Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/253/2019 Identifikačné číslo spisu: 6717204921 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Oľga Trnková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 419C. s.

p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p. 7.

§ 420C. s.

p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.

§ 421C. s.

p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

1. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
2. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.
3. Dovolací súd zistil, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) oprávnené osoby, zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C. s. p.) žalobcovia napádajú rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie.
4. Dovolanie žalobcov posúdil dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že žalobcovia uplatnili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p.
5. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
6. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
7. V súvislosti s námietkou žalobcov o nevykonaní navrhnutých dôkazov dovolací súd uvádza, že súdy nižších stupňov neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrila výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykonal, mohlo to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999), čo nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f/ C. s. p. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že oba súdy nižšej inštancie sa podrobne a zrozumiteľne vysporiadali s otázkou, prečo bolo pre daný spor nadbytočné a irelevantné vykonanie dokazovania navrhnutého žalobcami. Konkrétne dôkazu na preukázanie, že žalobca 2/ je samostatne hospodáriacim roľníkom a to aj bez ohľadu na skutočnosť, kedy bol takýto návrh podaný, pretože by preukázanie takejto skutočnosti bez ďalšieho neznamenalo preukázanie vzniku ušlého zisku uplatňovaného žalobcami. Ani dôkaz - dotaz na Pôdohospodársku platobnú agentúru ohľadom dotácie, či príspevku na predmetné pozemky by nebolo dôkazom preukazujúcim vznik ušlého zisku uplatňovaného žalobcami. Napokon výsluch svedka S. S., ktorý mal užívať pozemky žalobcov, by presiahol rámec daného sporu, pretože bolo irelevantné pre daný spor preukazovanie, či pozemky, ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú žalobcovia, užíva nejaká tretia osoba, ktorá nebola stranou sporu. Aj podľa názoru dovolacieho súdu správne súdy postupovali, keď nevykonali uvedené dôkazy navrhnuté žalobcami, lebo neboli navrhnuté na preukázanie skutočnosti, ktorá by bola medzi stranami jednak sporná a jednak ktorá by bola pre meritórne posúdenie uplatňovaného nároku významná alebo dokonca rozhodujúca. Preto nevykonaním týchto dôkazov nedošlo k porušeniu práv žalobcov v takej miere, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.

1. Aj keď žalobcovia výslovne nenamietali, v súvislosti s § 420 písm. f/ CSP, nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje podrobné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup je v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé jeho úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o tom, že žaloba je nedôvodná. K námietke žalobcov, že súd ich nárok neposudzoval aj prípadne ako nárok na bezdôvodné obohatenie, keď mal vychádzať zo zásady, že „súd pozná právo“ odvolací súd uviedol, že to neurobil práve z dôvodu, že takýto nárok nebol predmetom daného súdneho sporu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie bol povinný nimi uplatňovaný nárok súčasne posudzovať aj ako nárok na bezdôvodné obohatenie, nakoľko mal za to, že z pohľadu vymedzenia skutku žalobcami v žalobe a aj v priebehu konania (zmeny žaloby) takýto nárok uplatnený nebol. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že z dispozičného princípu ovládajúceho civilné sporové konanie vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu žalobným návrhom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy sporových strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmetom sporu vymedzený v žalobnom návrhu (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2007, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 179/2018, uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 122/2012 - 47). Z obsahu spisu (žaloby a jednotlivých podaní žalobcov) vyplýva tak ako konštatoval aj odvolací súd, že „žalobcovia síce celý čas odvodzovali nároky od neoprávneného užívania pozemkov žalovanou (čo napokon tvrdili aj v dovolaní) a čo by mohlo na prvý pohľad evokovať právne posúdenie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ, avšak celý čas ich zároveň konkretizovali tým, aké poľnohospodárske plodiny, s akou výnosnosťou mohli pestovať nebyť žalovanej a za koľko ich mohli predať, zjednodušene, o koľko prišli v dôsledku tvrdeného užívania pozemkov žalovanou. Čiže rozhodne išlo celý čas o nároky na náhradu škody a nie o nároky z titulu bezdôvodného obohatenia“. Žalobcovia nepožadovali od žalovanej nároky skutkovo založené len na tom, že neoprávnene užívala pozemky, ktorých sú podielovými spoluvlastníkmi, ale počas celého konania tvrdili aj to, že v dôsledku neoprávneného užívania pozemkov im ušli určité peňažné prostriedky, ktoré by mali, ak by žalovaná pozemky neužívala. Teda sa jednalo o štandardné nároky na náhradu škody, lebo v tomto skutkovom vymedzení subsumovateľnom pod § 420 a nasl. OZ je obsiahnuté aj to, že 1/ žalovaná (podľa tvrdenia žalobcov) porušila svoju právnu povinnosť, keď bez právneho dôvodu užívala cudzie pozemky, že 2/ žalobcom bola spôsobená škoda spočívajúca v tom, že by inak dosiahli určité peňažné plnenie pestovaním daných plodín na svojich pozemkoch, že 3/ tvrdená strata peňažného plnenia (škoda) vznikla v dôsledku porušenia povinnosti žalovanou, teda ako následok neoprávneného užívania pozemkov (príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou) a že 4/ išlo o zavinené (úmyselné) konanie žalovanej tak, ako správne uzavrel odvolací súd. Napokon žalobcovia v priebehu konania skutkové okolnosti zakladajúce uplatnené nároky na náhradu škody nemenili (menili len obdobie, za ktoré ich uplatňovali a označenie pozemkov, ku ktorým a mal nárok vzťahovať). Možno preto uzavrieť, že z hľadiska vymedzenia predmetu konania po skutkovej stránke, ktorým vymedzením boli potom súdy pri svojom rozhodovaní viazané, žalobcovia uplatňovali nárok voči žalovanej titulom náhrady škody, lebo žalobcami vymedzené nároky nespadali po skutkovej stránke pod právne normy upravujúce bezdôvodné obohatenie podľa § 451 a nasl. OZ.
2. Pokiaľ by dovolatelia chceli tvrdiť, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci a došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazu, najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) dospel k záveru, že uvedené nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť
3. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f/ C. s. p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. 18. Pokiaľ dovolatelia uvádzali, že súdy nižšej inštancie rozhodli v rozpore so stálou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu tak treba uviesť, že v takom prípade (okrem výslovného označenia, že dovolanie podávajú podľa § 421 ods. 1 CSP) by museli v dovolaní vymedziť i právnu otázku relevantnú

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý by umožnil posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Žalobcovia v tomto smere nielenže dovolanie nepodali, ale v ňom ani nevymedzili právnu otázku, ktorú by mal dovolací súd posudzovať. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a nevysvetlí potrebu, aby dovolací súd túto otázku vyriešil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a akú jej naliehavosť mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu. Iba nesúhlas žalobcov s právnym názorom odvolacieho súdu, bez vymedzenia právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepostačuje. Polemika žalobcov s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením skutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP (1 Cdo 36/2017, 2 Cdo 5/2017, 5 Cdo 87 /2017, 8 Cdo 179/2018 ). 19. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, preto ich dovolanie odmietol (§ 447 písm. c/ CSP). 20. Úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej v tomto konaní nevznikli. 21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.