súdu prvej inštancie je pravdou, že v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné sa zodpovednosti
ods. 1 zbaviť, na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že medzi nesprávnym úradným postupom pracovníka OR HaZZ a vzniknutou škodou nebola preukázaná príčinná súvislosť, pričom pri zodpovednosti za škodu musia byť „ex lege“ splnené všetky tri podmienky. V prejednávanej veci nebolo
súdu prvej inštancie podstatné zistiť čas požiaru, ktorý sa
znalcov líšil v rozmedzí 1,5 hodiny, ale bolo potrebné sa zaoberať zisťovaním, či v prípade, ak by hneď po polnoci po nahlásení požiaru a predpokladanom technickom príjazde zásahovej požiarnej jednotky o 00:27 hod., bolo možné zachrániť majetok žalobcov alebo nie. Konštatoval, že svedok S. X. jednoznačne potvrdil predchádzajúci prednes a zistenia znalcov, že v čase zaregistrovania žiare na horizonte a iskrenia bol požiar vo fázach, kedy by aj v prípade okamžitého zásahu požiarnej jednotky už nebolo možné zachrániť ani horiaci dom, ani veci nachádzajúce sa v ňom. Za týchto okolností nemal súd prvej inštancie preukázanú príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním (zanedbaním služobných povinností) a vzniknutou škodou, a preto žalobu zamietol. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ rozsudkom z 29. marca 2017 sp. zn. 15 Co 704/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne a stotožnil sa aj s jeho odôvodnením. Rozhodnutie
neho nie je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko je zrejmé, ako súd prvej inštancie hodnotil dôkazy, nepochybil ani pri aplikácii príslušnej právnej normy. Z rozhodnutia je nepochybné, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo, čo aj súd prvej inštancie uviedol, ale nakoľko nebola splnená tretia podmienka, príčinná súvislosť, žalobu zamietol. K námietkam žalobcov uviedol, že dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia majú žalobcovia. Poukázal na to, že vykonaným dokazovaním nemal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané všetky tvrdenia žalobcov. Odvolací súd dodal, že žalobcovia neposkytli žiaden dôkaz, ktorým by dostatočne spochybnili závery ohľadom ohniska požiaru, času vzniku požiaru, dĺžku dojazdu výjazdovej skupiny a pod. Súd prvej inštancie
neho prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Uviedol, že závery zisťovania ohľadom vzniku požiaru vychádzali len zo svedeckých výpovedí, nie priamych pozorovateľov, požiar bol sledovaný z väčšej diaľky, a to svedkom, ktorý v tom čase mal 80 rokov a ďalším svedkom, ktorý sa v tom čase vracal z baru pod vplyvom alkoholu, pričom je zjavné, že jeho pozorovacie schopnosti boli obmedzené, pričom práve on volal späť operačnému dôstojníkovi, že už nemusia chodiť, že tam nič nevidí. Odvolací súd neakceptoval ani odvolaciu námietku, že pokiaľ by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, k vecnej škode nemuselo dôjsť, pretože v čase nahlásenia požiaru bol v pokročilom štádiu, teda škoda už vznikala. Zo žiadneho dôkazu
neho nevyplynulo, že väčšina rodinného domu by bola nepochybne zachránená. Uviedol, že nie je pravda, že na základe vykonaných dôkazov, resp. znaleckých posudkov, bolo preukázané, že existuje príčinná súvislosť medzi zhorením domu a nevyslaním hasičskej jednotky. Poukázal na to, že ani súd prvej inštancie nespochybnil, že operačný dôstojník pochybil. Súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo sa priklonil k záveru znalca S. Odvolací súd dodal, že súd ani účastníci konania nemajú dostatok odborných znalostí, aby po odbornej stránke mohli dôkazy hodnotiť. Námietka o neaplikácii § 118 ods. 2 O.s.p. nie je
neho akceptovateľná. Je síce pravda, že zo zápisnice o pojednávaní jednoznačne nevyplýva, že by súd prvej inštancie
tohto ustanovenia postupoval, avšak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR 4 Cdo 167/2012,
ktorého striktné nedodržanie postupu
2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Dodal, že tento záver mohol aplikovať aj v danej veci, pretože žalobcovia nekonkretizovali, akým spôsobom im bolo odňaté právo konať pred súdom v prípade porušenia daného ustanovenia. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzujú z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, nakoľko odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom 1/ a 2/, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Namietajú, že k vade
f/ CSP došlo tým, že v súlade s ustanovením § 214 ods. 3 O.s.p. požiadali, aby im súd prostredníctvom právneho zástupcu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami, čo však odvolací súd opomenul a neurobil. Rozsudok odvolacieho súdu považujú za arbitrárny, svojvoľný a nepreskúmateľný. Argumentujú, že odvolací súd nezdôvodnil odvolaciu námietku ohľadom porušenia § 118 ods. 2 O.s.p. súdom prvej inštancie. Porušenie práva na spravodlivý proces vidia žalobcovia aj v tom, že odvolací súd dovolaním napádaný rozsudok založil na svojvoľnom a arbitrárnom prístupe pri posudzovaní a vyhodnocovaní procesnej a dôkaznej povahy a sily jednotlivých dôkazov. Namietajú, že odvolanie podali
predpisov Občianskeho súdneho poriadku a odvolací súd rozhodoval výlučne
predpisov Civilného sporového poriadku. Nesprávnosť vidia aj v realizácii a vyhodnocovaní dôkazov odvolacím súdom. Vo vzťahu k ustanoveniu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietajú nesprávne právne posúdenie veci osobitne vo vzťahu k otázkam objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu pri hlásení inkriminovaného požiaru vrátane otázok týkajúcich sa obsahu a rozsahu tejto zodpovednosti a vymedzeniu vzťahu medzi touto zodpovednosťou a následkom (škodou žalobcov), ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov konania. Vo vzťahu k namietanému uviedli rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/2004. Žalobcovia poukázali aj na nesprávny právny postup pracovníka OR HaZZ Zvolen - operačného dôstojníka pri vyhodnotení oznámenia o vzniku požiaru, ktoré malo za následok nevyslanie zásahovej jednotky a nevykonanie zásahu, čo v konečnom dôsledku
nich znamenalo rozšírenie a narastanie požiaru a vznik vecnej škody na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku žalobcov.
žalobcov existovala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávne právne posúdenie vidia aj pri posudzovaní náhrady trov odvolacieho konania.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ 20. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 21. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a s jeho skutkovými i právnymi závermi. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 22. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 23. Najvyšší súd už
predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25.
právneho názoru dovolacieho súdu nie je po
predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).
právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť
1 O.s.p. súdom prvej inštancie. Najvyšší súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou zaoberal (bod
Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd poukazuje na prechodné ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, ktoré sa aplikujú v prípade, ak súd rozhoduje už počas účinného Civilného sporového poriadku aj za situácie, ak odvolanie bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ako v danom prípade. 29. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP vyvodzujú z toho, že upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu im nebolo doručené elektronicky. 30.
3 CSP platí, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. 31. V danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní požiadali v zmysle ustanovenia § 214 ods. 3 O.s.p., aby ich právny zástupca bol upovedomený elektronickými prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, ak odvolací súd bude rozhodovať rozsudkom bez nariadenia pojednávania. V spise sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd túto žiadosť vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval
3 CSP (predtým § 214 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (ako tomu nasvedčuje obsah spisu) neupovedomil zástupcu žalobcov 1/ a 2/ elektronickými prostriedkami. 32. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania (strane) možnosť pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 214 ods. 3 O.s.p. o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý
4 O.s.p. požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 227/2013 a 7 Cdo 192/2013).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.