1, ods. 4 Trestného zákona, o dovolaní obvineného W. E. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4To/1/2018 z
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného W. E. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 10T/18/2015, z 9. októbra 2017, bol obvinený W. E. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného formou spolupáchateľstva
1, ods. 4 Trestného zákona na skutkovom základe, že 1/ po vzájomnej dohode Q. R. ako štatutárny orgán spoločnosti H. D., s.r.o., so sídlom M. XX, L., IČO: XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX podal dňa
4, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 104 (stoštyri) mesiacov, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
2, ods. 6 Trestného zákona súd uložil obvinenému trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu podnikateľských subjektov na 5 (päť) rokov a 1 (jeden) mesiac. Zároveň
2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uložený obvinenému - rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/82/2009 zo
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste obvineného W. E. a spôsobe jeho výkonu a zároveň
3 Trestného poriadku obvinenému postupom
4, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), § 42 ods. 1, § 39 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uložený obvinenému - rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/82/2009 zo
1 písm. c) Trestného poriadku a teda, že bolo porušené právo na obhajobu obvineného zásadným spôsobom a
1 písm. i) Trestného poriadku, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom
1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného W. E. z dôvodu dovolania
1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku a aby ďalej
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného, ako aj rozsudok krajského súdu zrušil a
1 Trestného poriadku prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia o vine obvineného je nedostatočné, nepresvedčivé. Krajský súd v Košiciach vo svojom odôvodnení len formálne poukázal na správnosť rozhodnutia okresného súdu, pričom s odvolacími námietkami sa krajský súd vôbec nevysporiadal, najmä pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa účinnej ľútosti. O možnosti účinnej ľútosti nebol obvinený v priebehu trestného konania poučený a v tomto smere bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. V prípade poučenia obvineného o možnosti aplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti nie je vylúčené, že by obvinený tento zákonný inštitút aj využil. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že námietka účinnej ľútosti sa vzťahuje aj na možnosť jej aplikácie pri spáchaní trestného činu v štádiu pokusu, kedy nedošlo fakticky k vyplateniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty zo strany daňového úradu na účet osoby, ktorá požiadala o vrátenie dane z pridanej hodnoty. V prípade obvineného W. E. išlo o skutky spáchané v roku 2007, teda za účinnosti Trestného zákona od 1. júna 2006. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 316/2011 zo 14. decembra 2011,
ktorého v čase, keď sa mal obvinený dopustiť skutkov, relevantná právna úprava obsiahnutá v Trestnom zákone v § 86 písm. e) Trestného zákona nevymedzovala účinky účinnej ľútosti vo vzťahu k prvej a druhej alinei trestného činu neodvedenia dane a poistného
Trestného zákona, preto sa ustanovenie o účinnej ľútosti vzťahovalo aj na skutky, z ktorých bol obvinený právoplatne uznaný za vinného. Keďže pri skutkoch, ktoré boli predmetom trestného stíhania, nebol nadmerný odpočet vyplatený, mal byť obvinený poučený o možnosti učiniť dobrovoľne oznámenie, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu si uplatňuje neoprávnene a mala by mu byť daná možnosť takéto vyhlásenie uskutočniť, a v prípade takéhoto vyhlásenia malo byť trestné stíhanie zastavené
1 písm. h) Trestného poriadku, nakoľko z bezprávia právo nevzniká. Obvinený namieta, že nebolo vykonané žiadne dokazovanie na otázku možnosti prejavenia účinnej ľútosti zo strany obvineného
e) Trestného zákona. Aj v prípade pokusu trestného činu existuje inštitút účinnej ľútosti, aj keď v tomto prípade nedochádza k dodatočnému zaplateniu dane a poistného. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, pričom pri hodnotení nebral absolútne do úvahy dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Dodávka kameňa bola riadne uskutočnená, v súlade s vtedy platnými účtovnými a zákonnými predpismi vyfakturovaná a cena riadne zaplatená. V žiadnom prípade nešlo o fiktívny predaj kameňa. Predmetný kameň bol dodaný od H. D., s. r. o. obchodnej spoločnosti H. I. E. a pri realizácii zmluvy bolo vykonané daňovým úradom miestne zisťovanie s výsledkom, že dodaný andezit sa u odberateľa H. I. E. nachádzal. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede Ing. E. O.. Kontrolórky daňového úradu, ktoré vypovedali ako svedkyne, už na daňovom úrade nepracujú, čo môže mať súvislosť s ich údajným nezákonným konaním
článku v denníku L. z
c) Trestného poriadku odmietnuť, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm.
1 prvá veta Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie obvineného W. E. nie je dôvodné, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku a poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom
1 písm. c), písm.
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Obvinený v dovolaní špecifikoval, v čom vidí porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom a to tým, že obvinený nebol poučený o inštitúte účinnej ľútosti, ktorý by možno obvinený využil a namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že dovolacím dôvodom
1 písmeno c) Trestného poriadku je len zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napríklad rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia, pričom v prejednávanej trestnej veci v prípade obvineného W. E. nešlo o dôvod povinnej obhajoby z dôvodu
1 písm. a) Trestného poriadku. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu, na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Pokiaľ obvinený rezignoval na možnosť využiť svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu a má “pocit, že ich nevyužíval v pôvodnom konaní
svojich predstáv, resp. by ich realizoval inak“, potom sa sám zbavuje práv, ktoré mu prináležia
Trestného poriadku a preto sa nemôže v ďalšom konaní právne účinne domáhať porušenia svojich práv, ak sa sám o tieto svoje práva dostatočne nezaujíma a nestará (vigilantibus leges sunt scriptae - zákony sú napísané pre bdelých, treba byť bdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo, vigilantibus iura - právo je na strane ostražitých, vigilantibus non dormientibus iura subveniunt - právo pomáha bdelým nie spiacim). Obvinený mal v priebehu celého konania obhajcu, mohol v plnej miere realizovať právo obhajoby a nemožno vyvodzovať naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku na tom základe, že nebol zo strany súdu poučený
Uvedená námietka nemá vzťah k porušeniu práva na obhajobu, a už vôbec nie ako to predpokladá ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku - zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu. Formulácia námietky obvineného, že by možno inštitút účinnej ľútosti využil, je zároveň v rovine domnienky, a preto ju súd nemohol verifikovať a vyhodnotiť inak ako irelevantnú. Obvinený túto skutočnosť napokon ani nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, a preto túto okolnosť ani nemohol použiť v dovolacom konaní [§ 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku]. Rovnako námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu druhého stupňa stojí mimo rámca dovolacieho konania a dovolací sa ňou ani nemohol zaoberať. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže totiž obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (výnimkou je v danom smere len dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Námietky obvineného smerujúce voči konečným skutkovým zisteniam (zaplatenie ceny, skutočnosti ohľadom dodávky kameňa) a záverom namietajúce ich správnosť či úplnosť sú preto z pohľadu dovolacieho konania irelevantné, keďže pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol tento ustálený zo strany okresného a krajského súdu - ten nemôže nijako meniť ani dopĺňať. Ak obvinený v podanom dovolaní rovnako namieta spôsob hodnotenia dôkazov (výpoveď Ing. E. O., L., výpovede zamestnancov daňového úradu), ide „len“ o námietky skutkového charakteru, lebo zmenou spôsobu hodnotenia dokazovania sa snaží obvinený následne zmeniť znenie skutkovej vety výroku o vine vo svoj prospech, a teda z pohľadu daného dovolacieho konania ide vzhľadom na vyššie uvedené o námietky irelevantné. Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní teda koncentroval svoju obhajobu na svedecké výpovede, ide o dôkazy, na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutie a tieto boli vecou úvahy súdov, keď je zároveň plne v ich réžii hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov
12 Trestného poriadku. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. V predmetnej veci zároveň dovolací dospel k záveru, že obvinený svojím konaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku naplnil všetky, t. j. formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona spolupáchateľstvom
K námietke obvineného, že súdy v jeho prípade neaplikovali ustanovenie § 39 Trestného zákona, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí č. 1/2011 pod č. 5, kde odkazuje na nasledovné: ,,Moderačné ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a túto dopĺňajú. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy akými sú napr. ustanovenia § 41, § 42 Trestného zákona o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu alebo ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež k rozhodovaniu o treste, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku“. Nad rámec uvedeného však dovolací súd konštatuje zrejmý rozpor medzi tvrdením obvineného a reálnym obsahom spisu, keď obvinený v podanom dovolaní namieta, že súdy nižších stupňov neaplikovali ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. Práve naopak, krajský súd ustanovenie § 39 Trestného zákona aplikoval, keď zohľadnil neprimeranú dĺžku konania a argumentácia obvineného v podanom dovolaní zostala v tomto smere preto dovolaciemu súdu nepochopená. K námietke o aplikácii inštitútu účinnej ľútosti postavenej na tom základe, že obvinený si uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty, ktorý daňovým úradom nebol vyplatený, dovolací súd uvádza, že k takémuto (právnemu) záveru ani jeden z nižších súdov správne nedospel, ale naopak vo veci vykonané dokazovanie (skutkové zistenia) bolo z ich strany vyhodnotené tak, že obvinený sa trestného činu dopustil, keď zároveň bolo konštatované, že u obvineného podmienky účinnej ľútosti splnené neboli (a preto trestnosť činu nezanikla). V zmysle znenia tejto skutkovej podstaty sa tohto trestného činu dopustí aj ten, kto „neoprávnene v rozsahu nie malom uplatní nárok na vrátenie dane“, tak ako to bolo aj v prípade obvineného. Konanie teda nespočívalo vo faktickom neodvedení splatnej dane, ale jeho konanie spočívalo v tom, že si neoprávnene uplatnil odpočet DPH, takže dodatočne nemal čo zaplatiť, aby naplnil zákonnú dikciu účinnej ľútosti
1 Trestného zákona (I. ÚS 212/2017), na čo správne poukázal aj krajský súd v odôvodnení rozhodnutia. Nebol preto naplnený ani dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené žiadne dôvody dovolania, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.