Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/306/2018 Identifikačné číslo spisu: 7912214109 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 427

OZ, so zreteľom na príčinnú súvislosť so vznikom dopravnej nehody a naplnením ďalších zákonných predpokladov. V prípade návrhu žalobkyne na odstránenie namietaných rozporov v trestných konaniach vedených na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 4T/23/2008 a 1T/57/2011, uložil vykonať znalecké dokazovanie, vychádzajúc od 1.7.2016 z účinných procesných ustanovení Civilného sporového poriadku a po prípadnom doplnení dokazovania, zistený skutkový stav vyhodnotiť a vec správne právne posúdiť, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe súdov v konaniach o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ako aj náhrady škody podľa §

§ 427

Občianskeho zákonníka, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva konkrétne odôvodnenie zamietnutia návrhu žalobkyne z hľadiska týchto právnych posúdení. Úlohou súdu prvej inštancie bude rozhodnutie riadne odôvodniť v zmysle § 220 Občianskeho zákonníka, a to predovšetkým po odstránení rozporov týkajúcich sa ustálenia právneho odôvodnenia uplatneného nároku žalobkyne voči žalovanému 1/.V zmysle § 396 ods. 3 CSP ponechal rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania súdu prvej inštancie. 3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie. V pôvodnom dovolaní namietala porušenie § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm. a, b, c CSP. Po doplnení svojho dovolania, vzhľadom na rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2017 sp. zn. 1VCdo/2/2017 o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, ustálila svoj dovolací dôvod na námietke porušenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP a napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len v časti výroku voči žalovanej 2/, žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodňovala tým, že pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodnutie preto spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd mal zo správnych skutkových záverov vyvodiť nesprávne právne závery vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/. Za podstatnú považovala otázku posúdenia nesprávnosti úradného postupu krajského prokurátora, ktorý vzal odvolanie späť, čím zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávny právny záver, ktoré posúdenie prevzali aj ostatné súdy, ktoré mali za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Nesprávne späťvzatie odvolania prokurátorom krajskej prokuratúry v prebiehajúcom trestnom konaní je porušením práva nie len z hľadiska zákona o prokuratúre, ale aj z hľadiska povinnosti prokurátora podľa trestného zákona a trestného poriadku. Vzhľadom na to, že prokuratúra pochybila v trestnom konaní nesprávnym postupom, žalobkyňa usudzuje, že má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako žiadala v žalobe. Keďže nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie vo vzťahu k žalovanej 2/, zostáva len vyriešiť vyššie uvedenú otázku zásadného právneho významu. 4. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie v zmysle § 448 CSP zamietnuť. Rozsudky obidvoch súdov považovala za zákonné a mala za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu nezákonného postupu zo strany štátu. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP). Dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §

§ 421CSP.

7. V preskúmavanej veci z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka prioritne uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 8. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP. 9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom a nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Len v prípade, že dovolateľ správne naformuluje právnu otázku má dovolací súd možnosť posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo či v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 12. Vo všeobecnosti treba považovať právne posúdenie za nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 13. V prípade § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP je významnou tá otázka, na ktorej zodpovedaní odvolací súd založil svoje rozhodnutie, pričom sa jej vyriešením odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pritom však v dovolaní musí byť otázka riešená odvolacím súdom naformulovaná presne, jasne a zrejme konkretizovaná, musí byť uvedené ako sa s ňou odvolací súd vysporiadal a súčasne je potrebné doplniť aj konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že vyriešením tejto otázky sa odklonil od konkretizovanej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 14. Pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola predmetom rozhodovania občianskoprávneho kolégia, ktoré na zasadnutí 9. novembra 2018 prijalo do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, ako R 71/2018, v ktorom vyložilo rozsah pojmu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nasledovne: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ 15. Dovolateľka vo svojom odôvodnení dovolania neuviedla žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu podporujúce jej argumenty nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré by vytvárali platformu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ak svoje dovolacie dôvody opiera o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak bez podloženia akýmikoľvek, resp. relevantnými rozhodnutiami dovolacieho súdu, od ktorých sa rozhodnutie odvolacieho súdu má odkláňať, nie je možné také odôvodnenie dovolania považovať za kvalifikované v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP, a teda pokiaľ vykazuje dovolanie také zásadné nedostatky pri tomto dovolacom dôvode, nie je možné pristúpiť ani k vyhodnoteniu prípustnosti dovolania vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Polemika s právnymi názormi odvolacieho súdu, či spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, či neriešeniu skutkových zistení významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. V prípade absencie konkretizovania od akej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa má rozhodnutie odvolacieho súdu odkláňať, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odkláňa od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). 16. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie tohto dovolacieho dôvodu nebolo dostatočné, prípustnosť dovolania z tohto dôvodu nebolo možné vyvodiť. 17. Najvyšší súd však prihliadol na skutočnosť, že dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP dovolateľka ustálila na základe rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov. Pri posudzovaní dovolacích dôvodov dovolateľky preto najvyšší súd vzal do úvahy, že uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo po podaní jej dovolania prekonané rozhodnutím z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018, podľa ktorého je kumulácia dovolacích dôvodov podľa §

§ 421CSP prípustná.

Prihliadol preto pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania aj na ňou uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP.

1. Dovolateľka v dovolaní namietala, že súd jej procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že sa odvolací súd nevysporiadal riadne s jej odvolacími námietkami v rozhodnutí o odvolaní. Rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, súdy nevysvetlili dostatočne, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a prečo nevykonali ďalšie dôkazy, najmä znalecké dokazovanie, keďže doterajšie znalecké dokazovanie je rozporuplné. Súdy v trestnom konaní ani v civilnom konaní sa dôsledne nevysporiadali a nezisťovali, či žalovaný 1/ porušil alebo neporušil povinnosti v zmysle § 14, § 15, § 16 zákona č. 315/1996 Z. z. a či boli v príčinnej súvislosti s nehodou a škodou. Na základe toho súd nemal len formálne poukázať na § 312 ods. 2 Trestného poriadku a právne uzavrieť, že ide o správny úradný postup prokurátora. Keďže prokurátor je povinný postupovať v zmysle zákona, v príčinnej súvislosti s jeho konaním (vzatie odvolania späť) vznikla dovolateľke škoda. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa dôsledne neriadili dokazovaním v zmysle § 120 a nasl. OSP, ktoré sa vyžaduje v zmysle § 185 a nasl. a § 206 a nasl. CSP.
2. Podľa § 420 písm. f/ CSP tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
4. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
5. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
6. Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok riadneho odôvodnenia, dovolací súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. Na podstate zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) inú vadu konania (teda nie zmätočnosť), zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
7. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
8. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutých rozhodnutí súdy citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že súdy svoje rozhodnutie neodôvodnili riadne. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
9. V súvislosti s namietanou vadou konania spočívajúcou v nedostatočne vykonanom dokazovaní a v nedostatočnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, najvyšší súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Z dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala aj skutkové zistenia ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, z ktorého vychádzal odvolací súd (o neexistencii úradného postupu prokurátora, ktorý by bol nesprávny), resp. nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku nevykonania všetkých ním navrhnutých dôkazov. Nesprávne zistenie skutkového stavu však nie je podľa CSP dovolacím dôvodom. Dovolací súd ani nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Táto viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Procesné práva vyplývajúce pre stranu z procesných predpisov nezahŕňa povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy, ani vykonať, či vyhodnotiť ich spôsobom, ktorý by jej vyhovoval.
10. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
11. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania ani z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nevyplýva. Najvyšší súd preto dovolanie dovolateľky odmietol v zmysle § 447 písm. c/ CSP.
12. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
13. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
14. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.