Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžhk/1/2017 Identifikačné číslo spisu: 1016201408 Dátum vydania rozhodnutia: 20.02.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 191ods.

1 písm. e), f) zákona č. 162/2015 Z.Z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v záhlaví označené rozhodnutie Rady žalovaného v časti potvrdzujúcej výrok I. a výrok III. a doplňujúcej výrok IV. prvostupňového rozhodnutia žalovaného č. 2015/KH/1/1/023 zo dňa 7.7.2015 a zrušil aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 2015/KH/1/1/023 zo dňa 7.7.2015 v časti výroku I. a III. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň priznal žalobe žalobcov v

1. a
2. rade vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/KH/R/2/033 zo dňa 30.6.2016 odkladný účinok až do právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu vo veci samej. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcom.
3. Konštatoval, že žalovaný v konaní č. 0021/OKT/2014 začatom dňa 29.9.2014 z vlastného podnetu

§ 25ods.

1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z.z.“ alebo „ZOHS") rozhodol

§ 4ods.

1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a),

1. c)a
2. f)citovaného zákona v znení účinnom do 30.6.2014 a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie svojím prvostupňovým rozhodnutím tak, že: I. konanie podnikateľov - žalobcov v 1. až 3. rade : PKB invest, s.r.o. (ďalej aj ako „PKB invest"). Chemkostav, a.s. (ďalej aj ako „Chemkostav") a PRO - TENDER s.r.o. (ďalej aj ako „PRO - TENDER") v čase najneskôr od 9.12.2011 do 12.12.2011 spočívajúce v tom, že koordinovali svoj postup so zámerom zosúladiť cenové ponuky podnikateľov PKB invest a Chemkostav v procese verejného obstarávania verejného obstarávateľa Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, názov zákazky: „Urgentný príjem Fakultnej nemocnice L. Pasteura Košice“, pričom podnikateľ PRO - TENDER k tejto koordinácii aktívne prispel, je dohodou obmedzujúcou súťaž pri účasti a podávaní ponúk v procese predmetného verejného obstarávania, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stavebných prác vrátane dodávok zariadenia na území Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koluzívneho správania sa, v dôsledku ktorého podnikatelia koordinovali svoje správanie v procese verejného obstarávania, ktorá je

§ 4ods.

1 v spojení s § 4 ods. 2 písm.

1. a)a § 4 ods. 3 písm. a),
2. c)a
3. f)ZOHS v znení účinnom do 31.12.2011 zakázaná. II. V súlade s ustanovením § 32 ods. 2 písm.
4. c)ZOHS žalovaný zastavil správne konanie vo veci dohody obmedzujúcej súťaž

čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nakoľko nebolo preukázané, že došlo k porušeniu ustanovenia čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. III.

§ 38ods.

1 ZOHS v znení predpisov účinných do 31.12.2011 žalovaný za konanie uvedené v bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia uložil žalobcovi 2/ pokutu vo výške 327 668 €, žalobcovi 1/ pokutu vo výške 2 206 706 € a žalobcovi 3/ pokutu vo výške 13 177 €.

1. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že v súvislosti s vyhodnotením podozrenia, či medzi účastníkmi konania došlo ku konaniu v rozpore so zákazom uvedeným v § 4 ZOHS, posúdil obsah spisovej dokumentácie, a to predovšetkým obsah podkladov - dôkazov v podobe prepisov telefonických rozhovorov a SMS správ medzi účastníkmi konania, získaných na základe § 22 ods. 3 ZOHS účinného od 1.7.2014 od orgánov činných v trestnom konaní a obsah dokumentácie vedenej k predmetnému verejnému obstarávaniu, získanú na základe ustanovenia § 21 ods. 5 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorých dospel k záveru, že medzi podnikateľmi PKB invest a Chemkostav došlo k dohode o koordinácii ich postupu vo verejnom obstarávaní, v ktorom uspelo konzorcium na čele s podnikateľom PKB invest, pričom o uzatvorení tejto dohody mal vedomosť podnikateľ PRO-TENDER vykonávajúci pre verejného obstarávateľa činnosť odborne spôsobilej osoby, ktorý zároveň aktívne napomohol realizácii tejto dohody. Žalovaný ďalej konštatoval, že obsahom predmetnej dohody bolo jednak priame určenie cenových ponúk podnikateľov Chemkostav a PKB invest do zákazky, ktorá bola predmetom verejného obstarávania, ďalej rozdelenie trhu, resp. zákazníkov, keď sa podnikatelia dohodli, ktorý z nich získa zákazku, ktorá bola predmetom verejného obstarávania, a taktiež táto dohoda obsahovala znaky koluzívneho správania, v ktorého dôsledku podnikatelia koordinovali svoje správanie v procese predmetného verejného obstarávania, a keďže takýto typ dohody spadá pod tzv. ťažké kartely, ktoré už zo svojej povahy vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, dospel k záveru, že v predmetnom prípade ide o dohodu, ktorá má za cieľ obmedziť hospodársku súťaž na relevantnom trhu.
2. Rozhodnutím č. 2016/KH/R/2/033 zo dňa
4. 2016 Rada žalovaného o rozkladoch podaných žalobcami rozhodla tak, že zmenila prvostupňové rozhodnutie tak, že v bodoch I. až III. výrokovej časti rozhodnutia ponechala prvostupňové rozhodnutie nezmenené a doplnila výrokovú časť rozhodnutia o bod IV. , ktorým zakázala žalobcom 1/ až 3/ účasť vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia. Posúdenie veci krajským súdom
5. Krajský súd v Bratislave považoval za základnú a kľúčovú námietku žalobcov, že žalovaný nedisponoval takým zákonným, resp. zákonne získaným dôkazom, ktorý by usvedčoval žalobcov z protiprávneho konania opísaného v napadnutých rozhodnutiach žalovaného, ktorú posudzoval cez výklad a komparáciu ZOHS, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), ktorých príslušné na vec sa vzťahujúce ustanovenia bolo potrebné interpretovať. Konštatoval, že pokiaľ ide o namietaný typ dôkazu v súdenej veci - prepisy zo záznamov vyhotovených pomocou informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“), z gramatického výkladu ustanovení § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. a § 32 ods. 1 a 3 správneho poriadku sa javí postup žalovaného správny, keďže z uvedených zákonných ustanovení mu nevyplýva žiadne obmedzenie čo do možnosti oboznámiť sa s takýmto druhom dôkazu a prekážka zaradiť tento dôkaz medzi ostatné dôkazy a podklady pre jeho rozhodnutie v predmetnej veci.
6. Krajský súd vyslovil názor, že na posúdenie, či dôkaz je zákonný, nepostačuje len to, že si ho správny orgán od pôvodcu dôkazu vyžiadal v súlade s procesnými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na jeho konanie, konkrétne v súlade s § 22 ods. 3 ZOHS, ale správny orgán je povinný zaoberať sa otázkou zákonnosti dôkazu v čase jeho zadováženia. Samotná skutočnosť, že správny orgán v súlade s procesnými predpismi vzťahujúcimi sa na jeho konanie vyžiada dôkaz, ktorého pôvodcom je iný orgán verejnej moci alebo iná fyzická alebo právnická osoba, nekonvaliduje prípadnú nezákonnosť takéhoto dôkazu. Mal za to, že pokiaľ správny orgán neoverí alebo nevie overiť, či bol takýto dôkaz získaný v súlade so zákonom a že ide o zákonný dôkaz, nie je oprávnený ďalej s ním nakladať ako s dôkazom v zmysle § 32 ods. 2 a § 34 ods. 1 správneho poriadku, ani ho zohľadniť v rámci posúdenia zisteného skutkového stavu.
7. Poukázal na to, že

§ 4ods.

1 zákona č. 166/2003 Z.z. k použitiu ITP je potrebný súhlas sudcu, pričom použiť ITP možno až dňom udelenia súhlasu. Bez súhlasu sudcu nie je možné ITP použiť. Uviedol, že na to, aby v danom prípade mohol byť dôkaz (informácie získané použitím ITP) posúdený ako zákonný, je potrebné mať informáciu o súhlase sudcu udelenom na použitie ITP na získanie dôkazu, nakoľko len zo súhlasu sudcu je možné zistiť, kto takýto súhlas vydal, aký druh ITP má byť použitý, miesto, čas, doba trvania použitia ITP a údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok použiť; to znamená, že len z rozhodnutia sudcu, ktorým súhlasil s použitím ITP, možno určiť, či bol vydaný súhlas orgánom príslušným na rozhodnutie, či sa dôkaz preberaný správnym orgánom zhoduje s formou informácií získaných v súlade so súhlasom sudcu a či boli dodržané zo strany používateľa ITP všetky ostatné obmedzenia a rozsah použitia ITP v súlade s rozhodnutím sudcu, predovšetkým miesto, čas, doba trvania záujmová osoba. Krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, a nepoprel to ani žalovaný, že v administratívnom konaní nemal správny orgán k dispozícii súhlas sudcu k použitiu ITP na získanie dôkazu (prepisov telefonických rozhovorov a SMS správ vedených medzi účastníkmi administratívneho konania), ktorý bol pre administratívne konanie a konštatovanie porušenia zákona o ochrane pred odpočúvaním žalobcami a následné uloženie sankcie v predmetnom konaní

jeho názoru kľúčový a rozhodujúci. 8. Krajský súd v tejto súvislosti pripomenul, že účelom deliktuálneho konania je zistiť objektívne, či došlo k spáchaniu deliktu. Preto sú správne orgány povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o ich zákonnosti a o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní v súlade so zásadou in dubio pro reo vykladajú vždy v prospech obvineného. Ak vina obvineného nie je spoľahlivo preukázaná na základe zákonne získaných dôkazov, je nevyhnutné v prípade pochybností rozhodnúť v prospech obvineného. Vadu konania a rozhodovania by zakladal prípad, v ktorom by sa správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie, ktoré by odôvodňovali záver, že správny orgán svojim postupom porušil základné zásady správneho konania i deliktuálneho konania. 9.

názoru krajského súdu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, kedy sa uspokojil len so súhlasom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na poskytnutie kópie prepisu z trestného spisu. Mal za to, že iba so súhlasom sudcu k použitiu ITP mohol žalovaný bezpečne bez pochybností zistiť, či dôkaz, ktorý predstavoval pre neho podklad pre rozhodnutie vo veci, bol dôkazom zákonným - procesne použiteľným. V súlade s § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním musí byť zrejmé, že na informácie získané použitím ITP dal súhlas zákonný sudca. Ak žalovaný nepreveril, že súhlas bol vydaný, akým sudcom, na aké účely, voči akým osobám, na aké účastnícke telefónne linky alebo kým používané, nemohol bez ďalšieho tvrdiť, že predmetné dôkazy sú zákonné. Kým žalovaný nesplnil svoju obligatórnu zákonnú povinnosť a dostatočne neoveril, že ním takto získaný dôkaz zadovážený iným štátnym orgánom zodpovedá vyššie uvedeným kritériám legality, teda že je spôsobilý byť použitý ako dôkaz v administratívnom konaní, nebol oprávnený zaradiť ho medzi dôkazy (podklady pre rozhodnutie) usvedčujúce žalobcov z protiprávneho konania.

1. V súdenej veci žalovaný predmetný namietaný dôkaz (prepis telefónnych rozhovorov a SMS správ štatutárov žalobcov) nepovažoval za nezákonný. V tomto ohľade krajský súd ani nevidel opodstatnenosť zdôvodňovať použitie dôkazu z hľadiska legality a proporcionality, práve pre nevyriešenie spochybnenia otázky jeho autenticity a pravosti. Krajský súd vytýkal žalovanému, že nedostatočne preveril zákonnosť predmetného dôkazu, že nebol dostatočne receptívny k signálom zo strany žalobcov ako účastníkov administratívneho konania, ktorí žalovanému doručili listiny spochybňujúce jeho zákonnosť.
2. Pri posudzovaní otázky zákonnosti sporného dôkazu (prepisy zo záznamov vyhotovených pomocou ITP) sa krajský súd zaoberal použitým dôkazom aj z hľadiska jeho formy, ako s ním žalovaný nakladal. Poukázal na § 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním,

ktorého ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Uviedol, že z dikcie vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že informácie získané použitím ITP sú použiteľným dôkazom iba vo forme zákonom predpísaným. Ak majú byť použité ako dôkaz, musia obsahovať: 1. záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku, 2. samotný záznam a 3. doslovný prepis záznamu. Krajský súd vyslovil názor, že pokiaľ má byť dôkaz získaný v rámci trestného konania použitý v administratívnom konaní pred správnym orgánom, bezpodmienečne musí, pokiaľ má byť považovaný za dôkaz zákonný, spĺňať nielen podmienky zákonnosti

predpisov o správnom konaní, ale predovšetkým musí spĺňať podmienky zákonnosti toho procesného predpisu,

ktorého bol zabezpečený, v danom prípade

zákona o ochrane pred odpočúvaním. Konštatoval, že z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný mal k dispozícii jedine kópiu prepisu telefónnych rozhovorov a SMS správ, ktorú získal z trestného spisu vedeného vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, národná protikorupčná jednotka, expozitúra východ Košice. Uvedené listiny obsahujú aj záznam o mieste, čase a rozhodnutí súdu o súhlase s použitím ITP. S ohľadom na v odôvodnení tohto rozsudku prezentované meritórne a formálne podmienky zákonnosti dôkazu, ktorý bol získaný za pomoci použitia ITP, krajský súd za významný nedostatok žalobcom použitého dôkazu súd považoval nepripojenie samotného záznamu (napr. CD nosič s nahrávkou). Počas administratívneho konania si žalovaný nezabezpečil, a teda nemal k dispozícii, uvedenú neoddeliteľnú súčasť informácií získaných z ITP. Vyslovil názor, že v takejto neúplnej podobe uvedená kópia prepisu nebola sama o sebe spôsobilá byť dôkazom v rámci trestného konania, a preto ani nemohla byť dôkazom v predmetnom konaní pred žalovaným. Krajský súd zdôraznil, že pokiaľ nebol ku kópii prepisu pripojený vyššie opísaný chýbajúci záznam verifikujúci obsah prepisu, nemohol žalovaný (ani účastníci administratívneho konania) overiť pravosť ani autenticitu prepisu, či tento bol predložený v ucelenej a nepozmenenej podobe. Pokiaľ nevedel žalovaný dostatočne identifikovať tento dôkaz alebo požiadavky na jeho podobu z hľadiska podmienok ustanovených § 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, nemohol sa nazdávať, že ide o zákonný dôkaz, a nebol oprávnený ho medzi dôkazy zahrnúť a zároveň naň ako na dôkaz nemal prihliadať.

1. Krajský súd mal za to, že takému právnemu záveru, k akému žalovaný dospel v žalobe napadnutých rozhodnutiach, mohol len po úplnom (dostatočnom) zistení skutkového stavu, pričom však medzi účastníkmi súdneho konania sporný dôkaz (kópia prepisu telefónnych rozhovorov a SMS správ) musel byť z dôkazov usvedčujúcich žalobcov z porušenia predpisov týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže vylúčený, a preto ani nebolo možné hodnotiť dôkazy vykonané v administratívnom konaní v súvislosti s kópiou prepisu telefónnych rozhovorov a SMS správ, keďže, ako súd vysvetlil vyššie, pri nulite jedného z dôkazov nemožno uvažovať o jeho súvzťažnosti s dôkazmi ďalšími. Tieto ďalšie dôkazy sporný dôkaz ani nepotvrdzujú ani nedopĺňajú a v takejto relácii je aj sporný dôkaz k dôkazom ďalším bez účinku.
2. Krajský súd v tejto súvislosti poznamenal, že sám žalovaný sa zriekol ďalšieho dokazovania, keď vo svojom rozhodnutí uvádza, že k záveru o existencii dohody medzi žalobcami dospel na základe priamych dôkazov spočívajúcich v prepise odposluchov, ktoré pokrývali obdobie, v ktorom došlo k podávaniu ponúk do dotknutého verejného obstarávania. Na námietky žalobcov, že žalovaný nevypočul navrhovaných svedkov a že neboli vzaté do úvahy ich výpovede z trestného konania, žalovaný poukázal na fakt, že tieto fyzické osoby sú štatutárnymi orgánmi (resp. členmi štatutárneho orgánu) žalobcov, ktorí sú zároveň účastníkmi konania, a teda nemôžu byť v danom konaní vypočutí ako svedkovia. Pokiaľ ide o vypočutie ďalších zamestnancov účastníkov konania, žalovaný takisto ich vypočutie nepovažoval za potrebné za účelom zistenia skutkového stavu veci.
3. Krajský súd zdôraznil, že na rozhodnutie o vine žalobcov zo spáchania správneho deliktu bolo potrebné zabezpečiť dostatok ďalších dôkazov, ktoré však v konaní zabezpečené neboli. Pokiaľ ide o nepriame dôkazy, o ktoré svoje rozhodnutie žalovaný oprel (napr. cenové ponuky žalobcov 1 a 2 v procese verejného obstarávania, výpoveď rozpočtárky), tieto relevantným spôsobom nepreukazujú vinu žalobcov.
4. Ďalej sa krajský súd zaoberal otázkou možnosti použitia informácií získaných použitím ITP v rámci trestného konania, resp.

zákona o ochrane pred odpočúvaním v administratívnom konaní. Konštatoval, že zákon č. 166/2003 Z.z. ustanovuje podmienky použitia ITP bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok používa. Použitie ITP je prípustné iba v prípade, ak by dosiahnutie zákonom uznaného účelu iným spôsobom bolo neúčinné alebo podstatne sťažené. Zákon č. 166/2003 Z.z. presne vymedzuje v § 2 ods. 2, ktoré orgány štátu určené na to v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi ITP môžu používať (Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa). 16. Za veľmi dôležité považoval krajský súd ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z.z. definujúce účely použitia ITP,

ktorého informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži. Pokiaľ ide o slovné spojenie „...alebo na ochranu práv a slobôd iných“ nemožno pripustiť jeho extenzívny výklad, keďže tento by bol v kontradikcii s účelom zákona č. 166/2003 Z.z. a úmyslom zákonodarcu pri jeho tvorbe určiť zákonný rámec obmedzenia jedného zo základných práv a slobôd v zmysle článku 16 ods. 1 Ústavy SR. Ak by sa pripustil výklad, že ITP možno použiť na zabezpečenie ochrany „akýchkoľvek“ práv a slobôd iných, mohlo by to viesť k obrovskej svojvôli a zneužívaniu ITP, čo by mohlo viesť k ohrozeniu alebo porušeniu nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia ako základného práva a slobody. Takýto paradoxný a ústavne nekonformný výklad zákona č. 166/2003 Z.z. by znamenal absurdné uvoľnenie a prakticky žiadne obmedzenie použitia ITP, keďže v administratívnych konaniach sa v prevažnej miere rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania, a to aj o „banálnych“. Preto je súd toho názoru, že pokiaľ zákonodarca použil slovné spojenie „alebo na ochranu práv a slobôd iných“, mal na mysli práve tie práva a slobody, ktoré sú ustanovené a garantované Ústavou SR. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ § 3 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z.z. ohraničuje, že použitie ITP ako obmedzenie základného práva alebo slobody je možné len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, potom súd za predpokladu, že ITP bolo použité so súhlasom zákonného sudcu

jeho rozhodnutia len na účely (napr.) objasňovania trestnej činnosti, akékoľvek iné využitie informácií získaných ITP (napr. pre potreby administratívneho konania) mimo zákonom (napr. Trestným poriadkom) povoleného využitia je vylúčené, pretože by v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z.z. obmedzilo ústavou garantované práva alebo slobody dotknutej osoby nad nevyhnutný rozsah. Údaje získané ITP možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky

§ 3ods.

1 zákona č. 166/2003 Z.z.. Pokiaľ zákon umožňuje postúpiť kópiu zo záznamu získaného použitím ITP, znova to možno len takému orgánu štátu, ktorý zodpovedá podmienkam predpokladaným § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 166/2003 Z.z. Typu konania pred žalovaným po obsahovej stránke

názoru krajského súdu nezodpovedá žiadne právo a sloboda v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Najbližšie mu je hospodárske právo

článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. 17. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 13/97 zo dňa 19.06.1998). PL. ÚS 7/96 zo dňa 27.02.1997, II. ÚS 70/97 zo dňa 16.06.1998 , IV. ÚS 96/03 zo dňa 07.05.2003, II. ÚS 70/97 zo dňa 16.06.1998) a tiež na účel ZOHS, ktorým je ochrana hospodárskej súťaže pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona. Výkladom 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dospel krajský súd k záveru, že Ústava Slovenskej republiky síce garantuje vstup fyzickej osoby alebo právnickej osoby do podnikania, negarantuje však čestnú hospodársku súťaž. Porušenie právnych predpisov ochraňujúcich hospodársku súťaž v danom prípade nebolo

názoru krajského súdu porušením Ústavy Slovenskej republiky - nešlo o porušenie „práv a slobôd iných“.

1. Mal za to, že pokiaľ by zákonodarca považoval za vhodné, aby žalovaný, ktorý plní bezpochyby dôležitú funkciu pri ochrane hospodárskej súťaže, mal prístup k informáciám získaným pomocou ITP, výslovne by to vyjadril v niektorom z relevantných právnych predpisov, alebo by právom chránený záujem, nad ktorým dohľad vykonáva žalovaný, zaradil do oblasti trestného práva.
2. Krajský súd v tejto súvislosti upriamil pozornosť na list Špecializovaného trestného súdu Spr. 88/2016 zo dňa 26.4.2016 adresovaný žalovanému, v ktorom sa zaoberá prístupom žalovaného k informáciám získaných pomocou ITP z pohľadu zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v ktorom konštatuje, že žalovaný (resp. jeho zástupca) nie je osobou, ktorá je oprávnená oboznamovať sa s obsahom informácií získaných pomocou ITP, ktoré sú utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona.
3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel krajský súd k z á v e r u , že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a tiež že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi,

§ 191ods.

1 písm. e),

1. f)SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. 21. Žalovanému uložil zobrať do úvahy všetky dôkazy, prípadne vykonať ďalšie, aj tie, ktoré sú v prospech účastníka, a v ďalšom konaní odstrániť vytýkané rozpory, predovšetkým zabezpečiť dôkazy potvrdzujúce alebo vyvracajúce tvrdenia žalobcov a doplniť dokazovanie tak, aby bol presne zistený priebeh predmetných udalostí a pokiaľ to bude možné a potrebné, preveriť pravdivosť tvrdení žalobcov a svedkov. V prípade, že priame dôkazy alebo súbor nepriamych dôkazov nepreukážu, že sa skutok opisovaný v preskúmavaných rozhodnutiach stal, dal krajský súd žalovanému do pozornosti, že v deliktuálnom konaní sa má v takomto prípade uplatniť zásada in dubio pro reo, z ktorej vyplýva povinnosť správnemu orgánu preukázať všetky skutočnosti tak, aby o skutku neexistovali dôvodné pochybnosti; v opačnom prípade správny orgán nesmie rozhodnúť v neprospech žalobcu. 22. Pokiaľ išlo o ostatné námietky žalobcov, krajský súd ich nepovažoval za právne relevantné z dôvodu, že buď neboli oprávnené, prípadne neboli vzhľadom na vyššie uvedené dôvody pre posúdenie zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí podstatné. 23. Krajský súd rozhodol o žiadosti žalobcov 2. a 3. o priznanie odkladného účinku ich žaloby v súlade s ustanovením § 185 písm.
2. a)SSP. 24. Výrok o trovách konania odôvodnil úspechom žalobcov v konaní s poukazom na § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1, 2 SSP. Kasačná sťažnosť žalovaného 25. Rozsudok krajského súdu napadol žalovaný (sťažovateľ) kasačnou sťažnosťou, ktorú odôvodnil tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm.
3. g)SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm.
4. h)SSP). 26. Za dôležitú právnu otázku považoval otázku použitia dôkazov v podobe prepisov odposluchov z trestného konania v správnom konaní. Upriamil pozornosť na rozsudok Súdneho dvora vydaný vo veci C-469/15, FSL Holdings NV a iní v. Európska komisia, zo dňa 27.4.2017, ktorý sa tiež zaoberal prípustnosťou prenosom dôkazov z trestného konania do správneho konania. 27. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi krajského súdu o nemožnosti použitia dôkazov získaných prostredníctvom ITP s poukazom na § 3 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Uviedol, že si je vedomý toho, že nie je uvedený medzi orgánmi verejnej moci vymenovanými v § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktoré môžu pri svojej činnosti používať ITP, avšak zdôraznil, že on prostriedky ITP nepoužil, ale použil dôkazy, získané prostredníctvom ITP, ktoré boli použité orgánmi policajného zboru za účelom vyšetrovania trestného činu, a teda účel ich použitia bol plne v súlade so zákonom o ochrane pred odpočúvaním. 28. Nestotožnil sa s názorom prezentovaným krajským súdom, že konanie pred sťažovateľom nie je konaním, ktoré by smerovalo k ochrane práv a slobôd iných, poukazujúc na čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý v ods. 2 stanovuje, že Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž, z čoho je zrejmé, že hospodárska súťaž je jednou zo základných hodnôt štátu. Kartelové dohody okrem toho ohrozujú i právo ďalších podnikateľov na slobodné podnikanie zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a protisúťažné konanie vedie často k škodám, spôsobeným podnikateľom či spotrebiteľom alebo aj štátu. 29. S poukazom na § 7 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním,

ktorého kópiu zvukového, obrazového alebo zvukovo-obrazového záznamu, ktorý bol vyhotovený použitím ITP, možno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci vyjadril sťažovateľ názor, že zákon v tomto ustanovení neuvádza obmedzenie vo vzťahu k prenosu dôkazov získaných použitím ITP z trestného konania do správneho konania, takéto obmedzenie nevyplýva ani zo žiadneho iného právneho predpisu. Mal za to, že bol oprávnený na prevzatie listín v podobe prepisov odposluchov, čo vyplýva nielen zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale tiež z toho, že Špeciálny prokurátor povolil úradu nahliadnutie do trestného spisu a tiež vyhotovenie kópií prepisov odposluchov. List Špecializovaného trestného súdu o tom, že žalovanému nesprístupní súhlas súdu s odpočúvaním, na ktorý sa vzťahuje osobitný režim, sa preto použiteľnosti dôkazov zhromaždených prostredníctvom ITP v konaní pred úradom netýka. 30. Zdôraznil, že konanie o ochrane hospodárskej súťaže sleduje cieľ, ktorý je odlišný od cieľa sledovaného trestným konaním. Považuje za nesprávne, aby protiprávne konanie, ktoré

rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní nenapĺňa znaky trestného činu, nemohlo byť postihnuté na základe totožných dôkazov v rámci správneho konania. Ak je teda dôkaz zákonne získaný orgánom činným v trestnom konaní a tento dôkaz bol použitý ako podklad v určitej trestnej veci, neexistuje

žalovaného dôvod nato, aby tento dôkaz nemohol byť použitý v správnom konaní, ktoré vychádza z rovnakých skutkových okolností predtým posudzovaných orgánmi činnými v trestnom konaní. 31. K zákonnosti dôkazov získaných v rámci trestného konania žalovaný konštatoval, že krajský súd mu vyčítal, že nemal k dispozícii súhlas súdu s vykonaním odpočúvania a tiež to, že úrad nedostatočne overil, že odpočúvanie v trestnom konaní bolo vykonané v súlade so zákonom. Nestotožnil sa so závermi krajského súdu o „zjavných pochybnostiach o zákonnosti získaných dôkazov, ktoré boli vykonané v trestnom konaní.", ktorý

jeho názoru nemá oporu v listinách, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, a je teda v priamom rozpore s obsahom administratívneho spisu. 32. Poukázal na to, že v administratívnom konaní bolo z viacerých listín, ktoré pochádzajú zo spisu z trestného konania zistené, že odpočúvanie bolo vykonané na podklade súhlasu súdu na použitie ínformačno-technických prostriedkov; súhlas bol vydaný sudcom Špecializovaného Trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod č. BB-ŠT-V-807-1/11-NU-687 dňa 27.9.2011, avšak uvedený sudca nedal žalovanému správnemu orgánu súhlas na nahliadnutie do tejto časti spisu, nakoľko ide o utajovanú časť trestného spisu a nahliadnutie do nej sa spravuje zákonom o ochrane utajovaných skutočností. Žalovaný ďalej poukázal na to, že samotné prepisy odposluchov obsahujú nielen číslo súhlasu súdu s odpočúvaním, ale i číslo účastníckej stanice, ktorá bola odpočúvaná, a obsahujú náležitosti

§ 7ods.

2 zákona o ochrane pred odpočúvaním - údaje o mieste, čase a zákonnosti ITP. Konštatoval, že síce nemal možnosť preskúmať súhlas súdu s použitím informačno-technických prostriedkov, avšak aj zo samotných prepisov je nepochybné, že zákonnosť odpočúvania bola vyvodená práve z tohto súhlasu, a preto nemal pochybnosti o existencii tohto súhlasu. V tejto súvislosti uviedol, že súhlas súdu s odpočúvaním je rozhodnutím súdu, ktorým sú ostatné orgány verejnej moci viazané, a to dokonca aj súdy, pokiaľ ide napríklad o občianskoprávne konania, a teda ani žalovaný nemá právomoc takéto rozhodnutie spochybňovať, pričom ani nedisponuje informáciou o tom, že by tento súhlas bol zrušený.

1. V nadväznosti na to poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci 5Sžo/216/2010, v ktorom Najvyšší súd uviedol: „...dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, hlavne výpoveď a vyjadrenie svedkov a účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Vyhotovené dôkazy (obrazové a obrazovo-zvukové záznam), ktoré vyhotovili orgány činné v trestnom konaní sú takýmto dôkazom a nemožno spochybniť ani ich legálnosť.
2. Žalovaný uviedol, že sa zaoberal zákonnosťou dôkazov do tej miery, do ktorej je na to oprávnený t. j. overil, že súhlas bol vydaný, a zároveň či niektorý z úkonov v trestnom konaní, vrátane súhlasu na vykonanie odposluchov, nebol vyhlásený za nezákonný.
3. Považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za zmätočný v časti vyjadrenia, že nemalo význam posúdenie získania dôkazov žalovaného z hľadiska legality a proporcionality pre nevyriešenie otázky jeho autenticity a pravosti, keďže v predmetnej časti tohto rozsudku sa zaoberá zákonnosťou dôkazov získaných na základe súhlasu súdu s odpočúvaním a úradu vyčíta, že táto zákonnosť nebola dostatočne overená a na druhej strane hovorí, že hodnotenie z hľadiska legality nemalo význam, nakoľko nie je preukázané, že získané dôkazy sú dostatočne autentické a pravé. Žalovaný však s ohľadom na okolnosti, za ktorých boli tieto dôkazy získané z trestného konania a vzhľadom a použitie týchto dôkazov v trestnom konaní takéto pochybnosti o autenticite dôkazov nemal, dodávajúc, že legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu do práva na súkromie vyhodnocoval v súlade s požiadavkami Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 274/05).
4. Žalovaný poukázal na to, že sa tiež zaoberal rozhodovacou praxou súdov v iných členských krajinách Európskej únie, keďže uvedené je vzhľadom na limitovanú súdnu prax v oblasti použitia dôkazov z trestného konania na Slovensku dôležité pre dokreslenie právneho prostredia v rámci Európskej únie z hľadiska ľudskoprávneho štandardu, ktorý členské štáty Európskej únie sú povinné dodržiavať aj pri zásahoch do práva na súkromie.
5. K forme použitých dôkazov z trestného konania a k preukázaniu skutkového stavu veci sťažovateľ argumentoval, že prepisy odposluchov, ktoré sú súčasťou spisu vedeného v administratívnom konaní, v súlade s § 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním obsahujú písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku. V takejto podobe boli tieto prepisy použité jednak v trestnom konaní a jednak boli v takejto podobe presunuté do správneho konania. Poukázal na § 34 ods. 1 Správneho poriadku,

ktorého na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Sťažovateľ vyjadril názor, že pokiaľ je v súvislosti s vedeným trestným konaním vyhotovený takýto písomný prepis a tento prepis bol vyhotovený v súlade so zákonom, nie je dôvod na to, aby tento písomný prepis nemohol byť použitý aj v správnom konaní. Takéto obmedzenie nevyplýva zo žiadnej právnej úpravy, zo Správneho poriadku, ani zo zákona o ochrane pred odpočúvaním. Poukázal na to, že v trestnom konaní bolo posudzované konanie fyzických osôb, ktoré je skutkovými okolnosťami totožné s tým, ktoré posudzuje úrad; ide teda o vzájomne prepojené konania (t. j. trestný čin machinácie vo verejnom obstarávaní a správny delikt spočívajúci v dohode obmedzujúcej súťaž) spočívajúce v rovnakých skutkových okolnostiach. Orgány činné v trestnom konaní nedospeli pritom na základe priebehu trestného konania k záveru, že by sa skutok nestal, ale trestné konanie uzavreli tak, že posudzovaný skutok nie je trestným činom. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že ak boli prepisy odposluchov významné pre vedenie daného trestného konania o týchto trestných činoch, musia byť použiteľné aj v následne vedenom správnom konaní. Okrem toho úrad vykonal v nadväznosti na prepisy odposluchov aj ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú relevantnosť obsahu prepisov záznamov z hľadiska vedeného správneho konania. Z vyššie uvedených právnych predpisov nevyplýva, že by prepis odposluchov nemohol predstavovať dôkaz, ako to uvádza krajský súd. Vo vzťahu k preukázaniu skutkového stavu vychádzal skutočne úrad ako z hlavného dôkazu z prepisov telefónnych hovorov a SMS správ, ktoré považoval za prípustný a zákonný dôkaz. Ďalej si vyžiadal podklady k predmetnému verejnému obstarávaniu. Z podkladov je zrejmé, že ponuky, ktoré boli predložené podnikateľmi vo verejnom obstarávaní sú v súlade s dohodou, ktorú medzi sebou účastníci konania uzavreli. 38. Sťažovateľ zhrnul, že krajský súd nesprávne vecne posúdil vec najmä tým, že:

1. a)nesprávne posúdil otázku použitia dôkazov v podobe prepisov odposluchov z trestného konania v správnom konaní, pričom túto nemožnosť nedostatočne odôvodnil, a nevysporiadal sa s doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, na ktorú žalovaný poukazoval, ani s ďalšími argumentmi uvedenými v rozhodnutiach úradu,
2. b)dospel k nesprávnemu záveru o pochybnostiach o zákonnosti dôkazov získaných z trestného konania, pričom uvedené nemá oporu v administratívnom spise a pokiaľ ide o overenie zákonnosti dôkazov z trestného konania, na úrad kladie požiadavky, ktoré presahujú jeho právomoci,
3. c)dospel k nesprávnemu záveru o nedostatočnosti dokazovania/zisťovania skutkového stavu úradom, pričom z rozsudku nie je zrejmé, ktoré závery úradu ohľadom vykonaného dokazovania krajský súd považoval za nesprávne a z akého dôvodu,
4. d)v rozsudku neuviedol, v čom je správne konanie v rozpore s obsahom administratívnych spisov,
5. e)kladie na úrad požiadavku odôvodňovania rozdielov v tom, ako bola vec posúdená orgánmi činnými v trestnom konaní a úradom, pričom správne a trestné konanie sú konania na sebe nezávislé, delikty majú odlišné znaky skutkových podstát a úrad nie je oprávnený hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní,
6. f)výrokom rozsudku zrušil rozhodnutie úradu z dôvodu údajne nedostatočného zistenia skutkového stavu veci úradom a z dôvodu, že zistenia správneho orgánu sú údajne v rozpore s obsahom administratívnych spisov, pričom uvedené nekorešponduje s odôvodnením rozsudku,
7. g)priznal žalobe žalobcov PRO-TENDER a PKB Invest odkladný účinok až do právoplatnosti rozhodnutia rozhodnutím vo veci. Zároveň sa Krajský súd v otázke použiteľnosti dôkazov a podmienok ich použiteľnosti z trestného konania v podobe prepisov odposluchov v správnom konaní odklonil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, konkrétne od rozhodnutí Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Sžo/49/2012 zo dňa30.5.2013, sp. zn. 3Sžo/18/2013 zo dňa 10.1.2013, a sp. zn.6S/77/2009 zo dňa 10.10.2013), v ktorých považoval dôkazy takéhoto typu za prípustné aj na účely konania o prepustení zo služobného pomeru. Najvyšší súd tieto rozhodnutia pritom označuje už za ustálenú rozhodovaciu prax. 39. Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/162/2016 -290 zo dňa 18.1.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyjadrenie žalobcu 1/ ku kasačnej sťažnosti 40. Žalobca 1/ poukázal na to, že odôvodnenie kasačnej sťažnosti žalovaný nerozčlenil v súlade s uvedenými dôvodmi jej podania, v čom konkrétne ma spočívať nesprávne právne posúdenie veci, jednoznačne nešpecifikoval, v rozpore s § 440 ods. 2 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g), písm.
8. h)a písm.
9. i)SSP výslovne, jasne a zrozumiteľne neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a v čom konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia; nešpecifikoval, či nesprávne právne posúdenie

jeho názoru spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo že správnu právnu normu nesprávne vyložil alebo ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval, rozhodujúca časť odôvodnenia kasačnej sťažnosti (bod 143) nie je zákonným dôvodom kasačnej sťažnosti, keďže kasačný súd, ale ani prvostupňový správny súd nie je súdom skutkovým. Zastával preto názor, že dôvod kasačnej sťažnosti spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení nie je v predmetnej veci naplnený. 41.

názoru žalobcu 1/ krajský súd vec skutkovo aj právne správne vyhodnotil a rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného z dôvodov, s ktorými sa žalobca 1/ stotožnil. Vo svojom podaní sa podrobne vyjadril k jednotlivým tvrdeniam žalovaného v kasačnej sťažnosti zotrvávajúc na svojej argumentácii, tvrdeniach a právnych názoroch uvedených v žalobe. Vyjadrenie žalobcov 2/ a 3/ ku kasačnej sťažnosti. 42. Žalobcovia 2/ a 3/ vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že rozsudok krajského súdu považujú za zákonný, vydaný v súlade s výsledkami a vyhodnotením vykonaného dokazovania, a kasačnú sťažnosť žalovaného považujú za nedôvodnú a neopodstatnenú, nestotožňujú sa s jej obsahom a argumentami, na ktoré poukazuje. Poukazujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR,

ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v j ej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" zdôraznili, že ide o princíp legality vyjadrujúci zásadu právneho štátu; štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon a ak konajú, sú povinné iba spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje obyvateľom štátu právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov či možnosti uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Navrhli, aby kasačný súd v zmysle § 461 Správneho súdneho poriadku kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Právne názory kasačného súdu 43. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd“) konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 SSP potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.2.2020. 44. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 SSP prieskum prípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe dôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov konania krajského súdu a napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. 45. V takto vymedzenom rámci prieskumu a pri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 SSP) o preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti vyššie uvedených dôvodov kasačnej sťažnosti. 46. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný [§ 439 ods. 3 písm.

1. a)a contrario § 453 ods. 2 veta druhá SSP] jednoznačne vyplýva procesná povinnosť sťažovateľa s plnou zodpovednosťou za procesný výsledok navrhnutý v kasačnej sťažnosti objasniť zákonným spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť opravného prostriedku, a náležite vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti [§ 440 v spojení s 445 ods. 1 písm.
2. c)SSP]. V dôsledku spomenutej viazanosti kasačný súd nekoná nad rozsah (§ 453 úvod SSP), ktorý sťažovateľ vymedzil v kasačnej sťažnosti uplatneným dôvodom. 47. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného v žalobou napadnutej časti spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm.
3. g)SSP a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
4. h)SSP. 48. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci, teda nesprávna aplikácia objektívneho práva nastáva v prípade, ak krajský súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon ak správne zvolenú a správne interpretovanú normu nesprávne aplikoval. Podanie kasačnej sťažnosti zásadne nebude prichádzať do úvahy z dôvodu nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, ale jej podanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením. 49. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal právne závery krajského súdu ohľadne použiteľnosti informácií získaných použitím ITP v správnom konaní a právne názory krajského súdu k zákonnosti a k forme dôkazov získaných v rámci trestného konania. Špecifikoval právnu otázku a uviedol, prečo zaujal krajský súd nesprávny právny názor na jej riešenia, a preto kasačný súd nemohol vyhovieť návrhu žalobcu 1/ na odmietnutie kasačnej sťažnosti z dôvodu, že sťažovateľ nevymedzil kasačný dôvod

§ 440ods.

2 SSP.

1. Za zásadnú otázku pre vyriešenie ostatných právnych otázok nastolených kasačnou sťažnosťou považoval kasačný súd právne posúdenie otázky prípustnosti dôkazu - prepisu záznamu odposluchov a SMS správ získaných použitím ITP z trestného konania, ktorý bol kľúčovým dôkazom pre rozhodnutie žalovaného správneho orgánu.
2. Kasačný súd za tým účelom formuloval niekoľko základných otázok, ktoré musí správny orgán zodpovedať pri hľadaní odpovede na otázku o prípustnosti dôkazu. Pozornosť tiež venoval kritériám, ktoré podmieňujú prípustnosť takých dôkazov, u ktorých je predpoklad, že neboli získané v súlade so zákonom.
3. Pod správnym trestaním rozumieme vyvodzovanie zodpovednosti za správne delikty, ktoré spáchali administratívnoprávne zodpovedné osoby. Jeho špecifickým znakom je, obdobne ako vo vzťahu k vyvodzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti, skutočnosť, že je potrebné aj vo vzťahu k správnemu trestaniu uplatňovať princíp ultima ratio, teda aplikovať nástroje správneho trestania iba v situáciách, keď je to spoločensky nutné a efektívne. Je nepochybné, že jednu z úloh štátu realizovaných prostredníctvom subjektov verejnej správy je aj snaha eliminovať negatívne vonkajšie a vnútorné javy a procesy a zároveň efektívne chrániť ekonomické záujmy, garantovať obranu republiky, bezpečnosť a ochranu života a zdravia osôb a verejný poriadok, nástroje, ktoré si však štát pre realizáciu tejto svojej úlohy volí, by však vždy mali reflektovať požiadavky proporcionality, osobitne pokiaľ sa spájajú s represívnym prvkom.
4. Významnou súčasťou rozhodovacieho procesu v oblasti správneho trestania je proces dokazovania. Jeho význam je podčiarknutý zásadou materiálnej pravdy, ktorá je v správnom poriadku vyjadrená povinnosťou správneho orgánu zistiť „presne a úplne skutočný stav veci“ (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Správny poriadok uvádza v ustanovení § 34 ods. 1 definíciu toho, čo môže slúžiť ako dôkaz. Dôkazom

citovaného ustanovenia môžu byť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkaz vníma správny poriadok ako súčasť skupiny tzv. podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), pričom okruh dôkazov či dôkazných prostriedkov, ktoré je možné pri dokazovaní využiť, naznačuje iba exemplifikatívnym výpočtom (§ 34 ods. 2 Správneho poriadku).

1. V správnom konaní sú ako dôkaz prípustné iba také prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Požiadavku súladu dôkazov s právnymi predpismi je potrebné interpretovať čo najširšie. Jedná sa tu nielen o súlad s procesnými pravidlami vyplývajúcimi zo správneho poriadku, ale v širšom zmysle aj o súlad s princípmi vyplývajúcimi z nadnárodných predpisov či dokumentov definujúcich požiadavky dobrej verejnej správy.
2. Vo veciach správneho trestania môžeme za zákonný označiť ten dôkaz, ktorý bol obstaraný a vykonaný v súlade s právom a s princípmi viažucimi sa na dokazovanie vo veciach správneho trestania.
3. Dôkazy, ktoré boli získané alebo vykonané nie v súlade s právnymi predpismi, teda dôkazy nezákonné, sú štandardne v správnom konaní považované za neprípustné. V tejto súvislosti je možné poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 5/2011-77 z
4. decembra 2011 konštatoval, že „procesné ustanovenie,

ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní.“ 57. V prejednávanom prípade bol posudzovaný dôkazný prostriedok získaný žalovaným postupom

§ 22ods.

3 zákona č. 136/2001 Z.z., v zmysle ktorého pri plnení povinností

tohto zákona alebo osobitného predpisu je úrad oprávnený vyžiadať si od orgánov policajného zboru alebo od orgánov činných v trestnom konaní informácie získané

osobitných predpisov, predovšetkým je oprávnený nazerať do spisov vedených v trestnom konaní, robiť si zo spisov výpisy a poznámky a zaobstarať si na vlastné trovy kópie spisov a ich častí, a tie použiť na účely

tohto zákona. 58. Z citovaného ustanovenia vyplýva sťažovateľovi oprávnenie vyžiadať si od orgánov policajného zboru alebo od orgánov činných v trestnom konaní informácie získané

osobitných predpisov, avšak sporný dôkaz - prepis záznamu odposluchov a SMS správ získaných použitím ITP, ktorý sťažovateľ postupom

tohto procesného ustanovenia získal, podlieha osobitnému režimu a musí spĺňať kritériá

zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním, ktorý ustanovuje podmienky použitia ITP bez súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý ITP používa (§ 1 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z.). 59.

§ 2ods.

2 zákona č. 166/2003 Z. z. informačno-technické prostriedky môže používať Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa (ďalej len "orgán štátu") v rozsahu

osobitných predpisov. 60.

ods. 7 citovaného ustanovenia orgány územnej samosprávy, súkromné bezpečnostné služby ani iná fyzická osoba alebo právnická osoba nesmie mať v držbe ani použiť informačno-technický prostriedok. 61.

§ 3ods.

1 zákona č. 166/2003 Z.z. informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži. 62.

§ 4zákona ods. 1 až 4 č. 166/2003 Z. z.

odseku 1. Ak lehota

odseku 1 uplynie a ďalší súhlas nie je udelený, použitie informačno-technického prostriedku sa musí skončiť v posledný deň lehoty určenej v súhlase.

§ 4a

. Žiadosť musí obsahovať

1. a)druh informačno-technického prostriedku, ktorý sa má použiť, miesto jeho použitia, ak to povaha veci umožňuje, navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok použiť,
2. b)informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť,
3. c)dôvody na použitie informačno-technického prostriedku. Súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi.

§ 7ods.

1 zákona č. č. 166/2003 Z. z. kópiu zvukového, obrazového alebo zvukovo-obrazového záznamu (ďalej len "záznam"), ktorý bol vyhotovený použitím informačno-technického prostriedku, možno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci; to neplatí, ak ide o postúpenie záznamu alebo jeho kópie v rámci spolupráce spravodajských služieb s orgánmi iných štátov obdobného zamerania a pôsobnosti a medzinárodnými organizáciami

osobitného predpisu a tiež na účely jeho jazykového prekladu, odtajnenia vrátane jeho dešifrovania alebo dekódovania, ak osoba, ktorej sa má záznam alebo jeho kópia takto poskytnúť, podpíše vyhlásenie o mlčanlivosti. Vecne a miestne príslušný štátny orgán, ktorému bol záznam postúpený, nesmie vyhotoviť kópiu záznamu ani záznam alebo jeho prepis poskytnúť k nahliadnutiu či skopírovaniu inej osobe, inému štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy alebo inej samosprávy. 64.

§ 7ods.

2 zákona č. č. 166/2003 Z. z. ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. 65. V prejednávanom prípade išlo o dôkazy získavané využitím informačno - technických prostriedkov

zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním, ktorých striktná zviazanosť s určitým typom konania neumožňuje ich použitie v inom konaní. Otázkou použiteľnosti tohto typu dôkazov v správnom konaní sa zaoberal ako ústavný súd v už citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 5/2011-77 z

1. decembra 2011, tak aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozhodnutí sp. zn. 6 Sžo 29/2013 z
2. septembra
3. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že „z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní, upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2).“ Ústavný súd poukázal aj na znenie § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním,

ktorého „informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.“ Problémom však bolo obstaranie a vykonanie týchto dôkazov v správnom konaní, keďže až momentom použitia dôkazov v správnom konaní sa tieto stali dôkazmi (pre účely správneho konania) neprípustnými.

1. Kasačný súd aj s poukazom na citované závery je toho názoru, že správny orgán by v prípade dôkazov, ktorých prípustnosť v správnom konaní môže byť diskutabilná, mal realizovať test prípustnosti dôkazu. V rámci tohto testu by si mal zodpovedať na niektoré zásadné otázky: 1) či bol dôkaz zabezpečený už v pôvodnom konaní zákonným spôsobom, 2) či má správny orgán k dispozícii dôkaz v takej podobe, aby mohol overiť jeho autenticitu a pravosť, 3) či má správny orgán zákonnú možnosť preverovať zákonnosť a autenticitu dôkazu, 4) či bude možné dôkaz zákonne realizovať aj v danom konkrétnom správnom konaní, a to aj s ohľadom na hmotnoprávny objekt regulácie, ktorý mal byť správnym deliktom porušený. Negatívna odpoveď na ktorúkoľvek z uvedených otázok neumožní správnemu orgánu dospieť k jednoznačnému záveru o prípustnosti dôkazu v konaní o správnom delikte.
2. V prejednávanom prípade nastala situácia, kedy žalovaný správny orgán mal k dispozícii iba prepis záznamov z odpočúvania

§ 7ods.

2 zákona č. 166/2003 Z. z., avšak nemal k dispozícii pôvodný zvukový záznam, aby mohol overiť autenticitu tohto dôkazu. Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z.z. tiež vyplýva, že informácie získané použitím ITP sú použiteľným dôkazom iba vo forme zákonom predpísaným. Pokiaľ by chcel správny orgán preveriť zákonnosť dôkazov získaných v pôvodne vedenom trestnom konaní, musel by tiež mať možnosť oboznámiť sa s obsahom písomného súhlasu zákonného sudcu

§ 4zákona č.

166/2003 Z. z., čomu však bránil stupeň utajenia, ktorému takýto súhlas podliehal.

názoru kasačného súdu správny orgán, ktorého konanie o správnom delikte je konaním samostatným, nezávislým od predošlého konania vedeného napr. orgánmi činnými v trestnom konaní, nemôže založiť konštatovanie zákonnosti a prípustnosti dôkazov iba na jednoduchej prezumpcii, teda výlučne na skutočnosti, že dôkazy mu boli poskytnuté resp. odovzdané legálnou cestou od iného štátneho orgánu. Keďže tým, kto bude v konečnom dôsledku dôkazy hodnotiť a toto hodnotenie následne inkorporovať do odôvodnenia svojho rozhodnutia, bude správny orgán, mal by mať možnosť v plnej miere zaujať stanovisko aj k tomu, nakoľko boli pre získanie takýchto dôkazov splnené aspoň formálne procesné podmienky.

1. Žalovaný v prejednávanom prípade nebol oprávnený sa oboznámiť so záznamom získaným použitím ITP, ani s obsahom žiadosti o súhlas sudcu s použitím ITP a rozhodnutím sudcu o tejto žiadosti, (čo vyplynulo i z oznámenia predsedu Špecializovaného trestného súdu zo dňa
3. 2016 č. Spr 88/2016, keď žalovanému nevyhovel nahliadnuť do trestného spisu), pretože žalovaný nie je oprávnenou osobou oboznamovať sa s obsahom utajovaných skutočností v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a teda nemohol porovnať obsah prepisu obsahu záznamov z odpočúvania s ich skutočným obsahom, a bez elektronického záznamu alebo jeho overenej kópie a bez súhlasu sudcu s použitím ITP nie je možné vyhodnotiť, či bol prepis získaný zákonne. Žalovaný tak nemohol overiť autenticitu, vierohodnosť, neporušenosť záznamu vyhotoveného pomocou ITP z telekomunikačnej prevádzky a zhodu tejto zvukovej nahrávky tajných odposluchov s jej prepisom, ktorý použil žalovaný v spr