162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. Spr. 6012/2015 vydaného dňa 19.01.2015, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. Spr. 6278/2014 zo dňa 10.12.2014, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania.
trestného poriadku alebo ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 166/2003 Z. z.) a či boli v tomto období dve účastnícke stanice (telefónne čísla: + XXXXXX XXX XXX a + XXX XXX XXX XXX) registrované na ňu, odpočúvané. Správny orgán prvého stupňa žiadosti sťažovateľky nevyhovel a informácie sťažovateľke nesprístupnil z dôvodu, že charakter požadovaných informácií nedovoľuje ich sprístupnenie v zmysle § 8 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko ide o informácie, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, ktorú nie je možné sprístupniť. Pri obmedzení prístupu k informáciám bolo tiež potrebné
211/2000 Z. z. splnenie dvoch podmienok a to materiálnej a formálnej, ktoré v tomto prípade splnené boli. 3. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rozsahu podaného opravného prostriedku uviedol, že rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky. Jeho odôvodnenie musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka (zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia). Voči prvostupňovému rozhodnutiu o veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým podané odvolanie zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že pri obmedzení prístupu k informáciám, v zmysle ust. § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. bolo potrebné mať na zreteli splnenie formálnej a materiálnej podmienky. Poukázal na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.,
ktorého povinná osoba bola povinná sprístupniť širší okruh informácií, než tých ktoré sú vymedzené zákonom, avšak len v prípade, ak sa na ne nevzťahovalo obmedzenie prístupu k informáciám
ustanovení § 8 až § 12 zákona č. 211/2000 Z. z., ktoré ustanovenia uvádzajú obmedzenia a podmienky nesprístupnenia informácií. Záverom dodal, že žiadané žalobkyňou (žiadateľkou) spadali do oblasti utajovaných skutočností pri splnení formálnej aj materiálnej podmienky. 4. Konštatoval, že v danom prípade bola žiadosť sťažovateľky zamietnutá z dôvodu, že požadované informácie povinná osoba (prvostupňový orgán) zaradila, resp. určila do kategórie utajovaných informácií
a/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z."). Zastával názor, že v rámci správneho súdnictva nie je v jeho kompetencii preskúmavať opodstatnenosť zaradenia určitej informácie do skupiny utajovaných a zároveň posudzovať, či potreba utajenia určitej informácie pominula. Ďalej uviedol, že zaradenie do skupiny utajovaných informácií zabezpečuje ich pôvodca (povinná osoba, resp. jej štatutár). Vyplýva to z jeho povinnosti chrániť utajovanú skutočnosť. To znamená, že ak pôvodca požadovaných informácií (v tomto prípade prvostupňový orgán) zaradil sťažovateľkine požadované informácie do skupiny utajovaných, správny súd v rámci preskúmavania rozhodnutia povinnej osoby nie je oprávnený spochybňovať takéto zaradenie. Môže však skúmať, či rozhodnutie, ktorým došlo k nesprístupneniu požadovaných informácií, spĺňa uvedené predpoklady.
jeho názoru sa možno čiastočne stotožniť s právnym výkladom správnych orgánov v odôvodnení napadnutých rozhodnutí a ich poukazovaním na ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Sprístupnenie požadovaných informácií by bezpochyby malo vplyv na prebiehajúce trestné konanie, v ktorom sa mohli ako dôkaz použiť informácie získané využitím informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie telefónnych staníc v užívaní sťažovateľky), čím by objektívne mohlo dôjsť k ohrozeniu účelu a cieľu prebiehajúceho trestného konania, keďže sťažovateľka sa domáhala sprístupnenia informácie v rozsahu, „či aj v súčasnosti" sú voči nej informačno-technické prostriedky použité. V prípade prebiehajúceho trestného konania je možné sa dôvodne domnievať, že takáto informácia by bola spôsobilá zmariť účel trestného stíhania. Potom je zrejmé, že boli splnené obe zákonom vyžadované podmienky (formálna a materiálna) pre nesprístupnenie požadovanej informácie. 7. Záverom krajský súd uviedol, že zo znenia ust. § 2 písm. a), b) zákona č. 215/2004 Z. z.
jeho názoru vyplýva, že informáciou, ktorá má charakter utajovanej skutočnosti je len obsah určitej písomnosti (v danom prípade prepis záznamov odpočúvaných hovorov z účastníckych staníc používaných sťažovateľkou), ale nie samotná skutočnosť, či boli tieto účastnícke stanice odpočúvané. Zároveň krajský súd musel konštatovať, že informácie v znení v akom ich žiadala sprístupniť sťažovateľka povinná osoba nebola povinná sprístupniť, keďže je celkom zjavné, že ide o informácie, ktoré povinná osoba bez ďalšieho k dispozícií nemá, ale tieto informácie by musela vytvoriť. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. nie je vytváranie informácií na požiadanie oprávnenej osoby povinnou osobou, ale len poskytnutie tých informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícií bez nutnosti ich akýmkoľvek spôsobom zhromažďovať, triediť prípadne vytvárať, čo je aj daný prípad. Účelom súdneho prieskumu správnych rozhodnutí a správneho konania nie je rozhodnúť o zrušení preskúmavaného správneho rozhodnutia a vec vrátiť na opätovné konanie správnemu orgánu, ktorý by vo veci vydal obsahovo rovnaké rozhodnutie, keďže je zrejmé, že výsledok, ku ktorému by správny orgán dospel by nepriniesol pre sťažovateľku iné, priaznivejšie rozhodnutie a došlo by len k zopakovaniu správneho konania. 8. O trovách rozhodol krajský súd za použitia § 168 v spojení s § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a ide o orgán štátnej správy. 9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť. 10. V podanej kasačnej sťažnosti navrhla kasačnému súdu, aby rozsudok krajského súdu č. k. 6S/27/2015-28 zo dňa 07. septembra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Alternatívne žiadala, aby kasačný súd
2 S.s.p. zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného sp. zn. Spr. 6012/15 zo dňa
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 12. Sťažovateľka uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia z dôvodu ochrany utajovaných skutočností musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je splnená formálna podmienka utajenia ako aj materiálna podmienka. Odôvodnením potreby utajovať informáciu nemôže byť iba jednoduché konštatovanie, že sprístupnením informácie by prišlo k ujme na záujmoch Slovenskej republiky. Rozhodnutie o nesprístupnení informácií, ktoré dôkladne neodôvodňuje splnenie formálnej aj materiálnej podmienky utajenia je nezákonné. V danom prípade, ako uviedla sťažovateľka, napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie vo vzťahu k ujme na záujmoch Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto tvrdením poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/37/2006 a 5Sžf/89/2007 a dodala, že povinná osoba iba mechanicky odkázala na § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. (ochrana utajovaných skutočností). Z takéhoto odôvodnenia skutočne nevyplývajú konkrétne dôvody a logické závery, ktoré by ju mohli presvedčiť o formálnych a materiálnych prekážkach brániacich v sprístupnení sťažovateľkou požadovaných informácií. Zákon č. 211/2000 Z. z. povinnej osobe,
jej názoru, takýto postup neumožňuje. Ďalej dôvodila, že ust. § 8 zák. č. 211/2000 Z. z. v tomto prípade požaduje nielen uvedenie ustanovenia príslušného právneho predpisu, ktoré charakterizuje druh a podmienky zachovania tajomstva brániaceho v poskytnutí požadovanej informácie (formálna podmienka), ale aj to, či tieto podmienky (materiálna podmienka) v čase požiadania o zverejnenie informácie stále trvajú a z akých dôvodov, a či sa toto tajomstvo vzťahuje na celú informáciu alebo iba na jej časť a prečo. Ak sa povinná osoba domnievala, že sťažovateľka požadovala od nej zverejnenie informácií, na ktoré sa v celosti alebo v ich určitých častiach vzťahuje osobitný zákonný režim utajenia, potom jej mala túto prekážku ozrejmiť vo svojom odôvodnení s uvedením, ktoré časti informácií sú utajovanou skutočnosťou, akému režimu podliehajú a z akých dôvodov sú utajené. Iba legálny verejný záujem na utajení určitej informácie podrobujúci neustálemu skúmaniu trvanie dôvodov, na základe ktorých bola požadovaná informácia utajená, je ospravedlňujúcim dôvodom, prečo orgán verejnej moci neumožnil naplniť obsah sťažovateľkinho ústavného práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií. 13. Ďalej sťažovateľka poukázala, že
Zoznamu utajovaných skutočností v pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vydaného Smernicou 8/2004 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 12415/2004-31 zo dňa 25.08.2004 v platnom znení, sú spisy týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov
zákona č. 166/2003 Z. z., označené stupňom utajenia VYHRADENÉ a DÔVERNÉ. Spisy obsahujúce rozhodnutia, návrhy, žiadosti a informácie v trestnom konaní v súvislosti s vyhotovovaním obrazových, zvukových alebo iných záznamov a s odpočúvaním a záznamom telekomunikačných činností sú označené stupňom utajenia VYHRADENÉ. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z."), ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. Sťažovateľka tiež uviedla, že ak boli vo vzťahu k jej osobe v minulosti použité informačno-technické prostriedky s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., nič nebránilo tomu, aby po vykonaní policajnej akcie, resp. po ukončení použitia informačno-technických prostriedkov, príslušný sudca zrušil stupeň utajenia svojho rozhodnutia, ktorým povolil mocenským zložkám štátu použiť vo vzťahu k osobe sťažovateľky skryté odpočúvajúce prístroje (tajné sledovanie). Súhlas (príkaz) sudcu na použitie informačno-technických prostriedkov, tak ako už bolo uvedené, ešte sám o sebe neznamená, že rozhodnutie a ich použitie je zákonné. Sudca v podkladových materiáloch nemusí dostať od polície pravdivé a korektné informácie. Nesprístupnením požadovaných informácií sťažovateľke bolo znemožnené konkrétne argumentovať na podopretie presvedčenia, že vo vzťahu k jej osobe boli použité informačno-technické prostriedky jednak vyžiadané a jednak povolené s vyvarovaním sa všetkých pochybení, ktoré príslušným orgánom dôvodne vytýka viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky i Európskym súdom pre ľudské práva. Sťažovateľka tu poukázala na rozhodnutia I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, I. ÚS 117/2007, Kruslin proti Francúzsku, Huvig proti Francúzsku, Amann proti Švajčiarsku. Nestačí teda, ako uviedla sťažovateľka, ak povinná osoba v rozhodnutí skonštatuje, že požadované informácie sú utajovanou skutočnosťou
internej smernice. Povinná osoba mala dostatočne vysvetliť, v ktorej časti sú požadované informácie utajovanou skutočnosťou a akými úvahami sa pritom riadila. Sťažovateľka poukázala na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR ako aj na § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. 14. Krajskému súdu sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti vyčítala, že jeho rozsudok považuje za svojvoľný, arbitrárny a zmätočný. Je toho názoru, že sprístupnenie minimálnej informácie, či sťažovateľka bola alebo nebola sledovaná orgánmi verejnej moci, nemôže spôsobiť ujmu Slovenskej republike. Nesprístupnením minimálnej informácie, či bola alebo nebola sťažovateľka sledovaná orgánmi verejnej moci, došlo k porušeniu jej práva na účinný opravný prostriedok
čl. 13 dohovoru. 15. Argumentácie krajského súdu súvisiace s utajovanými skutočnosťami, trestným konaním a abstraktnými úvahami sú taktiež podlá sťažovateľky právne nesprávne a v rozpore so skutočným skutkovým stavom veci a preto aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Nikdy proti sťažovateľke nebolo vedené trestné stíhanie (do dnešného dňa nebola obvinená zo žiadneho trestného činu), preto považovala postup krajského súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí poukazuje na ustanovenia § 119 ods. 2 Trestného poriadku za právne nesprávny, nemajúci oporu v skutkových zisteniach. Poukázala tiež aj na prílišný formalizmus rozhodnutiami Ústavného súdu (IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07). Prílišný formalizmus krajského súdu videla sťažovateľka aj v tom, že nijako ani len okrajovo sa nevyjadril k jej námietke, že sprístupnenie minimálnej informácie, či bola alebo nebola sledovaná orgánmi verejnej moci, nemôže spôsobiť ujmu Slovenskej republike. Trvala na tom, že orgány verejnej moci Slovenskej republiky porušili jej základné právo na účinný opravný prostriedok
čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru, a to aj z toho dôvodu, že jej nebola poskytnutá ani len minimálna (základná) informácia, či bola orgánmi verejnej moci tajne sledovaná (odpočúvaná) alebo nie, pričom túto informáciu, nemôže poskytnúť žiadny iný štátny orgán Slovenskej republiky iba prvostupňový správny orgán - povinná osoba. Absencia riadneho a ústavne akceptovateľného odôvodnenia v spojení s jednostranným a formalistickým prístupom krajského súdu do úvahy prichádzajúcim interpretáciám relevantných noriem zakladajú porušenie jej práv
čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Postup krajského súdu v jej veci bol krajne formalistický, neberúc zreteľna zmysel a obsah čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd nedal odpoveď na moje kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. 16. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 17. Úvodom svojho vyjadrenia zhrnul jednotlivé body kasačnej sťažnosti a poukázal na ustanovenia zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.12.2016 (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností"), konkrétne ust. § 2 písm. a),
1 a 2 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 23.
1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť
osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva
osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis . 24.
2 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 25.
1 zákona č. 215/2004 Z. z. ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. 27.
j) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 28.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností vedúci vymedzí
tohto nariadenia utajované skutočnosti vznikajúce v právnickej osobe v rámci pôsobnosti ustanovenej
osobitného predpisu. Určené utajované skutočnosti vedúci zaraďuje do zoznamu utajovaných skutočností právnickej osoby. 29.
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 30.
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 31.
čl. 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obráti na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 32.
čl. 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd Právo na účinný opravný prostriedok: každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. 33. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám,
ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 cit. zákona). Osobami povinnými
tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 cit. zákona). Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zákona). 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám nedefinuje pojem informácia. Nepriamo je použiteľná definícia s § 2 písm.
ustanovenia § 119 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
toho zákona alebo
osobitného zákona, pričom okrem iných sú dôkaznými prostriedkami i informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. V danej súvislosti prípadným sprístupnením informácií tak, ako ich na základe žiadosti žiadala žalobkyňa, či boli voči nej použité informačno-technické prostriedky, a či boli odpočúvané účastnícke stanice presne špecifikované v žiadosti v jednotlivých obdobiach uvedených v žiadosti, by nastala potenciálna hrozba nedodržania ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností, v zmysle ktorého sú informácie, ktorých sa predmetnou žiadosťou sťažovateľka domáhala, utajenou skutočnosťou, na oboznámenie sa s ktorou
citovaného zákona, nebola oprávnená. Povinná osoba konštatovala, že sprístupneniu žiadaných informácií v rozsahu žiadanom, bránilo ust. § 8 ods. 1 zákona v súbehu s ust. Zákona o ochrane utajovaných skutočností, s ustanoveniami Trestného poriadku a ustanoveniami Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z. a Vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. 38. Najvyšší súd uvádza, že v predmetnej veci nebolo možné poskytnúť informácie
zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré tvorili obsah stále utajovaných príkazov Okresného súdu Bratislava I. V tomto kontexte súhlasí s tvrdením, že nebolo možné akceptovať námietku žalobcu o tom, prečo mu povinná osoba neposkytla aspoň „minimálnu informáciu", nakoľko zákon o slobode informácií nerieši pojem „informácia" a pojem „minimálna" a tiež z dôvodu, že ním požadované informácie sú doposiaľ informáciami utajovanými, nemajúc kompetenciu a právomoc Okresného súdu Bratislava I. 39. Zo znenia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní
osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. Najvyššiemu súdu je zrejmé, že právo na informácie nie je absolútne, ale je limitované jednak požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania ako je porada a hlasovanie senátu), predovšetkým v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a jednak nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.