← Slovensko

zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy

Obsah (5)§ 421§ 23§ 419§ 420§ 449

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/81/2019 Identifikačné číslo spisu: 8111236372 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 421ods.

1 písm. b/ a c/ CSP. Namietal nepriznanie náhrady trov obhajoby za porady s obhajcom JUDr. Jánom Klimekom, za prevzatie obhajoby a štúdium spisu obhajcom JUDr. Petrom Filipom a za obhajobu na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa

  1. októbra 2008 obhajcom JUDr. Petrom Filipom. Poukázal na to, že pri pochybnostiach, či sa prvá porada s klientom uskutočnila, je nutné vykonať v tomto smere dokazovanie. Nepriznanie odmeny za úkony právnej služby spočívajúce v uskutočnených poradách s klientom s poukazom na ich možnú neúčelnosť, ktorú súd nie je schopný posúdiť ani konštatovať je prejavom svojvôle. Nepovažuje za správny ani názor súdov nižších inštancií ohľadom nepriznania náhrady trov obhajoby za prevzatie obhajoby a štúdium spisu obhajcom JUDr. Petrom Filipom. Uviedol, že nakoľko niet rozumného dôvodu, pre ktorý by mal byť kladený rozdiel medzi trovami obhajoby vynaloženými štátom pre obhajcu ustanovenému žalobcovi a trovami obhajoby, ktoré by mal znášať štát z titulu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby zaplatených obhajcovi, ktorého si žalobca zvolil sám, nemožno argumentáciu súdu považovať za správnu a spravodlivú. Takisto nemožno za neúčelné považovať náklady na cestu na pojednávanie, vrátanie nákladov na prenocovanie, keďže pojednávanie sa dňa
  2. októbra 2008 malo uskutočniť v ranných hodinách. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mal za to, že jej určenie bolo nesprávne a nespravodlivé odporujúce priznávanej výške v iných európskych krajinách, aj v doterajšej judikatúre Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Súdy nižších inštancií neprihliadli na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/74/2011 a 2Co/7/2006 a ani na rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14C/112/2002,

čoho sú ich rozsudky arbitrárne. Na základe uvedeného navrhuje napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť tak, že žalobe sa v celom rozsahu vyhovie.

  1. Žalovaná sa k predmetnému dovolaniu nevyjadrila.
  2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná, a to do jeho potvrdzujúcej časti ohľadne nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur. Výrok o náhrade škody vo výške 12.667,03 eur s príslušenstvom nenamietala. Prípustnosť dovolania odôvodňovala z § 420 písm. f/ CSP, § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu označila za nepreskúmateľné, nedávajúce odpoveď na zásadné otázky žalovanej v odvolacom konaní. Odvolací súd nedal vo svojom rozhodnutí odpoveď na otázku, čo je titulom, na podklade ktorého žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy - či uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie alebo uznesenie o vzatí do väzby ako rozhodnutie o väzbe. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé ani to, či nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 Dohovoru, alebo či tento nárok vyvodil len priamou aplikáciou čl. 5 Dohovoru na skutkové okolnosti uvádzané žalobcom s vylúčením aplikácie vnútroštátnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb., prípadne či na ustálenie základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy použil inú právnu úpravu. Žalovaná už pritom aj v konaní pred súdom prvej inštancie namietala, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia ani nevznikol, pretože ten vzniká len v prípade obmedzenia osobnej slobody rozhodnutím o väzbe, titulom rozhodnutia o väzbe je podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb.

§ 23zákona premlčaný a nie je možné vyvodiť priamu aplikáciu čl.

5 Dohovoru. Okresný súd sa s týmito námietkami nijako nevysporiadal, preto je jeho právne posúdenie veci nesprávne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí citoval judikatúru týkajúcu sa vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania - nie väzby. Následne sa odvolací súd v rozsudku venoval primeranosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy. I keď vo všeobecnej právno-teoretickej rovine sa zmieňuje o „judikatúre vo vzťahu k nemajetkovej ujme v súvislosti s väzbou dotknutej osoby a trestným stíhaním“ z obsahu tejto časti odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu posudzuje ako satisfakciu za vykonanú väzbu. Ani odvolací súd svojím rozsudkom neodstránil nedostatky súdu prvej inštancie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení a v nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nedal odpoveď na otázku, či titulom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu je uznesenie vyšetrovateľa MV SR, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica, zo dňa

  1. októbra 2002, ČVS: Q., o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia podľa § 1 zák. č. 58/1969 Zb. alebo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  2. novembra 2002 sp. zn. Tp/71/02 o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutie o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Odvolací súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nereflektoval na námietku žalovanej uvádzanú v odvolaní podloženú rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu a ústavného súdu, že ide o dva rozdielne tituly pre uplatnenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy a tieto tituly ako ani následky nimi vyvolané, nie je možné zamieňať ani stotožňovať do jedného nároku. Ani odvolací súd si teda neustálil, či je predmetom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním alebo náhradou nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou (alebo prípadne náhrada oboch titulov), a ktorým z týchto titulov súdy žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vlastne priznali. Logickým vyústením tejto skutočnosti je potom absencia relevantnej a jasnej argumentácie odvolacieho súdu k otázke právneho posúdenia vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozsudku v tejto časti, ktorú odvolací súd žiadnym spôsobom neodstránil pritom znásobuje aj konštatovanie súdu prvej inštancie na str. 14 rozsudku, že „v konaní nebola preukázaná existencia okolností, za splnenia ktorých poškodenému nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 ods. 2 písm. a/ b/ zák. č. 58/1969 Zb.)“, z ktorého vyplýva, že minimálne v rozsahu skúmania okolností vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe súd prvej inštancie vec podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. posudzoval. Strohé konštatovanie odvolacieho súdu, že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil „v zákonnej trojročnej premlčacej dobe“ nedáva žiadnu odpoveď na otázku, z akého právneho predpisu táto trojročná premlčacia doba vyplýva a z akých dôvodov súdy pri posudzovaní veci aplikovali túto premlčaciu dobu a nie dobu jednoročnú upravenú v § 23 zák. č. 58/1969 Zb.

uplatnenej dovolacej vady § 421 ods. 1 písm. b/ CSP mala za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 Dohovoru, z čoho je zrejmé, že bolo nevyhnutné, z dôvodu existujúcej špeciálnej úpravy premlčania obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb., aplikovať na nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. a nie všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka o premlčaní, ako ani akúkoľvek inú trojročnú „všeobecnú premlčaciu dobu“.

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP je priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 12.000 eur za 132 dní väzby neprimerane vysoká. Odvolací súd pri rozhodovaní o jej výške nezohľadnil limity zakotvené v judikatúre dovolacieho súdu, hmotnoprávnych predpisoch alebo v rozhodovacej činnosti ESĽP, k čomu poukázal na judikatúru dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť.

uvedeného žiada, aby dovolací súd v napadnutej časti zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  1. Žalobca sa k predmetnému dovolaniu žalovanej nevyjadril.
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1, 2 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolania sú dôvodné.
  3. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP) a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania, resp. predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 9.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.

§ 421

CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

  1. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) a v súlade s článkom 11 ods. 1 až 3 CSP. Pri takomto posudzovaní dovolania je zrejmé, že prípustnosť svojho dovolania žalobca opiera o § 420 písm. f/ CSP. Ten napáda rozsudok odvolacieho súdu do jeho potvrdzujúcej časti, ktorý okresným súd zamietol žalobu v časti náhrady škody za trovy obhajoby vo výške 4.517,54 eur a v časti nemajetkovej ujmy vo výške 188.000 eur.
  2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná, a to do jeho potvrdzujúcej časti ohľadne nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur. Výrok o náhrade škody vo výške 12.667,03 eur s príslušenstvom nenamietala. Prípustnosť dovolania odôvodňovala z § 420 písm. f/ CSP, § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
  3. V predmetnej veci dovolací súd predovšetkým posudzoval prípustnosť dovolaní z hľadísk uvedených v ustanovení § 420 CSP.
  4. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  5. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov, ako napr. právnej istoty, legitímneho očakávania, legality a pod., ktoré sú obsahom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
  6. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu ich odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť (4 Cdo 102/2017). Pokiaľ takto súdy nižšej inštancie postupovali aj v prejednávanej veci, dopustili sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a založili tým nepreskúmateľnosť nimi vydaných rozhodnutí a v dôsledku toho aj ich protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu; len náležité, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 33/2012). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. sp. zn. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4 Cdo 34/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 8 Cdo 152/2018).

  1. V súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, v spojení s § 393 ods. 2 CSP je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 CSP v spojení s § 420 písm. f/ CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. K dovolaniu žalobcu v časti náhrady škody
  2. Žalobca vo svojom dovolaní

uplatnenej dovolacej vady podľa § 420 písm. f/ CSP namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií ohľadom určenia náhrady škody za trovy obhajoby. 20. Dovolací súd po preskúmaní spisu

uvedených námietok poukazuje na to, že súd prvej inštancie mal vo svojom odôvodnení za to, že trovy obhajoby, náhradu ktorých žalobca identifikoval ako náhradu vzniknutej škody sa sčasti týkali, resp. sčasti boli realizované len v súvislosti s väzbou žalobcu, no podľa jeho názoru však nie je možné tieto úkony jednoducho oddeliť od ostatných úkonov obhajoby žalobcu. Pre účely odškodnenia nie je možné posúdiť väzbu a samotné trestné stíhanie izolovane, nakoľko trestné stíhanie je plynulým procesom zisťovania rozhodujúcich skutočností a ak je výsledkom trestného konania to, že obžalovaný je spod obžaloby oslobodený, sú rozhodnutia, na základe ktorých bol stíhaný nezákonnými, a uvedené sa tým vzťahuje aj na úkony a inštitúty viažuce sa k trestnému konaniu. S uvedeným dovolací súd nesúhlasí, pretože náhradu škody za trovy obhajoby je potrebné odlišovať tak, že sa rozdelia na obdobie väzby, ktoré sa bude posudzovať podľa uznesenia o vzatí žalobcu do väzby a na obdobie od začiatku trestného stíhania až do obdobia oslobodenia žalobcu spod obžaloby podľa uznesenia o vznesení obvinenia (nezákonné rozhodnutie). Z uvedeného treba podľa dovolacieho súdu vychádzať aj pri posudzovaní námietky premlčania. Okresný súd však nesprávne vychádzal z toho, že pre včasnosť nároku žalobcu preto postačovala všeobecná trojročná lehota podľa citovaného ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. 21. Následne dovolací súd

namietanej dovolacej vady poukazuje na konštatovanie okresného súdu, ktorý uviedol, že za nepreukázané a nie je vylúčené, že aj za neúčelné, sú úkony pod č. 13, 22, 34, 38, 40, 41, 46 až 48, 53, 59, 60, 64 - 65, 70, 71, k čomu uviedol, že je málo pravdepodobná potreba frekvencie porád advokáta so žalobcom v rozsahu ako bola účtovaná, čo však bližšie nijakým spôsobom neodôvodnil.

  1. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu je v tejto časti podľa dovolacieho súdu arbitrárne jednak nevedno, z ktorého rozhodnutia okresný súd vychádzal, či z rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby alebo z rozhodnutia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, a jednak bližšie neodôvodnil nepreukázanosť a neúčelnosť náhrady (porada advokáta s klientom žalobcu) vyššie špecifikovaných úkonov. Dovolací súd má za to, že v súvislosti s uvedeným v tomto smere postráda aj právne posúdenie. Dovolanie žalobcu v časti náhrady škody za trovy obhajoby je preto dôvodné. K dovolaniu žalobcu a žalovanej v časti náhrady nemajetkovej ujmy
  2. Ohľadne námietky žalobcu aj žalovanej v tejto časti má dovolací súd za to, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú podľa názoru dovolacieho súdu aj v tejto časti nepreskúmateľné - nevedno čo je titulom, na podklade ktorého žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či z uznesenia o vznesení obvinenia ako z nezákonného rozhodnutia alebo z uznesenia o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutia o väzbe, pričom logickým vyústením tejto skutočnosti je absencia relevantnej argumentácie odvolacieho súdu (ale i súdu prvej inštancie) k otázke právneho posúdenia vzniku práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, či nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovali podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s článkom 5 Dohovoru, alebo či tento nárok vyvodili len priamou aplikáciou čl. 5 Dohovoru na skutkové okolnosti uvádzané žalobcom s vylúčením aplikácie vnútroštátnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb., prípadne či na ustálenie základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy použili inú právnu úpravu. Ani odvolací súd svojím rozsudkom neodstránil nedostatky súdu prvej inštancie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení a v nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nedal odpoveď na otázku, či titulom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu je uznesenie vyšetrovateľa MV SR, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica, zo dňa
  3. októbra 2002, ČVS: Q., o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia podľa § 1 zák. č. 58/1969 Zb. alebo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  4. novembra 2002 sp. zn. Tp/71/02 o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutie o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Odvolací súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nereflektoval na námietku žalovanej uvádzanú v odvolaní podloženú rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu a ústavného súdu, že ide o dva rozdielne tituly pre uplatnenie náhrady škody (a nemajetkovej ujmy) a tieto tituly, ako ani následky nimi vyvolané, nie je možné zamieňať ani stotožňovať do jedného nároku. Ani odvolací súd si teda neustálil, čo je predmetom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním alebo náhradou nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou (alebo prípadne náhrada z oboch titulov), a ktorým z týchto titulov súdy žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vlastne priznali. Logickým vyústením tejto skutočnosti je potom absencia relevantnej a jasnej argumentácie odvolacieho súdu k otázke právneho posúdenia vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozsudku v tejto časti, ktorú odvolací súd žiadnym spôsobom neodstránil pritom znásobuje aj konštatovanie súdu prvej inštancie na str. 14 rozsudku, že „v konaní nebola preukázaná existencia okolností, za splnenia ktorých poškodenému nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 ods. 2 písm. a/ b/ zák. č. 58/1969 Zb.)“, z ktorého vyplýva, že minimálne v rozsahu skúmania okolností vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe súd prvej inštancie vec podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. posudzoval.
  5. Následne dovolací súd poukazuje aj na strohé konštatovanie odvolacieho súdu, že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil „v zákonnej trojročnej premlčacej dobe“ čo nedáva žiadnu odpoveď na otázku, z akého právneho predpisu táto trojročná premlčacia doba vyplýva, a z akých dôvodov súdy pri posudzovaní veci aplikovali túto premlčaciu dobu a nie dobu jednoročnú upravenú v § 23 zák. č. 58/1969 Zb.

uvedeného je teda námietka nepreskúmateľnosti aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy dôvodná.

  1. Dovolací súd tak konštatuje, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci.
  2. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd vyhovel dovolacím námietkam vyplývajúcim z § 420 písm. f/ CSP, dovolacím dôvodom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 písm. a/, a b/ sa nezaoberal.
  3. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd

§ 449a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27.

septembra 2018 sp. zn. 20Co/156/2017 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Výrok ohľadne náhrady škody vo výške 12.667,03 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.667,03 eur od

  1. septembra 2011 do zaplatenia ostal nedotknutý, pretože voči nemu nebolo podané dovolanie.
  2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.