1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Š. Z. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/112/2016 zo 7. júna 2018 bol obvinený Š. Z. uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby
1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. c), písm.
1 písm. a), ods. 2 písm.
3 Trestného zákona, nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť
Trestného zákona ako ani žiadnu priťažujúcu okolnosť
2, ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov.
2 písm. b) Trestného zákona ho súd prvého stupňa na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Nitre rozhodol rozsudkom sp. zn. 4To/56/2018 z 27. septembra 2018 tak, že
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti vo výroku o treste s tým, že postupom
3 Trestného poriadku obvinenému uložil
odsek 3 Trestného zákona, nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť
Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť
2, ods. 5 Trestného zákona a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
2 písm. b) Trestného zákona obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie a síce s poukazom na dovolacie dôvody
1 písm. c/ (zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu), písm. g/ (rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) a napokon písm. i/ (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený uviedol, že porušenie zákona v jeho neprospech je založené v porušení ustanovení § 2 ods. 9 a 10, § 28 ods. 1 a 2, § 34 ods. 1, § 263 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 Trestného poriadku, ako aj § 208 ods. 1 až 3 Trestného zákona a napokon čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ,,Dohovor“). V zmysle takto označených porušení zákona následne obvinený predostrel svoju dovolaciu argumentáciu, pričom v prvom rade poukázal na procesné úkony, ktoré boli vykonané zo strany OČTK bez prítomnosti tak obvineného, ako aj jeho obhajcu. Z obsahu súdneho spisu totiž vyplýva, že obvinený bol vzatý do väzby 4. júna 2016, čo u obvineného založilo dôvod povinnej obhajoby. Pokiaľ by mala byť v tejto trestnej veci zo strany konajúcich súdov akceptovaná téza o procesnom postavení obvineného v čase vykonávania daného úkonu ako podozrivého, je nutné v tejto súvislosti uviesť, že
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení, sp. zn. 2Tdo/34/2014 z 12. augusta 2014, je znemožnenie uplatnenia práva na obhajobu, ktoré zákon priznáva podozrivej osobe, subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu ako dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku len za predpokladu, že taký postup orgánov činných v trestnom konaní negatívne ovplyvnil vykonávanie procesných úkonov po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V danej trestnej veci je preto potrebné podrobiť revízii všetky úkony vykonané bez prítomnosti obvineného, resp. jeho obhajcu, najmä či tieto boli vykonané zákonným spôsobom tak, aby nebolo porušené právo obvineného na obhajobu. Ďalej obvinený upriamil pozornosť na výpoveď poškodenej z
4 Trestného poriadku, táto musela byť posúdená ako vykonaná po vznesení obvinenia obvinenému, čo zakladá nutnosť povinnej obhajoby v spojení s právom obvineného
1 Trestného poriadku, teda umožniť, aby mohol byť obhajca prítomný pri všetkých úkonoch. Z obsahu súdneho spisu však nemožno dovodiť, či bolo toto právo obvineného zachované. Výsluch poškodenej vykonaný v dotknutý deň bol v prípravnom konaní vykonaný bez tlmočníka, čo je v priamom kontraste s tým, že v súdnom konaní bolo nutné k výsluchu poškodenej ustanoviť znalca do a z jazyka maďarského. To, že poškodená komunikuje najmä v maďarskom jazyku, potvrdili okrem iného i svedkovia Ľ. R. a Z. Š.Š.. Okrem toho v súvislosti s výsluchom poškodenej na hlavnom pojednávaní konanom 9. marca 2017 v zmysle pokynu obvineného poukázal obvinený na zvukový záznam z tohto hlavného pojednávania, z ktorého by malo vyplynúť, že poškodená mohla byť, poukazujúc na jej diagnostikovanú duševnú zaostalosť, manipulovaná k tomu, aby odmietla vypovedať a nemohla tak poprieť skutočnosti uvedené v zápisnici z jej výsluchu v prípravnom konaní. S poukazom na uvedené je založená dôvodná pochybnosť o tom, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako i rozhodnutie súdu druhého stupňa je založené na dôkazoch, ktoré by boli vykonané zákonným spôsobom. V ďalšom obvinený pomerne rozsiahlym spôsobom poukázal na návrhy obvineného na vykonanie dôkazov, ktoré boli súdom prvého stupňa zamietnuté (súd druhého stupňa nevykonal vlastné skutkové dokazovanie). Obvinený má za to, že uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na obhajobu a uvedené zásadné nedostatky prípravného ako i súdneho konania na oboch stupňoch mali za následok nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu, a následné nesprávne právne posúdenie skutku, za ktorý bol uznaný vinným. Posudzovanie tak objektívnych, ako i subjektívnych stránok trestného činu, ktorý má byť právnou kvalifikáciu skutku, za ktorý bol obvinený uznaný vinným, je nutné označiť za nedostatočné. Uvedené napokon naznačuje i rozhodnutie súdu druhého stupňa, v ktorom s poukazom na okolnosti prípadu (najmä na duševnú zaostalosť poškodenej, ktorá ju predurčuje k závislosti od inej osoby), korigoval výrok súdu prvého stupňa o treste, avšak nedostatky spočívajúce v nesprávnej právnej kvalifikácii ani súd druhého stupňa nezhojil. K tomu obvinený poukázal na rozhodovaciu prax tak Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ,,ESĽP“). Poukazujúc na uvedené nedostatky a porušenia zákona v neprospech obvineného je teda dané dôvodné podozrenie z arbitrárnosti nielen rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj v konaniach, ktoré mu predchádzali. Obvinený napokon výslovne uviedol, že po odstránení všetkých vyššie namietaných nedostatkov a pri následnom opätovnom, no najmä objektívnom posúdení (tak skutkovom, ako i právnom), bude nutné dospieť k jedinému záveru, ktorý musí rezultovať v rozhodnutie, ktorým bude oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, keďže sa skutok nestal a zároveň poukázal na to, že je nutné vyvodiť zodpovednosť voči tým osobám, ktorých účelové tvrdenia v tejto trestnej veci (ako to vo svojich skorších vyjadreniach uviedol obvinený) sa značnou mierou pričinili na bezprecedentnom zásahu do Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom garantovaných práv obvineného. Obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku na podklade podaného dovolania rozsudkom vysloví, že - rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/56/2018 z 27. septembra 2019 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v § 2 ods. 9 a 10, § 28 ods. 1 a 2, § 34 ods. 1, § 263 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 Trestného poriadku, ako aj § 208 ods. 1 až 3 Trestného zákona a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, -
2 Trestného poriadku zruší napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/56/2018 z
1 Trestného poriadku prikáže Okresnému súdu Nitra, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Nitre, ktorý označil dovolacie námietky obvineného za neopodstatnené, resp. zavádzajúce. Všetky nimi vytýkané nedostatky prípravného konania a konania pred súdom (vrátane dodržania práva obvineného na obhajobu), boli už súdom prvého stupňa alebo odvolacím súdom starostlivo skúmané a vyhodnotené. Obvinený bol naviac už v prípravnom konaní riadne poučený
všetkých príslušných zákonných ustanovení a predovšetkým bol poučený o jeho práve na obhajcu
2 Trestného poriadku, pričom výslovne uviedol, že zatiaľ si obhajcu nevolí a bude sa obhajovať sám. Takisto bol poučený
Trestného poriadku o jeho práve zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch a klásť vypočúvaným svedkom otázky, k čomu výslovne uviedol, že tomuto poučeniu porozumel a tohto práva sa výslovne vzdáva a nechce byť prítomný pri ďalších úkonoch a nežiada, aby už vykonané úkony boli zopakované v jeho prítomnosti (č. l. 19 spisu). Ďalej prokurátor skonštatoval, že poškodená Z. Z. v prípravnom konaní do zápisnice o svojom výsluchu uviedla, že je slovenskej národnosti a slovenský jazyk ovláda slovom aj písmom, tlmočníka nepotrebuje a vypovedať bude v slovenskom jazyku (č. l. 24 spisu). O tomto jej vyjadrení nemali tak orgány činné v trestnom konaní, ako ani súd pochybnosť, nakoľko poškodená komunikovala na súde bezchybne v slovenskom jazyku, a aj z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre bolo známe, že poškodená slovenský jazyk ovláda a bezchybne v ňom komunikuje. Aj napriek tomu súd pribral do konania tlmočníka z maďarského jazyka do slovenského jazyka, nakoľko o to poškodená po slovensky požiadala. Čo sa týka dôvodu dovolania
1 písm.
1 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm.
4 Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
Trestného poriadku a preto sa v zásade nemôže právne účinne domáhať ochrany svojich práv, ak sa sám o tieto svoje práva dostatočne nezaujíma a nestará. Uvedené plasticky ilustruje obsah už starorímskej zásady vigilantibus leges sunt scriptae (zákony sú napísané pre bdelých, treba byť bdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo), resp. vigilantibus iura (právo je na strane ostražitých), alebo vigilantibus non dormientibus iura subveniunt (právo pomáha bdelým nie spiacim). Obvinený v podanom dovolaní namieta porušenie jeho práva na obhajobu neupovedomením obvineného, ako ani jeho obhajcu o vykonaných úkonoch, resp. o vykonaní týchto úkonov bez prítomnosti označených osôb, ako aj nezákonnosť prečítania výpovede poškodenej Z. Z. F. z prípravného konania postupom
4 Trestného poriadku prvýkrát v dovolaní, hoci mu tieto okolnosti museli byť
ich logickej nadväznosti nepochybne známe už v pôvodnom konaní. Nad rámec uvedeného sa však napriek zákonnej koncentrácii dovolacích námietok najvyšší súd obmedzí na nasledovné konštatovania: K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku je zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Čo sa ďalej práva obvineného na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v článku 40 ods. 3 Listiny základných právd a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru a v neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku týka, možno vo všeobecnosti uviesť, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Právo na obhajobu preto treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov, činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcií orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou práv obvineného. Zásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Naviac, konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Prezretím vyšetrovacieho spisu, tvoriaceho súčasť súdneho spisu vedeného v trestnej veci obvineného, so zvláštnym zreteľom na dovolacie námietky obvineného však najvyšší súd zistil s poukazom na ich obsah presný opak. Zo zápisnice o výsluchu obvineného z 5. júna 2016 vyplýva, že po zákonnom poučení prehlásil, že si obhajcu zatiaľ nevolí a vo veci sa bude obhajovať sám. Takisto bol
Trestného poriadku obvinený poučený o tom, že mu môže byť povolená účasť na vyšetrovacích úkonoch a že mu môže byť umožnené klásť vypočúvaným svedkom otázky, k čomu výslovne prehlásil, že tomuto poučeniu porozumel, zobral ho na vedomie a tohto svojho práva sa vyslovene vzdal a nechce byť o ďalších úkonoch v prípravnom konaní vyrozumený a takisto nežiada, aby boli už vykonané úkony ďalej zopakované v jeho prítomnosti (č. l. 19 spisu). Následne obvinený využil svoje právo
2 Trestného poriadku a odmietol vypovedať. Čo sa týka výpovede svedkyne - poškodenej Z. Z. najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, z ktorého je zrejmé, že k čítaniu označenej výpovede svedkyne na hlavnom pojednávaní konanom
1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Primerane pritom platia právne úvahy vyjadrené vyššie vo vzťahu k argumentácii obvineného k ním namietanému porušeniu zákona zakladajúcemu naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (svojvoľné), pre spravodlivé rozhodnutie dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Keďže už najvyšší súd vyššie uzatvoril, že zákonné podmienky na prečítanie výpovede svedkyne Z. boli nepochybne splnené, s poukazom na uvedené právne úvahy dovolaciu argumentáciu obvineného, musel aj v tejto časti odmietnuť ako nedôvodnú. V konečnom dôsledku musí najvyšší súd takisto zvýrazniť, že argumentácia obvineného vo vzťahu k dovolacím dôvodom
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku) kumuláciu jednej a tej istej skutočnosti na odôvodnenie dvoch, resp. viacerých dovolacích dôvodov nemožno akceptovať. Inak povedané, ak obvinený z hľadiska právnej kvalifikácie označí určitý procesný postup OČTK alebo súdu ako chybný a podradí ho pod určitý dovolací dôvod, nie je ďalej z právneho hľadiska možné, aby sa s odkazom na ten istý predchádzajúci a už skôr namietaný procesný postup automaticky domáhal zároveň aj existencie iného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Tento princíp špeciality, teda prednosti konkrétneho zákonného ustanovenia platí aj v dovolacom konaní. Ak by totiž dovolací súd takto formulovanú argumentáciu obvineného prijal, nastal by tak právne neudržateľný a účel dovolacieho konania popierajúci právny stav, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore aj procesnými oprávneniami toho - ktorého dovolateľa tak, ako sú tieto koncipované v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Na ilustráciu možno uviesť hypotetický príklad, keď by rozhodnutie súdu v nezákonnom zložení (dovolací dôvod
1 písm. b) Trestného poriadku) zároveň odôvodňovalo i dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku a
1 písm. g) Trestného poriadku. + + + Napokon v rámci trestnej veci obvineného tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu najvyšším súdom zostal nedotknutý vyššie vymedzenou koncentráciou dovolacích námietok
4 Trestného poriadku výlučne jediný zostávajúci dôvod dovolania a síce dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. V rámci tohto dovolacieho dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením (skutkovými závermi), ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra spravodlivosti podané
3 Trestného poriadku). Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky hmotno-právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho súdu. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti) bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. V dôsledku uvedeného potom ani námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať žiadny z dovolacích dôvodov
1 Trestného poriadku. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ obvinený namieta pochybenia v skutkových zisteniach ustálených súdmi nižších stupňov a pochybenia v nimi vykonanom hodnotení dôkazov, domáha sa tak výlučne podstatnej zmeny skutkových záverov, čo by viedlo ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nespáchal a to napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru. Z podaného dovolania je zrejmé, že obvinený len pokračuje vo svojej obhajobe a (vyjmúc skutočne zanedbateľné rozdiely) opakuje svoje námietky predložené v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania, pričom vôbec nereflektuje na významový obsah jemu dostupných dovolacích dôvodov. Inak povedané, dovolanie obvineného je obsahovo len ďalším odvolaním - riadnym opravným prostriedkom, v ktorom prioritne vyjadruje nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania v rámci rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa v otázke ustálenia tých skutkových okolností, ktoré sú vyjadrením jeho konania ustáleného v skutkovej vete, pričom v podstate tieto zároveň sám hodnotí zo svojho (a pochopiteľne pre neho priaznivejšieho) uhla pohľadu. Z obsahu podaného dovolanie je zrejmé, že obvinený v dovolaní vôbec nerozlišuje skutkové námietky od námietok právnych a ani sa nijak nesnaží o ich vzájomnú separáciu. Výlučne právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné, a teda bolo by potrebné sa nimi zo strany konajúceho dovolacieho súdu zaoberať. Bezprostredným následkom uvedeného je okrem iného už skôr zvýraznená skutočnosť a síce, že podané dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) je koncipované, tak vecne ako aj obsahovo, ako len ďalšie odvolanie (riadny opravný prostriedok), v ktorom obvinený uplatňuje také námietky, ktoré nevyčerpal v konaní pred odvolacím súdom (čím sa efektívne pripravil o možnosť ich včasného uplatnenia v dovolacom konaní tak, ako je ostatne vyjadrené vyššie) a ktoré svojou povahou vyznieva ako skôr ďalší pokus o zvrátenie doposiaľ ustáleného záveru o vine obvineného. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý ako jediný z dôvodov dovolania označených obvineným v podanom dovolaní v zmysle skôr vyjadreného nepodlieha zákonnej limitácii včasnosti podania dovolacích námietok v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku sa žiada uviesť, že obvinený ani v tejto časti nevyužil právne prípustnú ,,šancu“ podať skutočne kvalifikované dovolanie s tomu korešpondujúcimi a právne relevantnými námietkami, no obmedzil sa výlučne na označenie medzier v skutkových zisteniach, ktoré ustálili vo veci skôr činné súdy a tieto pochybenia odvíjajú vo všeobecnosti od nesprávneho postupu súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu vo vykonanom hodnotení dôkazov, pričom predložil svoju vlastnú interpretáciu. Záverom sa prirodzene domáhal výlučne pozitívnej zmeny skutkových záverov svedčiacich v prospech obvineného, čo by viedlo ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nespáchal a to napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru. Priam učebnicovým príkladom je v tejto súvislosti polemika obvineného s hodnoteniami dôkazov, ktoré ho priamo usvedčujú zo spáchania skutku opísaného v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa. Povedané inými slovami, so značnou dávkou zjednodušenia, nosným motívom dovolacej argumentácie obvineného je v podstate konštatovanie v zmysle ,,ak sa skutok nestal, nakoľko o tom svedčia označené pochybenia zaťažujúce záver prvostupňového súdu o vine obvineného, logicky nie je možné uznať obvineného za vinného zo spáchania označeného trestného činu“. Pre dovolací súd je však záväzný skutok tak, ako bol tento zistený zo strany súdov nižšieho stupňa. S poukazom na vyššie citované právne úvahy by zaoberanie sa námietkami takejto povahy zakladalo neprípustný procesný stav, ktorý by de facto dovolacie konanie stotožnil s konaním pred odvolacím súdom, čo je právnou úpravou dovolacieho konania s prihliadnutím na jeho špecifickú povahu ako mimoriadneho opravného prostriedku vylúčené. Dovolací súd musí uzavrieť, že nemal inú možnosť ako dospieť k záveru, že dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku nebol naplnený. Najvyšší súd nezistil naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.