Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný 1/ uskutočnil dotknutý právny úkon bez súhlasu žalobkyne, v situácii, keď k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej tiež „BSM“) nedošlo, pričom v čase uskutočnenia tohto právneho úkonu nemala spoločnosť AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a ani žalovaný 1/ žiadny (v prípade žalovaného 1/ výlučný) majetok, ktorým by mohol byť v prípade exekúcii dlh uspokojený. Z uvedeného vyvodil, že účelom vyhlásenia žalovaného 1/ ako ručiteľa bolo vytvorenie možnosti uspokojenia pohľadávky žalovanej 2/ z majetku patriaceho do BSM žalobkyne a žalovaného 1/, čo možno jednoznačne vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p.
1 a 2 O.s.p. a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, jeho právnym posúdením, osvojil si aj odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu v otázke určenia neplatnosti vyhlásenia ručiteľa. Reagoval na podstatnú odvolaciu námietku žalovanej 2/ a uviedol, že v predmetnej veci sa žalovaný 1/ vyhlásením zo
jej názoru vychádza z odlišných skutkových okolností i právneho základu. Uviedla, že odvolací súd ako i súd prvej inštancie opomenuli skutočnosť, že nakoľko bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené v roku 2009, žalobkyňa tak mala v období troch rokov objektívnu možnosť dosiahnuť ochranu svojich majetkových práv a vylúčiť prípadnú ochranu svojho majetkového podielu na BSM vyporiadaním.
jej názoru za vytvorenie stavu právnej neistoty (ohrozenie majetkových práv) druhého manžela (žalobkyne) nemožno považovať stav, že právnym úkonom žalovaného 1/ bola vytvorená možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku patriaceho do BSM, čím by žalobkyňa mohla prísť o celý majetok, pretože takáto možnosť je v dôsledku § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“ alebo „ Obč. zákonníka“) vytvorená vždy, obdobne je zákonom vytvorená možnosť po zrušení BSM tento majetok vyporiadať v zmysle § 149 OZ, čo takisto nemôže byť posudzované ako vytvorenie stavu objektívnej právnej neistoty (ohrozenie uspokojenia pohľadávky) pre veriteľa, ktorý by v dôsledku vyporiadania BSM bez svojho zavinenia mohol prísť o uspokojenie pohľadávky z majetku toho manžela, voči ktorému mu pohľadávky vznikli. Poukázala na to, že prevzatie ručiteľského záväzku
Z“) nie je spotrebiteľským právom, kde by súd mal chrániť, či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Mala za to, že ustanovenie § 145 ods. 1 OZ bolo interpretované nesprávne. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1, 2 OZ je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí, pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela bezpredmetné. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, druhý manžel sa nestáva ani osobným dlžníkom, iba spoločný majetok manželov sa stáva so zreteľom na ich bezpodielový vzťah k tomuto majetku možným zdrojom uspokojenia veriteľa jedného z manželov. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne predajom veci, ktoré sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Za absolútne neodôvodnený považovala záver odvolacieho súdu o neplatnosti právneho úkonu - pre rozpor s dobrými mravmi - len preto, že spoločnosť AUQADOL SLOVAKIA, s.r.o a ani žalovaný 1/ v čase podpísania ručiteľského záväzku nemali žiadny majetok a tak malo byť účelom ručiteľského vyhlásenia vytvorenie možnosti uspokojiť pohľadávky žalovanej 2/ z majetku patriaceho do BSM. V nadväznosti na uvedené navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Vyjadrenie žalobkyne a žalovaného 1/ bolo podané po uplynutí súdom stanovenej lehoty, z dôvodu ktorého nebolo možné na neho prihliadnuť (§ 436 ods. 3 CSP). 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné. 6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne podanie dovolania nepripúšťa, nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu úspešne napadnúť dovolaním; rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania konkrétne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 7.1.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8. Otázkou relevantnou
1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 9. K spôsobu, ktorým žalovaná 2/ v danom prípade odôvodňuje prípustnosť dovolania, najvyšší súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie celého radu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie. Na podklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje ako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Právna otázka relevantná
1 CSP musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je pritom potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod
1 písm. h/ CSP (8 Cdo 140/2018, 8 Cdo 157/2018). Dovolací súd už opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). 10. Preskúmaním obsahu dovolania dovolací súd konštatuje, že dovolateľ si túto povinnosť splnil; v dovolaní právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito. Súdiac
obsahu dovolania (čl. 11, § 124 ods. 1 CSP) v nadväznosti na dovolaciu argumentáciu nastolenú v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania a vychádzajúc z poznania vlastnej rozhodovacej praxe (teda aj to, či daná právna otázka bola (nebola) dovolacím súdom riešená, dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. V prejednávanej veci rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, či pristúpenie záväzku tretej osoby jedným z manželov je právnym úkonom týkajúcich sa spoločných vecí. 11.
Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 12.
1, 2 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. 13. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci.
tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení a povinní obaja manželia solidárne. Pojem "bežná vec" nie je v Občianskom zákonníku definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu "ostatná vec". Preto pri ich posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod. 14. Súdna prax je dlhodobo ustálená v názore,
ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov nepovažovali za vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. 14.
záveru krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí, tak ako to predpokladá § 145 ods. 1 Obč. zákonníka.
krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom napadnutým sťažnosťou zamietol, pričom sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu. Ústavný súd sa v uvedenom náleze odklonil od dovtedajších rozhodnutí súdov SR a dovtedy uznávanú zásadu,
ktorej nejde o spoločnú vec, ak jeden z manželov uzatvára úverovú zmluvu, či zmluvu o pôžičke, prípadne uzatvára zmluvu o ručení. 18.
názoru krajského súdu v danej veci bolo potrebné vychádzať z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z
konštantnej judikatúry Ústavného súdu treba pri interpretácii právnych noriem v prvom rade vychádzať z jazykového výkladu, ktorý sa musí následne konfrontovať so systematickými súvislosťami, účelom zákona a požiadavkou ústavne súladného výkladu. Až v prípade, ak si to vyžaduje niektorá z týchto okolností, sa treba od znenia zákona odkloniť (napr. III. ÚS 341/07). 22. Ustanovenie § 145 Obč. zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená prax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM. Uzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie spoločného majetku manželov sa však takáto pôžička, či úver dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko
zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. 23. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Obč. zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010, ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali; dovolací súd za udržateľný považuje iba taký výklad ustanovenia § 145 Obč. zákonníka,
ktorého zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom
zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov
zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. 24. Na rozdiel od individuálnych okolností prípadu prejednávaného Ústavným súdom v danom prípade bola vytvorená možnosť eliminovať a vyhnúť sa nepriaznivému dopadu pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, zánikom a vyporiadaním, bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou, súdnym rozhodnutím alebo fikciou vyporiadania
4 Obč. zákonníka. Účinky ručiteľského vyhlásenia jedného z manželov sa tak nemuseli prejaviť vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prevzatý záväzok by neviedol k likvidácii spoločného majetku a súčasne by sa docielila spravodlivá rovnováha pri kolízii práv, a to práva žalobkyne ako subjektu, ktorý neprevzal záväzok voči veriteľovi, ktorý by sa mohol v exekučnom konaní domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM a práva veriteľa na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej ručením. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaný 1/ nemal výlučný majetok, ktorým by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno v súvislosti s predmetným právnym úkonom hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú, že v súvislosti s konaním žalovaných bolo predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť možnosť uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM. V priebehu konania výslovne žalovaný 1/ uviedol, že mal za to a veril tomu, že spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku pristúpil preto lebo chcel, aby spoločnosť mohla v danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský zámer. Za pozornosť stojí, že žalobkyňa a žalovaný 1/ svoje BSM zrušili v roku 2009 a keďže toto už netrvá, nie je možné v súlade s § 147 Obč. zákonníka pohľadávku veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do BSM. V súčasnej dobe totiž platí, že ak nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, po troch rokoch platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali
stavu v akom každý z nich veci v BSM pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa, v ostatných platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve. Z okolností daného prípadu nemožno vyvodiť extrémne nespravodlivý následok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku ktorému sa zaviazal žalovaný 1/, prípadne konanie, ktoré by odporovalo dobrým mravom. Pri hodnotení konania cez prizmu dobrých mravov je potrebné posudzovať správanie vo vzťahu k všetkým dotknutým subjektom.
1 CSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.