5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v ďalšom len „Zákon“), a to na náhradu škody - nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý dňa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti. V danom prípade bol
názoru súdu prvej inštancie naplnený prvý základný predpoklad pre priznanie uplatneného nároku a to, že žalobca bol vzatý do väzby a bol spod obžaloby oslobodený. Uviedol, že v prípade uplatneného nároku je však kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov
6 Zákona, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne. Základnou námietkou žalovanej bolo práve tvrdenie, že si žalobca zavinil väzbu sám, t. j. uplatnila námietku dôvodu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona. K tejto námietke súd prvej inštancie uviedol, že k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 Trest. por., ale je potrebné, aby si obvinený sám väzbu zavinil a teda sa predpokladá určité konkrétne konanie obvineného (žalobcu), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie za uvalenie väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy (zo správy NS ČSSR o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77). Vychádzajúc z takto postavených kritérií posudzovania viny obvineného na vzatí do väzby nebolo pred okresným súdom preukázané žiadne aktívne konkrétne konanie žalobcu, ktorým by si bol väzbu zavinil sám. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti je škoda. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Mala spočívať v tom, že pociťoval počas obdobia väzby beznádej, úzkosť a strach z ďalšieho osudu, že sa natrvalo narušili jeho vzťahy s rodičmi, pociťoval odsudzovanie zo strany verejnosti, aj v súvislosti so snahou nájsť si zamestnanie a pri hľadaní zamestnania bol jednoznačne diskriminovaný kvôli tomu, že bol vo väzbe. Uviedol, že väzba, resp. čas v nej strávený, zanechali stopy na jeho psychickom a fyzickom stave, ktoré sa mu nikdy nepodarí odstrániť. Zo žalobcom tvrdených zásahov väzby do jeho osobnostných práv mal súd preukázané výpoveďami svedkov H. J. a W. J., že vzatie žalobcu do väzby spôsobilo narušenie ich vzťahu s ním a naopak, ale súd nedospel k presvedčeniu, tak ako tvrdil žalobca, že sa jednalo o natrvalo narušené vzťahy. Avšak, vychádzajúc zo všeobecne známych skutočností, že pobyt vo väzbe nemôže byť pre nikoho pozitívnym citovým zážitkom, ale len zážitkom negatívnym, traumatizujúcim, akceptoval súd tú skutočnosť, že predmetná väzba aj pre žalobcu predstavovala práve také citovo negatívne a stresujúce prežívanie. Jeho pretrvávanie po prepustení z väzby však žalobca súdu nepreukázal. V konkrétnych súvislostiach daného prípadu okresný súd dospel preto na základe vykonaného dokazovania k záveru, že preukázané narušenie vzťahov žalobcu s rodičmi a prežívanie nepríjemných pocitov žalobcu počas výkonu väzby by nenastalo bez toho, aby bol vzatý do väzby a teda mal danú aj príčinnú súvislosť medzi väzbou žalobcu a vznikom škody - nemajetkovou ujmou (narušením osobnostných práv žalobcu). Vychádzajúc z preukázaných nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody a práv na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, prihliadnuc na dobu trvania týchto obmedzení, dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo v danom prípade dostatočným zadosťučinením, a že žalobca si dôvodne uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca si nárok uplatnil vo výške 15.000 eur, pričom náhradu vypočítanú v minimálnom rozsahu vo výške 7.817,15 eur mal za nepostačujúcu a žiadal ju zvýšiť do výšky ním uplatneného nároku s odôvodnením, že jeho osobnostné práva boli v dôsledku nesprávneho rozhodnutia súdu zasiahnuté natoľko, že spĺňa predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá presiahne túto minimálnu hranicu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vyhodnotenia preukázanej nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku väzby a jej rozsahu mu okresný súd za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 10 mesiacov, za zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení na výkon väzby a za prežívanie nepríjemných až traumatizujúcich pocitov v súvislosti s výkonom väzby priznal náhradu v peniazoch, a to vo výške 7.820 eur. Pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol v súlade s § 17 ods. 3 Zákona najmä na osobu žalobcu a jeho dovtedajší život, keď žalobca už v čase vzatia do väzby bol 6 krát právoplatne, aj keď len podmienečne, odsúdený za väčšinou majetkovú trestnú činnosť, prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorú ujmu u žalobcu vyhodnotil ako ujmu nepatrnú, nie závažnú (t. j. rozdielne od hodnotenia žalobcu) a na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v jeho súkromnom (narušenie vzťahov s rodičmi) a spoločenskom (vedomosť okolia, že bol žalobca vo väzbe) živote. Viaceré žalobcom uvedené následky vykonania väzby zostali len v rovine jeho tvrdení bez ich náležitého preukázania, preto v prevyšujúcom rozsahu nárok uplatnený žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Súd zamietol žalobu aj v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania zo žalovanej sumy s tým odôvodnením, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR zo 14. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 185/2011). 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z 18. októbra 2018 sp. zn. 3Co/294/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v časti výroku č. II. o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7.180 eur a o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu nad 5,75 % výšky ročného úroku z omeškania, ako aj vo výroku č. III. Zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku č. II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej zamietajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 7.820 eur od 22. februára 2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd dospel k záveru, že bolo dôvodné iba odvolanie žalobcu a to len v časti uplatneného úroku z omeškania, ktorý uplatnil v nesprávnej výške. K súdom prvej inštancie použitej správe Najvyššieho súdu ČSSR o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30. novembra 1977, sp. zn. Plsf 3/77 uviedol, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR, ČSFR, ďalej v bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2012). Na základe čoho poznamenal, že príčinnú súvislosť medzi väzbou a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým
orgánov činných v trestnom konaní mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že musel byť vzatý do väzby. Prvoinštančný súd mal preukázané nepriaznivé následky vzniknuté žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody, práva na rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života prihliadnuc aj na dobu trvania týchto obmedzení (väzba trvajúca 305 dní) ako aj čiastočným narušením rodinných vzťahov a správne dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by v danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením. Trestné stíhanie a v rámci neho výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Podstatnou okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie, nepreukázanie spáchania trestného činu, v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a žalobca v tomto smere správne poukazuje aj na zložité psychické momenty, ktorý so sebou výkon väzby prináša. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 7.820 eur. Pokiaľ ide o otázku, či štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sa dostáva do omeškania odvolací súd uvádza, že zák. č. 514/2003 Z.z. do účinnosti novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. neobsahoval novelou doplnené znenie ustanovenia § 16 ods. 4
ktorého ... „Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ Odvolací súd však uvádza, že toto ustanovenie je procesným ustanovením a preto prvoinštančný súd mal na prejednávaný prípad aplikovať ustanovenie § 16 ods. 4 cit. zákona. Napokon odvolací súd dodáva, že aj pred novelou zák. č. 514/2003 Z.z. účinnou od
februára 2013 bola vo výške 5,75 %. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok aj o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu nad 5,75 % výšky ročného úroku z omeškania a v súlade s § 388 CSP zmenil rozsudok vo výroku č. II o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej zamietajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 7.820 eur od
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 8.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9.
1, 2 CSP dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 10. Dovolateľka podala dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a to do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.820 eur. Právna otázka, ktorá
jej tvrdenia nebola dovolacím súdom doposiaľ riešená, a od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu znela tak, že či predchádzajúce právoplatné odsúdenia a spáchanie činu v čase podmienečného odsúdenia žalobcu možno považovať za naplnenie ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., teda za existenciu zavinenia žalobcu na jeho vzatí do preventívnej väzby. 11. I keď v preskúmavanej veci dovolateľkou namietaná právna otázka bola otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebol splnený ďalší predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, a to že ide o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Obdobná právna otázka bola totiž rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená a preto sa predmetné dovolanie posudzovalo v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 58/1969 Zb. totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že
úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených. Predmetná judikatúra ohľadne posudzovania viny obvineného na vzatí do väzby je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. 16. V zmysle uvedeného dovolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov nižších inštancií, ktoré uviedli, že k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 Trest. por., ale je potrebné, aby si obvinený sám väzbu zavinil. T. j. predpokladá sa určité konkrétne konanie obvineného (žalobcu), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie za uvalenie väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. 17. Na základe vyššie uvedeného sa
právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd pri riešení predmetnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedenom rozhodnutí, práve naopak rozhodoval v súlade s ňou a preto je dovolanie žalovanej v tejto časti nedôvodné.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 20.
1 CSP dovolanie
1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
písmen a/ a b/.
odseku 2 tohto ustanovenia na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
a/ Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 326/2012, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2013). Odvolací súd teda rozhodoval v dovolaním napadnutom výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy (3.377 eur). Prípustnosť dovolania žalovanej je preto v zmysle § 422 ods. 1 písm. a/ CSP vylúčená.
c/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.