1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.
2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/22/2016 z 24. mája 2016 a zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Trestného poriadku prikazuje Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.
2 Trestného poriadku obvineného R. D., narodeného XX. C. XXXX v X., trvale bytom Y. XX/XX, P. - Y., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava n e b e r i e d o v ä z b y. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd" alebo súd prvého stupňa") z 8. marca 2016, sp. zn. 2T/162/2014 bol obvinený R. D. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2, písm. a), písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom § 138 písm. d), § 139 ods.1 písm. c), § 127 ods. 4 Trestného zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), písm. m), § 41 ods. 1 Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov so zaradením na jeho výkon
2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň obvinenému okresný súd uložil povinnosť nahradiť poškodenému V. F. škodu vo výške 40 eur s tým, že poškodeného V. F.
2 Trestného poriadku so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody, odkázal na občianske súdne konanie. Obvinenému napokon súd prvého stupňa uložil
2 písm. d) Trestného zákona aj ochranné liečenie protialkoholické ambulantnou formou. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 24. mája 2016, sp. zn. 3To/22/2016,
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený R. D. vo svoj prospech v zákonom stanovenej lehote dovolanie, prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Veroniky Štrbovej, advokátky so sídlom v Trnave, Športová 12, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
názoru obvineného, nebola jeho vina nepochybne preukázaná. V tejto súvislosti poukázal na závery vyslovené v nepublikovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tdo/79/2014 z 28. januára 2016.
názoru dovolateľa bezdôvodným zamietnutím jeho návrhov na doplnenie dokazovania, súdy (tak okresný, ako aj krajský) porušili nielen zásadným spôsobom jeho právo na obhajobu, ale aj zásadu rovnakého postavenia strán trestného konania. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal, že jeho právo na obhajobu bolo v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zásadným spôsobom porušené taktiež tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Konkrétne krajskému súdu vytýkal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nedostatočne vysporiadal s námietkami obhajoby proti správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu v dôsledku nevykonania obhajobou navrhovaných dôkazov a v dôsledku neskúmania daktyloskopických stôp na noži zaistenom na mieste činu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, taktiež nedostatočne,
názoru obvineného, zaoberal námietkami obhajoby proti hodnovernosti výpovede poškodeného V. F., ako aj námietkami proti právnemu posúdeniu skutku ako trestného činu porušovania domovej slobody spáchaného na blízkej osobe. Na podporu svojej argumentácie obvinený poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994. V súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený poukázal na výsluch svedka - poškodeného V. F. na hlavnom pojednávaní konanom 26. novembra 2015. Uvedenému svedkovi bola,
názoru dovolateľa, prokurátorom položená sugestívna otázka, či obvinený mal nožík, čo obhajkyňa aj namietala, okresný súd sa však k tejto námietke vôbec nevyjadril, ale čítal zápisnicu o výpovedi poškodeného z prípravného konania. Rozpory vo výpovediach dotknutého svedka boli nedostatočne odstraňované. Obvinený okresnému súdu taktiež vytýkal, že nezisťoval dôvod „zmeny" výpovede poškodeného a napriek pochybnostiam o pravdovravnosti svedka nevykonal žiaden iný dôkaz. Ako nezákonne vykonaný dôkaz v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený označil aj fotodokumentáciu z miesta činu. Jej nezákonnosť videl v skutočnosti, že bola vyhotovená políciou až potom čo poškodený na mieste činu upratal (odstránil črepiny), čo potvrdil aj svojou výpoveďou. Uvedená skutočnosť má,
názoru dovolateľa, za následok nezákonnosť fotodokumentácie z miesta činu a jej nepoužiteľnosť v Trestnom konaní. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu vyplývajúcemu z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal, že mu nebolo preukázané spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania za použitia noža, teda závažnejším spôsobom konania - so zbraňou. V tejto súvislosti ešte opätovne namietal, že zo spomínaného noža, ktorý mal držať v ruke, neboli odobraté daktyloskopické odtlačky, orgány činné v trestnom konaní a ani súd znalecké skúmanie v tomto smere ako nepochybný dôkaz nevykonali, preto nejednoznačné preukázanie vyššie uvedenej okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby mali súdy nižšieho stupňa (okresný a krajský súd) vyhodnotiť v pochybnostiach v jeho prospech. Dovolateľ ďalej vyčítal okresnému súdu, že pri uznaní jeho viny zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania aj závažnejším spôsobom, teda so zbraňou, vychádzal len z výpovedí svedka poškodeného V. F., prednesených v prípravnom konaní 22. októbra 2014 a na hlavnom pojednávaní 26. novembra 2015, ktoré však obvinený nepovažoval za dôveryhodné s ohľadom na rozpory medzi nimi a na skutočnosť, že poškodený bol užívateľom omamných látok. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm.
názoru obvineného, správne právne posúdiť jeho konanie, len ako porušovanie domovej slobody (obydlia) poškodeného V. F. a nie ako porušovanie domovej slobody blízkej osoby G. F.
3 písm.
názoru obvineného, bezvýznamné. Na podporu svojich tvrdení poukázal dovolateľ v tomto smere na ustálenú súdnu prax, konkrétne rozhodnutie publikované pod číslom R 8/1990. V podstate na podklade vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd
1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvody dovolania opierajú,
2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu a
1 Trestného poriadku prikázal okresnému súdu, aby vec obvineného v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava, ktorý uviedol, že s dôvodmi a tvrdeniami uvádzanými v dovolaní obvineného sa nemožno stotožniť a má jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností za to, že okresný a krajský súd rozhodli zákonne a na podklade riadne zisteného skutkového stavu na základe zákonne zabezpečených a vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného odmietol
1 písm. i) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda, že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). Naposledy citované ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, a ktorý je vymedzený v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, zodpovedá znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, pod ktorú bol napadnutým rozsudkom podradený. Obvinený R. D. bol v úvode označeným rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2, písm.
1, ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm.
d) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu okrem iného aj násilím.
1 písm. c) Trestného zákona v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie blízka osoba - okrem iného aj súrodenec. Objektom vyššie uvedeného trestného činu je domová sloboda garantovaná článkom 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého plynie, že obydlie každého človeka je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Nadväzujúc na vyššie uvedené
dlhoročnej ustálenej súdnej praxe týmto ustanovením je chránený akýkoľvek oprávnený užívateľ obydlia (teda ten, kto v ňom býva), pritom je nepodstatné, či je jeho vlastníkom, nájomcom, držiteľom, užívateľom, rozhodujúce je, že v dobe činu obydlie oprávnene užíval, proti komukoľvek, kto toto právo (užívať obydlie) nemá, v krajnom prípade aj proti vlastníkovi [primerane rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslami R 30/1965, R 51/1973, R 1/1980, R 11/1997].
5 Trestného zákona trestný čin je spáchaný v obydlí, ak je spáchaný v dome alebo byte iného alebo v iných priestoroch slúžiacich na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.
ustálenej súdnej praxe sa obydlím okrem domu, bytu rozumie aj napríklad záhradkárska chatka, ak poskytuje svojmu užívateľovi určité súkromie a možnosti odpočinku, hotelová izba, či izba v internáte (primerane napríklad rozhodnutia publikované v Zbierke pod číslami R 36/1988, R 8/1990). Na tomto mieste, s ohľadom na vyššie uvedené, je nutné obvinenému prisvedčiť, že len samotná existencia vlastníckeho práva k obydliu nepredznamenáva automaticky bez ďalšieho, že nedovolené vstúpenie do takéhoto obydlia bude predstavovať porušenie domovej slobody vlastníka. Vlastník obydlia totiž nemusí byť zároveň jeho oprávneným užívateľom, a to napríklad, keď obydlie prenajme inému, alebo keď sa viacerí spoluvlastníci obydlia tvorenom viacerými uzavretými priestormi dohodnú na reálnom rozdelení jeho užívania po častiach. Zo skutku uvedeného v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd bez výhrad stotožnil, plynie, že izba, nedovoleným vstupom do ktorej sa obvinený dopustil trestného čin porušovania domovej slobody, má samostatný vchod z dvora, patrí poškodenému V. F. a v čase spáchania skutku bol v spomínanej izbe len poškodený. Z uvedeného skutku nijakým spôsobom nevyplýva, že by dotknutú izbu bola oprávnená užívať aj sestra obvineného G. F., ktorá sa v čase spáchania skutku v izbe nenachádzala. Uvedené len zo skutočnosti, že ide o spoluvlastníčku domu ako celku, spoľahlivo neplynie. Naopak z formulácie dotknutého skutku „...následne na dvore rodinného domu začal búchať na riadne uzamknuté vchodové dvere do izby V. F., pričom V. F. sa v tom čase nachádzal v izbe ..." plynie, že izbu bol oprávnený užívať len poškodený, pritom opak s ohľadom na jednu zo základných zásad trestného práva „v pochybnostiach v prospech obvineného" nie je možné z takto formulovaného skutku vyvodiť. Vzhľadom na to, že citované ustanovenie § 194 Trestného zákona chráni oprávneného užívateľa, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je vlastníkom obydlia, bez spoľahlivého záveru vyjadreného v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, že G. F., ako spoluvlastníčka domu, bola zároveň aj oprávnenou užívateľkou spomínanej samostatnej izby, pre záver o naplnení skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody aj vo vzťahu k nej, ako blízkej osoby, nestačí. Preto okresný súd nepostupoval správne, keď konanie obvineného ustálené v takzvanej skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa právne posúdil aj
3 písm. a) Trestného zákona. A nesprávne postupoval aj krajský súd, keď s takýmto právnym posúdením konania obvineného (skutku) sa stotožnil, tento nedostatok nenapravil a odvolanie obvineného postupom
Vzhľadom na to, že okresný súd zistený skutok z vyššie rozvedených dôvodov nesprávne právne posúdil a krajský súd sa s takýmto právnym posúdením dotknutého skutku stotožnil, tento nedostatok nenapravil, jeho postupom došlo k porušeniu zákona, a to § 194 ods. 3 písm. a), § 139 ods. 1 písm. c), § 127 ods. 4 Trestného zákona a k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku. V novom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného a jeho konanie pojaté do skutku uvedeného v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu opätovne právne posúdiť pri súčasnej viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že v dovolacom konaní sa prieskumná právomoc najvyššieho súdu obmedzuje na vecné vymedzenie dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 51/2014), teda na konkrétne dovolateľom vymedzené chyby napadnutého rozhodnutia alebo konania predchádzajúceho tomuto rozhodnutiu. Napriek tomu nad rámec uvedeného, vzhľadom na to, že v úvode označené uznesenie krajského súdu bolo týmto rozhodnutím najvyššieho súdu zrušené práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia ustáleného skutku, ktorý v novom konaní bude musieť krajský súd opätovne právne posúdiť, považuje najvyšší súd za potrebné upozorniť aj na nasledovné skutočnosti. Oba súdy (tak okresný, ako aj krajský) nepostupovali správne, keď konanie obvineného pojaté do skutku právne posúdili súčasne
2 písm.
ustálenej súdnej praxe trestný čin porušovania domovej slobody v ustanovení § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona predpokladá taký spôsob prekonania prekážky, ktorej účelom je zabránenie vniknutiu do obydlia, ktorý nenapĺňa znaky vlámania
4 Trestného zákona. Ak forma prekonania prekážky, ktorá bráni vniknutiu do obydlia, je subsumovateľná pod pojem „vlámanie"
4 Trestného zákona, ide o trestný čin porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm.
4 Trestného zákona trestný čin je spáchaný vlámaním, ak páchateľ vnikol do uzavretého priestoru nedovoleným prekonaním uzamknutia alebo prekonaním inej zabezpečovacej prekážky použitím sily alebo ľsťou. Zo skutku ustáleného v takzvanej skutkovej vete v úvode označeného rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd bez výhrad stotožnil, plynie, že obvinený prekonal zabezpečovaciu prekážku, teda dvere - použitím sily vylomil otvor na strednej časti vchodových dverí, cez ktoré sa dostal do vnútorných priestorov izby. Nepochybne teda trestný čin porušovania domovej slobody spáchal vlámaním. To znamená, že konanie obvineného pojaté do vyššie uvedeného skutku bolo potrebné správne právne s ohľadom na vyššie uvedenú ustálenú súdnu prax posúdiť len
ustanovenia § 194 ods. 1, ods. 2 písm.
odseku 2 písm.
1, ods. 2 písm.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované Zbierke pod číslom R 7/2011). Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 116/2014). Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať. Naplnenie naposledy označeného dovolacieho dôvodu videl obvinený v tom, že súdy (tak okresný, ako aj krajský) nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov H. D., jeho brata, G. D., jeho matky, ako aj návrhu na vykonanie dôkazov za účelom preverenia dôveryhodnosti výpovede poškodeného V. F.. Okresný súd vyššie uvedené návrhy obvineného na doplnenie dokazovania uznesením
2 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní konanom 8. marca 2016 odmietol z dôvodu, že obvineným navrhovaní svedkovia neboli priamymi svedkami a ich výsluch nemôže zmeniť dôkaznú situáciu v prejednávanej veci (strana 12 rozsudku okresného súdu). Vo vzťahu k namietanej dôveryhodnosti poškodeného súd prvého stupňa uviedol (strana 12 rozsudku), že nedôveryhodnosť namietaného svedka v konaní preukázaná nebola, okresný súd nemal žiadnu, a to čo i len najmenšiu pochybnosť o hodnovernosti jeho výpovede. Z vyššie uvedeného, ale aj z celého kontextu rozhodnutia (primerane v tomto smere rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2018, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 436/2019) plynie, že súd prvého stupňa považoval skutkový stav za spoľahlivo preukázaný najmä výpoveďami poškodeného V. F., svedkov G. F. a F. F. a zaistením veci použitej pri čine - noža, pričom nepovažoval za potrebné vypočúvať ďalších obvineným navrhnutých svedkov, ktorí by nemohli už zistenú dôkaznú situáciu s ohľadom na jej presvedčivosť zmeniť, keď navyše ani neboli priamymi svedkami preukazovanej udalosti. Vzhľadom na to, že výpoveď poškodeného je podporená aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi - už vyššie spomínanými svedeckými výpoveďami, ale aj zaistením noža, ktorý obvinený pri skutku použil, okresný súd dôvod, pre ktorý by nemal poškodenému veriť nezistil, a preto nepovažoval za potrebné dokazovanie v tomto smere dopĺňať. Len samotná skutočnosť, že poškodený bol užívateľom omamných látok, nedôveryhodnosť jeho tvrdení nespôsobuje. Zo zápisníc o jeho výpovedi žiadnym spôsobom nevyplýva, že by pri výsluchoch bol pod vplyvom spomínaných látok. Takúto skutočnosť vypočúvajúce osoby nepostrehli a ani z obsahu a kontextu zápisníc o dotknutých úkonoch nevyplýva, že by jeho výpoveď bola nezrozumiteľná, obsahujúca na prvý pohľad zjavne nelogickosti, nezmysly a podobne, čo by o ovplyvnení svedka omamnými, či inými obdobnými látkami mohlo svedčiť. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd prvého stupňa sa vyššie uvedenými dôkaznými návrhmi obvineného zaoberal, procesne naň reagoval a pred meritórnym rozhodnutím, teda pred vyhlásením v úvode tohto rozhodnutia označeného rozsudku, ich odmietol, pričom krajský súd sa s jeho postupom, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia (strana 3 a 4), stotožnil. Zároveň v dôvodoch spomínaného rozsudku, ako je to vyššie uvedené, okresný súd vysvetlil, prečo dotknuté návrhy na doplnenie dokazovania odmietol, pričom tento obsah a rozsah vlastnej úvahy okresného súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktorú nie je možné považovať za svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. (Primerane už spomínané rozhodnutie publikované pod číslom R 7/2011). V súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm.
1 písm.
1 písm. c), ale ani písm. i) Trestného poriadku nenapĺňa. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený ešte namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, pretože dotknutý súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami obhajoby proti správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu v dôsledku nevykonania obhajobou navrhovaných dôkazov a v dôsledku neskúmania daktyloskopických stôp na noži zaistenom na mieste činu a nevysporiadal sa ani s námietkami obhajoby proti hodnovernosti výpovede poškodeného V. F.. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV/8/2016, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 83/2009, II. ÚS 230/2019). Napriek tomu nad rámec uvedeného považuje najvyšší súd za vhodné už len doložiť, že
ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"), je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, to jest s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, II ÚS 449/2015). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESLˇP") pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESLˇP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia ESĽP Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutia ESĽP Kraska proti Švajcˇiarsku z 29. apríla 1993, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. U´S 410/06, sp. zn. III. ÚS 155/2018. S ohľadom na uvedené, aj
názoru najvyššieho súdu, oba súdy (tak okresný, ako aj krajský) zrozumiteľne, ako to už bolo vyššie uvedené, vysvetlili o aké dôkazy svoje rozhodnutie opreli, prečo nevyhoveli návrhom obhajoby na vykonanie ďalšieho dokazovania a či už z výslovných dôvodov alebo celej koncepcie rozhodnutí okresného a krajského súdu je zrejmé, že nimi uvedenými dôkazmi považovali zistený skutkový stav za spoľahlivo, bez rozumných a dôvodných pochybností preukázaný, a preto ďalšie dôkazy nevykonávali. Ani námietka obvineného týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu preto dovolací dôvod
1 písm.
4, veta prvá, Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona (nie aj
odseku 3), za ktorý ako prísnejšie trestný čin je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere maximálne päť rokov a vzhľadom na už vykonaný trest a vykonanú väzbu v prejednávanej veci by ďalšia väzba predstavovala neprimerané obmedzenie osobnej slobody obvineného vo vzťahu k výške trestu, ktorý mu hrozí. Preto najvyšší súd rozhodol, že obvineného do väzby neberie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.