Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/71/2019 Identifikačné číslo spisu: 6211205421 Dátum vydania rozhodnutia: 12.05.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 419C. s.

p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017). 14.

§ 421ods.

1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 15.

§ 432ods.

1 a 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

1. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/206/2016 z
2. septembra 2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/52/2017 z
3. júna 2017).
4. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., podľa uvedeného ustanovenia by mala dovolateľka vysvetliť (a označením rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená, čo sa však v dovolaní nenachádza.
5. Navyše, čo sa týka prejednávanej veci, táto už bola predmetom dovolacieho prieskumu (sp. zn. 5Obdo/4/2016), kde formou kasačnej záväznosti dovolací súd, posúdiac vec komplexne a s prihliadnutím na všetky včas vymedzené námietky, vyslovil záver, že: „Dovolací súd je toho názoru, že konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaná nepreukázala, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel otca (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše žalovaná v konaní ani netvrdila, že by takúto činnosť v čase uskutočnenia odporovaného úkonu vôbec vyvinula. Dovolací súd je tiež toho názoru, že z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany žalovanej, ako osoby blízkej dlžníkovi, nemôže obstáť jej obrana len s poukazom na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi rodičom ako darcom a dieťaťom ako obdarovaným, pretože odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nemôže nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ. V tejto súvislosti možno prisvedčiť dovolateľovi, že rozsudok odvolacieho súdu obsahuje protirečenie v tom smere, že na jednej strane odvolací súd uvádza, že sa vyžadoval aktívny prístup žalovanej vo vzťahu k zisteniu veriteľov otca, či jeho dlhov a na druhej strane, že tento aktívny prístup žalovanej nebol potrebný, keďže otcovi plne dôverovala. V tomto smere je rozsudok odvolacieho súdu nejasný. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe, najmä relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky k otázke náležitej starostlivosti blízkej osoby dlžníka, na ktorú poukazoval žalobca tak v odvolacom konaní, ako aj v podanom dovolaní, náležitá starostlivosť vyžaduje určitú aktivitu nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu, k zisteniu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvárania odporovateľného právneho úkonu. S touto relevantnou judikatúrou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Obranu žalovanej, odôvodnenú len dôverným vzťahom k otcovi a skutočnosťou, že ak by sa aj na niečo svojho otca spýtala, tak by sa nič nedozvedela, nie je možné v zmysle § 42a Obč. zák. považovať za úspešnú obranu proti odporovaniu právnemu úkonu uzavretému s otcom žalovanej. Zákon u nej ako blízkej osoby totiž v tomto prípade vedomosť úmyslu ukrátiť veriteľa predpokladá a na úspešnú obranu proti odporovateľnosti vyžaduje vynaloženie náležitej starostlivosti na poznanie tohto úmyslu. Pri akceptácii takejto obrany spočívajúcej v odkazovaní na dôveru medzi konajúcimi blízkymi osobami, by inštitút odporovateľnosti právnych úkonov v prípade blízkych osôb stratil na význame, pretože dôvera je vo všeobecnosti skôr obvyklým znakom vzťahu blízkych osôb. Na ubránenie sa odporovateľnosti preto musí blízka osoba preukázať vyvinutie takej činnosti (aktivity), pri ktorej mala náležitú snahu zistiť, či prevádzajúci nemá veriteľa, a či uvedeným úkonom sa nesnaží ho ukrátiť.“
6. Z obsahu dovolania žalovanej nemožno vyvodiť žiadnu právnu otázku, od ktorej riešenia by sa odklonil odvolací súd, rovnako dovolateľka neoznačila žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, z dovolania je zrejmá len všeobecná nespokojnosť dovolateľky s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií. Samotná polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie a spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, nezodpovedá kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. Tu dovolací súd len poznamenáva, že nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, akú právnu otázku mala dovolateľka na mysli. Mohol by tým podsúvať strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledok konania pred nižšími súdmi (za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní) svoje vlastné úvahy o tom, čo je pre rozhodnutie vo veci zásadné, pominúc na tomto mieste ďalšie riziko dezinterpretácie obsahu dovolania (vyloženia si dovolacím súdom nesprávne, správnosť ktorej právnej úvahy nižších súdov alebo niektorého z nich mal dovolateľ v úmysle namietať).
7. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní nevymedzila právnu otázku a neoznačila ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jej názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd a v tejto súvislosti ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky, opačný postup by bol v rozpore s koncepciou právnej úpravy dovolania vyplývajúcej z Civilného sporového poriadku. Tu len v súvislosti s tvrdeným odklonom (domnievajúc sa, že dovolateľka zrejme smeruje svoju úvahu k spôsobu vyhodnotenia zmeny žalobného petitu a jeho vplyvu na plynutie času) dovolací súd predsa stručne poukazuje na už ustálenú prax najvyššieho súdu týkajúcu sa posudzovania náležitostí žalobného petitu, keďže to je podstatné v kontexte súvislostí uvádzaných žalovanou. Podľa ustálenej judikatúry požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku, ktorý sudca len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1, druhá veta, Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Stačí určite a zrozumiteľne označiť spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/8/2005). Odklon od tejto judikatúry vo veci prejednávanej nemožno konštatovať.
8. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).
9. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka nevymedzila dovolací dôvod uplatnený v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) spôsobom, aký vyplýva z ust. § 432 ods. 2 C. s. p. Bez uvedeného nemôže dovolací súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľky. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalovanej absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 C. s. p., pričom absenciu uvedeného považuje C. s. p. za dôvod pre odmietnutie dovolania.
10. Vzhľadom na to, že žalovaná nevymedzila uplatnený dovolací dôvod spôsobom predpokladaným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., čo vylučuje uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, je naplnený dôvod pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenie § 447 písm. f/ C. s. p.
11. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p.
12. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
13. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.