1 písm. a), písm. b), písm. c), ods. 3 písm.
marca 2020 v Bratislave o dovolaniach obvinených Mgr. D. V. a X. V. proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 14. augusta 2018, sp. zn. 23To/56/2018, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku sa dovolania obvinených Mgr. D. V. a X. V. o d m i e t a j ú . Odôvodnenie Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 29. marca 2018, sp. zn. 2T/92/2017, uznal obvinených Mgr. D. V. a ml. X. V. za vinných zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a), písm. b), písm. c), ods. 3 písm.
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že - od presne nezisteného času najneskôr od roku 2015 do 30.06.2017 v obci V. v mieste spoločného bydliska v rodinnom dome č. XXX ako matka a najstarší brat neprimerane fyzicky trestali maloletých R. V. nar. XX.XX.XXXX, V. V. nar. XX.XX.XXXX a V. V. nar. XX.XX.XXXX, odopierali im stravu a nútili ich opakovane vykonávať rôzne práce v takom rozsahu, že nemali dostatok oddychu a spánku, čas na prípravu do škody, čo vyvrcholilo dňa 26.06.2017, keď Mgr. D. V., pohrýzla syna R. V. nar. XX.XX.XXXX do ucha, potom čo sa zastal maloletej V. V. nar. XX.XX.XXXX, ktorú fyzicky trestala, na čo maloletý R.V. nar. XX.XX.XXXX ušiel z domu, dňa 29.06.2017 sa obv. ml. X. V. bratovi R.V. nar. XX.XX.XXXX na dvore domu vyhrážal so zatváracím nožom v ruke, že ho s ním zabije, v dôsledku čoho maloletí R. V. nar. XX.XX.XXXX, V. V. nar. XX.XX.XXXX a V. V. nar. XX.XX.XXXX pociťovali strach a stres, krivdu, kritiku, posmech, pocit menejcennosti. Okresný súd za spáchanie uvedeného trestného činu obvinenému ml. X. V.
3 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona s poukazom § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 1, § 118 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, výkon ktorého mu
1, § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu troch rokov a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2, ods. 4 písm. a) Trestného zákona obvinenému zároveň uložil povinnosť nepriblížiť sa k poškodeným: J. V., nar. XX. P. XXXX v F., V. V., nar. X. L. XXXX v B. a V. V., nar. XX. T. XXXX v B. na vzdialenosť menšiu ako desať metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia určenej osoby alebo v určenom mieste, kde sa táto osoba zdržuje, alebo ktoré navštevuje.
2, ods. 4 písm. g) Trestného zákona obvinenému uložil aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu a
2, ods. 4 písm. i) Trestného zákona obvinenému ako súčasť probačného dohľadu, uložil aj povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Obvinenej Mgr. D. V. súd prvého stupňa za vyššie uvedený trestný čin uložil
3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm.
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti vyššie označenému rozsudku okresného súdu podali obaja obvinení a prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové mesto nad Váhom (ďalej aj „prokurátorka") odvolania, na podklade ktorých Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd") uznesením zo 14. augusta 2018, sp. zn. 23To/56/2018, odvolania prokurátorky a oboch obvinených ako nedôvodné postupom
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podali obvinení X. V. (ďalej aj „obvinený" alebo „dovolateľ"), prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Aleša Zollera, advokáta so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Považská 1980/4 a Mgr. D. V. (ďalej aj „obvinená" alebo „dovolateľka"), prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Vladimíra Fraňa, LL.M., advokáta so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Haškova 18, obaja vo svoj prospech, v zákonom stanovenej lehote dovolania, a to obvinený X. V. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a písm. i) Trestného poriadku a obvinená Mgr. D. V. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku. Obvinený X. V. v podanom dovolaní namietal nepreukázanie spáchania trestnej činnosti, pretože,
jeho názoru, nejestvuje ucelené reťazenie dôkazov usvedčujúcich ho z trestnej činnosti, ohľadom skutku, motívu, obdobia trvania, ako aj následkov spáchanej trestnej činnosti. Namietal, že množstvo nepriamych, neurčitých dôkazov prevážilo nad jednoznačným procesným dôkazom, a to svedeckou výpoveďou V., ktorý sa s rodinou V. v priebehu roka 2017 stretávali každý víkend, pričom J. sa mu o týraní ani raz nezmienil, riešili sa iné veci, a to najmä J. neochota podieľať sa spoločne s matkou a so súrodencami na akýchkoľvek primeraných prácach okolo domácnosti, jeho snaha odísť preč z domu a viesť vlastný život, pričom súrodenci ho vôbec nezaujímali. V záujme zlepšenia vzťahov s problematickým J. a jeho motivácie k rodine mama prijala pod strechu jeho najlepšieho kamaráta s rodičmi a súrodencami, čo vyvracia akékoľvek tyranské správanie. „Nepretavenie" obsahu výpovede svedka V. do napadnutého rozhodnutia malo,
názoru obvineného, za následok absolútne nesprávne právne posúdenie skutku.
dovolateľa konštatovanie znalca, že poškodení majú neurotickú štruktúru osobnosti, ako aj ďalšie jeho zistenia nevypovedajú jednoznačne o ich príčinách, majú pôvod výlučne v minulom správaní P. V., diametrálne brutálnejšom, ako sú obvinenia proti dovolateľovi. Obvinený ďalej poukázal na skutočnosť, že znalkyňa Ďurkechová napokon skonštatovala, že u poškodených nebol rozvinutý syndróm týranej osoby a jeho konanie
znaleckých posudkov č. 20, 21, 22/2017 nikto nepociťoval ako príkorie. Rozsudok i právne posúdenie skutku nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, znaky skutkovej podstaty zločinu týrania obvineným neboli naplnené, intenzita prípadných súrodeneckých šarvátok nedosahovala úroveň trestného činu, rozhodnutie je tak založené na nesprávnom právnom posúdení. Obvinený namietal, že súčasťou spisu sú písomnosti, v ktorých poškodení „zrazu" popierajú usvedčujúce výpovede v skoršom trestnom konaní proti obvinenému P. V., namietajú manipuláciu obvinenou matkou pri skutku, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a kde sa v minulosti (v roku 2015) už vykonali znalecké posudky na maloletých poškodených. V týchto znaleckých posudkoch maloletí poškodení hodnotili v tom čase poškodenú (teraz obvinenú) ako ideálnu maminu a významnú vzťahovú osobu. V prejednávanej veci však už tvrdili, že obvinená sa spolu s obvineným zmenili na tyranov, pričom tieto tvrdenia nezodpovedajú skôr vykonaným znaleckým posudkom. Dovolateľ považoval za vadu konania, že s týmito súdu známymi písomnosťami, sa oba súdy nevysporiadali, pretože diskvalifikujú vierohodnosť výpovedí poškodených. V ďalšom obvinený spochybnil praktické a životné skúsenosti znalkyne a argumentoval tým, že mnohé závery znaleckého dokazovania sa v celom konaní prispôsobovali skutočnostiam zadováženým na začiatku prípravného konania, pritom neskôr zistené skutočnosti boli znalkyňou ignorované. Napadnuté rozhodnutie je tak,
názoru dovolateľa, založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Podané znalecké posudky znalcov Mgr. Ďurkechovej a MUDr. Lexmanna vychádzajú prioritne z informácií z prípravného konania, pričom úkony, ktoré nasledovali po ňom, a z ktorých vyplynuli zistenia svedčiace v prospech odsúdených, neboli znalcom vzaté do úvahy, napríklad výpoveď svedka V.. Ťažisko posudku by malo,
názoru obvineného, spočívať vo vykonanom nezávislom odbornom pozorovaní a vyšetrení, pričom z rozsahu strán posudku vyplýva, koľko strán tvorí vlastná činnosť znalca a koľko podklady vyšetrovateľa na podporu vznesenia obvinenia. Záverom dovolania navrhol, aby najvyšší súd
1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil, že bol porušený zákon, zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, zo
Trestného poriadku prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom vo vyjadrení k dovolaniu podanému obvineným konštatovala, že dovolateľ v ňom posudzuje vierohodnosť dôkazov a hodnotí skutkový stav zistený okresným a krajským súdom. Vo vzťahu k výpovedi svedka V. prokurátorka uviedla, že nebol priamym svedkom udalostí odohrávajúcich sa v domácnosti obvineného, nebol vždy prítomný pri konaní dovolateľa. Svedok bol s rodinou v kontakte každý víkend, s J. viedol rozhovor 2-krát, avšak za prítomnosti obvinených. Navyše
vyjadrenia samotného J. so svedkom rozprával s veľkou cenzúrou, preto výpoveď dotknutého svedka nie je spôsobilá vyvrátiť závery súdov, že skutky sa stali a tiež ani vyvolať o nich pochybnosti. V rámci dokazovania kontradiktórnym spôsobom vypovedali priami svedkovia - poškodené maloleté deti V., a to J., V. a V.. Výsluchy všetkých troch maloletých detí boli vykonávané v súlade s čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, so zachovaním práva obvinených na obhajobu v zmysle č. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ľudských právach. Vierohodnosť výpovedí maloletých potvrdzuje aj znalec z odboru psychológia. Konanie obvinených,
názoru prokurátorky, vykazuje znaky fyzického a psychického násilia voči maloletým osobám, ktorého intenzitu znásobuje okolnosť, že trvalo viac ako dva roky. V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou znaleckého posudku prokurátorka poukázala na to, že je na posúdení znalca, ktoré metódy zvolí pri vyšetrení, navyše znalkyňa bola k záverom znaleckého posudku vypočutá i na hlavnom pojednávaní. Problémové správanie maloletého J. bolo priamou reakciou a protestom proti dlhotrvajúcemu pretrvávajúcemu násiliu, psychickému aj fyzickému, ktorého sa obaja obvinení dopúšťali a bolo vystupňované tak, že sa J. cítil priamo ohrozený na živote, o čom svedčí jeho vyjadrenie, že sa mu obvinená vyhrážala zabitím, čomu maloletý poškodený uveril, pretože bola zásadová. Maloletý X. V. je zo spáchania stíhanej trestnej činnosti usvedčovaný výpoveďami poškodených detí, svedkov B., A., F., z ktorých plynie jeho odlišné správanie v prítomnosti matky, čo je v zhode so závermi znaleckého posudku MUDr. Lexmanna. Znalec u obvineného konštatuje prítomnosť poruchy osobnostného vývoja s prejavmi emočnej plochosti a zmenšenou schopnosťou vciťovať sa do prežívania iných, vykazuje prejavy ovplyvniteľnosti autoritami. Svedčí pre to prispôsobenie sa trestajúcej matke, v prítomnosti ktorej je obvinený voči deťom bezcitný a agresívny, čo je v protiklade s jeho správaním v jej neprítomnosti. Výpovede svedkov nie sú spôsobilé vyvrátiť, že sa skutky stali, ani vyvolať o nich pochybnosti. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva verbálne i brachiálne násilie dovolateľa voči všetkým poškodeným deťom, ktoré netrvalo len krátky, prechodný čas. Okolnosť, že obvinený podlieha autoritám, ho nezbavuje trestnej zodpovednosti zo žalovaného zločinu. Dovolanie obvineného ml. X. V. prokurátorka navrhla v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť považujúc za zrejmé, že nie sú naplnené dovolacie dôvody
1 písm.
názoru dovolateľky, na hlavnom pojednávaní znemožnené, aby znalkyni Mgr. Petre Ďurkechovej plynulo kládla otázky, aby zistila jej odbornosť, skúsenosti s týranými deťmi, ale aj vypracovávaním posudkov. Pritom otázka kvalifikačných predpokladov, dĺžky praxe, skúseností, špecializácie, je jedným z rozhodujúcich predpokladov na vyhodnotenie odbornosti znaleckého posudku. Súd prvého stupňa, po formálnom umožnení kladenia otázok, v rozpore s Trestným poriadkom zasahoval do vedenia výsluchu obhajoby, hoci sa nejednalo o sugestívne ani kapciózne otázky, ani otázky, ktoré by boli v rozpore so spôsobom vedenia výsluchu, takéto otázky nepripustil a napriek námietkam obhajoby vyššie naznačené nedostatky neboli náležite odstránené. Okresný súd neoprávnene zasahoval do výsluchu znalca, komentoval dôkaznú situáciu, ba dokonca odpovedal za znalkyňu. K porušeniu práva na obhajobu,
názoru dovolateľky, došlo tiež nevyhovením jej návrhu na opätovné vypočutie maloletých, pretože zo strany znalcov neboli u nich zistené traumatické zážitky. Poškodených bolo pritom potrebné vypočuť v kontexte nových zistených skutočností a dôkazov, čo nebolo možné na začiatku trestného konania. Navyše obhajobe bolo znemožnené vykonať ďalšie množstvo dôkazov. Porušenie práva na obhajobu videla dovolateľka aj v tom, že v prejednávanej veci došlo nielen k porušeniu rovnosti strán a kontradiktórnosti pri vykonávaní dôkazov, ale najmä k neochote preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Všetky nedostatky a porušenia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili celé konanie, ako aj jeho výsledky a viedli k nesprávnym zisteniam a nesprávnym záverom súdu, naplniac tak dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku vzhliadla dovolateľka v tom, že vykonávanie dôkazov, výsluchov maloletých poškodených bolo v rozpore s Trestným poriadkom, na čo obhajoba opakovane poukazovala. Už v prípravnom konaní boli zo strany vyšetrovateľa porušené všetky zásady, ktoré majú byť dodržané pri výsluchu maloletých detí. Pri výsluchoch boli často kladené kapciózne, sugestívne a nevhodne formulované otázky. V otázkach boli úmyselne formulované odpovede, deti boli v otázkach navádzané na to, ako majú vypovedať. Z uvedeného,
dovolateľky, vyplýva, že už pri začatí trestného stíhania bol porušený zákon. Preto pokiaľ nebolo umožnené nové vypočutie poškodených detí, boli taktiež porušené práva na obhajobu. Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku bol,
názoru dovolateľky, naplnený tým, že ťažiskovými dôkazmi v danej veci sa stali výpovede poškodených detí mal. J., V., V. a znalecký posudok Mgr. Petry Ďurkechovej, časť dokazovania však nebola vykonaná v súlade so zákonom. Protiprávne konanie sa malo uskutočňovať po dlhší čas, pritom zo žiadnej skutočnosti počas tohto obdobia s výnimkou dvoch posledných týždňov nevyplývalo, že by maloleté deti boli vystavené týraniu zo strany obvinenej. Fyzické známky týrania neboli preukázané, maloleté deti boli v dobrom zdravotnom stave, primerane fyzicky vyvinuté, bola konštatovaná riadna výživa, vývoj, primeraná postava, žiadne deformity vo vývoji. Známky poranenia na mal. J. plynuli z incidentu a útoku, kedy J. napadol odsúdenú, ktorá sa musela brániť, sama mala množstvo modrín. V zmysle znaleckého posudku Mgr. Ďurkechovej ani pri jednom dieťati nebol vyvinutý syndróm týranej osoby, aj keď znalkyňa konštatovala prvky svedčiace v prospech aj neprospech týrania. Hoci znalkyňa konštatovala, že deti správanie obvinenej popisovali ako spôsobujúce im krivdu, je právnou otázkou, či toto konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. V oblasti psychického týrania sa totiž veľká časť príznakov prelína so špecifickými psychickými stavmi v období dospievania, preto aj jednoznačné hodnotenie prítomných prvkov syndrómu týranej osoby u maloletých detí je nemožné za súčasnej situácie s určitosťou pripísať dovolateľke. Za najväčšie pochybenie považovala obvinená skutočnosť, že znalecké hodnotenia znalkyne Mgr. Ďurkechovej neboli konfrontované s predchádzajúcim znaleckým posudkom znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej. Ešte v novembri 2015 boli totiž u všetkých detí konštatované prítomné prvky týrania zo strany otčima P. V., odlíšenie toho, kto za tieto známky nesie zodpovednosť, nie je jednoznačné a možné pri takom nedôslednom skúmaní (znalkyňa o predchádzajúcom posudku nevedela). Následné vyjadrenia znalkyne pred súdom boli,
názoru dovolateľky, neobjektívne, neprofesionálne a vyznievali zaujato. Napriek návrhom obhajoby nebol vypracovaný kontrolný znalecký posudok. V ďalšom dovolateľka poukázala na skutočnosť, že jej konanie bolo posúdené aj
3 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, teda, že sa dopustila závažnejšieho spôsobu konania, a to na viacerých osobách, ktorými v zmysle § 127 ods. 12 Trestného zákona je potrebné rozumieť najmenej tri osoby, pritom voči maloletému V. nebolo preukázané žiadne protiprávne konanie, a to ani zo subjektívneho hľadiska samotného poškodeného. Záverom dovolateľka ešte namietala, že vykonané dokazovanie,
jej názoru, preukazuje, že trestné oznámenie bolo vopred pripravovanou akciou, naplánovanou maloletým J. spoločne s rodinou F. tak, aby pripraveným spôsobom mohol vypovedať spoločne s maloletou V., rodinou F., v čase neprítomnosti starej matky a dovolateľky. Z dokazovania
obvinenej plynie systematickosť a vopred uskutočnená dohoda obviniť dovolateľku z týrania, je však zrejmé, že deti boli vystavené aj ovplyvňovaniu zo strany ďalších osôb.
názoru obvinenej v konaní neboli preukázané neúmerné práce, ktoré mala maloletým zadávať a týmto spôsobom ich psychicky a fyzicky týrať, žiaden hodnoverný dôkaz nepreukazuje odopieranie jedla. Vytkla tiež nepreukázanie subjektívnej stránky v jej prípade, úmyslu maloletým deťom vedome fyzicky alebo psychicky ubližovať. Aj keď mimoriadne znížený, uložený trest považovala obvinená za neprimerane prísny, dôvodiac nezistením syndrómu týraných osôb, ani traumatizáciu konaním, kladeným obvinenej za vinu. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že P. V., ktorého konanie deti považovali za intenzívnejšie, závažnejšie, hrubšie, bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov. Zhrnúc vyššie uvedené, vyjadrila dovolateľka názor, že napadnuté rozhodnutia tak krajského, ako aj okresného súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení zistených skutkových okolností, ako aj na nesprávnom použití hmotnoprávnych skutočností napĺňajúc tak dovolací dôvod
1 písm.
názoru prokurátorky, porušenie práva na obhajobu. V súvislosti so znaleckým posudkom Mgr. Ďurkechovej prokurátorka uviedla, že znalkyňa vykonala vlastné psychologické vyšetrenia u všetkých maloletých detí použijúc klinické metódy spočívajúce v pozorovaní, rozhovore, anamnestickom rozhovore, analýze spontánnych produktov, aplikácii klinických metód, aplikácii testových metód. Poukázala na podrobnosť a rozsah metód pri znaleckom psychologickom vyšetrení všetkých troch maloletých detí. Vo vzťahu k znaleckému posudku znalkyne PhDr. Bielikovej uviedla, že bol vypracovaný 11. novembra 2015, v súvislosti s konaním P. V. voči Mgr. D. V. a maloletým deťom X., J. a V. V. s tým, že uvedený znalecký posudok bol odlišného rozsahu, ako aj množstva metód, ktoré znalkyňa použila. Navyše znalkyňa Mgr. Ďurkechová sa k posudku PhDr. Bielikovej na hlavnom pojednávaní podrobne vyjadrila. Prípadné negatívne správanie maloletého J. je potrebné,
názoru prokurátorky, považovať za priamu reakciu a protest proti dlhotrvajúcemu pretrvávajúcemu násiliu, vystupňovanému do pocitu ohrozenia, ktorého sa voči poškodenému obvinení dopúšťali. Zdôraznila, že u maloletého V. bol zaznamenaný neurotický vývin osobnosti, úzkostno - depresívne ladenie, suicidiálne myšlienky, pocit menejcennosti, sebaobviňovanie, bagatelizovanie následkov fyzických trestov a psychologického nátlaku zo strany matky, vplyv prežitých udalostí sa u menovaného maloletého odráža prevažne v citovej a sociálnej oblasti, regresnom správaní. Maloletý J. pociťoval konanie matky ako príkorie v zmysle zažívania krivdy, nespravodlivosti a bezprávia, podceňovania a zažívania fyzických atakov, spôsobujúcich mu psychickú nestabilitu. U maloletej V. bol v súvislosti s psychickým násilím zo strany obvinenej zistený neurotický vývin osobnosti, úzkostno - depresívne prežívanie anamnesticky so suicidiálnymi myšlienkami. Prežité udalosti ju zjavne ovplyvnili pri formovaní vývinu v smere neurotizácie a v oblasti socializácie. V podanom vyjadrení prokurátorka ďalej zdôraznila, že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu je postačujúce preukázanie spôsobenia fyzického alebo psychického utrpenia jedným z konaní
1 písm.
jej názoru, zrejmé nenaplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. c),
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod číslom 7 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 1/2011 - ďalej aj „R 7/2011". Obvinená videla porušenie svojho práva na obhajobu predovšetkým v tom, že obhajobe nebolo umožnené pri výsluchu znalkyne Mgr. Petry Ďurkechovej klásť jej otázky za účelom zistenia jej odbornosti, skúsenosti nielen s týranými deťmi, ale aj s vypracovávaním znaleckých posudkov, že nebolo vyhovené návrhu obhajoby na opätovné vypočutie maloletých poškodených, a že obhajobe bolo znemožnené vykonať ďalšie značné množstvo dôkazov.
z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („ďalej len zákon o znalcoch") označeného názvom „Predmet zákona" tento zákon upravuje podmienky výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti a prekladateľskej činnosti, práva a povinnosti znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
1 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti
tohto zákona, ktorá je
.
1 písm.
tohto zákona (ďalej len „odborné minimum"),
citovaného zákona, čo však nie je prípad prejednávanej veci), pričom preverovať odborné, ako aj praktické predpoklady fyzickej osoby pre zápis do zoznamu znalca a teda pre výkon znaleckej činnosti prináleží Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo") s tým, že o vyčiarknutí znalca zo zoznamu znalcov, a to aj z dôvodu nespĺňania podmienok pre zápis, rozhoduje taktiež ministerstvo (§ 8 zákona o znalcoch). Niet preto dôvodu odborné a praktické predpoklady znalca zapísaného do zoznamu znalcov bez ďalšieho opätovne preverovať obhajobou, či súdom na hlavnom pojednávaní, keďže ani obhajobe a ani súdu takáto právomoc nepatrí. Nič samozrejme týmto subjektom nebráni, aby ministerstvu oznámili skutočnosti, ktoré
ich názoru nasvedčujú tomu, že konkrétny znalec vyššie citovaným zákonom stanovené predpoklady pre zápis do zoznamu znalcov nespĺňa, alebo skutočnosti nasvedčujúce tomu, že znalca je potrebné zo zoznamu znalcov vyčiarknuť. Znalkyňa Mgr. Petra Ďurkechová, PhD. bola v čase podania znaleckého posudku (
1 písm. c) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný zjavne nenapĺňa. Za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu účinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod číslom 116 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 8/2014 - ďalej aj „R 116/2014"). Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať. V súvislosti so znaleckým dokazovaním realizovaným znalkyňou Mgr. Petrou Ďurkechovou, PhD. dovolateľka ďalej ešte, ako to už bolo vyššie uvedené, namietala, že znalecké hodnotenia spomínanej znalkyne neboli konfrontované s predchádzajúcim znaleckým posudkom PhDr. Zuzany Bielikovej podaným v novembri 2015, v ktorom boli konštatované prvky týrania u maloletých poškodených, avšak zo strany otčima P. V., čím sa znalkyňa Mgr. Petra Ďurkechová, PhD. nezaoberala, neodlíšila, kto za tieto známky nesie zodpovednosť, pričom jej následne vyjadrenia pred súdom boli neobjektívne, neprofesionálne a vyznievali zaujato. Obdobnú námietku v tomto smere vzniesol aj dovolateľ tvrdiac, že znaleckým dokazovaním zistená neurotická štruktúra poškodených má pôvod výlučne v minulom správaní odsúdeného P. V., znalkyňa tento vplyv neodlíšila, a preto
názoru obvineného existuje reálna a rozumná pochybnosť, že sú mu pripisované dôsledky správania sa práve P. V.. Dovolateľ v tejto súvislosti spochybnil závery znalkyne Mgr. Petry Ďurkechovej, PhD. týkajúce sa špecifickej vierohodnosti poškodených namietajúc, že znalkyňa praktický tápala v zložitých rodinných vzťahoch, ktoré napriek svojej odbornej spôsobilosti, ale bez dlhodobých praktických a životných skúseností nemohla precíznejšie vyhodnotiť a zvážiť. Z obsahu predloženého spisu, a to najmä zápisníc o hlavnom pojednávaní z 1 a 8. marca 2018 je zrejmé, že súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní 1. marca 2018
3 Trestného poriadku odmietol vykonať dôkaz navrhovaný obhajobou, a to oboznámenie všetkých znalcov s vyšetrovacím spisom a vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania vo vzťahu k maloletým J., V. a V. V. a na hlavnom pojednávaní 8. marca 2018 taktiež uznesením
Dr. Bielikovej a osobný výsluch znalkyne PhDr. Bielikovej. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (strana 31 - 32) je zrejmé, že okresný súd odmietol ďalšie oboznamovanie znalkyne Mgr. Petry Ďurkechovej, PhD. s vyšetrovacím spisom, pretože znalkyňa bola s celým (kompletným) spisovým materiálom oboznámená pár týždňov pred jej výsluchom na hlavnom pojednávaní. Kontrolné znalecké dokazovanie súd prvého stupňa odmietol, pretože znalecké posudky vypracované Mgr. Petrou Ďurkechovou, PhD. považoval za podrobné, odborné a komplexné s tým, že znalkyňu považoval za dostatočne erudovanú na vypracovanie znaleckých posudkov, a to aj vzhľadom na jej dvanásťročnú prax a na použité metódy a testy. Osobný výsluch svedkyne PhDr. Zuzany Bielikovej okresný súd odmietol, pretože svoj znalecký posudok vypracovala v novembri 2015 v inej trestnej veci, a to sp. zn. 1T/20/2015 za iné obdobie (od presne nezisteného času roku 2008 do
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. (Primerane už spomínané publikované rozhodnutie pod číslom R 7/2011). V tejto súvislosti dovolací súd pre úplnosť dodáva, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, pretože prvostupňové konanie a konanie o opravnom prostriedku proti nemu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (primerane rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napríklad II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008, IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS 9/2013). Nad rámec uvedeného považuje najvyšší súd za potrebné už len doložiť, že
Trestného poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca. Ako na to správne poukázal už krajský súd vo svojom rozhodnutí a ako to vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, pribrať iného znalca na posúdenie tej istej otázky do konania, v ktorom už je znalec pribratý, je možné až potom, čo pôvodný znalec je na namietané chyby, nedostatky znaleckého posudku, na nejasností a pochybnosti z neho vyplývajúce upozornený a napriek pokusu o ich vysvetlenie alebo po doplnení znaleckého posudku tieto nedostatky naďalej pretrvávajú. Vždy však musí ísť o námietky konkrétne, aby ich vplyv na správnosť a úplnosť podaného znaleckého posudku bolo možné reálne vyhodnotiť. Na námietku obhajoby, že znalkyňa neodlíšila vplyv konania P. V. na znaleckým dokazovaním zistené prvky týrania u maloletých deti, sa žiada uviesť, že znalkyňa zrozumiteľným spôsobom, ktoré oba súdy nižšieho stupňa akceptovali a pojali do svojich skutkových zistení vyjadrených v takzvanej skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa, vysvetlila, že skúmala obdobie potom, čo P. V. od rodiny odišiel pred temer tromi rokmi, skúmala teda obdobie, keď P. vyskočil už v rodine nefiguroval, a preto dospela k záveru, že spomínané zistené prvky týrania u maloletých detí sú dôsledkom konania oboch obžalovaných. Navyše z rozsudku Okresného súdu Nové mesto nad Váhom z 3. júla 2015, sp. zn. 1T/20/2015 vyplýva, že P. V. bol uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 2 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku zjavne nenapĺňajú. Pokiaľ dovolatelia namietali, že znalkyňa Mgr. Petra Ďurkechová napriek svojej odbornej spôsobilosti, ale bez dlhodobých praktických a životných skúseností nemohla zložité rodinné vzťahy v rodine dovolateľov precíznejšie vyhodnotiť a zvážiť, k tomu sa nad rámec už uvedeného žiada už len doložiť, že
vyššie citovaného ustanovenia § 5 ods. 1 písm. e) zákona o znalcoch do zoznamu znalcov sa ako znalec zapíše fyzická osoba, ak má v odbore aspoň sedemročnú prax, pričom znalkyňa
jej vyjadrenia, ako na to poukázal už súd prvého stupňa, vykonávala v požadovanom odbore prax po dobu dvanásť rokov, pričom toto jej tvrdenie nebolo v priebehu konania ničím spochybnené a ani vyvrátené. Preto ani najvyšší súd nevzhliadol priestor pre pochybnosti o praktických skúsenostiach znalkyne. A pokiaľ dovolatelia v podaných dovolaniach tvrdili, že vyjadrenia spomínanej znalkyne pred súdom boli neobjektívne, neprofesionálne a vyznievali zaujato, k tomu je potrebné uviesť, že ide o všeobecné vyjadrenia nepodporené žiadnymi konkrétnymi overiteľnými tvrdeniami, pritom, ako to už bolo vyššie uvedené, úlohou dovolacieho súdu nie je domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody dovolateľových námietok (primerane napríklad už spomínané rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje na svoju ustálenú súdnu prax,
ktorej viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedene´ v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Chybu vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku dovolací súd podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod číslom 120 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 6/2012 - ďalej aj „R 120/2012"). Zhrnúc vyššie uvedené je nutné zopakovať a pripomenúť, že dovolanie nie je ďalším odvolaním, jeho dôvody sú formulované podstatne užšie ako dôvody odvolania a keďže ako mimoriadny (teda nie bežný) opravný prostriedok prelamuje právoplatnosť konečného rozhodnutia zakladajúceho stav právnej istoty, jeho použitie, ako to vyplýva už z jeho názvu, je mimoriadne. Z tohto dôvodu sú aj kladené vyššie nároky na formuláciu jeho obsahu, čomu zodpovedá aj požiadavka zákonodarcu, aby každý obvinený bol pri podávaní dovolania a v dovolacom konaní zastúpený obhajcom (§ 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), ktorého úlohou je chyby, ktoré sa napadnutému rozhodnutiu alebo konaniu tomuto rozhodnutiu predchádzajúcemu vytýkajú, vecne špecifikovať, teda konkrétne vymedziť. Nie je totiž, ako to už bolo opakovane naznačované, úlohou dovolacieho súdu opätovne preskúmavať všetky napadnuté výroky pôvodného rozhodnutia a im predchádzajúce konanie prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli vytýkané, ak zakladajú dovolací dôvod (toto je úloha odvolacieho súdu), ale „len" konkrétne dovolateľom vecne vyšpecifikované dôvody podriadiť pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu a posúdiť, či tento dovolací dôvod aj naozaj zakladajú. Preto ani vyššie rozvedené dovolacie námietky spochybňujúce odbornosť a praktické skúsenosti znalkyne Mgr. Petry Ďurkechovej, PhD. dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku zjavne nenapĺňajú. Dovolateľka, ako to už bolo vyššie uvedené, videla naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku aj v tom, že obhajobe bolo znemožnené vykonať ďalšie množstvo dôkazov. Na tomto mieste je nutné znovu zopakovať, že všeobecné konštatovanie o znemožnení vykonať ďalšie množstvo dôkazov pre jeho neurčitosť a nekonkrétnosť žiadny dovolací dôvod, a to ani
1 písm. c) zjavne nenapĺňa. Napriek uvedenému, nad rámec vyššie konštatovaného, najvyšší súd už len dodáva, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní
3 Trestného poriadku ešte pred rozhodnutím vo veci samej odmietol, v dôvodoch svojho rozsudku vysvetlil, prečo navrhované dôkazy nevykonal (strana 31 až 33), s takýmto postupom okresného súdu sa krajský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia (strana 10), stotožnil a dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa doplnil, pričom oboma súdmi uvádzané úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktoré nie je možné považovať za svojvoľné, či arbitrárne, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, ako to už bolo vyššie uvedené, nie je oprávnený preskúmavať. Navyše dovolateľka nielen, že neoznačila konkrétne dôkazy, nevykonanie ktorých malo byť v rozpore s jej právom na obhajobu, ale ani neuviedla konkrétne dôvody v čom mal tento rozpor spočívať a aké materiálne dôsledky na jej práva mal mať. Pritom nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci ma´ automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva (primerane napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. U´S 104/2012, I. U´S 9/2013, IV. U´S 629/2012, II. U´S 372/2012, II. U´S 373/2012), ale len porušenie, ktorého intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami mala podstatný dosah (IV. U´S 320/2011, III. ÚS 262/2017). Ani z tohto pohľadu potom dovolací dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolacími námietkami či už obvinenej Mgr. D. V. alebo obvineného X. V. zjavne naplnený nebol. Porušenie práva na obhajobu videla dovolateľka aj v tom, že nebolo vyhovené jej návrhu na opätovné vypočutie maloletých poškodených, hoci zo strany znalcov neboli zistené u maloletých detí žiadne traumatické zážitky a týchto svedkov bolo,
názoru obvinenej, potrebné vypočuť aj v kontexte nových zistených skutočností a dôkazov, čo nebolo možné na začiatku trestného konania.
3 a 4 Trestného poriadku v znení účinnom v čase vykonávania výsluchov maloletých detí, teda
2 so súhlasom opatrovníka. Ak bola vypočutá osoba mladšia ako 18 rokov
odseku 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje
2; výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne.
1, ods. 2,veta prvá, zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov obeť má právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou. Orgán činný v trestnom konaní, súd a subjekt poskytujúci pomoc obetiam postupuje tak, aby jeho činnosť nespôsobovala obeti druhotnú viktimizáciu a prijíma účinné opatrenia, ktoré majú zabrániť opakovanej viktimizácii. Pri výsluchoch maloletej osoby judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akcentuje potrebu viesť súdne konanie takým spôsobom, aby sa chránili záujmy maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia napríklad v prípadoch sexuálneho zneužívania (S. N. proti Švédsku - rozsudok z 2. júla 2002, W.S. proti Poľsku - rozsudok z 19. júna 2007). V takýchto prípadoch je možné pripustiť výnimky z princípu prípustnosti dôkazov, vrátane práva vypočuť svedkov počas hlavného pojednávania za účelom zachovania kontradiktórnosti konania. Právo garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") tak nezaručuje obvinenému absolútne právo na to, aby svedok prišiel na pojednávanie pred súd. Ak je však výpoveď takejto osoby jediným dôkazom proti obvinenému, prípadne dôkazom rozhodujúcim, na poklade ktorého súd uznal vinu, súd musí veľmi dôkladne preskúmať, či bola obvinenému poskytnutá dostatočná možnosť, aby si uplatnil svoje právo na obhajobu. Potrebu vedenia trestného konania s dôrazom na ochranu záujmov maloletých svedčiacich v prípadoch, kedy sú trestnými činmi sami dotknutí, respektíve trestnou činnosťou poškodení s odkazom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva S. N. proti Švédsku z 2. júla 2002, F. a M. proti Fínsku zo 17. júla 2007, Kovač proti Chorvátsku z 12. júla 2007, W.S. proti Poľsku z 19. júna 2007 a ďalšie podčiarkol aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie z 19. januára 2016, sp. zn. I. ÚS 28/2016) a konštatoval, že v prípade výsluchov takýchto svedkov sú definované nielen zákonné výnimky, ale aj výnimky verifikované rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré dopadajú aj na kontradiktórne poňatie trestného konania spočívajúceho v možnosti vypočúvania takýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania, alebo v konaní pred súdom, a ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného prežívania negatívnych zážitkov takýchto svedkov z trestnej činnosti adresovanej voči nim samotným. Z uvedeného teda vyplýva, že právo obvineného na kontradiktórne vypočutie takýchto svedkov nie je ani v zmysle čl. 6 ods. 3 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o porušenie zákona vo vzťahu k vyhľadávaniu, zabezpečovaniu a vykonávaniu dôkazov, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z toho potom logicky vyplýva, že v rámci neho možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, respektíve má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku vzhliadla dovolateľka v tom, že vykonávanie dôkazov, výsluchov maloletých poškodených, bolo v rozpore s Trestným poriadkom, v prípravnom konaní boli zo strany vyšetrovateľa porušené všetky zásady, ktoré majú byť dodržané pri výsluchu maloletých detí, pri výsluchoch im boli často kladené kapciózne, sugestívne a nevhodne formulované otázky úmyselne obsahujúce odpovede a deti boli otázkami navádzané na to, ako majú vypovedať. Na tomto mieste nezostáva najvyššiemu súdu nič iné len opätovne zopakovať, že je vecou dovolateľa, aby svoje dovolacie námietky konkrétne vecne vymedzil, vyšpecifikoval tak, aby bolo možné reálne posúdiť, či predstavujú naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku a aký materiálny dopad takéto prípadné pochybenie na práva obvineného malo. Dovolateľka namieta, že výsluchy maloletých poškodených, boli realizované v rozpore s Trestným poriadkom a zo strany vyšetrovateľa boli porušené všetky zásady, ktoré majú byť dodržané pri výsluchu maloletých detí. Z predloženého spisu je však zrejmé, že výsluchy všetkých troch maloletých detí boli v prípravnom konaní vykonané
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.