Obsah (10)

§ 190§ 59§ 18§ 13§ 440§ 34§ 464§ 1§ 2§ 41

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžsk/155/2018 Identifikačné číslo spisu: 7017200081 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

§ 190zákona č.

162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11539, ktorým žalovaný

§ 59ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/SOC/2016/119411-0019, ktorým žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Krajský súd napadnutým rozsudkom súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania

ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. 2.1. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že preskúmavaným rozhodnutím z 05.12.2016 č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2016/11539 žalovaný

§ 59ods.

2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/SOC/2016/119411-0019, ktorým žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla z dôvodu, že príjem žalobcu pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima ustanoveného v § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 2.2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia bol komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 22.07.2016 č. KE0/RPČ/SOC/2016/122945,

ktorého sa žalobca považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím v dôsledku stanovenia 70 %-nej miery funkčnej poruchy

prílohy č. III zákona. Z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je žalobca odkázaný na sprievodcu a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu prvostupňovým posudkovým lekárom nebol stanovený. Sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia žalobcu v oblasti mobility a orientácie a v oblasti zvýšených výdavkov prvostupňový správny orgán v komplexnom posudku navrhol kompenzovať peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Žalobcovi peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla správny orgán nepriznal z dôvodu, že jeho príjem je vyšší ako 3-násobok sumy životného minima a vlastní majetok v hodnote presahujúcej 31.833,-- eur. 2.3. V odvolacom konaní žalovaný zabezpečil vypracovanie lekárskeho posudku posudkovým lekárom ústredia a vypracovanie komplexného posudku zo dňa 29.11.2016 č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2016/12300. Posudkovým lekárom ústredia bola miera funkčnej poruchy žalobcu stanovená na 70 %

prílohy č. 3, časti III.8.d zákona pre cukrovku II. typu na intenzifikovanom inzulínovom režime v štádiu chronických komplikácií, v dôsledku čoho sa žalobca považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Posudkový lekár v lekárskom posudku uviedol, že žalobca sa lieči aj pre stav po vysokej amputácii pravej dolnej končatiny pre diabetickú gangrénu, ktorý je hodnotený mierou funkčnej poruchy 60 %. Ostatné chorobné stavy a komplikácie uvádzané v predložených odborných lekárskych nálezoch (poruchy krvného tlaku a depresívna porucha pri somatickom ochorení) už nie sú posudkovo významné, neodôvodňujú zákonom stanovenú mieru funkčnej poruchy 50 %. Z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je žalobca odkázaný na sprievodcu, termín opätovného posúdenia zdravotného stavu posudkový lekár ústredia nestanovil. 2.

1. V rámci sociálnej posudkovej činnosti vykonanej dňa 29.11.2016 bolo zistené, že žalobca je poberateľom invalidného dôchodku, zároveň od 29.01.2016 vykonáva advokátsku činnosť so sídlom O. XX, L., kde sa aj obvykle v priebehu dňa zdržiava. Pri výkone sociálnej posudkovej činnosti žalobca uviedol, že pre pohybové obmedzenia sa pohybuje pomalším tempom, neistou a sťaženou chôdzou, s prejavmi celkovej slabosti a vyčerpania. Je schopný pohybu len na krátke vzdialenosti s oporou vychádzkovej palice, resp. v doprovode inej fyzickej osoby. Na premiestňovanie v domácom prostredí používa mechanický vozík. Na pravej dolnej končatine nosí protézu. Máva pretrvávajúce bolesti chrbtice, ako aj fantómové bolesti nohy po amputácii, pričom bolesti sú výraznejšie po väčšej námahe a pri zmenách počasia. Máva časté závratové stavy, v dôsledku cukrovky musí dodržiavať prísny diétny režim, čo si vyžaduje obstarávanie osobitných a potravinových výrobkov. Problémy má aj psychického charakteru, je depresívne ladený, nepokojný a nervózny, trpí nespavosťou. Pri rozhovore verbálny kontakt so žalobcom bol naviazaný, na kladené otázky odpovedal adekvátne a primerane veku, je správne orientovaný. V odvolacom konaní žalobca preukázal vznik oprávnenia vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť od 29.01.2016, kedy bol zapísaný do zoznamu advokátov ako advokát. V súvislosti s výkonom svojho povolania využíva osobné motorové vozidlo, minimálne počas dvoch dní v týždni. Je držiteľom oprávnenia viesť osobné motorové vozidlo, ale nie je vlastníkom osobného motorového vozidla, preto svoju prepravu si zabezpečuje prostredníctvom svojich známych. 2.
2. Žalovaný konštatoval, že z lekárskeho posudku, ktorý bol vypracovaný posudkovým lekárom ústredia vyplýva, že žalobca je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, lebo spĺňa podmienky uvedené v § 14 ods. 6 písm. a), b) zákona. Pri zisťovaní príjmu pre účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu

§ 18ods.

8 zákona žalovaný zistil, že príjem žalobcu za rok 2015 činil spolu 37.269,12 eur. Žalovaný poukazom na § 38 ods. 17 zákona konštatoval, že priemerný mesačný príjem žalobcu za rok 2015 predstavoval sumu 3.105,76 eur, ktorý je vyšší ako 3-násobok sumy životného minima. Poukazom na ustanovenie § 41 ods. 12 zákona žalovaný uviedol, že z vyhlásenia žalobcu o majetku fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na kompenzáciu alebo fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu zo dňa 08.04.2016 zistil, že žalobca vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39.833,-- eur. 2.

1. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že nie je možné žalobcovi poskytnúť peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla z dôvodu, že nespĺňa podmienky zákona. Uviedol, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o peňažnom príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla postupoval v súlade so zákonom, preto žalovaný rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. K námietkam, ktoré uviedol žalobca v odvolaní (porušenie článku 5 ods.1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím) uviedol, že ich nemožno akceptovať vzhľadom na právne podmienky zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, kde sú presne stanovené podmienky pre priznanie požadovaného peňažného príspevku.
2. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu, ktorou sa domáhal toho, aby súd prerušil konanie a predložil vec Ústavnému súdu SR na rozhodnutie o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 38 ods. 17, § 18 ods. 18 zákona č. 447 z
3. októbra 2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR, a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo aby zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“) citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, § 38 ods. 1 písm. b/, bod 2, § 18 ods. 8, 16, 17, 18, § 41 ods. 12 uvedeného zákona, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, v intenciách právnej úpravy článku 1 ods. 2, článku 7 ods. 5 a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe

prvej hlavy tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. 5. Správny súd zistil, že Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 1Sa/3/2017 preskúmaval rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/1136, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktorým tento nepriznal žalobcovi príspevok na diétne stravovanie z dôvodu, že žalobca má príjem vyšší ako 3-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu

osobitného zákona; vo veci 1Sa/4/2017 Krajský súd v Košiciach preskúmaval rozhodnutie žalovaného z 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi nebol priznaný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla z dôvodu, že žalobca má príjem pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. vyšší ako 5-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu

osobitného zákona, a že vlastní majetok presahujúci hodnotu 39.833,-- eur. Krajský súd uviedol, že v oboch prípadoch žalobca namietal rozpor s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. V oboch prípadoch súd žalobu zamietol a nevyhovel žiadosti žalobcu o prerušenie konania

ustanovenia § 100 ods. 1 písm.

1. b)Správneho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že ide o vec toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, krajský súd v zmysle § 140 SSP poukázal na dôvody rozsudkov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/3/2017 z 09.06.2017 a č. 1Sa/4/2017 z 08.09.2017, v ktorých súd uviedol nasledovné: „Ako vyplýva z vyššie citovaného ust. § 100 ods.1 písm.
2. b)SSP, až do rozhodnutia vo veci samej môže správny súd v rámci vlastného uváženia rozhodnúť a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky

čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. § 37 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním. Ďalej z tohto ustanovenia SSP vyplýva, že na postup

tohto ustanovenia nemá účastník konania právny nárok. Úvaha správneho súdu je v tomto autonómna. Súd posudzujúc návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu uvedeného v ust. § 100 ods. 1 písm. b) SSP dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na konanie o súlade zákona č. 447/2008 Z. z., jeho ust. § 41 ods. 12, § 18 ods. 16, § 18 ods. 18 s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, pretože na základe vlastného uváženia má za to, že uvedené ustanovenia zákona č. 447/2008 Z. z. sú v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru, keďže ako žalobca, tak aj všetky ostatné osoby, na ktoré sa aplikuje zákon,

názoru súdu sú posudzované rovnako a majú aj rovnaký nárok na svoju ochranu, ako aj požívajú rovnaký úžitok zo zákona, bez diskriminácie, či už ide o žalobcom tvrdení vyšší príjem alebo majetok v porovnaní s inými jednotlivcami Slovenskej republiky. Nakoniec ani žalobca neuviedol a ani súdu z vlastnej činnosti nie je známy ani jeden taký prípad, v ktorom by žalovaný postupoval inak, ako postupoval v žalobcovom prípade. Žalobcom citované všeobecné právne závery z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých ide o celkom iné skutkové prípady a právne závery, bez toho, aby ich žalobca stotožnil so svojím prípadom, ktorý je daný v jeho veci a na ktoré sa žalobca odvoláva, nepostačuje. Preto súd návrh žalobcu na prerušenie konania, keďže nemal žiadnu pochybnosť o rozpore uvedených ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona s ust. čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, zamietol. Ak súd ako bolo vyššie uvedené dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na konanie o súlade zákona, jeho ustanovenia § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ak žalobca v žalobe ničím nepreukázal, že je diskriminovaný žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného, potom súd žalobe žalobcu, ktorej jediným bodom je žalobcom namietaný nesúlad čl. 5 ods. 1 Dohovoru, nemohol priznať úspech, pretože žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, čo uznáva aj sám žalobca v poslednom podaní doručenom súdu 09.08.2017. Rozhodnutie žalovaného

názoru súdu je v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru, pretože žalobca bol posudzovaný

zákona rovnako ako ostatné zdravotne postihnuté osoby, bola mu poskytnutá rovnaká ochrana zo zákona ako iným zdravotne postihnutým osobám. Ak žalobca nesplnil zákonnom stanovené podmienky, na ktoré zákon (vnútroštátny) sa v čl. 5 ods. 1 Dohovoru odvoláva, potom mu nemohol byť priznaný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona v spojitosti s prílohou č. 13 k zákonu.“ 6. Krajský súd v preskúmavanej veci sa stotožnil s uvedeným právnym názorom, a preto žalobu

§ 190SSP ako nedôvodnú zamietol.

1. Krajský súd účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, a žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepatrí (§ 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku). II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu
2. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a nesprávnym úradným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/5/2017 z 24.4.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9.1 V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca v úvode poukázal na skutkové zistenia daného prípadu. Rozsudok krajského súdu považoval za zmätočný a nepreskúmateľný. Mal za to, že napadnutým rozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu článku 12 ods. 1 prvej vety, ods. 2, článku 13 ods. 3, článku 20, článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článku 1 a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 1 dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. 9.
3. Žalobca namietal, že v danom prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukazom na to, že vo svojich podaniach namietal skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím žalovaného mu bol popretý nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie, vytýkal krajskému súdu, že jeho argumenty nechal bez povšimnutia. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu,

ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. Garcia Ruiz v. (Hadjianastassiou v. Grécko, § 33). Súčasne žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 2; Georgidias v. Grécko, Recueil III/1997; Souminem v. Fínako, § 27, 1. júl 203; Tatischvili v. Rusko, § 58, 22. februára 2007; Vetrenko v. Moldavsko; Krasulya v. Rusko). Dôvodil, že Ústavný súd SR k obsahu základného práva

článku 46 ods. 1 ústavy uviedol, že okrem prístupu k súdu článok 46 ods. 1 ústavy priznáva určitú kvalitu súdneho konania - právo na spravodlivý proces, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

článku 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V danej súvislosti žalobca poukázal na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR - napr. I. ÚS 108/07, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 311/07, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 33/2012, I. ÚS 265/05, ako aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu. Žalobca ďalej tvrdil, že ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uviedol, že všeobecný súd sa vo svojom rozhodnutí musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, inak treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne a teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru (opätovne poukázal na I. ÚS 265/05). Tiež poukázal na to, že ústavný súd v judikatúre konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09, III. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07, II. ÚS 410/06). Žalobca vyslovil názor, že Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 1Sa 4/2007 zo dňa 8. 9. 2017 nedal špecifickú odpoveď na námietky uvedené v jeho podaniach, v ktorých tvrdil, že žalovaný mu nepriznal výhodu zo zákona - príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou, z dôvodu jeho príjmu a majetku, čím došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Uviedol, že výklad spočívajúci v tvrdení, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky, na ktoré zákon (vnútroštátny) sa v článku 5 ods. 1 Dohovoru odvoláva, a preto mu nemohol byť priznaný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla pre nesplnenie podmienok uvedených v § 18 ods. 16, ods. 18 zákona v spojitosti s prílohou číslo 13 k zákonu, treba považovať za arbitrárny. Tvrdil, že

komplexného posudku žalobca splnil podmienky, aby mu bol priznaný úžitok zo zákona - príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, avšak dôvodom jeho nepriznania bol diskriminačný dôvod - jeho príjem a majetok. Dal do pozornosti, že v predmetnej veci nežiadal príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou, ale príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla. Žalobca namietal, že napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení obsahuje nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami. Považoval rozsudok súdu za zmätočný a arbitrárny. Trval na tom, že v danej veci došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

článku 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

článku 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9.

1. Žalobca nesúhlasil ani s postupom krajského súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR. Uviedol, že v predmetnej veci navrhol krajskému súdu, aby konanie prerušil a vec predložil Ústavnému súdu SR na rozhodnutie o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16, 18 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, s ktorým vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, ktorou odôvodnil zamietnutie jeho návrhu na prerušenie konania. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR - PL ÚS 39/2014, I. ÚS 53/
2. Žalobca dôvodil, že systémovo zákon č. 447/208 Z. z. stojí na iných právnych základoch ako článok 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, majúc za to, že so systémovým prístupom zakotveným v predmetnom článku sa zákonodarca ku dňu podania žaloby nevyporiadal a zvolený procesný postup krajského súdu má v danej veci takú intenzitu, ktorá ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej. Trval na tom, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy

§ 13Dohovoru, článku 1, článku 59 ods.

2 ústavy a článku 11 ods. 5 Listiny. 9.

1. Ďalej žalobca namietal, že došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Dôvodil, že v predmetnej veci netvrdil, že mu nebola poskytnutá rovnaká ochrana zo zákona, ale namietal, že nemal rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Tvrdil, že Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutým v žiadnom ustanovení neumožňuje vylúčiť určitú skupinu zdravotne ťažko postihnutých osôb z nároku na úžitok zo zákona. Namietal, že jeho argumenty zostali nepovšimnuté. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) žalobca uviedol, že v predmetnej veci bol súdu žalovaným predložený administratívny spis, ktorého súčasťou je aj komplexný posudok Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach č. KEO/RPČ/SOC/2016/122945 zo dňa
3. 2016, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol navrhovaný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie, žalobcovi však nebol príspevok priznaný z dôvodu výšky jeho príjmu a majetku. Žalobca mal za to, že predložil dostatok dôkazov v konaní a tým založil presun dôkazného bremena na žalovaného. Tvrdil, že žalovaný nepreukázal po presune dôkazného bremena pri poskytovaní výhod príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorov vozidla, že postupoval v danej veci voči žalobcovi nediskriminačne, a preto došlo k porušeniu § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie ústavného súdu III. ÚS 90/2015, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 880/15, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nachova a ďalší proti Bulharsku

ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie

príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. I v danej súvislosti žalobca poukázal na judikatúru ústavného súdu - PL. ÚS 10/104, PL. ÚS 13/19, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 8/2014, II. ÚS 159/07, III.ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07, IV.ÚS 14/07, PL. ÚS 36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04, PL. ÚS 8/

1. Tvrdil, že dôvodmi diskriminácie sa zaoberá početná judikatúra ESĽP, na ktorú poukázal - napr. rozsudok vo veci sťažnosti č. 5100/71 z
3. 1976 vo veci Engel a spol. proti Nemecku, rozsudok z
5. 2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu bod 59 a rozsudok z
7. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike. Tiež poukázal na to, že ústavný súd v súvislosti so všeobecným princípom rovnosti tiež konštatoval, že o odstránenie zvýhodnenia sa nemôže uchádzať každý, ale len ten, kto sa nachádza v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený, pretože vo vzťahu k nemu sa priznanie neprimeranej výhody javí ako porušenie princípu rovnosti a tento základný princíp je porušený ešte vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (nález ÚS SR II. 5/03). Žalobca mal za to, že došlo k jeho diskriminácii, nakoľko sa nachádza v rovnakej situácii bez toho, aby existovalo ustanovenie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré by osoby v jeho postavení z práva na úžitok zo zákona vylučovalo. 9.
8. Žalobca záverom uviedol, že zákon poskytuje výhody len určitej skupine zdravotne ťažko postihnutých osôb, kde kritériom je ich majetok a príjem. Takéto osoby sa však ocitli v rovnakej situácii, preto im vznikol nárok na rovnaké výhody na základe lekárskeho posudku a komplexného posudku, avšak zákon zdravotne ťažko postihnuté osoby s vyšším príjmom a majetkom vylúčil z nároku na príspevok a to na základe kritéria a to ich príjmu a majetku. Nesúhlasil s argumentáciou Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny (nie je účastníkom konania poznámka súdu) s odôvodnením potreby solidarity. Trval na tom, že článok 5 ods. 1 Dohovoru zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona každej osobe zdravotne ťažko postihnutej bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor zmluvnému štátu neumožňuje vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú skupinu osôb a to s vyšším príjmom a majetkom, nakoľko zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne postihnutú osobu. Mal za to, že v kontexte uvedeného je zrejme, že v danej veci sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie, a preto došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru, článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, článku 12 ods. 2 a článku 20 ods. 1 ústavy a § 11 ods. 2 a antidiskriminačného zákona. III. Vyjadrenie žalovaného správneho orgánu ku kasačnej sťažnosti žalobcu
9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 16.10.
10. Nesúhlasil s dôvodmi žalobcu, ktorými namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Žalovaný navrhoval, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 11.
11. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k žalobe, vrátanie svojich argumentov a záverov v ňom obsiahnutých. Kasačnú sťažnosť žalobcu považoval za nedôvodnú a s jeho tvrdeniami sa nestotožnil. 11.
12. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré videl v tom, že súd vylúčil z aplikácie na daný prípad Dohovor OSN o opravách osôb so zdravotným postihnutím a vôbec sa nezaoberal namietaným ustanovením článku 5 ods. 1 tohto Dohovoru vo vzťahu k právu na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne ťažko postihnutú osobu žalovaný uviedol, že žalobca v kasačnej sťažnosti iba opakovane poukazuje na domnelé porušenie článkov ústavy a uvedeného Dohovoru, čo namietal už v podanej žalobe. Žalovaný nesúhlasil s argumentami žalobcu, majúc za to, že krajský súd so žalobcovými argumentami sa v dostatočnom rozsahu a správne vyporiadal v napadnutom rozsudku, vrátane aplikácie namietaného článku tohto Dohovoru OSN. Námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. 11.
13. Žalovaný za nedôvodný považoval aj ďalší dôvod, pre ktorý žalobca podával kasačnú sťažnosť. Uviedol, že dôvod kasačnej sťažnosti

§ 440ods.

1 písm. f/ SSP nie je možné v tomto prípade uplatniť, keď v konaní pred Krajským súdom v Košiciach nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý proces a nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 ústavy, ako ani článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom v odôvodnení sa súd v dostatočnom rozsahu pre meritum veci vyjadril k námietkam žalobcu. Vyslovil názor že krajský súd právne korektne a zrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými právne a skutkovo významnými otázkami súvisiacimi s meritom veci. Odôvodnené závery, ku ktorým dospel Krajský súd v Košiciach žalovaný považoval za presvedčivé a racionálne. 11.4. Žalovaný v súvislosti s neopodstatnenosťou námietky žalobcu ohľadom porušenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona upriamil pozornosť na to, že porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou sa v zmysle § 307 a nasl. Civilného sporového poriadku uplatňujú osobitným druhom žaloby, odlišným od konania v správnom súdnictve

Správneho súdneho poriadku, kde súdy preskúmavajú len zákonnosť rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánu verejnej správy. Uviedol, že takáto osobitná žaloba v danom prípade uplatnená nebola, a preto je v tomto smere neopodstatnená aj predmetná námietka žalobcu. 11.

1. Žalovaný záverom uviedol, že rozhodnutie a postup žalovaného boli v súlade so zákonom, a preto Krajský súd v Košiciach postupoval správne pokiaľ dospel k záveru, že žalobu voči rozhodnutiu žalovaného bolo potrebné v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že zo strany krajského súdu žiadnym spôsobom nedošlo k porušeniu ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, napadnutý rozsudok dostatočne vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorého právna subsumácia pod dotknuté ustanovenia právnych predpisov bola riadne správnym súdom odôvodnená, a preto námietky žalobcu obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nie sú dôvodné IV. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti 12.
2. K vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti podal žalobca písomné vyjadrenie dňa
3. novembra
4. Žalobca v dôvodoch vyjadrenia uviedol, že trvá na kasačnej sťažnosti a jej dôvodoch v plnom rozsahu. Opätovne vyslovil názor, že v predmetnej veci nedošlo k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany, nakoľko krajský súd na zistený stav veci nepoužil ústavne súladne interpretovanú medzinárodnú zmluvu - Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca trval na tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku nebral do úvahy relevantné ustanovenia uvedeného Dohovoru. 12.
5. Žalobca svoje vyjadrenie doplnil písomným podaním doručeným kasačnému súdu dňa 17.2.2020, v ktorom predložil právne námietky vyplývajúce z Všeobecného komentára č. 6 Výboru OSN pre osoby so zdravotným postihnutím a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 616/2018-47 zo dňa
6. novembra
7. V. Konanie pred kasačným súdom
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2 SSP), v rozsahu námietok žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.
9. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/5/2017-38 zo dňa
10. apríla 2018, ktorým krajský súd

§ 190

SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11539, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.

1. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.
2. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2016/11539 zo dňa 05.12.2016, ktorým žalovaný

§ 59ods.

2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/SOC/2016/119411-

1. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla z dôvodu, že príjem žalobcu pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima ustanoveného v § 2 zákona č. 601/2003 Z. z.
2. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).
3. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver. 19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, v súlade s právnou úpravou ustanovenou v Ústave Slovenskej republiky postupom

Správneho súdneho poriadku a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, náležite odôvodnil. 20. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom

Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu uvádza nasledovné. VI. Právne posúdenie kasačným súdom 21.

čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 22.

čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 23.

čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

1. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
2. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.
3. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadným námietkam sťažovateľa - žalobcu, ktorými namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

§ 440ods.

1 písm. g/ SSP, keď správny súd dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým bolo potvrdené prvostupňové správne rozhodnutie v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ako aj v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v Ústave Slovenskej republiky. Žalobca súčasne namietal, že krajský súd nesprávnym úradným postupom mu ako účastníkovi konania znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP).

1. Kasačný súd zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný už rozhodol v obdobnej veci totožných účastníkov konania, a to v právnej veci žalobcu: C.. H. E., narodený XX. G. XXXX, bytom v L., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností, so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 8, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z
2. decembra 2016, Číslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
3. septembra 2017 č. k. 1Sa/4/2017-
4. Predmetom súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie žalovaného (z
5. decembra 2016 Číslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538), ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z
6. augusta 2016 Číslo: KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019, ktorým

§ 34ods.

1, § 41 ods. 12, § 18 ods. 12 a 16 zákona č. 447/2008 Z. z. nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 08. septembra 2017 č. k. 1Sa/4/2017-44, postupom

§ 190

SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z

1. decembra 2016 Číslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/2016/
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v tejto veci o kasačnej sťažnosti žalobcu podanej proti rozsudku krajského súdu rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/1/2018 dňa
3. mája 2019 tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol, súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 28.

§ 464ods.

1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

1. Z uvedených dôvodov kasačný súd v predmetnej veci len poukazuje na rozhodnutie kasačného súdu vo vyššie uvedenej obdobnej veci - rozsudok sp. zn. 7Sžsk/1/2018 dňa
2. mája 2019, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvádza nasledovne: „ 29.
3. Cieľom Dohovoru OSN je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzene dôstojnosti (Článok 1)

Článku 2 Dohovoru OSN, diskriminácia „diskriminácia na základe zdravotného postihnutia“ je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav;

Článku 4 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia na uplatňovanie práv uznávaných v tomto dohovore; prijať všetky príslušné opatrenia vrátane zákonodarstva na úpravu alebo zrušenie existujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré predstavujú diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím; zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím v každej politike a v každom programe; zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto dohovorom; prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základe zdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromného podniku;

Článku 4 ods. 2 Dohovoru OSN, pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.

Článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a

zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

Článku 28 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň pre ne aj pre ich rodiny vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a ubytovania a na ustavičné zlepšovanie životných podmienok a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia.

Článku 28 ods. 2 písm. a/ - e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na sociálnu ochranu a na využívanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva vrátane týchto opatrení s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k službám zásobovania obyvateľstva čistou vodou a zabezpečiť im prístup k vhodným a cenovo dostupným službám, pomôckam a k iným formám pomoci pre potreby súvisiace so zdravotným postihnutím; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, najmä ženám a dievčatám so zdravotným postihnutím a starším osobám so zdravotným postihnutím, prístup k programom sociálnej ochrany a k programom znižovania chudoby; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktoré žijú v chudobe, prístup k pomoci od štátu s úhradou výdavkov súvisiacich so zdravotným postihnutím vrátane vhodného vzdelávania, poradenstva, finančnej pomoci a odľahčovacích služieb; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k programom verejnej bytovej výstavby; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k dávkam a programom dôchodkového zabezpečenia.

Článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Článku 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Článku 39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach

odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zákon č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len "preukaz"), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len "parkovací preukaz") a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej

osobitného predpisu. 1) (§ 1 ods. 1)

§ 1ods.

2 zákona č. 447/2008 Z. z., cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom.

§ 2ods.

1 zákona č. 447/2008 Z. z., kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len "kompenzácia") je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu

tohto zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb

osobitného predpisu. 1a) Za kompenzáciu sa na účely tohto zákona považuje aj osobitná starostlivosť

osobitného predpisu. 1)

§ 2ods.

2 zákona č. 447/2008 Z. z., sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama.

§ 18ods.

12 zákona č. 447/2008 Z. z., pri zisťovaní príjmu, pri prehodnocovaní príjmu a pri rozhodovaní o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa použijú ustanovenia

osobitného predpisu 29) (§ 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov; pozn. súdu) platné v čase rozhodovania o peňažných príspevkoch na kompenzáciu alebo v čase prehodnocovania príjmu u opakovaných peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ak § 45 ods. 9 až 11 neustanovuje inak.

§ 18ods.

16 zákona č. 447/2008 Z. z., hranice príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na poskytovanie peňažného príspevku na kompenzáciu sú ustanovené v prílohách č. 10 až 14.

Prílohy č. 13 k zákona č. 447/2008 Z. z., skutočnosťou na určenie výšky peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou je päťnásobok sumy životného minima.

§ 18ods.

18 zákona č. 447/2008 Z. z., fyzická osoba, ktorá žiada o peňažný príspevok na kompenzáciu okrem fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na opatrovanie, a fyzická osoba, na ktorej opatrovanie sa príspevok žiada, vyhlasuje na osobitnom tlačive uvedenom v prílohe č. 15, či hodnota majetku, ktorý vlastní, je vyššia ako 39 833 eur. Podpis fyzickej osoby a fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na vyhlásení overí príslušný orgán bez poplatku.

§ 41ods.

11 zákona č. 447/2008 Z. z., peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho výplata, ak príjem fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím presahuje hranicu príjmu

§ 18ods.

16.

§ 41ods.

12 zákona č. 447/2008 Z. z., ak hodnota majetku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyššia ako 39 833 eur, peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho výplata. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalobca žiadosťou z

1. mája 2016 na predpísanom tlačive požiadal o poskytnutie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (s automatickou prevodovkou). Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo
2. augusta 2016, Číslo: KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019 nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. Na základe podaného odvolania žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie. V konaní nebolo sporným, že žalobca je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím odkázanou na sprievodcu s určenou mierou funkčnej poruchy 70 %. Rovnako nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca má z dôvodu ťažkého zdravot