1 písm. c/, f/ a g/ v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z
4 SSP. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým boli žalobcovia
1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“) uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva za to, že nezabezpečili plnenie povinnosti
1 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z., keď na základe písomných oznámení MUDr. A. N., všeobecného lekára pre deti a dorast, z
1 písm. b/zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) v spojení s § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. pokutu vo výške 45 eur, ktorú boli obvinení povinní zaplatiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Súčasne
1 zákona č. 372/1990 Zb. uložil prvostupňový orgán obvineným povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 eur.
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z., ktorá skutočnosť mala za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci a nakoniec bola nad rozsah žalobných bodov zistená tzv. vada trestania
d/ SSP, konkrétne nebol dodržaný princíp individuálnej zodpovednosti za priestupok.
372/1990 Zb., pre spáchanie priestupku
1 písm. d/ v spojení s ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z., ako aj
3 a § 6 ods. 2 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. v spojení s prílohou č. 2, časť A bod 2 citovanej vyhlášky uviedol, že na základe dostupných informácií a vyjadrenia účastníkov priestupkového konania o odmietaní povinného očkovania všetkých detí uplynula lehota na vykonanie určitého povinného preočkovania aj u maloletého. Predvolanie zo dňa
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z., teda, že zákonných zástupcov preukázateľným spôsobom pozval na povinné očkovanie v náhradnom termíne. Tento záver vyplýval jednak zo samotného hlásenia doručeného dňa 28. mája 2015 prvostupňovému orgánu a jednak z vyjadrenia ošetrujúceho lekára, ktorý oznámil súdu, že na očkovanie volal žalobcu 1/ telefonicky, avšak už súdu neoznámil, či boli zákonní zástupcovia pozvaní na povinné očkovanie v náhradnom termíne. V súvislosti s nedodržaním postupu
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. súd uviedol, že pokiaľ lekár zašle správnemu orgánu hlásenie o odmietnutí povinného očkovania, ktorá povinnosť mu vyplýva z § 13 ods. 5 menovanej vyhlášky bez toho, aby v tomto hlásení výslovne uviedol dátum a formu predvolania zákonných zástupcov dieťaťa na povinné očkovanie, tak ako v posudzovanom prípade, a rovnako bez vyplnenia údajov týkajúceho sa záznamu o odmietnutí očkovania, je takéto neúplné hlásenie nedostatočným podkladom pre začatie priestupkového konania. Preto je výlučne na príslušnom regionálnom úrade, aký ďalší postup zvolí, napríklad bude lekára dopytovať o zaslanie informácie, či zákonných zástupcov na povinné očkovanie predvolával a pod. Na podporu tejto argumentácie krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, PL. ÚS 10/2013
ktorého povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje § 13 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z.,
ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (respektíve rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očkovania, pričom táto povinnosť lekára vychádza a nadväzuje na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uloženú v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 62 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. každej fyzickej osobe. Splnenie uvedenej povinnosti je však nerealizovateľné bez predchádzajúceho predvolania na povinné očkovanie. Až v prípade, ak bude preukázané, že zákonný zástupca dieťaťa respektíve osoba, ktorá má byť očkovaná, sa na základe preukázateľného pozvania lekára na povinné očkovanie ani v náhradnom termíne nedostavila, a preto nemohlo ani dôjsť k postupu lekára
1 a 2 menovanej vyhlášky, bude namieste začať priestupkové konanie pre porušenie povinnosti vymedzenej v § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z. 6. Ustanovenie § 13 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. predpokladá dve skutočnosti, ktoré je lekár povinný hlásiť regionálnemu úradu. Prvou je nedostavenie sa na povinné očkovanie ani v náhradnom termíne, na ktorý bola osoba, ktorá má byť očkovaná alebo zákonný zástupca dieťaťa preukázateľným spôsobom pozvaná a druhou je odmietnutie povinného očkovania. K odmietnutiu povinného očkovania
názoru krajského súdu môže dôjsť až následne potom, ako bola osoba na povinné očkovanie pozvaná. Uvedené priamo vyplýva z § 13 ods. 5 menovanej vyhlášky, pretože lekár hlási jednak nedostavenie sa na povinné očkovanie a jednak odmietnutie povinného očkovania. 7. Krajský súd ďalší dôvod zrušenia rozhodnutia žalobou napadnutého rozhodnutia (vrátane prvostupňového) videl v tom, že v konaní neboli dodržané základné zásady ukladania trestov
Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania. Z rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že žalobcovia boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva, pretože nezabezpečili povinné očkovanie ich maloletého syna, za čo im bola uložená pokuta vo výške 45 eur, pričom z výroku prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, či táto pokuta bola uložená každému z manželov osobitne. V danom prípade krajský súd nad rozsah žalobných bodov zistil vadu trestania
d/ SSP. 8. V tejto súvislosti uviedol, že zákon č. 372/1990 Zb. vychádza z princípu individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, ktorá vylučuje možnosť uplatnenia kolektívnej zodpovednosti, preto každá fyzická osoba (páchateľ) zodpovedá za vlastné protiprávne konanie. Táto zodpovednosť sa označuje ako deliktuálna zodpovednosť.
ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. je priestupkom zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov alebo o trestný čin. Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. Vzhľadom na princíp individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, môže byť subjektom priestupku len samostatná fyzická osoba, ktorá je páchateľom priestupku. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie. Menovaný zákon v § 57 v podstate počíta s tým, že k spáchaniu priestupku môže dôjsť aj spoločným konaním viacerých osôb, aj keď to explicitne neustanovuje na rozdiel od Trestného zákona, ktorý v § 20 definuje osobu spolupáchateľa, ktorý prichádza do úvahy, ak spoločným konaním dôjde k spáchaniu trestného činu. V takomto prípade zodpovedá každý zo spolupáchateľov, ako keby spáchal trestný čin sám. Princíp individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby za spáchaný trestný čin sa následne premieta do § 34 ods. 5 písm. a/ Trestného zákona, keď v rámci zásad ukladania trestov sa pri spolupáchateľoch prihliada na účely uloženia trestu na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Uvedené je potrebné premietnuť aj na prípady, keď k spáchaniu priestupku došlo spoločným konaním viacerých osôb, tak ako v danom prípade. Preto mal prvostupňový správny a následne žalovaný vyhodnocovať aj mieru zavinenia u zákonných zástupcov a v závislosti od toho aj uložiť každému z nich pokutu. Nie je pritom vylúčené, že miera zavinenia bude rovnaká, avšak toto vyhodnotenie nie je možné len zovšeobecniť, tak ako sa stalo v danom prípade. Zovšeobecnenie sa premietlo nielen do výroku, ktorým bola uložená pokuta, ale aj do odôvodnenia tohto výroku, z ktorého nevyplýva, že by sa konajúce orgány verejnej správy otázkou individuálnej zodpovednosti vôbec zaoberali. Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že by v danom prípade došlo k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem, pretože zákonní zástupcovia maloletého neboli za uvedené konanie, respektíve nekonanie právoplatne priestupkovo odsúdení, pričom k spáchaniu uvedeného priestupku malo dôjsť ich spoločným konaním teda tzv. „spolupáchateľstvom“. Uvedenú vadu trestania krajský súd vyhodnotil ako nesprávne právne posúdenie veci, teda ide o dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia
1 písm. c/ SSP.
1 SSP, tak že žalobcom, ktorí v konaní mali úspech, priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu a to z dôvodu, že napriek zisteniu vady trestania mimo rozsah žalobných bodov, uviedli v správnej žalobe aj také dôvody, ktoré boli relevantné a viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. II. Kasačná sťažnosť
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z., žalovaný uviedol, že orgány verejného zdravotníctva nie sú oprávnenými na kontrolu výkonu lekárskeho úkonu, t. j. či lekár poskytol zdravotnú starostlivosť legeartis. Z praktickej stránky predstavuje očkovanie niekoľko zásadných krokov, ktoré musí lekár vykonať. Súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti dieťaťu jeho pediatrom je aj vykonávanie pravidelných preventívnych prehliadok v predpísanom veku dieťaťa, ktorého súčasťou je aj očkovanie, pričom práve prvým krokom je pozvanie dieťaťa, respektíve jeho zákonného zástupcu na očkovanie, ktoré sa spravidla realizuje osobne, telefonicky, pozvánkou, mailom. Žalovaný preto zastával názor, že v prípade ohlásenie nezabezpečenia povinného očkovania maloletého ošetrujúci lekár splnil vyhláškou predpísaný postup vykonávania očkovania a nie je oprávneným ani na jeho kontrolu, či preskúmanie. Zároveň žalovaný poukázal na fakt, že v prípade preskúmania plnenia povinnosti pediatra v súvislosti s pozvaním na očkovanie by skúmal splnenie povinností uložených podzákonnou právnou normou, t. j. vyhláškou, pričom však povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej žalovaný poukázal na zásadu materiálnej pravdy v konaní v spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, t. j. povinnosť správneho orgánu zistiť skutkový stav veci spoľahlivo a nie úplne absolútne - povinnosť úplného a presného zistenia zodpovedajúceho skutočnosti a dôsledne analyzovať zistené závery. Je preto na uvážení správneho orgánu, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nebude vykonávať. Správny orgán nemá povinnosť, aby domýšľal právne relevantné dôvody svedčiace v prospech priestupku, a k týmto dôvodom vykonával príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. februára 2009, sp. zn. 8Sžo/139/2008). Žalovaný taktiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca.2013, sp. zn. 8Szd/l/2011, z 03. októbra 2011, sp. zn. 3Sžp/16/2011 a z 28. marca 2012, sp. zn. 6Sžp/6/2011). 15. K tzv. vade trestania spočívajúcej v uložení pokuty spoločne obom žalobcom žalovaný mal za to, že orgány verejného zdravotníctva pri ukladaní pokuty dodržali základné zásady ukladania trestov v priestupkovom konaní, a to tak ako im ukladá zákon č. 355/2007 Z.z., zákon č. 372/1990 Zb. a subsidiárne Správny poriadok. Prvostupňový orgán uložil žalobcom v spoločnom konaní pokutu za nesplnenie povinnosti uloženej im príslušnými ustanoveniami zákona č. 355/2007 Z.z.
1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. v spojení s § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z., a to ako zástupcom dieťaťa, ktorú vymeral v spoločnej výške 45 eur, pričom pri ukladaní pokuty zohľadnil jednak zásadu materiálnej rovnosti upravenú v § 3 ods. 4 vety druhej Správneho poriadku,
ktorej aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, jednak majetkové pomery žalobcov, keď vzal do úvahy, že žalobcovia sú manželmi, ktorých majetok tvorí bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, t. j. uložená pokuta bude hradená zo spoločného majetku účastníkov konania, a rovnako tak zohľadnil všeobecné pravidlá pri ukladaní trestov upravené v § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa prvostupňový orgán dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktoré je
ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. povinný obligatórne prihliadať, a to spôsob spáchania priestupku, následky priestupku, okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky, postoj žalobcov k priestupku a skutočnosť, že za tento priestupok neboli sankcionovaní v inom konaní. Z dikcie ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. nevyplýva povinnosť správnemu orgánu pri výmere peňažnej pokuty prihliadať a špecifikovať ju osobitne pre oboch rodičov. Zo znenia ustanovenia § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že za splnenie povinnosti zodpovedá zástupca dieťaťa. V prípade osobitnej kategórie priestupkov, ktoré sú upravené zákonom č. 355/2007 Z.z. ako priestupky na úseku verejného zdravotníctva, sa predmetného priestupku môže dopustiť len fyzická osoba - zástupca dieťaťa. Teda, ak by správny orgán rozhodol a uložil zástupcom dieťaťa viac sankcií za ten istý priestupok, porušil by v konaní zásadu ne bis in idem a sankcionoval by ich opakovane za ten istý priestupok. Zároveň orgány verejného zdravotníctva v konaní prihliadali na dodržiavanie zásady hospodárnosti a účelnosti konania a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia, v ktorom žalobcovia spôsobovali prieťahy neustálym ospravedlňovaním neúčasti na nariadených ústnych pojednávaniach, plnili úlohy štátnej správy zverené im na úseku verejného zdravotníctva. Uvedené podporuje aj doterajšia judikatúra v predmetnej oblasti, kde v priestupkových konaniach bola regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva uložená účastníkom konania jedna sankcia - finančná pokuta spoločne pre rodičov (zástupcu) dieťaťa.
Zároveň je pochybnosť o úspechu žaloby žalobcov, ktorí
žalobného návrhu žiadali, aby boli dotknuté rozhodnutia orgánom verejného zdravotníctva zrušené, a nežiadali vrátenie veci na nové konania. Krajský súd mal
názoru žalovaného rozhodnúť o trovách konania
3 SSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať žalobcom náhradu trov konania, a to s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
platnej legislatívy. 19. Dodal, že domnelé právo jednotlivca nepodrobiť sa povinnému očkovaniu nemožno povýšiť nad právo fyzických osôb byť chránený pred šírením nákazlivých chorôb. Každé dieťa má právo na zdravý psychický a fyzický vývoj, ktorý je garantovaný viacerými medzinárodnými dohovormi, ako aj právnymi predpismi slovenského právneho poriadku, a tiež právo byť chránené očkovaním pred prenosnými chorobami. Ani rodič dieťaťa nemôže s poukazom na svoje presvedčenie porušovať právne povinnosti, ktoré mu ukladá zákon v súvislosti tým, že by zbavil svoje dieťa práva na ochranu jeho zdravia. Rodič, odmietajúci systém povinného očkovania, častokrát už nepozná choroby, ktoré sú preventabilné očkovaním, a neuvedomuje si možnosť vypuknutia epidémie nerešpektovaním tohto systému. Ukazuje sa, že ak sa prestane očkovať, môžu sa tieto ochorenia znovu vracať, a potom, bez zvládnutia epidemiologickej situácie, by to bolo oveľa ťažšie. Povinné očkovanie v Slovenskej republike je preto zavedené a dostupné pre všetky deti a štát, rodič alebo zákonní zástupcovia majú povinnosť dieťaťu povinné očkovanie zabezpečiť. Ochrana dieťaťa pred prenosnými ochoreniami očkovaním je právom dieťaťa, ktoré mu nesmie odoprieť ani rodič, ani jeho zákonní zástupcovia, a to len na základe subjektívneho posúdenia, hoci odvolávajúc sa na subjektívny výklad základných práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre konštatoval, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Podobne aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatoval, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. K povinnému očkovaniu sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 10. decembra 2014, sp. zn. PL. ÚS 10/2013-146, ktorý je v zmysle čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky všeobecne záväzný a v ktorom sa uvádza: - „Ústavný súd akceptuje stanovisko odborníkov citovaných v tomto náleze, že žiadna medicínska metóda dosiaľ nezachránila toľko životov na celom svete ako očkovanie. Očkovanie je v súčasnosti považované za jeden z najdôležitejších nástrojov primárnej prevencie. Vďaka zavedenému a detailne prepracovanému systému povinného očkovania sa v Slovenskej republike vyskytuje len veľmi málo prenosných ochorení, ktoré sú bežné v iných krajinách.“ - „Postupne, so zvyšujúcou sa mierou zaočkovanosti bolo možné sledovať ústup ochorení, proti ktorým bolo povinné očkovanie zamerané.“ - „Štát na seba prebral (resp. zabezpečuje výkon) pozitívny záväzok ochrany zdravia obyvateľov štátu [možno dodať, že ochrana zdravia sa často spája s vysokoodbornou a technicky veľmi náročnou problematikou, o ktorej jednotlivec nemusí mať (často ani nemôže) bez ingerencie štátu dostatok informácií, riadne a bezpečne aplikovateľných o. i. aj medicínskych prostriedkov na ochranu zdravia],“ - „K prevencii prenosných ochorení patrí povinné očkovanie. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Preto štát, zohľadňujúc proporcionalitu medzi osobnou integritou a verejným záujmom, a pritom v súlade s poznatkami a názormi odbornej obce vypracoval účinný protiepidemický program, v ktorom určil 10 najzávažnejších ochorení, proti ktorým legislatívne upravil povinnosť očkovať sa. V Slovenskej republike je tak v súčasnosti zavedený komplexný program prevencie prenosných ochorení, tzv. národný imunizačný program.“ - „ (...) ústavný súd konštatuje, že v prípade právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm.
1 SSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.
1 SSP kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. 28.
SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. 29.
SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 30.
SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 31.
1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32.
2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 33.
1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34.
1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 35.
SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c/ ide o základné zásady trestného konania
Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov
Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
4 SSP. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol
2 Správneho poriadku odvolanie žalobcov v 1/ a 2/ a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým boli žalobcovia
1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva za to, že nezabezpečili plnenie povinnosti
1 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z., keď na základe písomných oznámení MUDr. A. N., všeobecného lekára pre deti a dorast, z
1 písm. b/zákona č. 372/1990 Zb. v spojení s § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. pokutu vo výške 45 eur, ktorú boli obvinení povinní zaplatiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Súčasne
1 tohto zákona uložil prvostupňový orgán obvineným povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 eur. 37. Zákon č. 355/2007 Z.z. ustanovuje organizáciu a výkon verejného zdravotníctva, vykonávanie prevencie ochorení a iných porúch zdravia, zriaďovanie a činnosť komisií na preskúšanie odbornej spôsobilosti, požiadavky na odbornú spôsobilosť a vydávanie osvedčení o odbornej spôsobilosti, požiadavky na zdravé životné podmienky a zdravé pracovné podmienky, opatrenia orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“) pri ohrození verejného zdravia, povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, výkon štátneho zdravotného dozoru, priestupky a iné správne delikty na úseku verejného zdravotníctva (§1). 38.
56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z, priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností
1 a 2; 39.
1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z., fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam; 40.
3 zákona č. 355/2007 Z.z., ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností
odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa. 41.
2 zákona č. 355/2007 Z.z., za priestupok
odseku 1 možno uložiť pokutu do 1.659 eur a v blokovom konaní do 99 eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. 42.
3 zákona č. 355/2007 Z.z., priestupky
tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g). Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. 43.
1 zákona č. 372/1990 Zb.,ak sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky v jednom konaní; v jednom konaní však nemožno prejednať priestupok páchateľa
1 a súčasne iný priestupok. 44.
2 zákona č. 372/1990 Zb., spoločné konanie sa uskutočňuje tiež proti všetkým páchateľom, ktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva ten istý orgán. Na urýchlenie konania alebo z iného dôležitého dôvodu možno vec niektorého páchateľa priestupku vylúčiť zo spoločného konania. 45.
a/ zákona č. 355/2007 Z.z., Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení; 46.
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z., lekár, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre dospelých a lekár, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre deti a dorast, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, 13) alebo ním poverená sestra, písomne oznámi termín povinného očkovania osobe alebo jej zákonnému zástupcovi. Ak sa má vykonať mimoriadne očkovanie, pri nebezpečenstve z omeškania možno oznámenie vykonať aj inou formou. Ak sa osoba, ktorá má byť očkovaná, nedostaví na povinné očkovanie ani v náhradnom termíne, na ktorý bola pozvaná preukázateľným spôsobom, lekár oznámi túto skutočnosť regionálnemu úradu; lekár oznámi regionálnemu úradu každé odmietnutie povinného očkovania. Ak očkovanie vykoná iný lekár, je povinný písomne informovať o vykonanom očkovaní lekára, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. 47.
300/2005 Z.z.), ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. 48. Najvyšší súd mal z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvorili aj administratívne spisy žalovaného preukázané, že voči žalobcom bolo pôvodne vedené priestupkové konanie pre porušenie povinnosti na úseku verejného zdravotníctva
1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z. pre nezabezpečenie/odmietnutie povinného očkovania svojich maloletých detí - konkrétne vo vzťahu k maloletému P., L. a Y., - rozhodnutím zo 16. decembra 2014 pod číslom RÚVZ/2014/02115/4/Ma- ÚRH, Kod- OE, Rap- ÚRH boli žalobcovia uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva
1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. a bola im uložená pokuta vo výške 331 eur a tiež náhrada trov konania vo výške 16 eur, - uvedené rozhodnutie bolo následne na základe podaného odvolania rozhodnutím z 25. marca 2015, Číslo: OLP/3159/2015 zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie - vo vzťahu k maloletému P. a Y. prvostupňový správny orgán pre uplynutie prekluzívnej lehoty na prejednanie priestupku
372/1990 Zb. konanie zastavil, - v ďalšom konaní na základe oznámenia t. č. ošetrujúceho lekára MUDr. N. z
372/1990 Zb. a tiež zohľadniť § 20 zákona č. 372/1990 Zb., - nadväzne na to, prvostupňový správny orgán listom z
1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. a uložil im pokutu vo výške 45 eur a nahradiť trovy konania vo výške 16 eur, - na odvolanie žalobcov odvolací správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím z
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z., ktorá skutočnosť mala za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci a nakoniec bola nad rozsah žalobných bodov zistená tzv. vada trestania
d/ SSP, konkrétne nebol dodržaný princíp individuálnej zodpovednosti za priestupok.
menovaného článku 6 je potrebné vznesenie obvinenia voči osobe. Nakoľko aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pojmu „vznesenie obvinenia“ je potrebné prikladať skôr materiálny, ako formálny význam (Deweer proti Belgicku, číslo sťažnosti 6903/75), potom pod týmto pojmom na úseku správneho trestania treba rozumieť úradné oznámenie adresované fyzickej osobe zo strany príslušného správneho orgánu o tom, že táto osoba je podozrivá zo spáchania niektorej z foriem správneho deliktu. V tomto smere takúto funkciu na úseku priestupkového konania plní oznámenie o začatí správneho konania, prípadne predvolanie na ústne pojednávanie a súčasne oznámenie o začatí správneho konania. Navyše možno (analogicky) poukázať aj na ustanovenie § 206 ods. 4 veta prvá Trestného poriadku,
ktorého cit.: „Ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje záver, že obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo, vznesie policajt obvinenie aj pre tento ďalší skutok.“ Uvedené podporuje ten záver, že prvostupňový správny orgán mal vo vzťahu k maloletému Q. začať priestupkové konanie. 53. V súvislosti s postupom lekára
5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. najvyšší súd v úvode poukazuje na to, že v administratívnom spise sa síce nachádza podanie žalobcov 1/ a 2/ z 08. januára 2011, v ktorom výslovne vyjadrili nesúhlas s akoukoľvek vakcináciou ich maloletých detí (vrátane maloletého Q.) a tiež vrátane budúcich narodených detí, avšak táto skutočnosť sama o sebe ešte nezakladá ich administratívnu zodpovednosť na úseku ochrany verejného zdravotníctva.
názoru súdu na to, aby mohlo dôjsť k spáchaniu priestupku na úseku verejného zdravotníctva
1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. musí dôjsť k odmietnutiu očkovania v súvislosti s konkrétnym očkovaním, a nie do budúcna bez vzťahu ku konkrétnemu očkovaniu ako aj deťom. Uvedené vyplýva predovšetkým zo samotného zákona č. 355/2007 Z.z., účelom ktorého je (okrem iného) aj prevencia ochorení. To znamená, že pokiaľ je maloleté dieťa zaočkované a zároveň v čase, kedy jeho zákonní zástupcovia urobia vyjadrenie o odmietnutí ďalších očkovaní, nie je dôvod na preočkovanie (to znamená, že pôvodná vakcína pôsobí), lehota na preočkovanie neuplynula, a teda ani materiálny znak priestupku plynúci z § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. spočívajúci v porušení alebo ohrození záujmu spoločnosti, naplnený nie je, nakoľko zdravotné riziko nehrozí. V tomto prípade, teda ošetrujúci lekár správne predvolal maloletého prostredníctvom zákonného zástupcu na preočkovanie (očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva najskôr v prvom dni 15. mesiaca života, najneskôr v 18. mesiaci života; preočkovanie sa vykoná v 11. roku života - príloha č. 2, časť A bod 2 k Vyhláške č. 585/2008 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2019; pozn. súdu). Pokiaľ sa však zákonný zástupca nedostavil na termín (pre)očkovania a zároveň výslovne neodmietol očkovanie, mal ošetrujúci lekár postupom
vyššie citovaného § 13 ods. 5 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. opakovane predvolať maloletého cestou jeho zákonného zástupcu, a teda určiť náhradný termín. Z obsahu súdneho spisu ako aj spisov administratívnych táto skutočnosť nevyplýva. Zároveň
názoru najvyššieho súdu, pokiaľ by zákonný zástupca už pri prvom predvolaní na (pre)očkovanie odmietol očkovanie, nebolo by nutné zo strany ošetrujúceho lekára opakovane túto osobu predvolávať; oznámil by túto skutočnosť regionálnemu úradu (§ 13 ods. 5 veta tretia za bodkočiarkou Vyhlášky č. 585/2008 Z.z.). Táto skutočnosť - odmietnutie očkovania však z podania ošetrujúceho lekára z
Trestného zákona treba konštatovať, že každý zo spolupáchateľov je zodpovedný, ako keby skutok spáchal sám, takže konanie každého spolupáchateľa sa posudzuje samostatne a každému zo spolupáchateľov sa uloží samostatná sankcia, t. j. že uloženie spoločnej sankcie do úvahy neprichádza. V ďalšom najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie krajského súdu, s ktorým sa v relevantnej časti (body 73 až 76 rozsudku krajského súdu, prípadne body 7 a 8 tohto rozsudku) plne stotožňuje. Krajský súd v tomto smere správne aj bez návrhu vzhliadol vadu trestania plynúcu z § 195 písm. d/ SSP, o čom tiež účastníkov konania procesne aprobovaným spôsobom informoval (§ 196 SSP).
SSP najvyšší súd uvádza, že i napriek zisteniu vady trestania mimo rozsah žalobných bodov (princíp individuálnej zodpovednosti), žalobcovia uviedli v správnej žalobe aj také dôvody, ktoré boli relevantné a viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. 58. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, lebo neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.