Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z
článku 18 ods. l písm. b) a zároveň v súlade s článkom 23 Dublinského nariadenia. Dňa 03.04.2019 Rakúsko písomne zamietlo prijatie späť z dôvodu, že medzi Rakúskom a Talianskom už v minulosti prebehlo dublinské konanie a Taliansko prijalo zodpovednosť za sťažovateľa. 4. Dňa 12.04.2019 Taliansku uplynula
článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia lehota na odpoveď na dožiadanie o prijatie späť. Keďže Taliansko v danej lehote neodpovedalo, konkludentne tak akceptovalo prijatie späť sťažovateľa
článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Dňa 15.04.2019 bola talianskemu partnerskému úradu zaslaná informácia o povinnej akceptácii prijatia späť, pričom Taliansko dňa 17.05.2019 túto povinnú akceptáciu potvrdilo.
ktorého Dublinské nariadenie pripúšťa postup
článku 17 iba ako možnosť - t. z. oprávnenie členského štátu, teda nie ako povinnosť. Je preto výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu. Z uvedeného dôvodu správny orgán nemá ani povinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu.
Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - žalovaný na zistený skutkový stav nesprávne a selektívne aplikoval iba jednu právnu normu, namiesto toho, aby situáciu posúdil v súlade so všeobecne záväznými prameňmi práva; - z článku 7 ods. 5 Ústavy SR žalovanému vyplýva povinnosť zohľadniť EDĽP a pri svojej rozhodovacej činnosti je viazaný Dublinským nariadením a súčasne aj EDĽP, s tým že nariadenie tieto kritéria stanovuje ako hľadiská pre zváženie využitia možností
článku 17; - žalovaný sa mal riadiť kritériami najlepšieho záujmu dieťaťa, jednoty rodiny a ochrany rodinného a súkromného života, a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009; - žalovaný mal pri zvažovaní zásahu do základného ľudského práva posudzovať všetky tri zložky testu proporcionality a na ich základe vyhodnotiť, či je oprávnený do práva žalobcu zasiahnuť; - žalovaný mal aplikovať čl. 17 a na základe zohľadnenia zisteného skutkového stavu mal zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl v merite veci ponechať Slovenskej republike. 11. Krajský súd v Bratislave v konaní
ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že sťažovateľovi nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov: - v zistení skutkového stavu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti; - správnemu orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil; - správne a zákonne zistený skutkový stav teda vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci; - článok 17 Dublinského nariadenia je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť odkloniť sa od záväzných kritérií; - je výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl, za ktorej posúdenie je zodpovedný iný členský štát, pričom žalovaného nezaťažuje ani povinnosť odôvodňovať svoj postup; - z administratívneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ na Slovensko pricestoval primárne z dôvodu straty zamestnania v Rakúsku; - sťažovateľom predostretý rozširujúci výklad možnosti udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny je neprípustný; - realizovaniu rodinného života, nebráni odovzdanie sťažovateľa, nakoľko jeho rešpektovanie nezaväzuje k prevzatiu povinnosti zabezpečiť podmienky na jeho realizáciu na území krajiny, v ktorej žiadateľ požiadal o udelenie azylu; - legislatívna úprava zastrešujúca vedenie rodinného života a priori a generálne nevylučuje možnosť zlúčenia rodiny občianky Slovenskej republiky s cudzincom, ale postupom
inej zákonnej úpravy ako je zák. č. 480/2002 Z.z.. III. Konanie na kasačnom súde A) 12. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm.
nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009 ak manželstvo sťažovateľa spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 EDĽP, vyžadovali kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 náležité posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade považovať za zásah do jeho práva na rešpektovanie rodinného života, a ak áno, či tento zásah sledoval legitímny ciel' uvedený v čl. 8 ods. 2, a taktiež, či bol primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou a naliehavosťou verejného záujmu reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou sťažovateľovho rodinného života; - žalovaný a krajský súd, mali pri zvažovaní zásahu do sťažovateľovho základného ľudského práva posudzovať vykonať test proporcionality, pričom v rámci testu potrebnosti, t. j. či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného práva vo väčšom rozsahu, než je prípustné, existuje alternatívna úprava (čl. 17 Dublinského nariadenia), dosahujúca rovnaký cieľ pri menšom zásahu; - krajský súd nesplnil procesnú povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie; - odôvodnenie na strane 8 napadnutého rozsudku (kde sa zaoberá dôvodmi pre udelenie azylu) nezodpovedá predmetu konania, ktorým nebolo preskúmanie samotných azylových dôvodov ale správne konanie
Dublinského nariadenia; 14. Sťažovateľ v súlade s § 447 S.s.p. navrhol, aby kasačný súd uznesením priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok, nakoľko okamžitým výkonom, preskúmavaného rozhodnutia a jeho ďalšími právnymi následkami by sťažovateľovi hrozila závažná ujma, spočívajúca v hrozbe odovzdania do Talianska a porušení práva na rodinný a súkromný život
čl. 8 EDĽP.
zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné zamietnuť (§ 461 S.s.p.). 19. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. februára 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.
3 zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia
odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu.
1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. je rozhodnutím procesnej povahy, pričom príslušný správny orgán nepristúpi k preskúmaniu dôvodov podanej žiadosti, nakoľko zistil, že
Dublinského nariadenia je na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát Európskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie, ktorého úlohou je zistiť, ktorý členský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl.
článku 18 ods. l písm. b) a zároveň v súlade s článkom 23 Dublinského nariadenia. Dňa 03.04.2019 Rakúsko písomne zamietlo prijatie späť z dôvodu, že medzi Rakúskom a Talianskom už v minulosti prebehlo dublinské konanie a Taliansko prijalo zodpovednosť za sťažovateľa. Dňa 12.04.2019 Taliansku uplynula
článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia lehota na odpoveď na dožiadanie o prijatie späť. Keďže Taliansko v danej lehote neodpovedalo, konkludentne tak akceptovalo prijatie späť sťažovateľa
článku 18 ods. 1 písm.
čl. 8 EDĽP, nakoľko má so svojou manželkou - občiankou Slovenskej republiky maloletú dcéru (tiež občianka Slovenskej republiky), pričom obe v súčasnosti žijú na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ vyjadril úmysel starať sa o svoju manželku a dcéru.
čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu
kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu
tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete "DubliNet" vytvorenej na základe článku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť. Členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť. 27. Kasačný súd uvádza, že na aplikáciu čl. 17 Dublinského nariadenia nie je právny nárok a je teda na úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. V tejto súvislosti žalovaný správne poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 23.01.2019, M.A. a i. proti The International Protection Appeals Tribunal a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 58: „Zo znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III jasne vyplýva, že toto ustanovenie je fakultatívnej povahy, keďže ponecháva na úvahu každého členského štátu, aby rozhodol, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, hoci
kritérií na určenie zodpovedného členského štátu definovaných v tomto nariadení nie je povinný vykonať toto posúdenie. Uplatnenie tejto možnosti navyše nepodlieha nijakej osobitnej podmienke (pozri v tomto zmysle rozsudok z
čl. 17 ods. 1 (ktoré naopak, žiadne konkrétne dôvody neustanovuje), kasačný súd tento sťažnostný bod považoval za nedôvodný. Uvedeným článkom nebolo zakotvené oprávnenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu domáhať sa, aby bola jeho žiadosť preskúmaná v krajine, v ktorej o medzinárodnú ochranu požiadal, ale možnosť členského štátu (vzhľadom na zachovanie výsad členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu) ponechať si žiadateľa na svojom území a rozhodnúť tak o jeho žiadosti. K uvedenému kasačný súd dodáva, že postup, ktorého sa sťažovateľ domáha, by v podstate obchádzal pravidlá a zmysel Dublinského nariadenia. 30. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nevyužití oprávnenia
čl. 17, nie je povinnosťou správneho orgánu takýto záver výslovne odôvodniť. Na druhej strane, vyjadrenie suverenity štátu v tejto podobe neznamená oprávnenie ne/prijímať takéto rozhodnutia
ľubovôle, ale, v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu, priestor pre hľadanie rozumných riešení. Orgán verejnej správy je pri použití voľnej úvahy povinný rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/12/2010). Správny orgán postupujúc v súlade so zásadou individuálneho posudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany sa v rámci ústavných mantinelov môže pohybovať relatívne voľne v medziach správneho uváženia a pokiaľ sa v konaní vyskytne prvok, spochybňujúci vhodnosť odovzdania žiadateľa do inej členskej krajiny na účely posúdenia jeho žiadosti (napr. záujem na zachovaní jednoty rodiny), musí sa s touto skutočnosťou vysporiadať a vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k prijatému záveru o nedôvodnosti aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. V opačnom prípade, t. j. ak nevyjdú takéto okolnosti najavo, absencia takejto úvahy nemá za následok nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. 31. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný sa s vyššie nastolenou otázkou zaoberal, pričom svoje závery dostatočne odôvodnil. Najmä uviedol, že odovzdaním sťažovateľa do Talianska nedôjde k porušeniu jeho práva na rodinný život, tak ako mu ho garantuje článok 8 EDĽP, ale nanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva. Zároveň uviedol, že skutočný rodinný život môže sťažovateľ viesť so svojou rodinou aj v inom členskom štáte. Zároveň poukázal na rodinnú situáciu sťažovateľa. Ďalej žalovaný upriamil pozornosť na to, že sťažovateľ má svoju rodinnú situáciu riešiť v rámci konania o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky
zákona o pobyte cudzincov. Preto žalovaný dospel k záveru, že prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl zo strany Slovenskej republiky nie je v danom prípade relevantné.
1 S.s.p. kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.
2 S.s.p. nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu
odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia § 186 až § 189 okrem lehôt
1 a 3.
Ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 36. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je potrebné považovať za výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom, že takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu. Zo znenia ust. § 447 S.s.p. (ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom) nepochybne vyplýva, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti v prvom rade pôsobí len na právne účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Právna úprava neumožňuje kasačnému súdu v rámci rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti samostatne odložiť aj účinky administratívneho rozhodnutia. Takýto právny stav je možné dosiahnuť jedine v prípade ak rozhodnutie kasačného súdu
zachováva odkladný účinok smerujúci voči rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej správy, ak tento nastúpil už v konaní pred krajským súdom. V prípade absencie odkladného účinku správnej žaloby v konaní pred krajským súdom (bezprostredne pred právoplatnosťou napadnutého rozhodnutia), ktorý správnu žalobu zamietol, priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie preskúmavaného rozhodnutia orgánu verejnej správy. 37. Správny súdny poriadok rozlišuje prípady, kedy odkladný účinok správnej žaloby ex lege (t.j. ak tak ustanovuje S.s.p. alebo osobitný právny predpis) jej podaním a na základe rozhodnutia krajského súdu o jeho priznaní. Správna žaloba vo veciach azylu, podaná proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej
1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z., sama o sebe nemá odkladný účinok ex lege (Správny súdny poriadok s v ust. § 213 ods. 1 s podaním správnej žaloby vo veciach azylu spája nastúpenie odkladného účinku za predpokladu jeho nevylúčenia osobitným predpisom, t. j. zák. č. 480/2002 Z.z., pričom v zmysle § 21 ods. 2 tohto zákona podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej
Z/8/2019-31 zo dňa
1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.