jeho názoru odvolací súd sa v napadnutom rozsudku obmedzil na konštatovanie, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a na takmer doslovné reprodukovanie uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 587/2017 z 28.septembra 2017. V napadnutom rozsudku sa nijako nevysporiadal s tvrdením žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní o tom, že uznesenie mestského zastupiteľstva je nezákonné, svojvoľné a v rozpore s ústavne zaručenými právami žalobcu, ani s námietkou prečo nevykonal dôkazy navrhované žalobcom;
žalobcu sa jeho postavenie v konaní javí ako nerovnocenné. Konštatoval, že v tomto smere je odpoveď odvolacieho súdu nedostatočná. Prípustnosť svojho dovolania odôvodňoval aj poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., t. j. nesprávnym právnym posúdením. Mal za to, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola doposiaľ vyriešená právna otázka: (
dovolateľa nesúhlasným svojvoľným rozhodnutím mestského zastupiteľstva, ktorým bolo rozhodnuté o nepreplatení nevyčerpanej dovolenky bol žalobca nepochybne ukrátený na svojich právach. Mestské zastupiteľstvo bez akéhokoľvek dôvodu ukrátilo žalobcu na jeho nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky, hoci si zákonnú výmeru dovolenky nevyčerpal a ani vyčerpať nemohol. Zdôraznil, že v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri výklade a aplikácii právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich obsahového znenia, súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný, môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Mal za to, že rozhodnutím súdu nemožno aprobovať ničím neodôvodnené rozhodnutie obecného, resp. mestského zastupiteľstva a v súlade so zásadou spravodlivosti musí konajúci súd v konaní o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku sám skúmať a vyhodnotiť, či je odôvodnené priznať nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky bývalému starostovi alebo primátorovi a ak dospeje k záveru, že starosta, resp. primátor si dovolenku nevyčerpal a v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. ani vyčerpať nemohol musí rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku aj napriek nesúhlasnému stanovisku zastupiteľstva. Navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 696,64 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania od 31.12.2014 až do zaplatenia a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania, a to pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. Uviedol, že dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C.s.p.) a naň oprávnenou osobou (§ 424 C.s.p.), zastúpenou v zmysle § 429 ods. 1 C.s.p. skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť. 6.
C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7.
f/ C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
c/ C.s.p., dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 13.1. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p.,
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií (vychádzajúc z ich vzájomnej vecnej súvislosti a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu. Súdy osobitne sa vyjadrili k otázke (ne)možnosti aplikácie ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č 253/1994 Z.z.; náležite vysvetlili tiež dôvody, s prihliadnutím na ktoré rozhodli o tejto otázke. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu civilný sporový poriadok výslovne umožňuje a preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať porušenie práva na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania
f/ C.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. 14. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka žalobcu, ktorou namieta nedostatky, ku ktorým
jeho názoru došlo v procese dokazovania nevykonaním dôkazov, ktoré navrhol a tvrdí, že súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie účastníkov konania (dnes strán sporu). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 36/2011, 7 Cdo 86/2012). Nová právna úprava civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, na samej podstate uvedeného nič nezmenila. 15. V okolnostiach posudzovanej veci dovolací súd konštatuje, že hoci odvolací súd využil možnosť skráteného odôvodnenia rozsudku, jasne a zrozumiteľne v ňom uviedol, z akých vykonávaných dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvoinštančného rozsudku, s ktorého závermi sa stotožnil a nepovažoval za potrebné doplniť na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. 16. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 420 písm. f/ C.s.p. nevyplýva. 17. Žalobca v dovolaní zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné tiež
1 písm. b/ C.s.p. v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 18. V zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je relevantná výlučne „právna otázka“, teda nie skutková otázka. Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), tak aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v Civilnom sporovom konaní, podobne ako predchádzajúca právna úprava, totiž dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 19. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z vyššie uvedeného ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. 20. Dovolateľ právnu otázku zásadného významu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola doposiaľ vyriešená označil nasledovne: (
Zákonníka práce. 23.
2 zákona č. 253/1994 Z.z. o platových pomeroch starostov a primátorov miest platnému k
2 druhej vety zákona o právnom postavení a platových pomeroch starostov a primátorov obcí obecné zastupiteľstvo neschváli, právo na náhradu platu dotknutým subjektom nie je uplatniteľné.
2 druhej vety zákona o platových pomeroch starostov obecné zastupiteľstvo neschváli, nie je právo na náhradu platu dotknutým subjektom súdne uplatniteľne....“ (bod
názoru dovolacieho súdu právne posúdenie veci súdmi nižšej inštancie bolo správne. Ako už bolo uvedené vyššie bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva podobu právneho nároku nemá, ak uznesenie
2 druhej vety zákona o právnom postavení a platových pomeroch starostov a primátorov obcí obecné zastupiteľstvo neschváli, právo na náhradu platu dotknutým subjektom nie je uplatniteľné. Súd vlastným rozhodnutím nemôže zabezpečovať žalobcom sledovaný výsledok, pretože rozhodovanie v tomto smere je výhradnej pôsobnosti obecného zastupiteľstva zverenej mu zákonom. Obecné zastupiteľstvo má pri rozhodovaní o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku pôsobnosť stanovenú vo veľmi širokých hraniciach - závisí na jeho zvážení, či uzná, že starosta si dovolenku nemohol vyčerpať ani do konca budúceho kalendárneho roku a napokon má plnú právomoc rozhodnúť o samotnom merite žiadosti riadiac sa pritom riadnym posúdením záležitosti, starostlivosťou o hospodárne naloženie s prostriedkami obce aj zohľadnením platného rozpočtu. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 341/07) treba pri interpretácii právnych noriem v prvom rade vychádzať z jazykového výkladu, ktorý sa musí následne konfrontovať so systematickými súvislosťami, účelom zákona a požiadavkou ústavne súladného výkladu. Až v prípade, ak si to vyžaduje niektorá z týchto okolností, sa treba od znenia zákona odkloniť. Pri posúdení uvedených okolností senát 1 C dospel k záveru, že odklon od doslovného znenia zákona nie je v súdenom prípade potrebný. Doslovným, gramatickým ako aj výkladom e ratione legis možno dospieť k záveru, že zákon vyžaduje splnenie všetkých dvoch uvedených podmienok súčasne kumulatívnym spôsobom, absencia jednej z nich má za následok nemožnosť poskytnutia náhrady za nevyčerpanú dovolenku. 28. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol
29. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd
ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.