Obsah (13)

§ 255§ 630§ 396§ 177§ 257§ 429§ 419§ 421§ 432§ 440§ 420§ 431§ 444

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/144/2019 Identifikačné číslo spisu: 5815205536 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

zásad spoločenských a mravných noriem s ohľadom na to, že nadávanie svojim rodičom, vyhrážanie sa im pobytom v domove dôchodcov, preklínanie, ako aj vzájomné osočovanie nie je hodnotené ako bežné a morálne správanie sa, ktoré by nemalo byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovanej chýba slušnosť a spolupatričnosť, úcta a tolerancia. Zdôraznil, že intenzita hrubého správania vykazuje známky sústavnosti, čo preukazujú neustále sa opakujúce trestné oznámenia a priestupkové konanie, na obsah z jedného z nich poukázal. Skonštatoval, že časť darovacej zmluvy, ktorou darcovia darovali predmet daru žalovanej (ich dcére, obdarovanej), ktorá dar s vďakou prijala, spĺňa náležitosti právneho úkonu vyplývajúce z § 37 ods. 1 v spojení s § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to predmet daru, bezodplatnosť, dobrovoľnosť, a preto sa jedná o platný právny úkon. Podotkol, že nezistil existenciu podmienok uvedených v § 39 Občianskeho zákonníka majúcich za následok absolútnu neplatnosť. Uzatvorené zmluvy neodporujú ustanoveniu § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovanej ako obdarovanej nevznikla žiadna právna povinnosť poskytnúť za dar majetkovú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorou nie je hodnota vecného plnenia a ani hodnota daru. Nejedná sa o žiadnu vzájomnú podmienenosť, lebo z článkov V. a VI. vyplýva, že bolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania domu súp. č. XX v H. s príslušenstvom, čo je obdarovaná povinná strpieť. Táto časť zmluvy o zriadení vecného bremena obsahuje osobný záväzok žalovanej zabezpečiť darcom doživotne opateru v chorobe a starobe, teda opakujúcu sa právnu povinnosť súvisiacu so zriadením vecného bremena a nie s darovaním. Dojednanie účastníkov zmlúv znášať primerané náklady s užívaním nehnuteľnosti, jej číselným vyjadrením vo výške 331,94 eura je vyjadrením hodnoty vecného bremena, nie protihodnoty. Správanie sa žalovanej súd prvej inštancie považoval za hrubé porušenie dobrých mravov, a preto žalobe v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol

§ 255ods.

1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“).

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na základe podaného odvolania žalovanou rozsudkom z
2. septembra 2018 sp. zn. 7Co/194/2018 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Skonštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj vec správne posúdil. K hodnoteniu správania sa samotných darcov k obdarovanej uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania a to najmä z výpovede nezaujatých svedkov vyplynulo, nevhodné správanie sa žalovanej k žalobcom ako darcom, ako aj jej hrubé a vulgárne správanie, ktoré nemožno ospravedlniť tým, že títo svojim správaním v minulosti takýto postoj, nevraživosť žalovanej k nim podnietili. Uzavrel, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady na postup

§ 630Občianskeho zákonníka.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods.1, 2 C. s. p. Vo vzťahu k výroku o trovách konania bol toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 C. s. p., lebo jeho aplikáciou by vlastne sankcionoval žalobcov za to, že súd ich žalobe vyhovel a boli v konaní úspešní. A v tejto časti sa stotožnil s rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý výrok o trovách konania potvrdil v súlade s § 387 ods. 1, 2 C. s. p. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol

§ 396ods.

1 v spojení § 255 ods. 1 C. s. p. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.

1. f)C. s. p., pretože jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)C. s. p., lebo rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Namietala, že odvolací súd bol povinný vo veci nariadiť pojednávanie, keďže vykonal v odvolacom konaní dokazovanie prehratím priložených CD nahrávok, a zároveň nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad

§ 177ods.

2 C. s. p. Tým, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, bolo žalovanej znemožnené vyjadriť sa k skutkovej a právnej stránke veci. K právnemu posúdeniu veci poukázala na ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka, bola toho názoru, že hmotnoprávna podmienka na vrátenie daru v danom spore nebola splnená, lebo samotný petit žaloby s uvedením daru takýmto jednostranným úkonom nie je. Ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 108/2007, v zmysle ktorého je nutné skúmať, či práve správanie sa darcu nie je príčinou nejakého nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu. Uviedla, že zo strany žalobcov ide o výkon práva na vrátenie daru v rozpore s dobrými mravmi, pričom v dovolaní rozporovala jednotlivé svedecké výpovede svedkov navrhnutých žalobcami, ktorí vychádzali len z tvrdení žalobcov. Naopak zdôraznila, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa ako dcéra darcov o nich príkladne starala a žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by sa voči svojim rodičom správala tak, aby bola naplnená podstata požiadavky na vrátenie daru. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 103/2002,

ktorého nemožno ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka vykladať rozširujúcim spôsobom tak, že sa ním majú postihovať aj dôsledky správania iných osôb, aj keď blízkych obdarovanej. Vo vzťahu k výroku o trovách konania uviedla, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa

§ 257C. s.

p. je nutné prihliadať na majetkové, sociálne a osobné pomery všetkých účastníkov konania. V tejto súvislosti poukázala na to, že s manželom si musela zobrať úver na kúpu bytu, keďže ju rodičia svojim správaním vyhnali z domu v Bobrove. Žalovaná požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia do rozhodnutia o dovolaní z dôvodu, že súd prvej inštancie už vydal rozhodnutie o výške náhrady trov konania a môže dôjsť k ujme na majetku žalovanej v prípade exekučného konania na sumu trov cca 9000 eur. Navrhla zrušiť rozsudky súdov nižších inštancií a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania.

1. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že podané dovolanie je neopodstatnené a nedôvodné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd v celom rozsahu vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, a preto neporušil ustanovenie § 385 ods. 1 C. s. p. Navyše, aj z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa
2. októbra 2016 sp. zn. 11Co/257/2016 vyplýva, že odvolací súd neopakoval dôkazy a tieto ani nevykonával, ale v rámci rozhodovania sa len oboznamoval s dôkazmi založenými v spise. Zároveň sa súd neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodol v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že nielen žalovaná, ale aj členovia jej rodiny sa voči žalobcom správali spôsobom, ktorým hrubo porušovali dobré mravy. V súvislosti s uplatnením princípu vzájomnosti žalobcovia uviedli, že aj keď ich reakcia ako darcov smerom k žalovanej ako obdarovanej bola nevhodná, vždy išlo len o reakciu na provokáciu zo strany žalovanej a jej rodiny. Zdôraznili, že ich právny úkon - žalobu možno považovať za určitý a jasný prejav, z ktorého nepochybne vyplýva ich vôľa na vrátenie daru s vymedzením nevhodného správania sa ich dcéry. K žiadosti žalovanej o odklad vykonateľnosti uviedli, že žalovaná ani neosvedčila dôvod na odklad. Uviedli, že rozhodnutie o výške priznanej náhrady trov konania je právoplatné dňom
3. marca 2019 s tým, že im bola priznaná náhrada trov konania vo výške 1 628,60 eur. Navrhli dovolanie zamietnuť.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C. s. p.) a či sú splnené podmienky

§ 429C. s.

p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto bolo odmietnuté (§ 447 písm.

1. c)a písm.
2. f)C. s. p.). K stručnému odôvodneniu v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá C. s. p. dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, sp. zn. 2 Cdo 132/2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, sp. zn. 4 Cdo 280/2013, sp. zn. 5 Cdo 275/2013, sp. zn. 6 Cdo 107/2012 a sp. zn.7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (sp. zn.1 Cdo 6/2014, sp. zn. 3 Cdo 209/2015, sp. zn. 3 Cdo 308/2016, sp. zn. 5 Cdo 255/2014). 8.

§ 419C. s.

p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p. 9.

§ 421ods.1 písm.

a) C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, od ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 10.

§ 432C. s.

p. dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11.

§ 440C. s.

p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. a) C. s. p. má určujúci význam vymedzenie „právnej“ otázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Na to, aby na základe dovolania podaného

uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C. s. p), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 C. s. p. (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, sp. zn. 3 Cdo 216/2017, sp. zn. 4 Cdo 64/2018, sp. zn. 6 Cdo 113/2017, sp. zn. 7 Cdo 95/2017 a sp. zn. 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Otázkou relevantnou

§ 421ods.

1 C. s. p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 12.

§ 420písm.

f) C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.

§ 431C. s.

p. dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

1. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie je výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer, lebo vyplýva z princípu nezávislosti súdov a sudcov (čl. 46 ústavy). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne posudzovaných skutkových okolností bez toho, aby dostatočným spôsobom odôvodnili ich irelevantnosť.
2. V preskúmavanej veci dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania

§ 420písm.

1. f)C. s. p., či postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu procesných práv do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania. Namietaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý založil rozhodnutie na vykonaných dôkazoch súdom prvej inštancie, dovolací súd nepovažoval za opodstatnený. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, čo znamená, že sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu všeobecne spočíva v tom, že odvolací súd skúma, či rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhovuje procesnému, ako aj hmotnému právu. Odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), s ktorým sa stotožnil, ako aj s jeho odôvodnením (§ 387 ods.2 C. s. p.). V takom prípade sa mohol v odôvodnení rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. 16. K uplatnenej námietke týkajúcej sa nenariadenia pojednávania pred odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že na prejednanie odvolania sa nariadi pojednávanie len vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že pojednávanie na odvolacom súde je v zásade fakultatívne, t. j. odvolací súd nemusí pojednávanie nariaďovať v súlade s § 219 ods. 3 C. s. p. v spojení s § 378 ods. 1 C. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd vo veci vyhlásil verejne rozhodnutie vo veci samej, ktorého termín bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako webovej stránke (č. l. 320 spisu). 17. Hodnotenie dôkazov súdom je vecou jeho vnútorného presvedčenia z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, ako aj jeho logického myšlienkového postupu. Základné právo na súdnu ochranu garantované ústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. I.ÚS 8/96). Uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.
2. f)C. s. p. nebol dôvodný, a preto nezakladá prípustnosť dovolania žalovanej. Nejedná sa o prekvapivé rozhodnutie, ani postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty a legitímneho očakávania (čl. 2 ods.1, 2 a čl. 3 Základných princípov C. s. p.). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. 18. Druhým uplatneným dovolacím dôvodom žalovanou bol namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods.1 písm.
3. a)C. s. p.) v otázke posúdenia základných hmotnoprávnych podmienok pre zachovanie práva darcu domáhať sa vrátenia daru (§630 Občianskeho zákonníka). Namietala, že žaloba, ani jej petit nepredstavujú jednostranný právny úkon na vrátenie daru, pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 1620/2001. Vo vzťahu k druhej hmotnoprávnej podmienke na vrátenie daru namietala hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, najmä svedecké výpovede, s tým, že bolo potrebné skúmať aj správanie sa darcov - žalobcov. Nesúhlasila so závermi súdov, žeby sa správala k darcom v rozpore s dobrými mravmi, neúctivo, netolerantne. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/2007, z ktorého vyplýva, že v spore o vrátenie daru je potrebné skúmať, či aj správanie sa darcu nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného k nemu.

názoru žalovanej, sa odvolací súd odklonil od judikatúry v tejto otázke. Zároveň poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 103/2002 k otázke posúdenia sa správania blízkych osôb obdarovaného a to jej manžela a dcéry k darcom. 19. Ustálená rozhodovacia prax je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu rovnosti a právnej istoty vyplývajúcich z čl.1 ods.1 ústavy, ako aj čl. 2 ods.2 Základných princípov C. s. p. Sporové strany totiž legitímne očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom, a to najmä v situácii, ak v podobnej veci existujú publikované rozhodnutia, ktoré boli zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 158/2017, sp. zn. 4 Cdo 95/2017, sp. zn. 5 Cdo 87/2017, sp. zn. 6 Cdo 21/2017 a sp. zn. 6 Cdo 129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo 29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.8/2018, pod R 71/2018). V systéme všeobecného súdnictva najvyššími súdnymi autoritami sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva. 20. Pre právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.

1. a)C. s. p je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018, pod R 83/2018). 21. V danom prípade uplatnený dovolací dôvod žalovanou nebol opodstatnený, lebo súdy nižších inštancií náležite zistili skutkový stav veci, ako aj vec správne právne posúdili. Skúmali všetky skutkové okolnosti rozhodné pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke ich skúmania. Vymedzené otázky žalovanou v dovolaní sa týkali posúdenia skutkových okolností získaných vykonaným dokazovaním, ku ktorým súdy nižších inštancií dospeli. Sú výsledkom hodnotenia dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z § 191 ods. 1 C. s. p. Žalovaná nevymedzila právnu otázku od riešenia, ktorej by sa odvolací súd odklonil od doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto dovolanie z tohto dôvodu nie je procesne prípustné. 22. K výroku o náhrade trov konania odvolacím súdom, ktorý nepovažoval uplatnenú námietku žalovanou za dôvodnú pre aplikáciu ustanovenia § 257 C. s. p., dovolací súd dodáva, že rozhodnutie o trovách konania v rozsudku má povahu uznesenia, i napriek tomu, že výrok o trovách konania je súčasťou rozsudku. Povahu uznesenia si naďalej zachováva, lebo súčasťou rozhodnutia vo veci samej sa stáva len z procesných dôvodov (napr. uznesenie najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, sp. zn. 3Cdo 221/2016). K tejto otázke zaujal právny názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, z ktorého záveru vyplýva, že Civilný sporový poriadok vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania. Z tohto dôvodu dovolanie žalovanej proti výroku o trovách konania nie je procesne prípustné. 23. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (výrok o trovách konania), ako aj z dôvodu náležitého nevymedzenia dovolacieho dôvodu (§ 447 písm.
2. c)a písm.
3. f)C. s. p.). 24.

§ 444ods.

1 C. s. p. dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

1. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 C. s. p. a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
2. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 438 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 453 ods.1 a § 262 ods. 1 C. s. p tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 C. s. p.) priznal žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
3. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.