Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžk/2/2019 Identifikačné číslo spisu: 1013200245 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 438ods.

2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podanej kasačnej sťažnosti žalobcu (§ 453 ods. 1 S.s.p. ), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 452 ods. 1

ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

1. Predmetom prieskumného konania kasačného súdu bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/32/2013-223 zo dňa 29.5.2018, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú.
2. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.
3. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie - Oznámenie žalovaného č. 1192/2012 zo dňa 7.12.2012, ktorým nevydal oznámenie podľa ust. § 31 ods. 1 Vyhlášky č. 461/2009 Z. z. ohľadom stavby - maštale, nachádzajúcej sa v k. ú. E. v areáli hospodárskeho dvora ležiacej na parc. č. XXX/XX, zapísanej v reg. „C“ katastra nehnuteľností o výmere 1,908m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria.
4. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p.). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).
5. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy prvej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
6. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia - oznámenia, žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami správneho súdnictva, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy citovanej v napadnutom rozhodnutí a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, náležite odôvodnil.
7. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 S.s.p. dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. V. Právne posúdenie kasačným súdom
8. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
9. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
10. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
11. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
12. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.
13. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadným námietkam sťažovateľa - žalobcu, ktorými namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Žalobca za podstatné považoval, aby žalovaný ako jediný orgán štátnej správy, ktorý môže v danej veci konať, využil zákonom stanovené právomoci a dosiahol súlad medzi stavom faktickým a právnym, majúc za to, že v danej veci došlo k naplneniu zákonom stanovených podmienok pre vydanie oznámenia a teda žalovaný mal v danej veci v správnom konaní postupovať tak, aby výsledkom postupu správneho orgánu bolo v konečnom dôsledku vydanie súpisného čísla. Tvrdil, že nevedomosť žalovaného kedy a kým bola stavba postavená je v rozpore s listinnými dôkazmi získanými z archívu a doloženými do spisu, z ktorých nesporne vyplýva, kedy boli jednotlivé stavby býv. JRD Čunovo realizované a kým a kto vydával stavebné povolenie, z čoho je nesporné vlastnícke právo právneho predchodcu PD DUNAJ a následne vlastnícke právo žalobcu, ktorý nadobudol vlastnícke právo titulom kúpy.
14. Podľa ust. § 31 ods. 1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. údaje o práve k stavbe, ku ktorej kolaudačné rozhodnutie alebo užívacie povolenie nadobudlo právoplatnosť do
15. októbra 1976, sa do operátu katastra zapíšu na základe oznámenia obce, kedy bola stavba postavená, aké jej bolo pridelené súpisné číslo a kto bol jej stavebníkom.
16. Kasačný súd rovnako ako krajský súd zastáva názor, že v citovanej právnej norme zákonodarca prejavil svoju vôľu tak, že zákonnou podmienkou pre zápis stavby do operátu katastra na základe oznámenia obce v zmysle uvedenej právnej úpravy je, aby posudzovaná stavba mala vydané kolaudačné alebo užívacie povolenie. Nepochybne účelom tejto právnej úpravy bolo zosúladenie skutkového a právneho stavu, avšak za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Oznámenie obce podľa citovanej právnej úpravy treba považovať za zjednodušenú formu správneho aktu realizovaného na základe právneho poriadku, vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorým obec deklaruje jej známe skutočnosti a na podklade ktorého dochádza k zápisu údajov o práve k stavbe do katastra. Miestny úrad mestskej časti Čunovo vo svojom liste, ktorým nevyhovel žiadosti o vydanie oznámenia uviedol, že nemá k dispozícií akékoľvek listinné dôkazy, že stavba maštale bola postavená pred rokom 1976 a preukázateľne nevie ani kým bola postavená, okrem tých, ktoré žalobca priložil k svojej žiadosti, ktoré uvedené skutočnosti nepreukazujú. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal, že nevedomosť mestskej časti Čunovo je v rozpore s listinnými dokladmi získanými z archívu a doloženými do spisu, z ktorých podľa názoru žalobcu nesporne vyplýva, kedy boli jednotlivé stavby býv. JRD Čunovo realizované a kým a kto vydával stavebné povolenie. Vlastnícke právo právneho predchodcu PD DUNAJ je preto nesporné a nespochybniteľné rovnako ako vlastnícke právo žalobcu, ktorý nadobudol vlastnícke právo titulom kúpy, čo nebolo nikým spochybnené. Z obsahu spisu kasačný súd zistil, že žalobca založil dňa 28.2.2018 do súdneho spisu návrh na doplnenie dokazovania podľa ust. § 121 S.s.p. a predložil krajskému súdu listinné dôkazy získané zo Štátneho archívu v Bratislave, pracovisko Modra, ktorými chcel preukázať, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. E. bola postavená bývalým JRD pred rokom
17. V tejto súvislosti v prvom rade kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým a pri preskúmaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový a právny stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia. Dokazovanie je v správnom súdnictve zamerané na overovanie skutkového stavu, z ktorého vychádza správne rozhodnutie a nie na jeho zisťovanie. Z uvedených dôvodov ak žalovaný správny orgán v čase vydania oznámenia uvedenými listinami nedisponoval (žalobca k samotnej žiadosti priložil iba čestné vyhlásenie zo dňa 18.4.2012 a oznámenie zo dňa 3.5.2012), nebolo možné žiadosti žalobcu o vydanie oznámenia vyhovieť. Vzhľadom k uvedenému krajský súd správne vyhodnotil tieto dôkazy ako právne bezvýznamné, s ktorým postupom sa stotožnil i kasačný súd.
18. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s konštatáciou krajského súdu, že nemá k predmetnej nehnuteľnosti žiadny právny vzťah, pričom poukázal na to, že z rozsiahlej listinnej dokumentácie získanej zo Štátneho archívu MV SR, doloženej žalobcom do spisu v priebehu konania vyplýva, že rozhodnutia o povolení stavby vydával Odbor pre výstavbu rady ONV v Bratislave postupne od roku 1956 s označením JRD Čunovo, kasačný súd sa s argumentáciou žalobcu nemohol stotožniť. Kasačný súd k uvedenému konštatuje. Preukazovanie vlastníckeho práva k predmetnej stavbe - maštale, nie je pre preskúmavacie konanie v danej veci právne významné, a to z dôvodu, že oznámením obce podľa ust. § 31 ods. 1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. sa iba deklaruje určitý právny stav vo vzťahu k stavbe, ktorý tu bol. Do katastra nehnuteľností sa zapisujú údaje k stavbe, čo nemožno stotožniť s konaním o návrhu na vklad do katastra, na základe ktorého dochádza k vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti. Tým však nie je dotknuté právo žalobcu domáhať sa určenia vlastníctva v občiansko-právnom konaní.
19. Vo vzťahu k ďalšej kasačnej námietke žalobcu, ktorou namietal nesprávne obsadenie senátu v rozpore s garanciou vyplývajúcou z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, kasačný súd konštatuje. V zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce súdu na konanie a rozhodovanie v senáte. Z právnej úpravy ust. § 50 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva, že rozvrh práce súdu obsahuje určenie senátov, zloženie senátov, určenie spôsobu zastupovania senátov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony. Žalobca najmä namietal, že na pojednávaní dňa 22.5.2018 bol členom senátu Mgr. Marián Degma a dňa 29.5.2018 bola členkou senátu JUDr. Eva Fulcová, čo považuje za rozporné s právom občana nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Z predloženého spisu krajského súdu kasačný súd zistil, že predmetná vec bola podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave pridelená na konanie a rozhodnutie senátu 5S. Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave na príslušný kalendárny rok 2018 bol ako zastupujúci senát senátu 5S určený senát 6S, čo bol senát Mgr. Mariána Degmu, všeobecné zásady rozvrhu práce bližšie vzájomné zastupovanie neupravujú. Z uvedeného teda vyplynulo, že účasť zastupujúceho člena senátu Mgr. Degmu na pojednávaní dňa 22.5.2018 bola v súlade s rozvrhom práce súdu zákonná, a preto nemožno súhlasiť s kasačnou námietkou žalobcu.
20. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, ktorou v kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd mal po vrátení veci splnené všetky formálne, ako aj materiálne podmienky na postup podľa ust. § 250 ods. 1 S.s.p. K uvedenému kasačný súd konštatuje. Krajský súd je viazaný obsahom žaloby, a preto keď sa žalobca, ktorý má dispozičné právo s návrhom, rozhodne pri podaní žaloby pre určitý typ konania v rámci správneho súdnictva, nemôže ani očakávať rozhodnutie typické pre iný druh konania. Žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa ust. §§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poplatku podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) a nie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p., čo je premietnuté do štvrtej časti prvej hlavy správneho súdneho poriadku. (ust. §§ 242 a nasl. S.s.p.).
21. Z uvedených dôvodov najvyšší súd zhodne ako správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie - oznámenie, žalovaného správneho orgánu bolo vydané v súlade so zákonom, a preto pokiaľ krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol podľa § 190 S.s.p., rozhodol vecne správne a v súlade so zákonom.
22. Vychádzajúc zo skutkových okolností posudzovaného prípadu, poukazom na právne závery uvedené vyššie, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, ktorými žalobca namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom mu ako účastníkovi konania znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. a napadnutým rozsudkom krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p., považoval za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu a jeho súladnosť so zákonom. Z uvedených dôvodov kasačný súd nemohol vyhovieť kasačnej sťažnosti žalobcu, a preto podľa § 461 SSP jeho kasačnú sťažnosť podanú proti napadnutému rozsudku krajského súdu zamietol.
23. Záverom kasačný súd upriamuje pozornosť žalobcu na to, že rozhodnutím žalovaného, ako aj rozhodnutiami súdov v tomto konaní nie je dotknuté jeho právo domáhať sa v občiansko - právnom konaní pred civilným súdom ochrany jeho vlastníckych práv.
24. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobcovi z dôvodu, že v tomto konaní nemal úspech nemal (§ 467 ods. 1 S.s.p.

§ 167ods.

1 S.s.p.) a žalovanému z dôvodu, že nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 S.s.p.

§ 168veta druhá S.s.p).

1. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
2. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.