2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, prerokoval na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením rozsudku
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 23. apríla 2019, sp. zn. 23To/120/2018 a v konaní, ktoré mu predchádzalo b o l p o r u š e n ý z á k o n v ustanovení § 319 Trestného poriadku, § 293 ods. 3, ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku v neprospech obvineného O. O..
2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie krajského súdu z r u š u j e. Z r u š u j e aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajskému súdu v Trenčíne p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.
2 Trestného poriadku obvineného O. O., nar. XX. H. XXXX v P. trvale bytom O. X. č. XXX, okres B. T. B. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom n e b e r i e d o v ä z b y. Odôvodnenie Okresný súd Trenčín (ďalej aj len „súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom z 30. mája 2018, sp. zn. 6T/29/2013 tak, že obvineného O. O., nar. XX. H. XXXX v P., trvale bytom O. X. č. XXX, okres B. T. nad P. (ďalej len „obvinený") uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a), Trestného zákona, 138 písm. i) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že: obžalovaný T. J. v presne nezistenom čase oslovil obžalovaného Y. W., ktorý mal kamiónom prevážať elektroniku zn. Samsung, vysvetlil mu plán krádeže elektroniky zn. Samsung tak, aby umožnil naloženú elektroniku vyložiť v Slovenskej republike a následne s prázdnym kamiónom odišiel do zahraničia na miesto vykládky, kde nahlási krádež tovaru a keď obžalovaný Y. W. odmietol podieľať sa na krádeži tovaru zo svojho kamiónu, požiadal ho o zabezpečenie vodiča, ktorý vykonáva prepravy elektroniky zn. Samsung z Galanty do zahraničia, ktorý by bol ochotný umožniť vyloženie tovaru ešte v Slovenskej republike a následne v zahraničí nahlásiť fingovanú krádež. Následne
žiadosti obžalovaného T. J. obžalovaný Y. W. oslovil svojho známeho vodiča kamiónu obžalovaného Y. J., ktorý pracoval vo firme V. O., spol. s r.o., Q. č. X, O., ktorý s plánom krádeže súhlasil. Dňa 2. septembra 2006 obžalovaný Y. J. na kamión zn. Mercedes Axor 1840 LS E4, evidenčné číslo ťahača O., evidenčné číslo návesu EČ O. naložil v spoločnosti U., spol. s r.o., D. - 396 ks 19" LCD monitorov zn. SAMSUNG typ LS19HAWCSH/EDC v hodnote 56 232,- Eur, ďalej v spoločnosti U.. - organizačná zložka, D. naložil 12 ks 42" plazmových televízorov zn. SAMSUNG typ PS42E71 HX/XEC v hodnote 9 980,89 Eur a 189 ks 32" LCD televízorov zn. SAMSUNG typ LE32M61 BX/XEC v hodnote 147 761,89 Eur, ktoré mal zaviesť odberateľovi - spoločnosti U. - do Holandska, pričom však po naložení tovaru
dohody, dňa 3. septembra 2006 v presne nezistenom čase medzi 22.00 hod. - 22.30 hod. kamión pristavil na odpočívadle na diaľnici D1 pri Beckove, okres Nové Mesto nad Váhom, kde
dohody kamión odovzdal obžalovanému Y. W. a obžalovanému T. J. a dvom doteraz nezisteným osobám, ktoré prišli na odpočívadlo na vozidle Škoda Octávia nezisteného evidenčného čísla. Obžalovaného Y. J. obžalovaný T. J. odviezol na benzínovú pumpu OMV v Novom Meste nad Váhom, obžalovaný Y. W. aj s jednou doteraz nestotožnenou osobou odviezli kamión obžalovaného Y. J. do objektu firmy L. v B. T. B. P., kde ich doprevádzala doteraz nestotožnená osoba na vozidle Škoda Octávia nezisteného evidenčného čísla, kde bol tovar z kamiónu vyložený a prázdny kamión obžalovaný Y. W. odovzdal obžalovanému Y. J., ktorý s prázdnym kamiónom pokračoval v jazde do Holandska, kde zinscenoval vlámanie do kamiónu a dňa 6. septembra 2006 nahlásil krádež všetkého tovaru na polícii TILBURG v Holandsku. Z Nového Mesta nad Váhom tovar
dohody s obžalovaným I. W. a obžalovaným O. O. odvážal Y. H., pričom časť tovaru bola prevezená z rodinného domu v B. T. B. P., na ul. O. bez popisného čísla, kde býva obžalovaný O. O., do Bratislavy do veľkoskladu zeleniny O. obžalovaného I. W., odkiaľ odcudzený tovar v ďalšom období postupne obžalovaný I. W., obžalovaný O. O. a
ich pokynov aj Y. I., (ktorý má dočasne odložené vznesenie obvinenia) ho za podhodnotenú cenu ďalej rozpredávali rôznym presne nezisteným osobám, - krádežou 396 ks 19" LCD monitorov zn. SAMSUNG typ LS19HAWCSH/EDC bola spoločnosti U., ul. V. spôsobená škoda 56 232,00 €, - krádežou 12 ks 42" plazmových televízorov zn. SAMSUNG typ PS42E71HXlXEC a 189 ks 32" LCD televízorov zn. SAMSUNG typ LE32M61 BXIXEC bola spoločnosti U. - organizačná zložka, D. spôsobená škoda 147.761,89 €, ktorá škoda bola následne poisťovňou H.o) čiastočne nahradená vo výške 110 573,89 €, - v dôsledku tejto udalosti sa aj prepravná spoločnosť V.. O. podieľala na úhrade spôsobenej škody vo výške 37 088,- Eur. Okresný súd Trenčín uložil obvinenému O. O.
5 Trestného zákona (zák. č. 140/1961 Zb.), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
4 Trestného zákona bol obvinený zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného poriadku bol obvinenému uložený ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok.
1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona bola obvinenému uložená povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať probačnému a mediačnému úradníkovi potrebné údaje a zdrojoch svojej obživy a tie aj osobne preukazovať, osobne sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
1 Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodenému N. U., bytom Q. X, XXX XX O. vo výške 37 088,00 €. Poškodenému H.- Z.O., V. vo výške 110 573,89 €. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len „odvolací súd"), na podklade odvolaní prokurátorky a obvinených Y. J., I. W., O. O., T. J., rozhodol uznesením z 23. apríla 2019, sp. zn. 23To/120/2018 tak, že
J., I. W., O. O. a T. J. zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podal obvinený O. O. v zákonnej lehote prostredníctvom obhajcu dovolanie 14. júna 2019 (č. l. 2597), ktoré doručil najskôr Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V dovolaní namietal naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. g), písm. h), písm. i), písm.
obvineného došlo aj k porušeniu ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
názoru obvineného ide o jedno z najzávažnejších porušení práva na obhajobu. Vzhľadom na to, že v dôsledku tohto porušenia nemohol obvinený predniesť záverečný návrh v odvolacom konaní. Obvinený uviedol aj svoje nesúhlasné stanovisko k výkladu zásady in dubio pro reo. K tomuto výkladu sa priklonil aj odvolací súd. Na ilustráciu predmetnej situácie obvinený citoval časť rozsudku prvostupňového súdu (str. 33): „Keďže súd vykonaným dokazovaním nemôže jednoznačne vylúčiť, že sa obžalovaní I. W. a L. O. (pozn. zrejme má súd na mysli O. O.) nepodieľali na samotnej krádeži, súd dospel k záveru, že ich konanie je potrebné v súlade so zásadou in dubio pro reo kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm.
čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd,
čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Obvinený videl porušenie aj ustanovenia § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku uplatňujúceho sa v prípade, ak je hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené podmienky. V rámci predmetnej námietky uviedol, že sa dňa 23. apríla 2019 konalo verejné zasadnutie na odvolacom súde bez prítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené podmienky. Nakoľko v prípade obvineného horná hranica trestu odňatia slobody prevyšuje 10 rokov, nie je možné verejné zasadnutie konať bez jeho prítomnosti, ak na to nedal súhlas. V spise sa nenachádza výslovné požiadanie obvineného, aby sa konalo verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti. V rámci námietky
1 písm.
názoru obvineného, zo spisového materiálu a z rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho vyplýva, že oba tieto súdy brali do úvahy iba dôkazy, vykonané v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. Pričom návrhy na doplnenie dokazovania zo strany obvineného súdy zamietli, pretože neboli potrebné na objasnenie skutkového stavu. Obvinený podotkol, že súd absolútne nereflektoval na rozpory vo výpovediach svedkov, spoluobvinených. V nadväznosti na uvedené poukázal obvinený na ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda na zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Toš 4/2009, z ktorého vyplýva, že jeden priamy dôkaz, musí byť overený radom ďalších nepriamych dôkazov. Na margo toho uviedol, že súd sa riadil primárne výpoveďami osôb priznávajúcich spáchanie trestnej činnosti, pričom treba uviesť, že ak by aj boli vyhodnotené ako dôveryhodné, tak nie sú preukázané smerom k obvinenému inými dôkazmi podporujúcimi tieto výpovede. Naproti tomu súd nevzal do úvahy výpovede, ktoré sú na prospech obvineného, ako to bolo uvádzané aj v odvolaní, čo je de facto porušenie zásady rovnosti zbraní. Odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP konštatoval, že výpovede svedkov, ktorí vypovedali z dôvodu poskytnutia imunity (osoba nebude trestne stíhaná), môžu byť značne účelové z dôvodu ponúkaných výhod alebo pomsty. A teda môžu spochybniť spravodlivý charakter trestného konania. Obvinený ďalej namietal porušenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, ku ktorému malo dôjsť tým, že vzhľadom na dĺžku konania je predmetný trest neprimeraný. Judikatúra ESĽP pripúšťa, aby porušenie práva na primeranú dĺžku konania bolo kompenzované zastavením trestného stíhania, oslobodením spod obžaloby alebo zmiernením trestu. Obvinený konštatoval aj naplnenie dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Mal za to, že došlo k porušeniu zákona, čoho následkom bolo zásadné ovplyvnenie postavenia obvineného, čím bolo naplnené aj ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku. Konkrétne uviedol, že skutok mal byť správne kvalifikovaný nie ako trestný čin krádeže, ale ako sprenevera, nakoľko (elektronika) bola v Galante naložená prepravcovi Y. J., pričom tento sa ho nezmocnil spôsobom, ktorý by napĺňal objektívnu stránku trestného činu krádeže. Pričom považoval za potrebné uviesť, že trestný čin sprenevery je úmyselným trestným činom, pričom pri úmyselnom trestnom čine musí úmysel páchateľa zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky príslušného trestného činu. Súčasťou objektívnej stránky trestného činu sprenevery je nielen prisvojenie si veci, ktorá bola páchateľovi zverená a teda konanie páchateľa v rozpore s účelom zverenia, ale aj spôsobenej škody. Je nepochybné, že tovar bol Y. J. zverený dobrovoľne. Páchateľovi je pri trestnom čine sprenevery potrebné preukázať, že už v čase keď naložil s vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená, mal nielen vedomosť o tom, že svojím konaním môže spôsobiť škodu, ale aj, že bol minimálne uzrozumený so spôsobením škody a teda, že konal minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Trestný čin mal byť
obžaloby, ako aj
rozsudku spáchaný vlámaním, toto ale nevyplynulo absolútne zo žiadneho produkovaného dôkazu. V neposlednom rade k tomuto dôvodu uviedol, že v prejedávanom prípade nebolo nič také zistené, čo spôsobilo nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol obvinený odsúdený. V spojení s ostatnými dovolacími dôvodmi je aj uloženie ochranného opatrenia nezákonné. Z tohto dôvodu obvinený namietol aj ustanovenie § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku. Obvinený poukazuje na rozsudok prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu, ktorý hodnotil ako nepreskúmateľný. Čo
názoru obvineného vyplývalo hlavne z nenáležitého, nepresvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, kedy sa súdy nedostatočne vysporiadali s dôkaznou situáciou, čo sa prejavilo v nedostatočne zistenom skutkovom stave. Obvinený záverom dodáva, že nie je možné nevšimnúť si celý komplex na seba nadväzujúcich, minimálne neštandardných až vyslovene nezákonných postupov, ktoré v celkovom súhrne nepridávajú na dôveryhodnosti a objektivite činnosti orgánov prípravného konania, ako aj Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne v danej veci bez toho, aby bolo možné vylúčiť ich príliš výraznú snahu usvedčiť obvineného za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu nezákonnosti. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu obvinený v petite podaného dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky: - vyslovil rozsudkom porušenie zákona z dôvodu
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. g), písm. h), písm. i), písm. j) Trestného poriadku - zrušil rozsudok Okresného súdu Trenčín z
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí dovolanie O. O. odmietol. Dňa 11. novembra 2019 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené podanie, v ktorom obvinený reagoval na vyjadrenie prokurátorky k jeho dovolaniu. V predmetnom podaní obvinený vyjadril nesúhlasné stanovisko k názoru prokurátorky reagujúcej na jeho dovolanie. Opätovne zhrnul a konštatoval dovolacie dôvody obsiahnuté v dovolaní, pričom neuviedol žiadne nové skutočnosti. Najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku), pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu
[§ 368 ods. 2 písm.
1 Trestného poriadku. Po vykonaní vyššie uvedených procesných úkonov predstavujúcich jeho prieskumnú povinnosť formálnej povahy vo vzťahu k podanému dovolaniu najvyšší súd dospel k záveru, že bol naplnený dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
3, ods. 6 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa koná za prítomnosti obvineného. Verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody, alebo ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. Ustanovenie ods. 6 sa nepoužije len vtedy, ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti (§ 293 ods. 7 Trestného poriadku).
9 Trestného poriadku v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať verejné zasadnutie bez prítomnosti obhajcu. Ospravedlnenie a žiadosť
odseku 7 môže predniesť aj obhajca obvineného, ak je na to osobitne splnomocnený. V posudzovanej veci zo spisového materiálu dovolací súd zistil nasledovné. Obvinený O. O. (vtedy obžalovaný) bol na verejné zasadnutie odvolacieho súdu predvolaný (č. l. 2456). V predvolaní bol obvinený poučený v zmysle § 293 ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 8, § 120 ods. 2 § 66 ods. 3 Trestného poriadku. Obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm.
judikatúry ESĽP predstavuje základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Trestný poriadok tieto práva bližšie upravuje v ustanoveniach § 293 Trestného poriadku o prítomnosti na verejnom zasadnutí, resp. aj v § 326 o konaní na odvolacom súde. Ustanovenie § 292 ods. 1 Trestného poriadku o príprave verejného zasadnutia výslovne otázku prítomnosti obvineného na ňom neupravuje. Na nutnosť jeho účasti je však treba usudzovať buď
toho, či súd v zmysle § 292 ods. 1 Trestného poriadku obvineného o verejnom zasadnutí len upovedomil alebo či ho na verejné zasadnutie predvolal. Ostatne uvedený spôsob prichádza do úvahy, čo nepochybne vyplýva aj zo zákonnej úpravy, keď je účasť konkrétnej osoby na verejnom zasadnutí nevyhnutná. Uvedenou formou dáva teda súd zreteľne najavo, že bez prítomnosti obvineného nemôže vec rozhodovať. Preto, ak bol obvinený O. O. bol na verejné zasadnutie predvolaný (č. l. 2456), hoci z úpravy predsedu senátu (č. l. 2451) vyplýva, že obvinený mal byť upovedomený (viď pripojený vzor predvolania), a tento svoju neúčasť neospravedlnil, súhlas s vykonaním verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného sa v spise nenašiel. Obhajca v e-maile tvrdil, že sa zrejme pomýlil...., potom odvolací súd nemohol vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti. Vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného je totiž
5 Trestného poriadku viazané nielen na podmienku riadneho a včasného doručenia upovedomenia a zjavne nemôže ísť o predvolanie uvádzané v tomto ustanovení lebo v takomto prípade vzhľadom na vyššie uvedené, by možnosť vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti bola vylúčená vždy. Obvinený predvolanie na verejné zasadnutie prevzal dňa
1 písm. d) Trestného poriadku. Uvedený nezákonný postup v sebe ale zároveň zahŕňa aj zásadné porušenie práva na obhajobu, a preto v takom prípade neprichádza do úvahy aj záver o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. d) Trestného poriadku naplnený bol. Dôvodom podania dovolania
1 písm. a) Trestného poriadku je, že rozhodnutie vo veci bolo vydané súdom, ktorý nebol vecne alebo miestne príslušný. Príslušnosť súdu vymedzuje, ktorý konkrétny súd má v danej veci konať a rozhodovať. Rozlišujú sa tri druhy príslušnosti, a to - vecná príslušnosť, ktorá je vymedzená v § 15 a § 16 Trestného poriadku - miestna príslušnosť ustanovená v § 17 - funkčná príslušnosť, ktorá určuje orgán príslušný na rozhodovanie v druhom stupni, teda o opravnom prostriedku;
1 Trestného poriadku konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol trestný čin spáchaný.
2 Trestného poriadku ak osobitný predpis neustanovuje inak, obvodom okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto krajského súdu.
3 Trestného poriadku ak miesto činu nemožno zistiť alebo bol čin spáchaný v cudzine, konanie vykonáva súd, v ktorého obvode obvinený býva, pracuje alebo sa zdržiava; ak sa nedajú tieto miesta zistiť alebo sú mimo územia Slovenskej republiky, konanie vykonáva súd, v ktorého obvode čin vyšiel najavo.
1 písm. b) Trestného poriadku Okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva v prvom stupni konanie ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou. Legálna definícia miesta spáchania trestného činu je upravená v § 12 Trestného zákona;
ktorého miesto spáchania trestného činu je každé miesto, na ktorom páchateľ konal, alebo nastal alebo
predstavy páchateľa mal nastať následok predpokladaný týmto zákonom.
Trestného poriadku, ak je
predchádzajúcich ustanovení daná príslušnosť niekoľkých súdov, konanie vykonáva ten súd, na ktorom prokurátor podal obžalobu alebo ktorému bola vec postúpená nepríslušným súdom. V posudzovanom prípade k začatiu páchania stíhaného skutku došlo v Galante, k jeho dokonaniu došlo v Novom Meste nad Váhom, kde došlo k vyloženiu tovaru z kamióna, jeho uskladneniu a následnému rozpredaniu. Keďže skutok bol právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin spáchaný organizovanou skupinou, správne vo veci konal okresný súd v sídle krajského súdu, teda Okresný súd Trenčín, na ktorý bola podaná obžaloba. Dovolací dôvod
1 písm. a) Trestného poriadku naplnený nie je. Dovolanie obvinený podal aj z dôvodu
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky označený dovolací dôvod predpokladá nie akékoľvek porušenie práva na obhajobu, ale len tie prípady, kedy toto právo obvineného bolo porušené zásadným spôsobom. Spravidla pôjde o prípady kedy obvinený nebol v trestnom konaní zastúpený obhajcom, napriek tomu, že išlo o niektorý z prípadov povinnej obhajoby (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod číslom 7 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 1/2011 - ďalej aj „R 7/2011"), právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení si povinnosti
10 Trestného poriadku respektíve uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Len minister spravodlivosti (za splnenia zákonných podmienok) je oprávnenou osobou na podanie dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku). Použitie zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktoré vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonom zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení. Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní neprichádza do úvahy. Pre úplnosť treba ešte uviesť, že pokiaľ by aj išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné skúmať, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, t. j. či porušenie mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie o vine obvineného. V tomto prípade porušenie práva na obhajobu zistené nebolo. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku, t. j. že vo veci konal alebo rozhodoval orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, najvyšší súd uvádza. Obvinený namietal, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Michal Fiala oznámil dňa
názoru obvineného skúmať hlavne kritérium objektívnej nestrannosti. O námietke zaujatosti bolo kvalifikovaným spôsobom rozhodnuté, preto dovolací súd nemá dôvod toto rozhodnutie krajského súdu spochybňovať. Krajský súd okrem iného uviedol, že subjektívne dôvody uvádzané sudcom, nie sú takého charakteru, pre ktoré by sudca nemohol splniť svoju základnú povinnosť prejednať pridelenú vec nezávisle, nestranne a nezaujate. Tento dovolací dôvod by bol naplnený, keby vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený a o jeho vylúčení sa nerozhodlo, čo ale nie je tento prípad. Vylúčiť sudcu z prejednávanej veci a rozhodovania možno len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov a to len vtedy, keď jeho vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť. Tento dovolací dôvod preto naplnený nebol. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku prichádza v úvahu vtedy, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V tejto súvislosti dovolateľ označil za nezákonné, že oba konajúce súdy pri svojom rozhodovaní brali do úvahy iba dôkazy, ktoré boli vykonané v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí. Návrhy na doplnenie dokazovania zo strany obvineného a jeho obhajcu súdy zamietli. Súd nevzal do úvahy výpovede, ktoré sú na prospech obvineného, čo je de facto porušením zásady rovnosti zbraní. Obvinený však konkrétne neuviedol, ktoré dôkazy považoval za nezákonné. Spôsob hodnotenia dôkazov súdmi, nemožno napadnúť dovolaním. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Na druhej strane za nezákonnosť nemožno považovať nevykonanie dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov zo strany súdu v rozpore s predstavami obvineného. Je plne na úvahe súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná bez ohľadu na to, ktorá zo strán konania ich navrhla. Najvyšší súd konštatuje, že v posudzovanej veci boli všetky dôkazy vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a v tomto smere postupu súdov ani orgánom činným v trestnom konaní niet čo vytknúť, preto ani tento dovolací dôvod naplnený nebol. Obvinený ďalej v dovolaní namietal naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku, t. j., že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa. Obvinený vzhľadom na dĺžku konania považuje uložený trest za neprimeraný. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že obvinený bol odsúdený pre trestný čin - obzvlášť závažný zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm.
5 Trestného zákona, 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona vo výmere 8 (osem) rokov. Súd pri ukladaní trestu u všetkých obžalovaných zohľadňoval skutočnosť, že od spáchania skutku uplynulo cca. 12 rokov. Vzhľadom k tomu, že obžalovaní cca 12 rokov nepáchali žiadnu trestnú činnosť, viedli riadny život, dospel súd k záveru, že použitie trestnej sadzby vo výmere 10 rokov by bolo pre obvinených neprimerane prísne, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje obvineným uložiť aj trest kratšieho trvania, a to pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. U obvineného O. O. preto použil ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzbe aj s použitím moderačného ustanovenia § 39 Trestného zákona, preto aj najvyšší súd takto uložený trest odňatia slobody považuje za zákonný a správny. Dovolací dôvod
tohto ustanovenia preto naplnený nebol.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd oprávnený skúmať, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Dovolací súd hodnotí zistený skutkový stav vyjadrený v takzvanej skutkovej vete v rámci konania o dovolaní len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku zistenému skutkovému stavu súdmi nižších stupňov a ako to už bolo vyššie uvedené správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Obvinený v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie skutku, ktorý mal byť
jeho názoru právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery a nie ako trestný čin krádeže. Trestný čin mal byť spáchaný vlámaním, toto ale nevyplynulo z vykonaného dokazovania. Sprenevera patrí k trestným činom proti majetku. Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená (napr. na základe zmluvy), a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú. Základný rozdiel medzi trestným činom krádeže a trestným činom sprenevery je v tom, že zatiaľ čo krádežou páchateľ získava cudziu vec do svojej dispozície (zmocňuje sa jej), aby si ju neoprávnene prisvojil, spreneverou si páchateľ prisvojuje cudziu vec, ktorú už pred spáchaním trestného činu mal vo svojej dispozícii tým, že mu bola zverená (4Tz 71/2001). Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu aj okresný súd zvažoval, či by nemal byť skutok tak, ako je uvedený v obžalobe uvedený kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery
Je totiž nepochybné, že obvinený (obžalovaný) Y. J. kamión, ktorý mal v oprávnenej držbe dobrovoľne odovzdal, resp. vydal Y. W.. Súd však dospel k záveru, že obvinený Y. J. disponoval iba s kamiónom, nie so samotným tovarom, ktorý sa nachádzal v kamióne zabezpečenom colnou uzáverou, ku ktorému nemal oprávnený prístup.
4 Trestného zákona trestný čin je spáchaný vlámaním, ak páchateľ vnikol do uzavretého priestoru nedovoleným prekonaním uzamknutia alebo prekonaním inej zabezpečovacej prekážky použitím sily alebo lsťou. Úložný priestor kamióna určený na prepravu tovaru, ktorý je zabezpečený colnou uzáverou je potrebné považovať za uzavretý priestor. Plachty úložného priestoru, ako aj colná uzávera predstavujú zabezpečovacie prekážky, ktorých účelom je zabrániť nedovolenému vniknutiu do uzavretého náložného priestoru kamiónu. Súdmi nižšieho stupňa zistený skutok aj
názoru najvyššieho súdu bol teda správne právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm.
1 písm. j) Trestného poriadku, tzn., že bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Prvostupňový súd uložil obvineným
1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona obligatórne ochranný dohľad vo výmere 1 (jeden) rok.
1 Trestného zákona ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Uloženie ochranného dohľadu je obligatórne, keď sú splnené 2 podmienky, a to odsúdenie páchateľa za obzvlášť závažný zločin, teda zločin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov a uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. V posudzovanom prípade boli obe podmienky splnené, preto uloženie ochranného dohľadu je zákonné a správne. Ani tento dovolací dôvod naplnený nebol. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil vo výroku rozsudku porušenie zákona v neprospech obvineného O. O. v ustanovení § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, § 319 Trestného poriadku, § 293 ods. 3, ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku.
2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zrušil. Zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajskému súdu v Trenčíne prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.
2 Trestného poriadku, ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Týmto rozsudkom boli zrušené aj súdne rozhodnutia, na základe ktorých obvinený v súčasnosti vykonáva uložený trest odňatia slobody, a preto zanikol právny dôvod na ďalší výkon trestu. Najvyšší súd nezistil u obvineného dôvody väzby
1 Trestného poriadku, a preto bolo ukončené obmedzenie jeho osobnej slobody. Krajský súd je viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom a je povinný vykonať ním nariadené úkony, teda vykonať odvolacie konanie vo vzťahu k obvinenému O. O. v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.