiústavne zriadeným Špeciálnym súdom v nezákonne zloženom senáte zo zaujatých členov, táto námietka mohla byť predmetom prieskumu len v rámci pôvodného konania. Dovolací súd nezistil negatívny postoj predsedu senátu, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie z konania, a tým naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Tr. por. Nad rámec dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v prospech negatívneho postoja predsedu senátu JUDr. Hrubalu nesvedčia ani rozhodnutia, ktorými namietaný sudca obvineného prepustil z väzby na slobodu (uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z
1 písm. g) Tr. por. je potrebné podotknúť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Obvinený v dovolaní nešpecifikoval dôkazy, ktoré mali byť vykonané nezákonným spôsobom. Jeho argumentácia smerovala k uloženému výnimočnému súhrnnému trestu odňatia slobody na doživotie v rozpore s ustanovením § 29 ods. 3 Trestného zákona v dôsledku nesprávneho posúdenia dôkazov a neprihliadnutia na neprimeranú dĺžku konania. K týmto námietkam sa dovolací súd vyjadrí nižšie. Vzhľadom na povolenie obnovy konania (a následne obnovené konanie) len do výroku o treste, obvinený primárne napádal okolnosti viažuce sa na tento výrok. Pre správnu subsumpciu námietok považuje dovolací súd za potrebné ozrejmiť vzájomnú konkurenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Tr. por. s dovolacím dôvodom
1 písm. i) Tr. por., keďže výrok o treste možno
okolností namietať prostredníctvom týchto dovolacích dôvodov. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm.
1 písm. h) Tr. por. je naplnený, ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, možno uplatniť dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Obvinený namietal výrok o treste z dôvodu uloženia trestu v rozpore s ustanovením § 29 ods. 3 Trestného zákona, za použitia tzv. asperačnej zásady a dvojnásobného pričítania tej istej okolnosti, ako aj z dôvodu nezníženia výšky trestu v dôsledku neprimerane dlhej doby od spáchania skutkov.
1 Trestného zákona výnimočným trestom sa rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto trest, môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného umiestnenia do uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely podmienečného prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
2 Trestného zákona trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest
1, § 94 ods. 2, § 219 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.
3 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi
1 alebo páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin vraždy
2 alebo ktorý pri trestnom čine vlastizrady (§ 91), teroru
3, terorizmu
2, všeobecného ohrozenia
3, genocídia (§ 259) alebo zločinu proti ľudskosti
2 zavinil smrť iného úmyselne, a to za podmienok, že
zásada trikrát a dosť), 2) sú splnené podmienky pod písm. a), b), c) z odseku 3. Ad 1) Dodržaním základnej podmienky je naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm.
písm. h), i) § 371 Trestného zákona vo vzájomnej konkurencii. Po objektívnom vylúčení špeciálneho dovolacieho dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že námietky obvineného (okrem neprimeranej dĺžky konania) je potrebné podradiť pod všeobecný dovolací dôvod
písm. i). Ustanovenie § 29 Trestného zákona je hmotnoprávnym ustanovením, preto jeho nesprávna aplikácia by mohla zakladať uvedený dovolací dôvod. K možnostiam jeho naplnenia sa dovolací súd vyjadrí nižšie. Na margo citovaného stanoviska dovolací súd ďalej uvažoval (výlučne z hľadiska subsumpcie námietky obvineného), či možno ustanovenie § 29 Trestného zákona zaradiť medzi ustanovenia kogentnej povahy, a teda v zmysle stanoviska a contrario ho napadnúť len prostredníctvom všeobecného dovolacieho dôvodu. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o fakultatívne ustanovenie („môže súd uložiť“), avšak splnením taxatívnych podmienok ustanovenie nadobúda obligatórny charakter. Ak súd pri trestnom čine, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti alebo v ustanovení § 43 dovoľuje uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, má dostatočným spôsobom preukázanú potrebu ochrany spoločnosti pred páchateľom trestného činu s mimoriadne vysokým stupňom nebezpečnosti, u ktorého je náprava trestom odňatia slobody v nižšej výmere vylúčená, daný trest uloží. V opačnom prípade je uloženie tohto trestu vylúčené. Bolo by nelogické, ak by súd po pozitívnom zistení splnenia podmienok na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie tento trest napokon neuložil. Dovolací súd preto dospel k záveru, že na dané účely predstavuje ustanovenie § 29 Trestného zákona rámcový základ pre možnosť uloženia trestu odňatia slobody na doživotie. Z tohto dôvodu [aj s prihliadnutím na vylúčenie uplatniteľnosti dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného zákona] námietky vo vzťahu k § 29 Trestného zákona posúdil v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. zák. Obdobne pod dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. zák. nepatrí ani námietka obvineného o dvojitom pričítaní tej istej okolnosti, nakoľko k duplicitnému prihliadnutiu na rovnakú okolnosť dochádza na základe nesprávneho použitia hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré je napadnuteľné prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. Naopak námietku ohľadne neprimeranej dĺžky konania a na to nadväzujúcu potrebu zníženia trestu by s ohľadom na citované stanovisko S 5/2011 (výrok o treste možno okrem kogentných ustanovení napadnúť iba prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu) bolo možné uplatniť len pod dovolacím dôvodom
1 písm. h) Tr. zák. V nadväznosti na to je však potrebné uviesť, že na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Tr. zák. sa vyžaduje, aby obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.). Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku za prečin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona. Dĺžka konania preto nemôže byť dôvodom na úspešné uplatnenie dovolacej námietky týkajúcej sa neprimeranosti trestu uloženého v rámci zákonnej sadzby (bližšie viď R 86/2015). To ale neznamená, že by neprimeraná dĺžka konania nemohla byť dôvodom na aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu
zák., resp. § 40 Trestného zákona v konaniach pred súdmi prvého a druhého stupňa. Za daných okolností však nezakladá žiadny dovolací dôvod. Nad rámec dovolací súd poukazuje na správnosť posúdenia dĺžky konania súdmi nižšieho stupňa. Povolením obnovy konania sa súdne konanie vrátilo do štádia, kedy o výroku o treste bolo rozhodnuté pôvodne, t. j. v roku
2 Trestného zákona (v súčasnom štádiu je už bezvýznamné polemizovať o správnosti povolenia obnovy konania aj u obvineného)]. Obvinenému pritom ani reálne nemohol byť z dôvodu konkurencie s ustanovením § 29 ods. 3 Trestného zákona ukladaný trest za použitia tzv. asperačnej zásady. Pri obžalovanom J. a spol. súd moderoval pôvodný trest iba minimálne. U obvineného U. G. by sa súd mohol pohybovať iba v rámci trestnej sadzby odňatia slobody od 15 rokov do 25 rokov, t. j. v prvej alternatíve výnimočného trestu. Aj to len vtedy, ak by súčasne absentovala niektorá z podmienok ustanovenia § 29 ods. 3 Trestného zákona. Dĺžka konania sama osebe nie je dôvodom na vyslovenie, že je nádej na resocializáciu obvineného trestom kratšieho trvania. V nadväznosti na uplatnený dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že dovolanie z citovaného dôvodu možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi
2 Tr. zák. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku. Obdobné platí aj pri Trestnom zákone účinnom do
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.