Obsah (19)

§ 191§ 3§ 4§ 5§ 9§ 7§ 8§ 17§ 17a§ 12§ 2§ 6§ 19§ 13§ 445§ 440§ 1§ 452§ 103

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžfk/43/2017 Identifikačné číslo spisu: 1016202481 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2020 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI

§ 191ods.

1 písm.

1. d)a
2. c)zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.", resp. „Správny súdny poriadok") zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 2. Kasačná sťažnosť sa opiera o nasledovné dôvody: - § 440 ods. 1 písm.
3. f)S.s.p., t.j. správny súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku sa neriadil dôsledne ust. § 139 S.s.p., - § 440 ods. 1 písm.
4. g)v spojení s odsekom 2 S.s.p., t.j. správny súd nesprávne právne posúdil ust. § 3, § 5, § 7 a § 9 zákona č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 235/2012 Z.z.", poprípade „zákon o osobitnom odvode"), ust. § 17 a § 17a zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zák. č. 431/2002 Z.z.") ako aj ust. § 17 ods. 1 písm.
5. c)zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov o dani v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 595/2003 Z.z."). II. Zoznam relevantnej právnej úpravy v merite veci 3.

§ 3ods.

1 písm.

1. a)bod 1. a písmeno
2. b)zák. č. 235/2012 Z.z. v znení relevantnom na preskúmavanú vec regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá
3. a)má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti 1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví

osobitného predpisu, 2. poisťovníctva a zaisťovníctva na základe povolenia vydaného Národnou bankou Slovenska

osobitného predpisu, 3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

osobitného predpisu, 4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na používanie čísel alebo frekvencií udeleného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky

osobitného predpisu, 5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo samosprávnym krajom

osobitného predpisu, 6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Poštovým regulačným úradom

osobitného predpisu, 7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Úradom pre reguláciu železničnej dopravy

osobitného predpisu,

1. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia,
2. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

osobitného predpisu, 10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného

osobitného predpisu alebo 11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a b) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti

písmena a) za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti

písmena a), dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia.

§ 3ods.

2 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod

§ 4ods.

1, písomné oznámenie, v ktorom uvedie a) oblasť

odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť

odseku 1 písm. a), c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia

§ 4ods.

3, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

§ 3ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení platí, že ak sa osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby stala regulovanou osobou, neprestane byť regulovanou osobou ani ak jej výnosy z činnosti v oblasti

odseku 1 písm. a) za účtovné obdobie, v ktorom má oprávnenie na výkon činnosti

odseku 1 písm. a), nedosiahnu 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia.

§ 5ods.

1 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti

§ 3ods.

1 písm. a); tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov

§ 9

k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný.

§ 5ods.

2 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení

§ 3ods.

2, § 8 ods. 3, § 13 ods. 2 alebo 5.

§ 5ods.

3 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný

postupov účtovania upravených osobitným predpisom [odkaz na poznámku č. 13 pod čiarou - zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov].

§ 5ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení platí, že ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia

odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný

medzinárodných účtovných noriem [odkaz na poznámku č. 14 pod čiarou - § 17a zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení zákona č. 547/2011 Z.z.] upravený

osobitného predpisu [odkaz na poznámku č. 15 pod čiarou - § 17 ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z.].

§ 7zák.

č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení odvod sa vypočíta ako súčin sadzby odvodu a sumy základu odvodu, ktorá prevyšuje sumu základu odvodu

§ 4ods.

2.

§ 8ods.

1 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení regulovaná osoba je povinná na základe písomného oznámenia

§ 3ods.

2, § 13 ods. 2, ods. 5,

odseku 3 alebo na základe rozhodnutia

odseku 4 zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je povinná platiť odvod.

§ 8ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení platí, že ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení

§ 3ods.

2, § 13 ods. 2, ods. 5 alebo

odseku 3 nie je vypočítaná

tohto zákona, správca odvodu vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku odvodu. Regulovaná osoba je povinná platiť odvod na základe rozhodnutia

prvej vety, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom jej bolo rozhodnutie doručené.

§ 8ods.

6 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení proti rozhodnutiu o určení odvodu

odseku 4 alebo zúčtovaniu odvodov

§ 9

môže regulovaná osoba podať do ôsmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia námietku písomne alebo ústne do zápisnice u správcu odvodu. Námietka môže smerovať len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodov. Podanie námietky nemá odkladný účinok. Správca odvodu môže do 15 dní rozhodnúť o námietke, ak jej v plnom rozsahu vyhovie, inak v tejto lehote postúpi námietku na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo"), o čom bez zbytočného odkladu upovedomí regulovanú osobu.

§ 9ods.

5 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka

odseku 1, rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov.

§ 17ods.

1 veta prvá a druhá zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná závierka je štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú (ďalej len "používatelia"). Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch ustanovených týmto zákonom v štruktúre, ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej jednotke.

§ 17ods.

9 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení informácie v účtovnej závierke musia byť pre používateľa užitočné, posudzujú sa z hľadiska ich významnosti a musia byť zrozumiteľné, porovnateľné a spoľahlivé.

§ 17aods.

6 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení na účtovné jednotky

odsekov 1 a 2 sa vzťahuje tento zákon, ak osobitné predpisy [odkaz na poznámku č. 22a pod čiarou - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 z

1. júla 2002 o uplatňovaní medzinárodných účtovných noriem (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 13/zv. 29; Ú.v. ES L 243, 11.9.2002) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 297/2008 z
2. marca 2008 (Ú.v. EÚ L 97, 9.4.2008). Nariadenie Komisie (ES) č. 1126/2008 z
3. novembra 2008, ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 prijímajú určité medzinárodné účtovné štandardy (Ú.v. EÚ L 320, 29.11.2008) v platnom znení] neustanovujú inak; to platí aj pre účtovné jednotky

odseku 3, ak sa rozhodnú zostavovať individuálnu účtovnú závierku

osobitných predpisov [opätovný odkaz na už citovanú poznámku č. 22a pod čiarou].

§ 12ods.

5 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení odvod, preplatok zo zúčtovania odvodov a nedoplatok zo zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dane z príjmov

osobitného predpisu [odkaz na § 17 ods. 1 písm. b) a c) zák. č. 595/2003 Z.z.].

§ 17ods.

1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza

§ 17ods.

1 písm.

1. b)a
2. c)zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza
3. b)u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva [odkaz č. 1 na zák. č. 431/2002 Z.z.] z výsledku hospodárenia,
4. c)u daňovníka, ktorý na základe povinnosti

osobitného predpisu [opätovný odkaz č. 1 na zák. č. 431/2002 Z.z.] vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke [odkaz č. 77a) na § 17a zák. č. 431/2002 Z.z.]

medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave podvojného účtovníctva [opätovný odkaz č. 1 na zák. č. 431/2002 Z.z.], pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva [odkaz č. 1 na zák. č. 431/2002 Z.z.] a uchovávať ju

osobitného predpisu [odkaz č. 77b) na § 35 a § 36 zák. č. 431/2002 Z.z.]; ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke

medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, [.]...

§ 2písm.

i) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka

§ 6ods.

11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti

§ 19ods.

2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak, [.]... III. Priebeh a výsledky administratívneho konania 4. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako prvostupňový finančný orgán a správca odvodu konajúci v zmysle dotknutých ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") určil

§ 9ods.

5 zák. č. 235/2012 Z.z. nedoplatok 11.298.797,52 € zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia v účtovnom období od 01.01.2015 do 31.12.2015 (ďalej tiež „nedoplatok", resp. „odvodové obdobie"). Súčasne uložil žalobcovi povinnosť nedoplatok zaplatiť do 15 dní. 5. Určeniu nedoplatku preskúmavaným rozhodnutím predchádzali nasledujúce úkony žalobcu: - dňa 28.07.2016 doručil písomné oznámenie o zmene základu odvodu (§ 8 ods. 3 zák. č. 235/2012), v ktorom zdôraznil, že o mal predlženú lehotu na podanie daňového priznania do 30.09.2016, o základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný

Medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo platné v EÚ (International Financial Reporting Standards) - tiež ďalej „IFRS", resp. „IAS/IFRS", - dňa 30.09.2016 predložil žalobca účtovnú závierku z rovnakého dňa a - dňa 21.10.2016 zaslal Oznámenie z 21.10.2016 významných skutočností vplývajúcich na zúčtovanie Odvodu

zákona č. 235/2012 Z.z. za odvodové obdobia od

1. januára 2015 do
2. decembra 2015" (č.l. 19 - ďalej len „oznámenie o skutočnostiach") tiež z rovnakého dňa, pričom žalobca najmä uviedol, že o základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný

IFRS, z ktorého má byť určená výška odvodu, o spĺňa podmienky pre aplikáciu § 5 ods. 3 zák. č. 235/2012 Z.z. pre vyčíslenie základu odvodu a o nie je splnená hypotéza § 5 ods. 4 zák. č. 235/2004 Z.z., preto toto ustanovenie nemôže byť aplikovateľné, o v zmysle výkladového pravidla „in dubio mittius" je potrebné pri zúčtovaní odvodov vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia, o po prehodnotení niektorých rezerv (boli vytvorené pred účinnosťou zák. č. 235/2012 Z.z.) došlo k ich rozpusteniu v sume okolo 400 miliónov € s tým, že toto účtovné zvýšenie sa do výsledku hospodárenia žalobcu nezahŕňa; v tomto prípade zdôraznil : § zákaz retroaktivity na činnosti pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode, § rozpustenie rezerv nepredstavuje dosahovanie výnosov žalobcu, § nedošlo k zníženiu základu odvodu žalobcu počas účinnosti zák. č. 235/2012 Z.z., § odkaz na rozlišujúce ustanovenie § 17 ods. 23 a § 20 zák. č. 595/2003 Z.z. pre rezervy, ktorých tvorba sa nepovažuje za daňový výdavok, a rezervami, ktoré daňovým výdavkom sú, o minimálne v časti výnosov plynúcich z dodávky elektriny nemôže žalovaný aplikovať zák. č. 235/2012 Z.z., nakoľko § odporuje Smernici Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica č. 2003/54/ES (ďalej len „Tretia elektroenergetická smernica"), § prijať opatrenia rozporné s cieľom plného otvorenia trhu s elektrinou je možné pod podmienkou, že tieto opatrenia musia spĺňať prísne kritéria s odkazom napríklad na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") z 20. apríla 2010 sp.zn. C-265/08 vo veci Federutility a spol., § hoci zák. č. 235/2012 Z.z. bráni plnému otvoreniu trhu s elektrinou, tak vyššie uvedené kritériá

žalobcu nespĺňa, § je diskriminačný, čo sa týka zaťaženie odvodom dodávok aj do zahraničia, - dňa 28.10.2016 žalovaný uskutočnil ústne pojednávanie (č.l. 23) vo veci nazretia do daňového spisu žalobcu v súvislosti s vykonaním ročného zúčtovania odvodov

§ 9zák.

č. 235/2012 Z.z. 6. Prostredníctvom údajov z vyššie uvedenej účtovnej závierky žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí načrtol výpočet nedoplatku pre jednotlivé základy odvodu

§ 5ods.

1 a § 4 ods. 2 zák. č. 235/2012 Z.z., ďalej výšku odvodu za rok 2015 (22.833.546,00 €) vymedzenú v zmysle § 7 citovaného zákona so zohľadnením výšky odvodu doteraz uhradeného žalobcom. 7. Žalovaný na argumenty uvedené v časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „Relevantný výsledok hospodárenia" a v časti označenej ďalej žalobcom ako „Rozpustenie rezerv" reagoval najmä s poukazom na dôvodovú správu k zák. č. 235/2012 Z.z. tak, že základom odvodu je suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na riadku č. 100 daňového priznania k dani z príjmov žalobcu. Toto spresnil tým, že regulovaná osoba pri vyčíslení základu odvodu

§ 5ods.

3 a 4 zák. č. 235/2012 Z.z. vychádza z údaju výsledku hospodárenia uvedeného v daňovom priznaní právnickej osoby: i. v tabuľke G2 - výsledok pre sústavu podvojného účtovníctva alebo ii. v tabuľke G3 - úprava výsledku hospodárenia vykázaného v individuálnej účtovnej závierke

IFRS, tzv. prevodovým mostíkom.

1. Súčasne žalovaný poukázal na argumentáciu žalobcu uvedenou v oznámení o skutočnostiach, že zák. č. 235/2012 Z.z. neobsahuje výslovne mechanizmy, ktoré by na účely zúčtovania odvodu „očistili" výsledok hospodárenia o čisto účtovne navýšené sumy, ako je napríklad rozpustenie rezerv vytvorených v predchádzajúcich účtovných obdobiach.
2. K tejto argumentácii žalovaný uviedol, že výsledok hospodárenie vychádza z účtovníctva žalobcu ako účtovnej jednotky. Účtovná jednotka zaúčtuje v príslušnom účtovnom období správne, úplne a preukázateľne všetky účtovné záznamy

§ 8zák.

č. 431/2002 Z.z. Neúčtovne sa upravuje len základ dane v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 595/2003 Z.z. 10. V súvislosti s uvedeným žalovaný tiež zdôraznil, že upraviť základ odvodu o položky, t.j. - znížiť základ odvodu vypočítaného

§ 5ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. o sumu rozpustenej a nepoužitej rezervy vytvorenej v predchádzajúcich účtovných obdobiach alebo - považovať za základ odvodu výsledok hospodárenia vykázaný

IFRS, t.j. uplatniť na vyčíslenie základu odvodu § 5 ods. 3 zák. č. 235/2012 Z.z., ktoré citovaný zákon neupravuje a ani neobsahuje a ktoré navrhuje žalobca, by bolo v rozpore s dodržiavaním zák. č. 235/2012 Z.z. a zásadou zákonnosti pri správe daní a v rozpore s prameňmi práva Slovenskej republiky a prameňmi práva Európskej únie (ďalej tiež „EÚ").

1. Ďalej žalovaný k časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „Rozpor so smernicami EÚ" a k časti označenej žalobcom ako „Nezákonnosť zákona o osobitnom odvode" najmä s poukazom na možný rozpor zák. č. 235/2012 Z.z. s právom EÚ (konkrétne s Treťou elekroenergetickou smernicou), zaujal negatívne stanovisko.
2. S poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov a na § 6 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaný zdôraznil, že o nesúlade zák. č. 235/2012 Z.z. s právom EÚ, konkrétne so smernicou EÚ alebo právom Slovenskej republiky nie je oprávnený konať a rozhodovať daňový úrad, ani finančné riaditeľstvo, a ani ministerstvo ako predkladateľ uvedeného zákona o osobitnom odvode, ale orgány na to v rámci svojich kompetencií oprávnené

osobitných predpisov.

1. Vo vzťahu k časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „Záver" a k jeho argumentácii spochybňujúcu nezákonnosť zák. č. 235/2012 Z.z. s ústavou Slovenskej republiky a s právom Európskej únie, žalovaný poukázal na vyjadrenie zákonodarcu, že zák. č. 235/2012 Z.z. je v súlade s ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom EÚ únie a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
2. Tiež sa žalovaný vyjadril k otázke úplnosti daňového spisu, ktorú vzniesol zamestnanec žalobcu počas nahliadania do uvedeného spisu, žalovaný zdôraznil, že predložil žalobcovi všetky dokumenty a dôkazy, ktorými v čase nahliadania do daňového spisu disponoval. Keďže žalobca počas nahliadania oznámil žalovanému, že sa vyjadrí v čo najkratšom čase, najneskôr do 04.11.2016, tak toto vyjadrenie z hľadiska termínu jeho predloženia žalobca vyhodnotil v tom duchu, že nemá vplyv na rozhodnutie o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobie roku
3. IV. Konanie na správnom súde A)
4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu (bolo mu doručené dňa 03.11.2016) podal žalobca postupom

Správneho súdneho poriadku na Krajský súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu z 10.11.2016 spolu so žiadosťou na priznanie odkladného účinku. 16. Krajský súd v Bratislave konajúci v zmysle ustanovenie § 10 a § 19 S.s.p. ako správny súd na základe urgencie žalobcu zo dňa 15.11.2016 (č.l. 32) uznesením zo dňa 18.11.2016 č.k. 1S/254/2016-34 odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia do právoplatného skončenia konania vo veci samej. B) 17. Ďalej žalobca prostredníctvom podania z 23.12.2016 označeného ako Doplnenie všeobecnej správnej žaloby z 10. novembra 2016 (ďalej tiež „doplnenie žaloby" - č.l. 41) doručil dňa 23.12.2016 správnemu súdu 1) žiadosť v zmysle § 100 ods. 1 S.s.p. v spojení s čl. 125 ods. 1 písm.

1. a)a čl. 130 ods. 1 písm.
2. d)Ústavy Slovenskej republiky o podanie ústavnej sťažnosti na posúdenie súladu nasledujúcich ustanovení § 3 ods. 1, 3 a 4, § 4 ods. 1, 3 a 7, § 5 ods. 1 až 4 a § 13 ods. 1 a 3 zák. č. 235/2012 Z.z. s článkom 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l a 2, čl. 13 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a čl. 59 ústavy Slovenskej republiky ako aj s článkom 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 11 ods. 1 a 5 a čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „Listina slobôd"); tiež s článkom 16, 17, 20, 21 a 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie; a následne s článkom 14 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k uvedenému Dohovoru, resp. 2) žiadosť v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 písm.
3. c)S.s.p. v spojení s článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež „ZFEÚ") na predloženie nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru :
4. a)Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak, že jej cieľu odporuje právna úprava členského štátu ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzajúca osobitné opatrenie, spočívajúce v odvodovej povinnosti držiteľov povolenia na výkon činnosti v elektroenergetike („regulované subjekty"), vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným regulačným orgánom daného členského štátu („Úradom"), určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku, vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, ktorá
5. i)ovplyvňuje slobodu držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného Úradom nastaviť plne konkurenčnú cenu za dodávku elektriny na zahraničných trhoch s elektrinou, a teda tiež konkurenčný proces na týchto trhoch;
6. ii)sťažuje držiteľovi povolenia na dodávku elektriny vydaného Úradom konkurencieschopnosť voči zahraničným dodávateľom vykonávajúcim dodávky na slovenskom trhu s elektrinou, ak obaja dodávajú aj elektrinu na určitom zahraničnom trhu, pretože zahraničný dodávateľ nemá dodávku elektriny v zahraničí zaťaženú takouto odvodovou povinnosťou; iii) odrádza nových súťažiteľov od vstupu na trh dodávky elektriny v Slovenskej republike, ako aj v zahraničí, pretože takáto odvodová povinnosť by zaťažovala aj ich výnosy z neregulovaných činnosti, a to aj vtedy, keď by následne v určitom období síce držali povolenie na dodávku elektriny, ale ich výnosy z dodávky elektriny boli nula;
7. iv)má schopnosť primäť slovenských dodávateľov elektriny držiacich povolenie na dodávku elektriny vydaného Úradom, aby požiadali Úrad o jeho zrušenie, resp. zahraničných dodávateľov elektriny, aby požiadali o zrušenie povolenia na dodávku elektriny vydané jeho domovským regulačným úradom, pretože zrušenie povolenia na dodávku elektriny je jediným spôsobom, akým sa určitá osoba môže zbaviť statusu regulovanej osoby

predmetnej právnej úpravy, ak táto osoba nechce mať zaťažené aj príjmy zo svojich iných činností?

1. b)Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak, že do skupiny opatrení, ktoré Tretia elektroenergetická smernica umožňuje členskému štátu prijať, aj keby mali ísť proti cieľu Tretej elektroenergetickej smernice, nespadá osobitné opatrenie, ako je to, o ktoré ide vo veci samej, spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov, vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného Úradom, určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku, vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, nakoľko predmetné opatrenie nepredstavuje prostriedok na boj proti zmene klímy ani prostriedok súvisiaci s bezpečnosťou dodávky elektriny, resp. prostriedok na dosiahnutie iného cieľa sledovaného Treťou elektroenergetickou smernicou?
2. c)Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak, že právna úprava členského štátu ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzajúca osobitné opatrenie spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov, vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného Úradom, určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku. vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, nespĺňa ani požiadavky transparentnosti, a tiež nediskriminácie a rovností prístupu k zákazníkom v zmysle čl. 3 Tretej elektroenergetickej smernice, pretože zaťažuje držiteľovi povolenia na dodávku elektriny vydaného Úradom aj výnosy (z dodávky elektriny alebo z iných činností) zo zahraničia, avšak držiteľovi povolenia na dodávku elektriny na základe „pasportizácie" povolenia na dodávku elektriny vydaného v jeho domovskom štáte zaťažuje len výnosy zo Slovenskej republiky? 18. Podaním označeným ako Vyjadrenie z 31.01.2017 k Doplneniu žaloby (ďalej tiež „vyjadrenie k doplneniu" - č.l. 64) žalovaný zaujal stanovisko k jednotlivej doplňujúcej argumentácii žalobcu, t.j. či - sa žalobca stal regulovanou osobu v zmysle zák. č. 235/2012 Z.z., o argumentácia žalobcu je

žalovaného zavádzajúca, o vo svojich oznámeniach toto žalobca potvrdzoval, - mal žalovaný ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia žalobcu o žalovaný nemal dôvod údaje, ktoré uviedla regulovaná osoba v oznámení podanom

§ 13zák.

č. 235/2012 Z.z. preverovať a ani mu túto povinnosť zákon o osobitnom odvode neustanovuje, - a tiež k navýšeniu základu odvodu v dôsledku rozpustenia časti rezerv o rezerva predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou, ktorý v budúcnosti zníži účtovnej jednotke jej ekonomické úžitky, o pri účtovaní rezerv účtovná jednotka postupuje

IAS 37, o IAS 37 vyžaduje pri stanovení výšky rezerv zobrať do úvahy riziká a neistoty, a tiež budúce udalosti (zmeny v zákonoch a technologické zmeny), o rezervy majú byť revidované ku koncu každého vykazovaného obdobia a upravené tak, aby odzrkadľovali aktuálny najlepší odhad o poznámky k individuálnej účtovnej závierke za rok 2015 nepreukazujú dostatočne a ani popisným spôsobom hodnoverne nezdôvodňujú ako vznikol rozdiel.

§ 13ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. v citovanom znení osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a) a ktorej pomer výnosov z činnosti v oblasti

§ 3ods.

1 písm. a) za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia, sa považuje za regulovanú osobu

tohto zákona. Takej regulovanej osobe vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň sumu základu odvodu

§ 4ods.

2. Za účtovné obdobie

predchádzajúcich viet sa považuje účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účinnosti tohto zákona, za ktoré vznikla povinnosť zostaviť riadnu účtovnú závierku a predložiť ju spolu s daňovým priznaním 17) v lehote, ktorá uplynula pred účinnosťou tohto zákona.

1. Vo vzťahu k tvrdenému rozpore s právom EÚ únie žalovaný zdôraznil, že osobitný odvod má charakter priamej platby, ktorej zavedenie je výlučne v kompetencii členského štátu, a preto nemožno aplikovať na tento prípad Tretiu elektroenergetickú smernicu, ktorej základným cieľom je zabezpečiť otvorenie trhu s elektrinou v Európskej únii. Záverom žalovaný konštatoval, že nie je dôvod predmetné konanie, tak ako to navrhuje žalobca, prerušiť. C)
2. Na hore uvedené podanie žalovaného (Vyjadrenie z 31.01.2017) zareagoval žalobca svojou replikou (č.l. 75) z 03.02.2017, prostredníctvom ktorej sa žalobca vyjadril k - určeniu základu odvodu, - protiústavnosti zahrnutia hodnoty, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia žalobcu v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv do základu odvodu, o žalobca prezentoval už v oznámení o skutočnostiach svoje nesúhlasné argumenty, o prvotné vykázanie rezerv ovplyvnilo hospodársky výsledok ešte pred účinnosťou zák. č. 235/2012 Z.z., o žalovaný je povinný dôkladne sa vysporiadať s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu pri výklade dotknutého zákonného ustanovenia, inak svoje rozhodnutie nesprávne právne odôvodnil, - rozporu s právom Európskej únie, - k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu daňovým úradom a k odňatiu možnosti spoločnosti uplatniť si v konaní svoje procesné práva D)
3. Následne správny súd posúdil zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že žaloba je dôvodná (č. 92 napadnutého rozsudku). Preto postupom

§ 191ods.

1 písm.

1. c)a
2. d)S.s.p. v napadnutom rozsudku vyslovil, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne správny súd návrh na prerušenie konania zamietol.

§ 191ods.

1 písm.

1. c)a
2. d)S.s.p. správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
3. c)vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
4. d)je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, 22. S poukazom na dotknuté ustanovenia Správneho súdneho poriadku a zák. č. 235/2012 Z.z. a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise žalovaného, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného správny súd (č. 111 až č. 115 napadnutého rozsudku) vyslovil názor, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia mu nie je zrejmé, či sa žalovaný vôbec zaoberal nasledujúcimi otázkami, a to či - žalobca je alebo nie je regulovanou osobu

§ 3ods.

1 zák. č. 234/2012 Z.z., - žalobca bol držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaným Úradom pre reguláciu v sieťových odvetviach, u ktorého by pomer výnosov takejto činnosti za relevantné účtovné obdobie dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov daného účtovného obdobia, pričom bolo

správneho súdu potrebné zohľadniť tržby za roky 2011 - 2015, a tiež či - žalovaný do výnosov z regulovanej činnosti žalobcu zahrnul výnosy dosiahnuté len na základe oprávnení na výkon regulovanej činnosti, alebo aj výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti dosiahnutých mimo územia Slovenskej republiky.

1. Skutočnosť, že žalovaný sa dodatočne vyjadril ku všetkým hore uvedeným nejasnostiam vo svojom vyjadrení k žalobe, správny súd (č. 125 napadnutého rozsudku) označil ako irelevantný postup pre preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy.
2. Správny súd ďalej nesúhlasil s odôvodnením žalovaného, že postupoval

zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku, avšak súčasne sa žalovaný nijak nezaoberal samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zák. 235/2012 Z.z. (č. 122 napadnutého rozsudku). Naopak jeho povinnosťou v zmysle Daňového poriadku bolo správnosť tohto postupu skúmať

§ 8ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z. s dôsledkom nesprávnosť postupu žalobcu korigovať vydaním rozhodnutia. 25. Vo vzťahu k rezervám, ktoré boli vytvorené z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zák. č. 235/2012 Z.z., správny súd zdôraznil, že týmto postupom žalovaný v podstate vyrubil odvod aj z výsledkov hospodárenia období spred účinnosti citovaného zákona. Tým sa mal

správneho súdu dopustiť konania v rozpore s princípom zákazu retroaktivity (č. 127 a č. 128 napadnutého rozsudku). 26. Čo sa týka Tretej elektroenergetickej smernice, táto ako súčasť práva Európskej únie má prednosť pred zákonom. Preto

správneho súdu žalovaný nebol oprávnený ustanovenia zák. č. 235/2012 Z.z. na žalovaného ako na elektroenergetický podnik aplikovať v rozsahu, v akom uvedený zákon odporuje Tretej elektroenergetickej smernici (č. 131 napadnutého rozsudku). Prístup žalovaného, že sa na jednej strane nezaoberal uvedeným nesúladom, resp. rozpormi medzi Treťou elektroenergetickou smernicou a zák. č. 235/2012 Z.z., a na druhej strane iba formálne konštatoval, že dôvodová správa k zák. č. 235/2012 Z.z. stanoví, že tento zákon je v súlade s právom EÚ, tak toto správny súd vyhodnotil ako nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

1. V závere napadnutého rozsudku (č. 139 až 145 napadnutého rozsudku) správny súd nevyhovel žiadosti o prerušenie konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) S.s.p. z dôvodu nekonkrétnej formulácie prejudiciálnej otázky a neexistencie vnútorného presvedčenia predsedníčky senátu, že je nutné takýto návrh predložiť Súdnemu dvoru. V. Obsah kasačnej sťažnosti / stanoviská A)
2. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť spísanú zamestnancom žalovaného s požadovaným vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, v ktorej postupom

§ 445ods.

1 písm. c) S.s.p. vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť

odseku 2 zdôraznil nasledujúce sťažnostné body: k § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p.: - hoci rozsudok má obsahovo 26 strán, tak samotná argumentácia k dôvodnosti žaloby je uvedená iba na necelých 4 stranách v IV. časti rozsudku, o správny súd prevzal v celom rozsahu právnu argumentáciu žalobcu, o vôbec sa nezaoberal vyjadreniami sťažovateľa, k § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p.: t.j. správny súd - nesprávne (k bodom 98 a 99 napadnutého rozsudku) posúdil to, že suma uvedená v riadku r. 100 daňového priznania predstavuje o základ odvodu

§ 5ods.

1 zák. č. 235/2012 Z.z. ako aj o základ pre výpočet osobitného odvodu

§ 7zák.

č. 235/2012 Z.z., - nesprávne (k bodu 103 napadnutého rozsudku) posúdil to, že o rozdielne účtovanie (náplň súm) výdavkov narastajúcim spôsobom

§ 17, resp.

§ 17a zák. č. 431/2002 Z.z. vedie k rozdielnym výsledkom, § nutné vykonať

§ 5ods.

4 235/2012 Z.z. úpravu pri účtovaní

IFRS, - nesprávne (k bodom 107 až 110 napadnutého rozsudku), t.j. v znení účinnom od 31.12.2016 aplikoval text zák. č. 235/2012 Z.z., avšak o preskúmavané rozhodnutie sa vzťahuje na odvodové obdobie roku 2015, o vôbec sa nezmienil o rozhodujúcom ustanovení § 3 ods. 4 zák. č. 235/2012 Z.z. v znení účinnom do 30.12.2016, - prihliadol (k bodom 113 až 118, 120 a 121 napadnutého rozsudku) k dodatočnému žalobnému bodu, že preskúmavané rozhodnutie neobsahuje zmienku o tom, že žalobca je regulovanou osobu o sťažovateľ nemal zo správania žalobcu v konaní a ani nemá pochybnosti o tom, že žalobca nie je regulovanou osobou, § zákon o osobitnom odvode „ponechal" na posúdenie každej osoby, či podmienky § 3 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 235/2012 Z.z. spĺňa a či urobí „samovyrúbenie" odvodu, § takto postupoval žalobca, nakoľko

§ 3ods.

2 zák. č. 235/2012 Z.z. doručil v určenej lehote oznámenie o platení odvodu, § počnúc prvým odvodovým obdobím, ktorým bol september 2012, o nesplnenie tejto podmienky žalobca zdôvodnil tým, že za roky 2011-2015 dosahoval výnosy za predaj elektriny do zahraničia (Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika) inak ako na základe oprávnenia na výkon regulovanej činnosti vydaným Úradom, § správny súd sa s týmto nejasným tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, o zák. č. 235/2012 Z.z. neupravoval následné zrušenie postavenia regulovanej osoby v prípade, že táto osoba v ďalších obdobiach nedosiahla výnosy z regulovanej činnosti vo výške 50 % celkových výnosov za príslušné účtovné obdobie, - nesprávne sa stotožnil (k bodom 122 až 125 napadnutého rozsudku) s tvrdením žalobcu, že spĺňa podmienky na uplatnenie § 5 ods. 3 zák. č. 235/2012 Z.z., o toto je v príkrom rozpore so zásadami správy daní, o pri správnom vyčíslení základu odvodu je regulovaná osoba účtujúca

IAS/ IFRS, a toto aj žalobca nespochybňoval, povinná postupovať

§ 5ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z., o osobitným predpisom na úpravu výsledku hospodárenia je Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/011053/2006-72 z 15. februára 2006 (pod č. 12/2006 F.s.), ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke

medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, § toto má potvrdzovať text dôvodovej správy k návrhu § 5, o sťažovateľ následne podrobne odôvodnil spôsob výpočtu výsledku hospodárenia pred zdanením po úprave prevodovým mostíkom (str. 7 kasačnej sťažnosti na č.l. ), o totožný právny názor mal vysloviť aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") v bodoch 104 až 108 rozsudku sp.zn. 5Sžf/26/2016 zo dňa 26. januára 2017 (ďalej tiež „rozsudok 5Sžf/26/2016"), kde sa s problematikou a účelom zavedenia prevodných mostíkov zaoberal, - len sa „okrajovo" zaoberal (k bodom 126 a 127 napadnutého rozsudku) problematikou rozpustenia rezerv vytvorených v predchádzajúcich účtovných obdobiach o toto predstavuje základný problém pri vyčíslení základu odvodu

§ 5ods.

4 zák. č. 235/2012 Z.z., § rezerva na očakávané záväzky

Opatrenia MF SR č. 23 054/2002-92 (č. 4/2003 F.s.), ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „Postupy účtovania"), predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou, o nemožno súhlasiť so žalobcom ako aj so správnym súdom, že išlo len o „čisto účtovné" alebo umelé zvýšenie výsledku hospodárenia o sumu rozpustených rezerv, o z Poznámok k individuálnej účtovnej závierke za rok 2015 nie je dostatočne preukázané zdôvodnené rozpustenie rezerv k záväzkom súvisiacich predovšetkým s vyraďovaním a likvidáciou jadrovoenergetických zariadení a ukladaním vyhoretého paliva, ako aj s ukončovaním prevádzky jadrovoenergetických zariadení, ktorá predstavuje nosnú sumu tvorby aj rozpustenia rezerv na obdobie od 1 do 100 rokov pri súčasnej technológii (str. 8 kasačnej sťažnosti, resp. č.l. 136), - nesprávne vyhodnotil (k bodom 128, 135 a 136 napadnutého rozsudku) konanie sťažovateľa, že je rozpore s princípom zákazu retroaktivity, o ide o vyrubenie osobitného odvodu žalobcovi aj na zvýšenú časť rozpustenia rezerv vytvorených pred účinnosťou zák. č. 235/2012 Z.z., - nejasným spôsobom upozornil (k bodom 129, 130 a 131 napadnutého rozsudku) sťažovateľa na nutnosť konformného výkladu, o správny súd vôbec nekonkretizoval, v ktorých konkrétnych ustanoveniach zák. č. 235/2012 Z.z. odporuje Tretej elektroenergetickej smernici, hoci ju v odôvodnení aplikoval, o v tejto súvislosti poukázal na jej čl. 3 ods. 1,

ktorého boli členské štáty zaviazané na zabezpečenie, aby elektroenergetické podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice, o odvod nemá charakter dane, nakoľko je zdrojom

§ 12ods.

3 a 4 zák. č. 235/2012 Z.z. osobitných štátnych aktív.

1. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súdu v tom duchu, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol, alternatívne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. B)
2. Žalobca predložil kasačnému súdu vyjadrenia zo 04.05.2017 (č.l. 144) rozdelené do častí I. až IV. a viacerých podskupín. V častiach I. a II. vyjadrenia žalobca zrekapituloval priebeh doterajších konaní.
3. Ďalej žalobca v časti III. pod písmenom A) (v rozsahu odsekov 15 až 22) prezentoval svoju argumentáciu o neprípustnosti kasačnej sťažnosti pri dôvode subsumovanom pod § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. Žalobca naopak s poukazom napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa
4. marca 2017, sp.zn. 3 Cdo 26/2017 argumentoval, že nedostatok riadneho odôvodnenia nezakladá vadu konania

§ 440ods.

1 písm. f) S.s.p., pretože ,,nejde o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva akej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

1. Tiež žalobca v uvedenom texte odôvodnil, prečo označil v súlade s textom Zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu prijatého vo forme uznesenia zo dňa
2. marca 2017 sp.zn. 3 Cdo 26/2017 neprípustnosť kasačnej žaloby pri dôvode

§ 440ods.

1 písm.

1. f)S.s.p. 33. Následne žalobcu zaujal stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa (odseky 23 až 29 vyjadrenia), že správny súd na predmetnú vec aplikoval výhradne znenie zák. č. 235/2012 Z.z. neúčinné do 31. decembra 2016, v dôsledku čoho mal aplikovať na danú vec nesprávne znenie. 34. Rovnako žalobca podporil (odseky 32 až 35 vyjadrenia) právny záver správneho súdu, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, či sa sťažovateľ zaoberal otázkou, či žalobca je regulovanou osobou. V uvedenej súvislosti zdôraznil, že sťažovateľ na str. 3 kasačnej sťažnosti kritizoval správny súd, že mal vziať do úvahy aj fakty uvedené v jeho vyjadrení z 31. januára 2016, a nie iba skonštatovať, že vyjadrenie nie je predmetom preskúmavania rozhodnutia. 35. Ďalej žalobca uviedol (odseky 36 až 57 vyjadrenia), že správny súd správne uzavrel, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, či sa sťažovateľ zaoberal otázkou, či žalobca je regulovanou osobou. K samotnej otázke posúdenia štatusu regulovanej osoby, žalobca polemizoval s názorom sťažovateľa, že toto posúdenie postavenia osoby zák. č. 235/2012 Z.z. mal „ponechať" na posúdenie každej osoby, ktorá po vyhodnotení podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm.
2. a)a
3. b)uvedeného zákona mala sama posúdiť, či je alebo nie je regulovanou osobou. 36. V rámci uvedených argumentov sa žalobca aj zaoberal s tvrdením sťažovateľa, že správny súd mal údajnú povinnosť preverovať dodávky žalobcu elektriny do zahraničia, že pokiaľ sa osoba raz stala regulovanou osobou, potom neprestane ňou byť ani vtedy, ak neskôr jej výnosy z regulovanej činnosti nedosiahnu 50% z celkových výnosov. Tiež žalobca zdôraznil, že neobstojí argument sťažovateľa, že otázkou, či žalobca je alebo nie je regulovanou spoločnosťou, nakoľko išlo o skutočnosť všeobecne známu, resp. známu sťažovateľovi z jeho úradnej činnosti, a to aj s odkazom na údaje z účtovníctva. 37. Osobitné miesto venoval žalobca výkladovým rozdielom medzi ust. § 5 ods. 3 a 4 zák. č. 235/2012 Z.z. S odkazom na to, že vedie účtovníctvo

zák. č. 431/2002 Z.z.

IFRS štandardov, prezentoval podrobnú analýzu možností, ako (pre účely zistenia základu dane z príjmov) má transformovať výsledok hospodárenia

IFRS štandardov pre účely § 17 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. 38. Vo vzťahu k zahrnutiu rezerv do základu odvodu za rok 2015 sťažovateľom (odseky 71 až 78) žalovaný podporil správnosť záverov správneho súdu napríklad poukazom na obdobný prípad zdaňovania vyplácania podielov na zisku (napr. dividend). Najmä uviedol, že pre výklad je podstatné to, kedy k vytvoreniu rezerv došlo, nakoľko tieto boli

žalobcu tvorené z výnosov žalobcu, vrátane z výnosov z regulovanej činnosti. Ak išlo o výnosy z rokov predchádzajúcich roku zavedenia odvodu, tak zaťaženie takýchto výnosov z rokov predchádzajúcich roku zavedenia odvodov je retroaktívne. 39. Tiež pri tomto využil text Opatrenia Ministerstva financií (§ 5 ods. 2 bez bližšej špecifikácie),

ktorého „Výsledok hospodárenia

§ 1ods.

1 sa za zdaňovacie obdobie, v ktorom došlo k použitiu alebo zrušeniu rezervy, zníži o sumu použitej alebo zrušenej rezervy, ktorá bola tvorená na náklad uznaný

zákona za daňový výdavok, ak sa pri tvorbe tejto rezervy upravil výsledok hospodárenia

odseku 1." 40. Žalobca zásadne trval na tom, že sťažovateľ mal pri aplikácii zák. č. 235/2012 Z.z. vykonať jeho ústavne konformný výklad. Napriek vyššie uvedenému,

žalobcu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opäť uvádza, že je povinný postupovať len

prezumpcie ústavnosti, pričom prvý krát odkazuje na rozsudok 5 Sžf/26/

1. V tejto súvislosti žalobca uviedol (odseky 83 a 84 vyjadrenia), že „Rozsudok z
2. januára 2017 mal

Spoločnosti zohľadniť aj ústavnú judikatúru (vrátane tej, ktorú citoval Správny súd), ktorá adresuje zásadu ústavne konformného výkladu. Tým, že Rozsudok z

1. januára 2017 sa s ňou nevysporiadal, máme zato, že nemôže byť vo veci smerodajný. Navyše, Rozsudok z
2. januára 2017 celkom zjavne nesprávne tvrdí, že neexistuje právny základ na použitie ústavne konformného výkladu
3. Takýmto právnym základom nepochybne je čl. 152 ods. 4 Ústavy.
4. Ďalšiu osobitnú pozornosť venoval žalobca aj skutočnosti, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nakoľko sa sťažovateľ v preskúmavanom rozhodnutí vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, že aplikácia zák. č. 235/2012 Z.z. je v rozpore s právom EÚ (odseky 90 až 106 vyjadrenia), a to minimálne v časti výnosov plynúcich z dodávky elektriny. Naopak správny súd v napadnutom rozsudku potvrdil, že sťažovateľ sa touto argumentáciou vecne nezaoberal.
5. V tejto súvislosti žalobca vyzdvihol postreh sťažovateľa, že „Tretia elektroenergetická smernica zaviazala členské štáty, aby zabezpečili, aby elektroenergetické podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trhu s elektrinou, a aby elektroenergetické podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností."
6. Avšak, hoc článok 3 Tretej elektroenergetickej smernice umožňuje členským štátom prijať vhodné opatrenia, ktoré síce bránia účinnému otvoreniu trhu s elektrinou v EÚ, tak aj sťažovateľ uznal, že odvod takýmto prípustným opatrením zmysle článku 3 Tretej elektroenergetickej smernice nie je. V tejto súvislosti žalobca poukázal na svoje vyjadrenie adresované správnemu súdu prostredníctvom časti III. písmeno D) Doplnenia žaloby.
7. V nadväznosti na vyššie vyslovený názor, žalobca nesúhlasil s názorom sťažovateľa, že odvod má charakter priamej platby, ktorej zavedenie je výlučne v kompetencii členského štátu a na tento prípad nemožno aplikovať Tretiu elektroenergetickú smernicu, čo opätovne sťažovateľ podporuje odkazom na rozsudok 5Sžf/26/
8. K tomu žalobca uviedol (odsek 99 vyjadrenia), že: „Spoločnosť upozorňuje, že Daňovým úradom citovaný Rozsudok z
9. januára 2017 je v tejto súvislosti vnútorne rozporný, nakoľko sa v ňom na jednej strane uvádza, že odvod daňou nie je (viď jeho body 70 až 74) a súčasne, na druhej strane, že odvod daňou je (viď jeho body 94 a nasl.). Bez ďalšieho je nepochybne, že Odvod súčasne nemôže daňou byť aj nebyť. Ide o rozpor s elementárnym princípom logiky." Vzhľadom na uvedené žalobca opätovne vyhodnotil tento rozsudok, že nemôže byť považovaný v danej súvislosti za smerodajný.
10. K názoru sťažovateľa, že odvod nemá charakter dane ale ide o príjem štátneho rozpočtu, ktorý slúži na perspektívne vytvorenie účelovo určenej osobitnej časti štátnych finančných aktív, žalobca (odseky 104 a 105 vyjadrenia) s odkazom tak na čl. 11 ods. 5 Listiny slobôd ako aj čl. 59 ústavy Slovenskej republiky uviedol, že umožňujú štátu ako suverénovi ukladať výlučne „dane a poplatky".
11. Rozšírenie tohto oprávnenia na iné verejné dávky, ako napríklad „priame platby", ktoré „nemajú charakter dane" (a súčasne bez pochýb nie sú ani poplatkami) nie je

žalobcu možné. V súvislosti s uvedeným žalobca citoval nasledujúci text nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný súd") sp.zn. PL. ÚS 14/2014: „Doslovný výklad ústavy SR neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 na iné verejné dávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky. Verejné dávky a príspevky, ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 vôbec nemožno ukladať. Irelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne, lebo vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu Ústave SR". 47. Záverom žalovaný navrhol, aby kasačný súd sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť zamietol. Alternatívne žalobca navrhol, aby kasačný súd konanie prerušil a predložil v zmysle čl. 125 ods. 1 písm.

1. a)v spojení s čl. 130 ods. 1 písm.
2. d)zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade zák. č. 235/2012 Z.z. s článkom 59 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 5 Listiny slobôd. 48. K vyjadreniu žalobca v prílohe doložil Zápisnicu o miestnom zisťovaní zo 14.02.2017. VI. Prejudiciálne konanie A) 49. Za tejto situácie senát Najvyššieho súdu konajúci ako kasačný súd po zaslaní výzvy z 26. apríla 2018 žalobcovi, po oboznámení sa s jeho vyjadrením z 23. mája 2018 a po neverejnej porade, dospel k záveru, že pre ďalšie konanie vo veci samej v zmysle ústavno-konformného výkladu čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky a súčasne zohľadnenia čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii za účelom výkladu dotknutých ustanovení práva EÚ je nutné predložiť prostredníctvom prerušujúceho uznesenia zo dňa 31. mája 2018 sp.zn. 1Sžfk/43/2017 Súdnemu dvoru hore uvedené prejudiciálne otázky (viď bod č. 17). 50. Pri formulácii a odôvodňovaní rozsahu prejudiciálnych otázok kasačný súd zohľadnil najmä mimoriadne technickú náročnosť skutkového stavu spojeného s otázkou výkazníctva v energetickom sektore. Pri tomto postupe kasačný súd zotrváva na objasnení, za ktoré v plnom rozsahu nesie zodpovednosť účastník konania v rozsahu a

podmienok stanovených v § 103 ods. 1 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.

§ 452ods.

1 S.s.p. v citovanom znení na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 103ods.

1 in fine S.s.p. v citovanom znení účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu.

1. Spoločným základom a cieľom sledovaným prejudiciálnymi otázkami bolo to, či dotknuté ustanovenia Tretej elektroenergetickej smernice vo vzťahu k zákazu diskriminácie sa majú vykladať tak, že neumožňujú slovenskej právnej úprave, ktorá ustanovila osobitný odvod z výnosov z nielen domácich ale aj zahraničných činností, ktorý zaťažuje tieto subjekty vykonávajúce regulovanú činnosť na základe oprávnenia vydaného vnútroštátnym regulátorom, a to najmä subjekty, ktoré sú oprávnené na dodávku elektriny. Súčasne v uvedenom uznesení sa kasačný súd vysporiadal s nutnosťou odkladných účinkov kasačnej sťažnosti. B)
2. Pred ukončením prejudiciálneho konania žalobca podaním z 27.09.2019 (Žiadosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a.s. o prijatie opatrení v záujme zachovania hospodárnosti konania). Prostredníctvom tohto podania sa žalobca domáhal, aby kasačný súd vzhľadom na dĺžku konania presahujúcu dva roky svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania vzal späť, aby sa mohol prednostne zaoberať otázkou namietaného nesúladu s vnútroštátnym právom a urýchlene rozhodnúť, a aby sa Kasačný súd opätovne obrátil na Súdny dvor, len ak by posúdenie namietaného nesúladu s vnútroštátnym právom neviedlo k zamietnutiu kasačnej sťažnosti.
3. Kasačný súd na požiadavku žalobcu reagoval listom zo dňa
4. októbra 2019, v ktorom objasnil, prečo nemôže žiadosti žalobcu vyhovieť. Ďalej na základe požiadavky adresovanej Súdnym dvorom Najvyšší súd doplnil zmenené označenie sťažovateľa. C)
5. Pri príprave podkladov pre rozhodnutie o kasačnej sťažnosti kasačný súd za účelom dodržiavania princípu ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu sa oboznámil s obdobnou judikatúrou iných senátov, a to konkrétne s rozsudkom 5Sžf/26/2016 vo veci účastníkov eustream, a.s., Bratislava c/a 1/ Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty a 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako aj s pokračujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu s rovnakými účastníkmi pod sp.zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa
6. júla 2019 (ďalej tiež „rozsudok 5Sžf/1/2019", resp. spoločne „dotknuté rozsudky Najvyššieho súdu").
7. Kasačný súd iba poznamenáva, že rozsudok 5Sžf/1/2019 bol vydaný Najvyšším súdom v dôsledku nálezu Ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 416/2018 zo dňa
8. januára 2019, ktorý rozsudok 5Sžf/26/2016 zrušil, nakoľko po uplynutí lehoty na podanie odvolania dňa 28.11.2016, správca dane a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dodali do spisu dokument s názvom „Vyjadrenie" v ktorom rozšírili dôvody odvolania. O tomto dokumente, ako ďalej uviedol Ústavný súd, Najvyšší súd spoločnosť eustream, a.s. neinformoval, nedoručil jej ho a neumožnil jej sa k nemu vyjadriť, pričom

tejto spoločnosti Najvyšší súd rozhodol primárne na základe dôvodov uvedených vo „Vyjadrení" uvedených daňových orgánov. 55. Pre kasačný súd zo skutkového stavu (spor najmä o zúčtovanie hospodárskeho výsledku

IFRS v prípade niektorých výnosov a nutnosti použiť prevodový účtovný mostík) ako aj z vnútroštátnych právnych noriem a dotknutých rozsudkov citujúcich právo EÚ (viď body č.

1. až
2. rozsudku 5Sžf/1/2019), a to najmä smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z
3. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES - ďalej tiež „Tretia plynárenská smernica"), je nesporné, že základ sporu tvorí uloženie povinnosti odvodu v zmysle zák. č. 235/2012 Z.z., ktorého ustanovenia sú však obidvomi žalobcami spochybňované pre tvrdený rozpor s právom EÚ. Iba zbežným porovnaním textu v ustanoveniach obidvoch nižšie uvedených článkov 3 smerníc, ktoré tvoria základ výkladového rámca tak pre vec rozhodnutú v rozsudku 5Sžf/1/2019 ako aj v tejto veci, kasačný súd dospel k záveru, že z legislatívne-právneho hľadiska ide o takmer identické ustanovenia. Samotnú obdobnosť nižšie uvedených ustanovení práva EÚ potvrdil aj Súdny dvor v rozsudku sp.zn. C-105/18 až C-113/18 zo dňa
4. novembra 2019 vo veci účastníkov UNESA a spol. pri aplikácii článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z
5. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES. A)

článku 3 ods. 2 Tretej plynárenskej smernice so zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v plynárenskom odvetví z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok, a ochranu životného prostredia vrátane energetickej efektívnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a plynárenským podnikom Spoločenstva musia zaručovať rovnosť prístupu k spotrebiteľom v jednotlivých štátoch. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej efektívnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa energie z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do siete sa možno budú usilovať tretie strany.

článku 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice so zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany ----------- B)

článku 3 ods. 7 Tretej plynárenskej smernice členské štáty vykonávajú vhodné opatrenia na dosiahnutie cieľov v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti a ochrany životného prostredia, ktoré môžu zahŕňať prostriedky na boj proti zmene klímy, a v oblasti bezpečnosti dodávky. K takýmto opatreniam môže patriť najmä poskytovanie primeraných hospodárskych stimulov a prípadne aj využívanie všetkých existujúcich vnútroštátnych nástrojov a nástrojov Spoločenstva na údržbu a výstavbu potrebnej infraštruktúry sietí vrátane kapacít prepojenia.

článku 3 ods. 10 Tretej elektroenergetickej smernice členské štáty vykonávajú opatrenia na dosiahnutie cieľov sociálnej a hospodárskej súdržnosti a ochrany životného prostredia, ktoré zahŕňajú v prípade potreby opatrenia na riadenie energetickej účinnosti/riadenie na strane dopytu a prostriedky na boj proti zmene klímy a opatrenia v oblasti bezpečnosti dodávky. K takýmto opatreniam môže patriť najmä poskytovanie primeraných hospodárskych stimulov a prípadne aj využívanie všetkých existujúcich vnútroštátnych nástrojov a nástrojov Spoločenstva na údržbu a výstavbu potrebnej infraštruktúry sústav vrátane kapacít prepojenia.

1. Tiež pre kasačný súd vyplýva z dotknutých rozsudkov Najvyššieho súdu, že pri ich odôvodňovaní sa konajúci senát 5S, ako súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni (napríklad rozsudok sp.zn. C-168/15, Tomášová c/a- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a spol.), neobišiel bez výkladu práva EÚ, čo je však v zmysle čl. 267 ZFEÚ s podporou čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (princíp lojálnej spolupráce) a čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky výslovne zverené iba do kompetencie Súdneho dvora.
2. V súvislosti s uvedeným princípom lojálnej spolupráce z judikatúry Ústavného súdu (napríklad nález č.k. III. ÚS 651/2016-90 zo dňa
3. novembra 2017) vyplýva, že „26.

čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe zákona alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vl